Spomienka na rok 1967 a židovský poker

Môj príbeh je z r.1967, spred 50 rokov. Boli sme štvrtáci na elektrofakulte. Skoroinžinieri. Bývali sme na Mladej Garde, na Áčku (1), na prízemí, s oknami obrátenými na sever. Takže sme sa pozerali na západnú stranu Céčka a južnú stranu Déčka a Éčka. V tom čase v jednej bunke bývali piati študenti lebo mala jednu „dvojku“ a jednu „trojku“. Býval som na dvojke s Milanom. Na trojke bol tuším Igor, Števo a druhý Jožo.

silueta
Milan bol vášnivý fotograf. Ja som zase vedel spraviť drep na jednej nohe. Tak sme to spojili.

Bolo to obdobie po 6-dňovej vojne na Blízkom Východe a pred 50.výročím VOSR. Politické uvolnenie pred r.1968 bolo v plnom prúde. Vo večerných hodinach sa v čase výpadku elektrickej energie z okien internátu ozývalo „Vasiiiiiil“. To niekto zo študentov  vyzýval člena ústredného výboru KSS Vasila Biľaka, aby prišiel vyriešiť energetickú krízu. Esembákom, ktorí zopárkrát prišli namiesto Vasila, sa nepodarilo nájsť volajúceho. Tak to potom vzdali a prestali chodiť. Výkriky „Vasiiiil“ zostali.

Bývať na prízemí malo jednu veľkú výhodu. Mali ste veľa priateľov. Súčasne to bola aj nevýhoda. Títo „priatelia“ vás sem-tam v noci zobudili, klopaním zvonku, aby ste im pomohli dostať cez okno do internátu „tajnú“ návštevu.

medved
Divadelné predstavenie “Medveď”

S Milanom sme hrávali divadlo, Za Rampami. V novembri, počas 50.výročia VOSR sme boli s naším divadelným súborom za odmenu na dvojtýždňovom zájazde v Rusku. Vtedy to bol Sovietsky Sväz. Cestovali sme v spacích vagónoch 1.triedy trasou Čierna nad Tisou, Kijev, Leningrad, Moskva.

kipjatok
Kipjatok (horúca voda)

1.trieda medzinárodného rýchlika v Rusku sa líšila od 2.triedy tým, že každý vagón mal svoju “dežurnuju” – staršiu babku, sprievodkyňu, ktorá stále varila v ruskom samovare “kipjatok”-horúcu vodu a ponúkala nám čaj (Jesli čaja nepijoš, odkuda silu berjoš?).

V Kijeve sme mali hodinovú zastávku. Hoci nám dežurnaja nedoporučovala vystupovať z vlaku, neposlúchol som a išiel sa poprechádzať po interiéroch stanice. Bol to zážitok. Hlavne vo veľkej čakárni. Cestujúci, ktorí čakali na “svoj” vlak niekoľko hodín, alebo možno aj dní, spali voľne rozložení na podlahe. Takmer nebolo kde stupiť. Boli tam aj zvieratá, husy, sliepky, ba aj kozy. Tie však boli na špagáte a špagát uviazaný o ruku spiaceho majiteľa.

Ako cestujúci čakali a aké bolo ich cestovanie, dosvedčuje scénka, ktorú som zažil  pri návrate do nášho vagóna. Dežurnaja blokovala svojím telom vchod do vagóna, do ktorého sa chceli dostať dvaja miestni pasažieri. Namiesto kufrov mali na chrbáte vrecia plné záhadného obsahu. Jeden bol Serjoža, druhého meno neviem.

Éto pojezd v Leningrad? – opýtal sa ten bez mena dežurnej. Da, odvetila.

Serjoža, éto náš pojezd, obrátil sa bezmenný na svojho “druga” a vystúpil na prvý schodík.

Nevozmožno, zaprotestovala dežurnaja, éto turističeskij pojezd.

Serjoža, my turisty, etot pojezd dľa nas, ubezpečil sa bezmenný a pokúsil sa prepchať okolo dežurnej.

Tá ho však takmer zhodila zo schodíkov. Ja skazála nevozmožno, potomu što étot pojezd toľko za inostrannych turistov.

Čort vazmi, SerjožaPojechajem zaftra, zakončil debatu bezmenný a obaja sa vrátili do čakárne nájsť si voľné miesto na ďalšiu etapu čakania.

Zážitkov v Leningrade, v Moskve a v Kijeve bolo neúrekom, na niekoľko článkov. Naše putovanie po krajine sovietov však malo tragikomický koniec. Namiesto druhotriednych drevenných priční sme totiž mali v našom prvotriednom vagóne prvotriedne tapacírované mäkučké postele. V nich, spolu s nami a bez nášho vedomia, cestovali aj rôzne malé parazity, ktoré radi kladú vajíčka na ochlpené časti telá svojich hostiteľov. Z nich sa potom za 7-10 dní vyliahne nová generácia parazitov.

To sa stalo hneď po našom návrate na Mladú Gardu. Bez nášho vedomia. Paraziti obsadili celú buňku, vrátane jej obyvateľov. Všetci piati sme im vyhlásili  “vojnu na život a na smrť”. Spoločný nepriateľ nás zjednotil. Každý večer po hygienickej očiste v hromadných sprchách pod Céčkom sme sa navzájom zasypávali DDT práškom a aby tie potvorky neušli, natiahli sme si priliehavé tričká a spodky, v ktorých sme nechali našich parazitov  jednu-dve hodinky nasávať pre nich smrtiacu chemikáliu a potom sme sa išli znovu osprchovať.  Asi po dvoch týždňoch sme boli opäť “čistí”.

Mlada Garda
Takto vyzerá v súčasnosti vchod do Mladej Gardy v čase štátnic

Čas strávený v priliehavých tričkách a spodkách sme si krátili rôznym spôsobom.  Vtipmi, kanastou, filozófovaním. Igor prišiel s novinkou. Naučil nás židovský poker. Mohli sme ho hrať dvaja alebo aj viacerí. Každý si pomyslel číslo. A potom sme jeden po druhom povedali, na aké číslo sme mysleli. Kto myslel na najväčšie číslo, ten vyhral.

Aké číslo?
Igor, Laco: “Na aké číslo asi Jožo myslí?”

 

Zapáčilo sa nám to, hoci sme si mysleli, že si poker Igor vymyslel. Dokonca sme hrávali tento poker aj pri ceste električkou z Gardy na Vazovovu. Mnohí spolucestujúci sa čudovali, aká nová čudná generácia inžinierov to vyrastá …

Po 50 rokoch som si  pred svojím vnukom, študentom SFU (Simon Fraser University), zaspomínal na vysokoškolské príhody šesdesiatehosiedmeho roku. Páčili sa mu, hlavne židovský poker, akurát som mu presne nevedel vysvetliť všetky pravidlá, v ktorých sa spomínal aj Ben Gurion, zakladateľ štátu Izrael a prvý ministerský predseda Izraelu. Môj vnuk si možno aj myslel, že som si niektoré príbehy povymýšľal, ako to starí otcovia občas robia, keď chcú ohúriť svoje vnúčence.

Na druhý deň však prišiel a vraví, “Dedo, I found the rules of jewish poker / našiel som pravidlá židovského pokeru”. Spočiatku som mu neveril. Keď som si však pozrel webovú stránku http://www.ephraimkishon.de/en/my_favorite_stories.htm, ktorú mi poslal esemeskou, hoci sme sedeli vedľa seba pri jednom stole, oči sa mi radosťou rozšírili. Bol to on, židovský poker.

 

Kishon
Ephraim Kishon

Autor príbehu, židovský humorista Ephraim Kishon, opisuje jednu partiu tohoto pokeru. Hrajú ju dvaja, starý harcovník Ervinke a bezmenný hráč (autor?), ktorý bol nováčikom v tejto hre. Ponúkam vám voľný preklad priebehu tejto partie židovského pokeru, z ktorého vám určite budú pravidlá úplne jasné ... 

Jožo Starosta


 

Hodnú chvíľu sme bez slov sedeli pri stole a lyžičkou miešali svoje kávy. Ervinke precedil medzi zuby oukej, zahrajme si poker.

Nie, odpovedal som, nenávidím karty, vždy prehrám.

Kto hovorí o kartách, Ervinke nato,  mal som na mysli židovský poker. Hneď zbežne vysvetlil pravidlá hry. Židovský poker sa hrá bez kariet, v našich hlavách, ako sa patrí na inteligentov. Ty si pomyslíš číslo, ja si pomyslím číslo, pokračoval. Ktokoľvek si pomyslí väčšie číslo, vyhráva. Vyzerá to jednoducho, ale má to množstvo nástrah. Takže ...

V poriadku, súhlasil som, skúsme to.

Hodili sme po päť piastrov na stôl a hojdajúc sa na stoličkách sme začali rozmýšľať o našich číslach. Po chvíli Ervinke naznačil, že už má číslo. Povedal som, že aj ja som pripravený.

V poriadku, hlesol Ervinke, čujme tvoje číslo.

Jedenásť, povedal som. Dvanásť, povedal Ervinke a vzal si peniaze. Najradšej by som bol kopol do zadku, pretože som pôvodne myslel na Štrnásť a iba v poslednej chvíli som to znížil na Jedenásť, ani poriadne neviem prečo.

Počuj, obrátil som sa na Ervinkeho, čo by sa bolo stalo, keby som bol povedal Štrnásť?

Čo to za otázka! Samozrejme, že by som bol prehral. To je to čaro pokeru, nikdy nevieš ako sa veci zvrtnú. Ale ak máš slabé nervy na trošku hazardu, možno by sme to mali skončiť.

Bez ďalšieho slova som položil na stôl desať piastrov. Ervinke tiež. Pozorne som uvažoval o svojom čísle a vyrukoval som s číslom Osemnásť.

Dočerta, povedal Ervinke, ja mám iba Sedemnásť.

Zhrabol som peniaze do vrecka a potichu som sa zachichotal. Ervinke sa ani nenazdal, že tak rýchlo zvládnem rôzne triky židovského pokeru. Počítal asi s tým, že ja výjdem s číslom Pätnásť alebo Šestnásť, ale určite nie s Osemnásť.

Ervinke, zlostne mračiac obočie, navrhol zvojnásobniť stávku.

Ako si želáš, posmešne som sa uškrnul ťažko potláčajúc víťazný smiech. Medzičasom ma totiž napadlo fantastické číslo, Tridsať-päť!

Začni, povedal Ervinke.

Tridsať-päť!

Štyridsať-tri! A štyridsať piastrov skončilo v jeho vrecku. Cítil som, ako sa mi krv hrnie do mozgu.

Počuj, zasyčal som, tak prečo si nepovedal Štyridsať-tri minule?

Pretože som si myslel Sedemnásť, rozhorčene odsekol Ervinke. Nechápeš, že to je tá krása pokeru? Nikdy nevieš, čo sa stane v nasledujúcom kole ...

Libra, poznamenal som sucho a s pohŕdavým úškľabkom na perách som hodil bankovku na stôl. Ervinke vytiahol rovnakú bankovku zo svojho vrecka a s dráždivou pomalosťou ju pekne uložil vedľa mojej bankovky. Napätie bolo neznesiteľné …

Päťdesiat-štyri, začal som toto kolo.

Och, dopekla, Ervinke zafučal, tiež som si myslel na Päťdesiat-štyri! Remíza! Nové kolo!

Mozog mi pracoval rýchlosťou blesku, “môj drahý, myslíš si, že opäť prídem s číslom Jedenásť”, uvažoval som, “ale zažiješ prekvapenie, z ktorého sa tak ľahko nespamätáš”. Vybral som si číslo Šesťdesiat-deväť, tutovku.

Vieš čo, Ervinke, obrátil som sa k nemu, teraz začni ty.

Ako si praješ, súhlasil. Som pripravený aj na to. Sedemdesiat.

Zrak mi zastrela čierňava… Takú paniku som nezažil od obliehania Jeruzalema…

Tak? Urgoval ma Ervinke. Na aké číslo si myslel?

Zabudol som, zašepkal som so sklopenými očami.

Klamár! Vybuchol Ervinke. Viem, že si nezabudol, ale si si jednoducho myslel menšie číslo a teraz ho nechceš povedať. To poznáme, možeš sa hambiť!

Takmer som Ervinkemu jednu vypálil za toto diabolské nactiutŕhanie, ale s veľkými ťažkostiami som tento popud prekonal. S blčiacimi očami som zdvovnásobil stávku pridaním ďalšej libry a pomyslel som si vražedné číslo, Deväťdesiat-šesť.

Začni, smradlavec, vyštekol som na Ervinkeho, na čo sa on nahol ponad stôl a zasyčal mi tváre, Tisíc-šesťsto-osemdesiat-tri.

Zasiahla ma podivná slabosť. Tisíc osemsto, zamumlal som unaveno.

Double!!!, skríkol Ervinke a strčil do vrecka štyri libry.

Čo to znamená “Double”? Vyprskol som. Čo to je?

Ak sa prestaneš ovládať v pokeri, prehráš aj nohavice, poúčal ma Ervinke. Každé decko predsa vie, že ak zdvojnásobím moje číslo, bude väčšie ako tvoje, takže je jasné, že …

Stačilo, zalapal som po vzduchu a šmaril som päťlibrovku na stôl. Dvetisíc!!!

Dvetisíc-štyristo-sedemnásť, odvetil Ervinke.

Double! Zaškeril som sa a chcel som zhrabnúť stávky, ale Ervinke zachytil moju ruku s peniazmi. Redouble…, zašepkal a desať libier skončilo v jeho vačku.

Cítil som, že sa asi zbláznim. Počúvaj, zašrípal som zubami, ak je toto ako sa to hrá, ja som mohol minule tiež povedať “Redouble”, nie ?!?!

Samozrejme, prikývol pokojne Ervinke. Pravdupovediac, bol som prekvapený, že si to nepovedal. Ale taký je poker, môj zlatý, alebo vieš ako sa to hrá alebo nie. Ak si popletený zmätkár, radšej hraj kroket.

Stávku sme zvýšili na desať libier. Začni, skríkol som. 

Ervinke sa zaklonil na svojej stoličke a s nebezpečne pokojným hlasom povedal: Štyri.

DESAŤ MILIÓNOV, zreval som víťazoslávne.

Ervinke však bez najmenšieho náznaku vzrušenia vyriekol: Ultimo. A vzal si dvadsať libier.

Rozfňukal som sa. Ervinke ma pohladil po vlasoch a povedal mi: Podľa Hoyla (2), ktokoľvek prvý povie prvý „Ultimo“, vyhráva bez ohľadu na čísla. To je krása pokeru, musíš sa rozhodnúť v zlomku sekundy.

Dvadsať libier, zaskuhral som a odovdal som svoju poslednú bankovku do rúk osudu. Ervinke tiež vložil do stávky svoju dvadsaťlibrovku. Tvár som mal zaliatu studeným potom. Ervinke kľudne vyfukoval kolečká cigaretového dymu.

Kto začína, opýtal sa.

Ty, vyštekol som.

Takže ja začínam …, precedil medzi zuby. Ultimo. A načiahol sa za pokladom.

Momentík, zastavil som ho, Ben-Gurion!, a strčil som si do vrecka obe dvadsaťlibrovky. Ervinke sa zarváril nechápavo. 

Ben-Gurion je dokonca mocnejší než Ultimo, vysvetlil som. Ale už sa stmieva, možno by sme mohli ísť …

Zaplatili sme čašníkovi a odišli. Ervinke ma vonku požiadal, aby som mu vrátil peniaze pretože som si vraj “Ben-Guriona” vymyslel "na fleku".

Máš pravdu, priznal som sa, ale práve v tom je krása pokeru, že nikdy nevraciaš peniaze, ktoré si raz vyhral…

 

Z originálu “Jewish Poker” od Ephraima Kishona,

ktorý môžete nájsť  na http://www.ephraimkishon.de/en/my_favorite_stories.htm,

voľne preložil Jožo Starosta.

 

(1) Internát Mladá Garda v Bratislave pozostával v 60-tych rokoch z 10 budov-blokov, vzájomne pospájaných a pomenovaných Ačko, Béčko, Céčko, Déčko, atď.

(2) Edmond Hoyle [1672-1769] bol odborník na pravidlá rôznych kartových hier

Autor príspevku
Mená osôb alebo komunít spomenutých v texte
Roky spomenuté v texte
Lokácia spomenutá v texte
Udalosti spomenuté v texte

Paul Stacho (not verified)

Mon, 03/06/2017 - 17:50

Prave som si v klude pri kavicke precital tvoj clanok Jewish poker a STOJI zato. Zabudame na mnohe zabavne hry, ktore poznala starsia generacia, ktora si dokazala vymysliet bez problemu aj zaujimavu zabavu. Dnes vladnu len virtualne hry, ktore mnohokrat prezentuju len krv a nasilie a BOHUZIAL mnohokrat to mladez nezvladne a virtualne veci posuvaju do "live" do reality. Klobuk dolu tvojmu vnukovi, ked sa skutocne zaujimal rozlustit grandpa's zidovsky poker a vedel ti to bleskovou elektronicakou formou SMS-ky aj dokazat. Bez tej "bolšoj techniky" by nam to vysvetlovanie za tym stolon trvalo podstatne omnoho dlhsie.Vdaka Bohu aj za novodobe technologie. S chutou som si skutocne precital tvoje zazitky zo Sovietskeho zvazu," kde zajtra znamenalo uz vcera" a tvrdilo sa, ze "NA VECNE CASY". Co BOH stvori, moze byt na vecnost, ale nie co stvoril ateisticky komunisticeskyj celovek. Ja som bol prvy krat v krajine "Ako sa kalila ocel" v principe o desatrocie neskor po tebe, ale este aj ja som zazil podobne cestovatelske zazitky ako ty spominas v clanku: Obcania ZSSR cestovali mnohokrat so zvieratmi.....zabalili ti nakupeny tovar do novinoveho papiera atd. atd. atd. Dnesna generacia nam uz to vacsinou neuveri, povedia grandma, grandpa si vymyslaju, este dobre, ze tvoj vnuk dokaze sa v mori orientovat a dostal aj zdrave slovenske geny.
PRIJEMNY DEN NA ZAPADNE POBREZIE KANADY, VCETNE ZDRAVICKA A STASTICKA.

Paul STACHO-RIACHUELO DE PIEDRA, AREA DE CATARATAS DEL NIAGARA

Katka (not verified)

Mon, 03/06/2017 - 18:35

Ten drep na jednej nohe by som si chcela overit :) A na predstaveni “Medveď” si cely vnuk! Entertaining clanok - diki. Ben Gurion!