Rozhovor s indiánskym náčelníkom Danom Georgom

Prevzaté z čísla
Burrardov zaliv
Burrardov záliv (Burrargd Inlet), ktorý oddeľuje Vancouver od horských masívov severozápadného pobrežia, vďačí za svoje meno kapitánovi Georgeovi Vancouverovi, ktorý ho pomenoval menom svojho priateľa, admirála Henryho Burrarda. Okolo zálivu ležia mestá Veľkého Vancouveru. Nebolo to tak však vždy. Mesto Vancouver bolo založené iba r.1886, Burnaby 1892, North Vancouver 1907, West Vancouver 1912 a Port Moody 1913. Čo bolo predtým? Okolo zálivu žili tisícky rokov Indiáni z kmeňa Tsleil-Waututh (Deti zálivu), ktorých biely človek postupne vytláča ...
Náčelníkom kmeňa v rokoch 1951 až 1963 bol Geswanouth Slahoot, ktorého anglické meno, od vstupu do internátnej školy vo veku 5 rokov, bolo Dan George. S náčelníkom Danom Georgom  som sa stretol vo virtuálnom časo-priestore. Neodolal som. Položil som mu niekoľko otázok.

 

Jožo Starosta (JS): Náčelník Dan George, dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Jožo a som editorom časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Povedali by ste našim čitateľom niekoľko slov?

Dan George (DG): Rád.

JS: Povedzte nám niečo o sebe.

DG: Počas svojho života som žil v dvoch rozdielnych kultúrach. Narodil som sa do kultúry, ktorá žila v spoločných domoch. Dom môjho starého otca bol dlhý 80 stôp. Stál dolu, na pláži, pri Burrardovom zálive. Môj otec a všetci ostatní synovia môjho starého otca spolu so svojimi rodinami žili v tomto obrovskom dome. Miestnosti na spanie boli od seba oddelené závesmi z byvolej kože. Príprave spoločného jedla pre všetkých slúžilo ohnište umiestnené uprostred domu. Takýchto domov bolo v našom kmeni veľa. Učili sme sa v nich žiť jeden s druhým, slúžiť jeden druhému, vážiť si a rešpektovať práva druhého. Deti boli obklopené tetami, strýkmi,  sesternicami a bratrancami, ktorí ich milovali a nikdy im neubližovali ani ich neohrozovali. Mali sme hlboký rešpekt k prírode a všetkým tvorom, ktoré nás obklopovali.

JS: A druhá kultúra?

DG: Vidím ľudí žiť v 100-krát väčšich domoch ako boli naše domy. Ale ľudia v jednom byte nepoznajú ľudí zo susedného bytu a ani sa o nich nestarajú ani nezaujímajú.

Je ťažké pre mňa pochopiť prečo je veľakrát taká hlboká nenávisť medzi ľuďmi môjho bieleho brata. Nerozumiem kultúre, ktorá míňa viac peňazí na zbrane a vojny, než na vzdelanie a dobro svojich ľudí. Nechápen kultúru, v ktorej si nielen ľudia navzájom závidia, nenávidia sa a zabíjajú sa navzájom, ale napádajú, drancujú a ničia prírodu okolo seba. Vidím mojich bielych bratov ako nechávajú za sebou holé kopce bez stromov, ako vytrhávajú útroby Matky Zeme, akoby ona bola nenávidenou príšerou, ktorá odmieta podeliť sa so svojimi pokladmi. Vidím bieleho brata, ako vypúšťa jedy do potokov a riek ako ho nezaujíma život, ktorý zabíja, ako zamoruje vzduch škodlivými plynmi.

DG.indiani

 

JS: Sme naozaj takí zlí?

DG: Môj biely brat vie robiť veľa dobrých vecí, je múdrejší a šikovnejší ako moji červení bratia. Obávam sa však, či vie naozaj milovať. Či vie vôbec milovať… Možno miluje iba svoje veci, svoje auto, svoj dom, svojho psa, ale nikdy sa neučil milovať veci, tvory, ktoré existujú mimo neho, ktoré mu nepatria. Človek musí milovať celé tvorstvo, musí alebo milovať naplno alebo bude žiť horšie ako zvieratá.  Láska ho môže pozdvihunúť na najvyššiu možnú úroveň, lebo iba človek, jediný zo všetkého tvorstva, je schopný milovať.

JS: Spomínate si na nejakú príhodu z detstva?

DG: Ako malý chlapec bol som v kanoe so starým otcom, keď prevážal telesné pozostatky svojich predkov z pôvodného pohrebiska na brehu Burrardovho zálivu, kde mali vyrásť nové domy bieleho brata, na nové miesto hlbšie v zálive. Ako starý otec vesloval k novému pohrebisku, objavilo sa sedem sviňúch (delfínom podobné veľryby), ktoré plávali spolu s naším kanoe. Keď sme sa priblížili k pobrežiu, kde bolo nové pohrebisko, sviňuchy niekoľkokrát zakrúžili okolo kanoe, ponorili sa a nikto ich viac nevidel. Starý otec mi povedal, že v nich boli duše jeho predkov, ktorých telesné pozostatky sme prevážali (*1).

JS: Mnohí ľudia hľadajú zmysel svojho života. Čo by ste im poradili?

DG: Áno my všetci, ľudia aj všetky ostatné tvory túžime, aby náš život mal zmysel a cenu. Aby sme uspokojili túto túžbu, musíme mať rešpekt a úctu jeden voči druhému. Za starých čias človek a všetky tvory kráčali životom ako priatelia a niesli vo svojich srdciach krásu krajiny, v ktorej žili. Teraz sa my, ľudia, musíme snažiť o to isté, aby samica lososa mala kde položiť vajíčka a aby každé medvedie mláďa malo svoj strom, na ktorý sa môže vyškriabať. Nemáme na to veľa času a bude si to vyžadovať veľa úsilia.

JS: Nosíte vo svojom srdci bolesť?

DG: Mnohokrát sa vystriedali ročné obdobia odvtedy, keď moje ramená boli silné, chrbtica vzpriamená, nohy svieže a moje oči rovnako dobré ako oči jastraba. Biely Človek sa pozrel na moju tvár a to, čo videl, bola tvár Indiána bez mena. Nenazval ma bratom. Bola to moja tvár, ktorá mu bránila, aby ma chcel lepšie spoznať, pretože to bola tvár Indiána. A predsa, už vtedy, moja tvár bola veľmi dobre známa.

Poznala ju vevrička, keď počula prasknúť vetvičku pod mojou mokasínou.

Poznal ju havran, keď krákaním oznamoval ostatným tvorom môj príchod.

Poznal ju medveď, ktorého brloh bol v tom istom lese ako môj dom.

Poznala ju líška, ktorá mi kradla potravu z môjho prístrešku.

Poznal ju bobor, ktorý ma sledoval, ako som nastavoval pascu.

Poznal ju vietor, ktorý mi prinášal správy od iných tvorov a rastlín.

Poznal ju dážď, ktorý napĺňal pramene, z ktorých som každodenne pil.

Poznali ju stromy. Môj otec mi vravel, že príde deň, keď moja tvár bude zbrázdená ako kôra borovice a môj duch opustí telo a nájde si nový domov v jednom z okolitých stromov ...

 

 

DG.stary.indian

 

Teraz, keď moje vlasy majú farbu mesačného svetla a môj hlas šeptá ako šum vetra v suchom lístí, teraz moju tvár všetci poznajú, a to všetko pre magický vplyv filmu. Ľudia na mňa ukazujú prstom a s obdivom hovoria, „Aha, náčelník Dan George“. Ale koľko mojich bratov má stále bezmenné tváre iba preto lebo sú Indiáni, rovnako ako som bol ja sám pred tým, než ma spoznali ako Náčelníka Dana Georga?

JS: Kedy ste sa stali slávnym a známym pre obyčajného bieleho človeka? Váš priateľ Helmut Hirnshall vo svojej publikácii „Môj duch sa vznáša“, píše o Vás, že to bolo až po prekroční 60-tky, keď Hollywoodski producenti „objavili“ Vašu pokojnú zvráskavenú tvár, šepkajúci hlas, strieborne vlasy a jemný úsmev a keď všetky tieto Vaše vlastnosti premenili na zdroj veľkých príjmov pre Hollywood. Za herecký výkon v jednom filme ste vraj boli nominovaný aj na „Academy Award“...

DG: Áno, Helmut má pravdu. Bol to film „Malý Veľký Človek“ (Little Big Man).

JS: Vo viacerých fimoch šesťdesiatych rokov ste hrali so známymi hercami toho obdobia ako boli komik Bob Hope, kanaský herec Glenn Ford, hviezda seriálu „Threes company“ Suzanne Somers a s mnohými ďalšími. Bolo to obdobie vrcholu Vašej hollywoodskej popularity. V tom čase sa však našli ľudia, ktorí začali hovoriť, že Vy už nie ste Indián, že ste sa stali “civilizovaným človekom” …

DG: Nech mi nikto neberie právo povedať, že som sa vždy snažil byť Indiánom. Vo svete bieleho človeka to nebolo jednoduché, ale som sa snažil. Staral som sa o svojich ľudí a ako náčelník Dan George som prejavoval obavy o budúcnosť všetkých tvorov na Zemi spôsobom, ktorí si producenti veľakrát nepriali.

Môže sa jeleň vyšriabať na strom ako raccoon (medvedík čistotný)? A predsa sa nájde niekto, kto si pomýli jeleňa s raccoonom. Taký človek má však lenivé oči a usilovný jazyk. A ak niekto povie, že som nebol “dosť dobrým” Indiánom, ten nikdy nepochopil, ako veľmi som sa snažil.

JS: Trápia Vás nejaké otázky, na ktoré ste doposiaľ nenašli odpoveď?

 

DG.salmon

 

DG: Čoskoro nastane čas, keď môj vnuk bude túžiť za tým, aby začul plač potáplice (loon), špľachot lososa v potoku, šum ihličia smreka alebo škrek orla. Ale nebude schopný nadviazať priateľstvo so žiadným z týtchto tvorov, jeho srdce bude zamierať túžbou a začne ma preklínať.

- “Spravil som všetko preto, aby som zachoval čistotu ovzdušia?”

- “Dbal som dostatočne o čistotu vody v potoku?”

- “Nechal som orla, aby sa slobodne vznášal na oblohe?”

- “Spravil som všetko pre to, aby môj vnuk bol na mňa hrdý?”

 

JS: Spomínate vnuka … bude kráčať vo Vašich šľapajach?

 

 

DG.vlk

 

 

DG: Pokúšal som sa odovzdať mu niečo z našej minulosti. Raz som ho zobral do lesa, na tiché miesto. Sedel mi pri nohách počúvajúc ako som mu hovoril o sile, ktorú dostal každý živý tvor. Nepohol sa mu ani sval na tvári, keď som mu vysvetloval, že les nám dáva všetko, čo potrebujeme k životu, potravu, prístrešie, pohodlie, náboženstvo. Bol ohúrený, keď počul ako sa vlk stal naším strážcom a ochrancom a prekypoval radosťou, keď som mu povedal, že ho zasvätím do vlčieho tajomstva a zaspievam mu posvätnú vlčiu pieseň.

V piesni som vzýval vlka, aby prišiel a predsedal našej vlčej slávnosti, aby sa tak vytvorilo celoživotné puto medzi ním a mojím vnukom. A tak som spieval.

Spieval som … V mojej piesni bola nádej spojená s každým úderom srdca.

Spieval som … V slovách piesne sa skrývali sily, ktoré som zdedil od svojich predkov.

Spieval som … V dlaniach som držal smrekové semienka ako spojivo s okamžikom stvorenia.

Spieval som … V mojich očiach žiarila láska.

Spieval som … A pieseň letela v slnečných paprskoch od stromu k stromu.

 

Keď som skončil zdalo sa, že celý svet spolu s name očakáva vlka, ktorý k nám prichádza ako odpoveď na moju pieseň. Čakali sme. Veľmi dlho. Ale žiadny vlk neprichádzal. A tak som opäť spieval. Pokorne, ale tak lákavo ako som len mohol. Tak naliehavo, že ma začalo bolieť hrdlo a stratil som hlas.

Zrazu som pochopil prečo žiadny vlk neprichádza, prečo nepočuje moju pieseň … pretože tu už ani jeden nežije. Srdce sa mi naplnilo žiaľom. Nebol som schopný odovzdať môjmu vnukovi vieru našich predkov, vieru v našu minulosť …

“Toto je koniec …” - šepol som vnukovi.

 

DG.chlapec

 

“Môžem ísť už domov?” – opýtal sa kradmo pozerajúc na hodinky aby skontroloval, či ešte stačí prísť domov pred tým ako začne jeho obľúbený TV seriál.

Pozoroval som ho ako mizne medzi stromami a v tichu lesa, ktoré ma obklopovalo, som sa usedavo rozplakal.

Možno, možno môj vnuk bude kráčať v mojich šľapajach … (*2)

JS: Modlíte sa? Ak áno, za čo sa modlíte?

DG: Áno, modlím sa. Moja modlitba je modlitba k Veľkému Duchu. Je to modlitba prosby a vďaky. Tak ako môj otec, keď prosím, prosím o dobro pre všetko živé tvorstvo. A keď ďakujem, ďakujem za všetko stvorenstvo.

JS: Môže ešte biely človek a Indián žiť spoločne a šťastne na brehoch Burrardovho zálivu?

DG: Jediná vec tomu môže napomôcť, a to je skutočná, nefalšovaná láska. Musíte nás opravdivo milovať a byť s nami trpezliví. A my musíme milovať vás, úprimnou láskou, ktorá odpúšťa a zabúda… láskou, ktorá odpustí to hrozné utrpenie, ktoré vaša kultúra spôsobila našej, keď nás “zmietla” ako nečakaná obrovská vlna na tichom pobreží… láskou, ktorá zabudne a pozdvihne naše hlavy a nájde vo vašich očiach opätovanú lásku, dôveru a prijatie.

Potrebujeme skutočné BRATSTVO. Hocičo menšie, nie je hodné tohoto mena. Toto platí nielen pre spoločný život na pobreží Burrardovho zálivu …

Howgh. Dohovoril som.

DG.odkaz

 

Fiktívny rozhovor s náčelníkom Danom Georgom

podľa kníh Helmuta Hirnshalla „Môje srdce sa vznáša“ a „Môj duch sa vznáša“

napísal Jožo Starosta.

Kresby sú reprodukcie zo spomínaných kníh a sú tu uverejnené so súhlasom vydávateľa

Hancock House Publishers Ltd., Surrey, British Columbia

 

Poznámky na záver

(*1) Náčelník Dan George zomrel 23.septembra 1981 ako 82-ročný. Zomrel v spánku, potichu, tak ako žil. Keď pochovávali jeho telo, rodina a priatelia s úžasom sledovali orla, ktorý sa objavil nad ich hlavami a krúžil a krúžil ... Keď jama hrobu prijala telo náčelníka Dana Georga, orol sa vzniesol do výšin a zmizol v oblakoch.

DG.orol

 

(*2) Neviem koľko synov a koľko vnukov mal náčelník Dan George. Noviny Vancouver Sun 29.augusta 2012 uverejnili článok, v ktorom sa píše, že náčelníkom kmeňa Tsleil-Waututh  bol už 3 roky Justin George, vnuk slávneho náčelníka Dana Georga. Pozri - (http://www.vancouversun.com/sports/Part+Eight+Tsleil+Waututh+chief+Justin+George+grounded+past/7072615/story.html) Neviem, či to bol ten vnuk, ktorého spomína náčelník Dan George pri opise vlčej slávnosti, ale pokúsim sa to zistiť.

 

Autor príspevku