Od zajatcov k légiám

Československé légie zohrali dôležitú úlohu pri vzniku Česko-Slovenska. Po II. sv vojne a nástupe komunistov k moci, bol ich odkaz umlčaný. Aký bol ich príbeh a za akých okolností sa zrodili...

Na začiatok treba napísať, že pojem československé légie sa začal používať po I. sv. vojne na označenie prakticky všetkých vojakov – Čechov a Slovákov, ktorí bojovali na strane štátov Dohody proti Trojspolku a predovšetkým proti Rakúsko-Uhorskej armáde a za vytvorenie Česko - Slovenska. Počas I. sv vojny sa títo vojaci označovali ako revolučné dobrovoľné vojská, prípadne ako zahraničné československé vojská. Vo Francúzsku sa tiež začal používať pojem Československá armáda, ktorý sa neskôr po I. sv. vojne spolu so skratkou ČSA, stal označením armády Česko - Slovenska.

Legionársky odznak na čapici legionára
Legionársky odznak na čapici legionára

Po vypuknutí I. sv. vojny sa väčšina politikov na území Česka a Slovenska rozhodla pre vyčkávanie a postoj lojality k monarchií. Výnimkou bol akurát Karel Kramář, ktorý očakával rýchle víťazstvo Ruska a vytvorenie veľkej slovanskej ríše. Pre Masaryka boli oporou krajania vo Francúzsku, v USA, vo Veľkej Británií, v Rusku a vo Švajčiarsku. Ale aj rodiace sa jednotky československých légií v krajinách, ktoré bojovali na strane Dohody...

Za sformulovaním myšlienky spoločného štátu boli dva významné impulzy, jednak situácia v samotnom Rakúsko - Uhorsku a zároveň ohrozenie, ktorému čelili národy, ktoré by sa osamostatnili. Česko vo vzťahu s Rakúskom dosiahlo postavenie, o akom sa národom pod Uhorskom mohlo len snívať. Aj vďaka tomu vznikla široká vrstva českej inteligencie, ktorá túžila po čo najväčšej samostatnosti vo vzťahu k Rakúsku, prípadne obnovení Českého kráľovstva. Naproti tomu Slovensku vo vzťahu s Uhorskom zažívalo prístup, kedy bolo vďačné doslova za každú školu, kde sa mohlo učiť po slovensky. Pre Slovákov už vízia väčšej autonómie bolo niečím „viac“ a samostatnosť doslova sen. Do toho všetkého sa objavovali tendencie Nemecka zasahovať do priebehu udalostí v Strednej Európe a ambície Ruska pohltiť Slovanské národy.

Dôležitý impulz prichádzal aj z USA. České krajanské spolky nepochybovali nad víziou spoločného štátu, vnímali ho ako spojenie dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov a aj ako bratskú pomoc. Samozrejme, že mali aj svoj vlastný záujem, vďaka prizvaniu Slovákov do spoločného štátu mohli výrazne prevýšiť nemeckú menšinu a získať spoločnú hranicu s Ruskom. Čo sa týka slovenských krajanských spolkov. Zo začiatku premýšľali nad troma možnosťami: samostatnosť, spoločný štát a existencia pod ochranou Ruska. V každom prípade už nechceli v žiadnej podobe pretrvať v Rakúsko – Uhorsku. Nakoniec prevládla u všetkých myšlienka spoločného štátu.

Dôležitú úlohu na území Čiech a Slovenska v tom čase zohrával Tajný výbor Mafie, ktorý od roku 1915 združoval  inteligenciu a dôstojníkov Rakúsko-Uhorskej armády (zaužívaný pojem je c. k. armáda – teda cisársko - kráľovská armáda, keďže panovník Rakúsko-Uhorska bol rakúsky cisár a uhorský kráľ), ktorí mali za úlohu zabezpečiť, aby na domácej scéne nenastal odklon od politiky, ktorú v zahraničí reprezentovali Masaryk, Beneš a Štefánik. Významným krokom k realizovaniu vízie spoločného štátu bola spolupráca Tomáša Garrique Masaryka a Edvarda Beneša s Milanom Rastislavom Štefánikom. Spolu sa podieľali na vytvorení Česko - Slovenskej národnej rady v Paríži v roku 1916. Títo predstavitelia pomerne rýchlo pochopili, že k vytvoreniu spoločného národa nestačia slová, prípadne vytvorenie krajanských jednotiek v rámci dohodových armád, ale  československej armády – československých légií - ktoré by bok po boku so štátmi Dohody bojovali a ako uznanie si vybojovali vlastný štát. Túto víziu a premýšľanie nakoniec potvrdil aj francúzsky prezident Raymond Poincaré pri mierovej konferencií vo Versailles: Československí legionári „si vydobyli na Sibíri, vo Francúzsku a v Taliansku svoje právo na nezávislosť“.

Československé légie v Rusku

Po prepuknutí I. sv. vojny najlepšie podmienky pre vznik československých légií ponúkalo Rusko. Dôvodov bolo niekoľko. Rusko túžilo ovládnuť východnú časť Rakúsko – Uhorska, takže malo svoje dôvody k tomu, aby podnecovalo nespokojnosť jednotlivých rakúsko – uhorských národností.

Pred vypuknutím vojny žilo v Rusku približne 100 tisíc Čechov a Slovákov (tých bolo len niekoľko stovák).  Dôvodom ich odchodu do Ruska bola myšlienka slovanskej vzájomnosti a predstava Ruska ako ochrancu slovanov, ale aj pracovná príležitosť (vycestovanie za prácou). Najviac krajanov žilo v oblasti Volynskej gubernie a na Kaukaze. Krajania v Rusku boli stúpencami Česko- Slovenska ako monarchie, personálnej únie s Ruskom a s Romanovcom na tróne...

Czechoslovaks_in_Yekaterinburg,_1918
Volné dílo File:Czechoslovaks in Yekaterinburg, 1918.jpg
Vytvořeno: 15. září 1918

Vznik československých légií v Rusku sa spája s 28 augustom 1914, kedy 700 krajanov z Kyjeva vytvorilo Českú družinu a na sviatok sv. Václava – patróna Českého kráľovstva zložili prísahu na prápor vyšitý svätováclavskou korunou. V roku 1914 sa k Českej družine pridala časť pražského 28 pešieho pluku a v roku 1915 časť mladoboleslavského 36 pešieho pluku. Dobrovolníci v Kyjeve boli rozdelení do 4 rôt.

Po prísahe sa Česka družina vydala na frontu a pripojila sa k ruskej cárskej armáde. Neskôr ruské velenie českú družinu rozdelilo na niekoľko malých jednotiek a rozmiestnilo ich medzi jednotlivé divízie, pričom pôsobili ako prieskumníci.

Krst ohňom prežila Česká družina 19. novembra 1914, kedy prišla aj o prvých mužov. Avšak odhodlanie a nasadenie s akým vojaci Českej družiny bojovali, si pomerne rýchlo vyslúžila rešpekt ruskej armády. Prakticky každý veliteľ chcel mať svoju českú jednotku prieskumníkov.

V roku 1914 sa ruskej armáde podarilo priblížiť na vzdialenosť cca 50 km od hraníc historického Sliezka a počas roka 1915 sa ruskej armáde podarilo prebojovať až cez vrcholky Karpat do horských oblastí severovýchodného Slovenska v priestore medzi Bardejovom a Medzilaborcami, kde žili Rusíni. Nakoniec sa však museli stiahnuť. Ruská armáda doslova utiekla z oblasti.

Vojaci Českej družiny sa vyznamenali v bojoch na línií Bug – Visla a vyslúžili si povesť elitnej jednotky v radoch ruskej armády. Ruské velenie ich okrem prieskumných činností čoraz viac začalo zapájať aj do ochrany ruského štábu. V roku 1915 tvorilo Českú družinu cca 1 200 vojakov, ktorí boli rozptýlení v rôznych divíziách. V decembri toho roku ruská armáda dovolila prijímať do družiny zajatcov z Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) a tak 15. januára 1916 vznikol Československý strelecký pluk, ktorý o pár mesiacov preorganizovali na Československú streleckú brigádu o sile troch plukov. Najviac sa však legionári zapísali do podvedomia vďaka bitke pri Zborove.

Bitka pri Zborove

V roku 1917 na podklade Českej družiny, došlo k sformovaniu Československej streleckej brigády. A tú Ruská armáda nasadila v oblasti Halíča, kam sa stiahla počas roka 1916. Československá brigáda nebola tak dobre vyzbrojená, ako iné ruské jednotky. A predsa bola v lepšom rozpoložení. Ruskí vojaci boli zdecimovaní udalosťami na politickej scéne, hospodárskou a politickou krízou v krajine a tiež množstvom padlých. Československí legionári boli hnaní túžbou vybojovať vlastný štát...

Československá brigáda pozostávala z troch plukov a bola nasadená pri Zborove. Brigádu tvorilo cca 3 500 mužov. Jej úlohou bolo prispieť k prelomeniu línie vojsk nepriateľa tak, aby ruská armáda mohla postupovať k mestu Ľvov. Rakúsko-Uhorská armáda (c. k. armáda) bola početnejšia a lepšie vyzbrojená. Ofenzíva vypukla 1. júla 1917. Nad a pod československou brigádou operovali fínske pluky (Fínsko bolo vtedy súčasťou ruského impéria). Československé légie urobila prednosť z toho, čo vedeli najlepšie – pohyb v malých skupinkách a splynutie s terénom pri prieskumoch. Práve túto taktiku zvolili pri ofenzíve a vďaka nej pomerne rýchlo prenikli cez prvé zákopy a to pri malých stratách! Za dve hodiny boja sa im podarilo obsadiť aj kótu 392, čo bol vrchol pôvodného plánu. Legionári počas bojov prelomili tri nepriateľské obranné pásma a zajali cca 4 tisíc vojakov. Žiaľ fínskym plukom sa nedarilo držať s nimi krok a ruské velenie nestíhalo reagovať. A miesto o definitívny prelom, sa ruská armáda rozhodla aj za cenu veľkých strát dobyť mohylu, ktorá ostala hlboko v tyle územia, ktoré legionári dobyli. Mohylu sa podarilo dobyť za cenu veľkých strát na životoch, okrem iného v radoch československých légií (zahynulo cca 200 československých vojakov, 800 bolo zranených). Ak by velenie ruskej armády podporilo postup československých légií, mohlo prísť ku kľúčovému obratu na južnej časti východnej fronty. V každom prípade nasadenie a úspechy československých légií si po boji zaslúžili veľké uznanie, nielen v radoch ruskej armády.

Po bitke u Zborova kde prvý krát bojovali všetky československé jednotky (dovtedy pôsobili na rôznych miestach), vznikol v októbri Československý armádny zbor o sile cca 40 000 vojakov a práve s ním sa spája ovládnutie Transibírskej magistrály. V januári 1919 bola vytvorené Československé vojsko v Rusku ako súčasť Československej armády (vo Francúzsku). Počas roka do nej vstúpilo zo zajateckých táborov niekoľko tisíc nemcov a niekoľko stoviek maďarov. V tom čase už v Rusku vládla vláda A . F. Kerenského. Československý armádny zbor bola vnútorne kompaktná, operačne samostatná, relatívne početná, dobre vyzbrojená armáda, ktorá mala silnú motiváciu a bojového ducha. Vo viacerých aspektoch bola protikladom ruských ozbrojených zložiek, ktoré boli doslova v rozklade. Československé légie v tom čase tvorilo 12 plukov streleckých, dva jazdné pluky a niekoľko delostreleckých batérií. Mnohí muži vstupovali do československej armády práve vďaka ohlasu, aký vyvolalo nasadenie československej brigády pri Zborove. Ich počet nakoniec dosiahol cca 50 až 60 tisíc.

Československí dobrovoľníci boli súčasťou aj 1 úderného oddielu štábu VIII. armády, neskoršieho Kornilovského úderného pluku. Pluk bol neskôr premenovaný na Slovanský úderný pluk a stal sa oficiálne súčasťou I čs. streleckej husitskej divízie. Neskôr bol pluk zaradený do československého vojska, kde vytvoril dve roty pod 4 československým plukom. Nakoniec sa vojaci tohto pluku vrátili cez Bukurešť do vlasti a zapojili sa do bojov s Maďarmi o územie Česko - Slovenska.

Československé légie vo Francúzsku

Francúzsko bolo hlavnou dohodovou veľmocou. Veľká Británia a USA boli vnímané skôr ako podporovatelia Francúzska a Rusko malo svoje vlastné ciele. Preto mať centrum – hlavný stan v Paríži bolo praktické riešenie. Okrem toho že sa Paríž stal politickým centrom rodiaceho Česko - Slovenska, mali tu vzniknúť československé légie, ktoré by bojovala po boku Francúzov proti Nemcom. V tejto veci kľúčovú úlohu zohral Milan Rastislav Štefánik, vďaka nemu získali československé légie medzinárodné uznanie.

Legionari vo Francuzsku
Volné dílo
File:Tcheco-slovaques a la caserne de Reuilly.PNG
Vytvořeno: 14. července 1918

Francúzska vláda bola počas I. sv vojny naklonená myšlienke založenia vojenských oddielov zložených z českých dobrovoľníkov, pretože s tým už mala skúsenosti. V rokoch 1870 – 1871 bojovalo takmer 300 Čechov dobrovoľne v Légiách priateľov Francúzska v Prusko – Francúzskej vojne a podieľali sa na obrane Paríža.

Legionari vo Francuzsku
Volné dílo
File:Tcheco-slovaques a la caserne de Reuilly.PNG
Vytvořeno: 14. července 1918

Pred začiatkom vojny žilo vo Francúzsku cca 10 000 Čechov a Slovákov. Najväčšia časť z nich žila v Paríži a v blízkom okolí. Na upevnení národného podvedomia sa zaslúžili predovšetkým dve organizácie: Sokol a socialistický spolok Rovnosť. Rodáci vo Francúzsku boli stúpencami Česko - Slovenska – ako republiky. V tom čase zákony vo Francúzsku umožňovali cudzincom vstup do cudzineckých légií, ale nie vytvorenie vlastnej bojovej jednotky. A tak Česi a Slováci sa rozhodil vstúpiť do cudzineckej légie a pod francúzskou vlajkou bojovať za budúcnosť národa.

Československé légie fakticky začali existovať 16 decembra 1917, kedy francúzsky prezident Raymond Poincaré podpísal dekrét ktorý umožnil vytvoriť československé légie. Vzhľadom na obmedzené možnosti (kto chcel z krajanov už v armáde bol a medzi zajatcami neboli prakticky žiadny Češi a Slováci), začali prichádzať dobrovoľníci aj z iných krajín. Pôvodným zámerom bola 100 tisícová armáda.

Zo začiatku bolo prijatých cca 300 Čechov a Slovákov, neskôr ich počet dosiahol cca 600. Po vstupe do cudzineckej légie zložili slávnostnú prísahu na vlajku s českým, strieborne vyšívaním levom. Časom rota prijala názov Nazdar! Po zložení prísahy bola rota s československými legionármi presunutá na frontu do Champagne kde sa stali súčasťou Marockej divízie.

A tak sa rota 11 novembra 1914 po prvý krát ocitla na fronte a hneď v prvej línií. Na tomto mieste rota pretrvala až do apríla 1915. V tomto roku Francúzsko prijalo zákon, ktorý zakazoval vstup do cudzineckých légií členom tých národností, proti ktorým Francúzi bojovali. To bolo hlavnou príčinou, prečo sa po bitke u Arrasu nepodarilo doplniť pôvodné stavy československých légií a obnoviť samostatnú rotu.

A tak československí legionári, ktorí prežili... boli rozdelení do rôznych častí cudzineckej légie, vďaka čomu bojovali  nielen vo Francúzsku, ale aj v Grécku, v Alžírsku a v Maroku. Za zmienku tiež stojí, že spomedzi legionárov Štefánik vybral deviatych, ktorí prešli leteckým výcvikom a pôsobili ako letci vo francúzskej armáde.

V roku 1916 sa začal meniť postoj Francúzov k československým légiám. Francúzi si začali uvedomovať, že Česi a Slováci bojovali v ich armáde a za ich ciele a tak aj vďaka apelovaniu Tomáša Garrique Masaryka podporili vznik Československej armády vo Francúzsku.

V roku 1917 do francúzska prišlo cca 10 tisíc dobrovoľníkov doslova z celého sveta, aby vytvorili 21 a 22 strelecký pluk a Československú streleckú brigádu. Francúzi sa však odmietli vzdať Čechov a Slovákov pôsobiacich v cudzineckej légií a tak základom československých légií sa stali dobrovoľníci z Rumunska, ktorých priviedol Milan Rastlislav Štefánik, cca 1 200 dobrovoľníkov z Ruska (československí legionári, ktorým sa podarilo dostať do Francúzska vďaka Otokarovi Husákovi), ale aj prebehlíci do Srbska (500), ktorí sa cez Albánsko a Taliansko presunuli do Francúzska a v neposlednom rade Česi a Slováci z USA (3 tisíc), ale aj z Austrálie (14). Počet legionárov vo Francúzsku nakoniec dosiahol cca 10 tisíc.

Po skončení I. sv. vojny došlo k sformovaniu 23 a 24 streleckého pluku, ktoré už ako súčasť 5 československej streleckej divízie odišli do Česko - Slovenska, aby zasiahli do bojov na Tešínsku a na Slovensku. Zaujímavosťou je, že 23 strelecký pluk, tvorili Slováci z Ameriky. Preto sa jeho úlohou stalo oslobodenie Slovenska (spod Maďarov). Z pôsobenia legionárov vo Francúzsku najviac vstúpila do podvedomia bitka u Arrasu.

Bitka u Arrasu

Začiatkom roka 1915 Francúzi chystali veľkú ofenzívu na severe Francúzska a keďže cudzinecká légia bola elitným oddielom vo francúzskej armáde, marocká divízia spolu s československou rotou sa presunula na sever. Marocká divízia sa ocitla uprostred ofenzívy a mala viesť hlavný útok. Cudzineckú légiu v tom čase tvorilo cca 20 000 vojakov. Rozhodujúci okamih nastal 9. mája, kedy rota Nazdar! vyrazila do útoku na čele Marockej divízie. Československá rota dokázala rýchlo postupovať, za 90 minút prenikla cca 4 km do hĺbky nemeckej armády a obsadila dôležitú kvótu č. 140. Pri prieniku cez líniu a obsadení kvóty padli všetci dôstojníci a väčšina československej roty. Napriek tomu legionári kótu udržali, až do príchodu posíl. Nakoniec sa však velenie armády rozhodlo stiahnuť celú cudzineckú légiu. Keďže z 250 členov roty bez újmy na zdraví prežilo len cca 100 vojakov, rota prestala „existovať“ a Francúzi jej členov rozdelili do jednotlivých plukov.

Československé légie v Taliansku

Z československých légií sa ako posledná sformovala légia v Taliansku.

ČS. Légie v Taliansku
Volné dílo File: Čs. legie v Itálii.jpg
Vytvořeno: 31. prosinec 1917

Taliansko ako člen Dohody nemalo u ostatných krajín aliancie veľkú dôveru. Pôvodne totiž malo bojovať s Nemeckom a s Rakúsko – Uhorskom proti Dohode. Taliansko po vypuknutí I. sv vojny nechalo parťákov z Trojspolku v štichu a zachovalo neutralitu, aby neskôr prešlo na stranu Dohody. O rok neskôr ich nasledovalo Rumunsko. Členovia Dohody mu za to sľúbili časť území, ktoré dovtedy patrili k Rakúsko – Uhorsku.

Keď vypukla vojna medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom, nachádzalo sa na území Talianska cca 300 Čechov a Slovákov. Češi a Slováci tam jednoducho nežili... V Taliansku na rozdiel od Francúzska, Ruska či USA nežili krajania, teda žili len vo veľmi malom počte. Preto československé légie sa tu tvorili primárne zo zajatcov z radov Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády). Tí však našli v Taliansku veľmi dobré podmienky v zajateckých táboroch, preto netúžili po opätovnom nasadení, hoci už pod československou vlajkou.

Centrom národného uvedomia sa stal zajatecký tábor Santa Maria Capua Vetere. V roku 1917 tu prebývalo asi 4 000 Čechov a Slovákov. Najväčšiu zásluhu na sformovaní zárodku légií mal Ján Čapek, ktorý ako mladík prešiel formáciou v Sokole a v podobnom duchu viedol aj svojich spolubojovníkov. Zo začiatku organizovali rôzne kultúrne a športové akcie, neskôr už vznikli podmienky pre priamu agitáciu na boj. Toto odhodlanie si všimla aj Československá národná rada.

Veľký narast v počte legionárov priniesla bitka pri Zborove, ktorá zapálila vlnu nadšenia pre Česko - Slovensko a vyvolala veľký dopyt po vstupe do československých légií. V roku 1917 už možno hovoriť o pracovných oddieloch o sile cca 10 000 mužov a 7 práporoch. Z nich bola nakoniec sformovaná 6 československá strelecká divízia, ktorú tvorili dve strelecké brigády a 31, 32, 33 a 34 strelecký pluk. Počet vojakov v divízií nakoniec dosiahol cca 12 000 mužov. Slávnostnú prísahu zložili pred pomníkom kráľa Emanuela v Ríme...

Taliani zo začiatku neboli nadšení myšlienkou vzniku cudzej armády. K prehodnoteniu postupu boli tak troch donútení okolnosťami. Veľká ofenzíva nemeckej a Rakúsko – uhorskej armády (c. k. armády) priniesla posunutie fronty v krátkom čase o 100 km – do talianskeho vnútrozemia. Zdecimovaní Taliani odhadzovali zbrane a hrozilo ovládnutie Talianska. A tak taliani zo začiatku v snahe posilniť svoju obranu umožnili formovanie pomocných pracovných oddielov, ktoré pre nich pracovali v zázemí.

Skutočnú zmenu priniesla rímska konferencia národov, ktoré boli v tom čase poddanými v Rakúsko – Uhorskom štáte v roku 1918. Na túto konferenciu za Česko - Slovensko dorazila početná skupina predstaviteľov na čele s Benešom a s Masarykom. Na ich naliehanie Taliani nakoniec súhlasili s formovaním československých légií v Taliansku – Corpo Czechoslovacco. Do vznikajúcich légií vstúpilo cca 14 000 z 18 000 zajatých Čechov a Slovákov. Medzi nimi bolo cca 500 Slovákov. Taliani nielenže odsúhlasili vznik légií, oni týmto krokom uznali nárok Čechov a Slovákov na vytvorenie vlastného štátu.

Československí legionári vycvičení v duchu Sokola urobili na Talianov veľký dojem. Taliansky kráľ o nich prehlásil: „videl som veľa vojakov, Angličanov, Nemcov... ale tak vzorné vojsko som ešte nevidel...“

Československí legionári mali byť rozdelení na niekoľko výzvedných rot. Avšak vojnová vrava zmenila plány. Úplne na začiatku svojho nasadenia bránili líniu u San Dona a kanálu Fosseta. Podarilo sa im zajať cca 300 nepriateľských vojakov. Bojové nasadenie československých légií vyvolalo veľký ohlas. Mussolini v tej dobe o nich prehlásil: Československí legionári „... sú snáď najlepší vojaci na svete a nikto ich nezadrží v ich snahe vybojovať slobodu svojmu národu“. Po tejto bitke začali československí legionári pôsobiť predovšetkým v prieskumných oddieloch.

Celá divízia opäť nastúpila na frontu v roku 1918, kedy im bola zverená obrana kľúčového bodu – kóta 703 Doss Alto pod Trentom – čo bol nakoniec aj najväčší úspech légií v Taliansku. K poslednej významnej bitke prišlo 24. októbra 1918, kedy veľká ofenzíva Talianov viedla po ôsmych dňoch bojov k rozpadnutiu Rakúsko-Uhorskej armády (c . k. armády). Podarilo sa zajať cca 300 tisíc rakúsko - uhorských vojakov.

V Taliansku dosiahli československé légie v roku 1918 už silu cca 20 000 vojakov a vytvorili 9 rot. Medzi Talianmi mali naozaj výbornú povesť.

V poslednom roku padlo do talianskeho zajatia cca 100 tisíc vojakov Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády), ktorí pochádzali z územia budúceho / rodiaceho sa Česko - Slovenska. A práve vďaka nim vznikla aj Československá domobrana, ktorá dosiahla silu 60 000 mužov a pomáhala v Česko - Slovensku nastoliť poriadok. Paradoxom je, že väčśina vojakov sa do tejto druhej armády prihlásilo až po vojne. Napriek tomu zohrali dôležitú úlohu. Po presune z Talianska pomohli zaistiť územie Slovenska a ponechať ho pre Česko - Slovensko.

Straženie mosta
http://www.tatranci.sk/repository/images/Strazenie_bratislavskeho_mosta_cs_legionarmi_z_talianska_2.jpg

Bitka Doss Alto

Za celé obdobie pôsobenia československých légií v Taliansku počas rokov 1915 – 1918 najviac vstúpila do podvedomia bitka na hore Doss Alto v benátskych Alpách.

Územie na ktorom sa bitka odohrávala, pred vojnou patrilo do Rakúskeho Tirolska, preto sa ho Rakúšania snažili za každú cenu dobiť. Strategickú polohu tu mal vrchol Doss Alto, ktorý bol z troch strán obklopený c. k. armádou. V podstate to bol skalný výbežok, vo vnútri ktorého sa nachádzal tunel a do strán z neho ústili jednotlivé strieľne nasmerované do údolia. Taliani obranu tohto úseku frontovej línie zverili československým légiám. Keď sa to predstavitelia Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) dozvedeli, poslali sem to najlepšie, čo mali – elitnú jednotku Riva. Chceli sa tak československým legionárom pomstiť za to, že bojujú za nepriateľa.

Od 29. augusta do 21 septembra čelili československí legionári niekoľkým pokusom o dobytie a obsadenie Doss Alto, ale vďaka odhodlaniu a nakoniec aj pomoci 33. pluku sa podarilo vrchol ubrániť. Po príchode talianskych posíl sa podarilo vojakov z Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) zahnať na útek. V boji padlo 7 legionárov, 4 padli do zajatia a 31 bolo zranených. Na rakúskej strane bolo 51 mŕtvych, 90 zranených a 60 zajatých. Československí legionári sa osvedčili v mnohých bojoch v Taliansku, ale práve bitka o Doss Alto im priniesla uznanie.

Légie v Srbsku, v Kanade a vo Veľkej Británií

Popri légiách vo Francúzsku, v Taliansku a v Rusku existovalo niekoľko ďalších dobrovoľníkov a jednotiek založených na myšlienke boja za Česko - Slovensko a proti pretrvaniu Česka a Slovenska v zoskupení Rakúsko – Uhorska.

Pred vojnou žilo v Srbsku veľa Čechov a Slovákov ktorí po prepuknutí vojny vstúpili do srbskej armády (Srbská dobrovoľnícka divízia). Mnohí dobrovoľníci sa do srbskej armády dostali z ruského zajatia. Išlo o Srbsko – ruský projekt – zostavenie armády zo zajatcov z radov Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády). V Rakúsko-Uhorskej armáde (c. k. armáde) slúžilo veľa národnosti z Balkánu a tí odmietali bojovať proti „svojim“ a proti Rusom. Po prechode k Rusom obratom žiadali o vstup do srbskej armády... Okrem toho sem prichádzali prebehlíci z Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády), ktorí sa dostali do srbského zajatia a vytvárali vojenské oddiely, ktoré strážili srbské hranice s Albánskom a Bulharskom.

Ako súčasť 1 dobrovoľníckeho pluku prežili ťažký ústup Srbov cez albánske hory k Jadranskému moru. V Odese bol v tom čase z Rakúsko-Uhorskej armády (c. k. armády) vytvorený Srbský dobrovoľnícky zbor. Po porážke Srbska sa dobrovoľníci zúčastnili počas rokov 1916 – 1917 bojov v Dobrudži ako súčasť 1 srbskej dobrovoľníckej divízie. Bojovali tiež na solúnskej fronte v Grécku. V roku 1916 slúžilo v srbskej armáde cca 1 200 Čechov a Slovákov (mnohí z nich si cestu do srbskej armády naši cez červený kríž ktorý pôsobil v Chicagu).

Títo dobrovoľníci boli po bojoch v Rumunsku a v Grécku preorganizovaní na ruskom území na Srbský dobrovoľnícky zbor o sile dvoch divízií. Po roku 1916 väčšina z nich prešla do československých légií. Niektorí ostali pôsobiť v ruskej Srbskej jednotke, ďalší sa presunuli do Francúzska a Talianska.Vo Veľkej Británii Česi a Slováci žijúci v Londýne ponúkli svoje sily Británii, tá však zdvorilostne odmietla, pretože mala veľa starostí s mobilizáciou vlastnej armády a tak Češi a Slováci odišli do Francúzska a pripojili sa k rote Nazdar! Zmena nastala v roku 1916 kedy Británia prehodnotila svoj prístup a prijala československých dobrovoľníkov do svojich radov. V britskej armáde nakoniec bojovalo 308 Čechov a Slovákov.

Légie v USA

USA vnímal Masaryk ako veľkú inšpiráciu. Obdivoval americký politický systém a demokratické princípy. Určitú úlohu v tom zohrala nepochybne aj jeho pani manželka, ktorá pochádzala z tejto krajiny. USA zohralo dôležitú úlohu v živote légií. Keď sa rodila politická reprezentácia v Paríži a vojenská vo Francúzsku, v Taliansku či v Rusku... dôležitú úlohu pri tom zohrala finančná podpora krajanov z USA, ale aj podnikateľov, ktorí sympatizovali s Čechmi a Slovákmi, ako napr. Charles R. Crane.

Podľa prepočtov žilo v USA cca 650 tisíc Čechov, rovnaký počet Slovákov a cca 150 tisíc (podkarpatských) Rusínov. Napriek tomu, že mnohí už mali americké občianstvo, naďalej podporovali vytvorenie Česko - Slovenského štátu. Zo začiatku podporovali československé légie hlavne finančne. Čoraz viac však hľadali  spôsob, ako sa aktívne zapojiť. Mnohí odišli do Kanady, kde vstupovali do kanadskej armády, presnejšie do 223 kanadského armádneho práporu (USA vtedy ešte neboli vo vojne). Do Francúzska odišlo cca 2 500 krajanov. USA vstúpilo do I. sv vojny až v roku 1917, bola to odpoveď na opakované potápanie amerických lodí zo strany Nemecka. Do americkej armády vstúpilo cca 30 tisíc Čechov, 12 tisíc Slovákov a desiatky tisíc krajanov, ktorí sa už narodili v USA (a mali americké občianstvo).

Získať si podporu amerických Čechov a Slovákov, bolo popri politickej podpore Francúzka kľúčové pre úspech légií. Dôležitú úlohu v živote krajanov zohrávalo České národné združenie a Slovenská liga. Tieto organizácie sa v roku 1915 postavili za Masaryka a jeho myšlienku Česko - Slovenska. Výsledkom bolo podpísanie Clevelandskej dohody. Vďaka podnikateľovi Craneovi – priateľovi Masaryka sa československým politickým špičkám podarilo získať dôležité kontakty v americkej administratíve. Crane pracoval na americkom ministerstve zahraničných vecí a jeho vplyv možno nájsť pri požiadavke prezidenta W. Wilsona voči centrálnym mocnostiam, aby dali právo sebaurčenia menšinám / národom Habsburskej monarchie. Crane pripravil Masarykovi a Štefánikovi cestičku k prezidentovi Wilsonovi...

V roku 1918 sa medzi krajanmi v USA zrodila Pittsburská dohoda. Na rozdiel od Clevelandskej dohody sa už nehovorilo o federalizácií, ale republike. Koncom októbra sa k Pittsburskej dohode pridali aj predstavitelia Rusínov v Amerike, čo prinieslo víziu pripojenia Podkarpatskej Rusi k Česko - Slovensku... Posledný dôležitý krok urobilo samotné USA. Nedalo priestor k hľadaniu riešení, ako by mohlo Rakúsko – Uhorsko pretrvať. Jednoducho prijalo Washingtonskú deklaráciu, čím trvalo na práve sebaurčenia. A tak donútilo Rakúsko – Uhorsko prijať americké požiadavky...Zo začiatku légie zápasili s rovnakým probémom - pešiakov bol dostatok, ale chýbali dôstojníci, ktorí by boli českej, prípadne slovenskej národnosti. Zopár ich bolo, ale málo. Preto dôstojníkmi boli často cudzinci. V prípade légií vo Francúzsku, v Taliansku a v Rusku to boli francúzski, talianski a ruskí dôstojníci. Časom sa však spomedzi vojakov podarilo vychovať osobnosti, ktoré začali stúpať po armádnom rebríčku a preberať velenie... Práve v Rusku sa zrodila kariéra Čečka, Syrového, či Šveca...

Keď v roku 1916 vznikla Česko - Slovenská národná rada v Paríži, ktorú štáty Dohody uznali ako dočasnú vládu vtedy ešte neexistujúceho Česko - Slovenska, tak jej legitimita sa opierala o vznik vojenských jednotiek, ktoré by bojovali po bokoch spojeneckých armád. Vďaka československým légiám vo Francúzsku, Taliansku a predovšetkým v Rusku sa to podarilo. Málo známou skutočnosťou je, že československí legionári, ktorí bojovali v Srbsku, sa v bojoch stretli aj s tureckými vojakmi pri Rumunskej Dobrudži. Neskôr sa s Turkami stretli aj československí legionári počas bojov na haličskej a karpatskej fronte.

 

znamky

Československá obec legionárska (ČsOL) bola založená 22 mája 1921 legionármi vo Francúzsku, v Taliansku a v Rusku. Jej činnosť bola komunistami násilne prerušená. Po revolúcií došlo k obnoveniu jej činnosti a snaží sa pripomenúť odkaz légií a obetu legionárov, vďaka ktorým vznikla Československá republika a v nej tradícia demokratickej spoločnosti. Medzi najznámejšie projekty ČsOL patrí Legiovlak a cyklus výstav: cesta legionára. Viac na: www.csol.cz. V roku 2018 si pripomenieme 100 výročie vzniku československých légií.

 

„Videl som veľa vojakov, Angličanov, Nemcov... ale tak vzorné vojsko som ešte nevidel...“

Taliansky kráľ Viktor Emanuel III.

 

Zastúpenie Slovákov v légiách

V roku 1919 tvorilo československé légie 150 tisíc vojakov. Čo sa týka zastúpenia, dominantné zastúpenie mali Česi – cca 138 tisíc vojakov. A po nich Slováci – 9 500 vojakov. Vzhľadom na počet Čechov a Slovákov v priestore rodiaceho sa štátu, bolo zastúpenie Slovákov pomerne malé. Avšak vzhľadom na celkový počet a porovnanie s ostatnými národnosťami (vrátane nemcov a maďarov ktorý žili v priestore rodiaceho sa Česko - Slovenska), bolo ich zastúpenie nespochybniteľné. Zaujímavosťou tiež je, že v USA žil približne rovnaký počet Čechov a Slovákov. A práve medzi krajanmi z tejto krajiny sa podarilo zachovať pomer 1:1 medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí posilnili československé légie.

 

Volyňskí Češi

V čase vypuknutia I. sv. vojny žilo v Rusku niekoľko desiatok tisíc volyňských čechov. Tí obývali súvislé územie na západnej Ukrajine. Pre Rusov to boli Rusi a poddaní ruského cára, preto museli rukovať do ruskej, neskôr bolševickej armády, kde im nebolo umožnené vytvoriť jednotku založenú na národnostnom princípe. Až v roku 1916 im bolo umožnené vstúpiť do československých légií, ale aj to v obmedzenom množstve.

 

Česi a Slováci proti Čechom a Slovákom

U Zborova československí legionári útočili na pozície, ktoré bránil plzenský peší pluk (ktorí zo 65 % tvorili Češi) a 75 peší pluk (kde Češi tvorili 82 %). Takže bojovali Česi a Slováci, proti Čechom a Slovákom. To sa prenieslo aj do spôsobu, ako legionári pristupovali k zajatcom – doslova ako k bratom J. Niečo podobné sa odohralo neskôr aj u Penzy, akurát tam už legionári nebojovali proti čechoslovákom v Rakúsko-Uhorskej armáde (c. k. armáde), ale v ruskej – boľševickej červenej armáde... Medzi bolševikmi vtedy bojoval aj Hašek, autor Dobrého vojaka Švejka...

 

Francúzsko

Bitka u Arrasu 9. 5. 1915

Bitka u Terronu 18. – 27. 10. 1918

 

Taliansko

Bitka na Piave 17. – 19. 6. 1918

Bitka u Doss Alta 21. 9. 1918

 

Rusko

Bitka u Zborova 1. – 2. 7. 1917

Bitka pri Bahnači 10. – 13. 3. 1918

 

Autor príspevku