Patriotizmus v historickom vedomí Slovákov

(Patriotism in the historical consciousness of the Slovaks)

Anotácia: Historik a teológ PhDr. Mgr. Peter Mulík, PhD. z Matice slovenskej sa profesijne venuje cirkevno-kultúrnym súvislostiam v profánnych dejinách ako aj dejinám 20. storočia. Vo svojom príspevku ozrejmuje viaceré dimenzie patriotizmu našich slovenských predkov a to jednak z hľadiska jeho geografického rámca, ale aj v chronologickom priereze.

Kľúčové slová: hostiteľská teória, uhorský patriotizmus, turecká expanzia, reformácia, kresťanský patriotizmus, konfesionálne povedomie, panslavizmus, hungaroslavizmus, čechoslovakizmus.

 

Abstract: Historian and theologian Dr.. Mgr. Peter Mulík, PhD. from Matica slovenská is professionally devoted to the Church-cultural contexts in profane history and the history of the 20th century. In his paper highlights the various dimensions of the patriotism by our Slovak ancestors both in terms of its geographic scope, but also in chronological sections.

Key words: host theory, Hungarian patriotism, Turkish expansion, the Reformation, Christian Patriotism, confessional awareness, panslavism, hungaroslavism, Czechoslovakism.

 

Vlastenectvo prekladáme cudzím slovom patriotizmus a ten sa zvykne definovať ako citová naviazanosť na vlastný národ, ako láska k vlasti. Táto väzba sa nazýva aj národným citom, národnou hrdosťou, národným povedomím a môže sa vzťahovať na rozmanité aspekty národa v oblasti etnickej, kultúrnej, politickej a historickej identity.

Význam pojmu patriot sa v premenách stáročí menil. Za πατριώτης (patriótes) boli v starom Grécku považovaní Negréci – barbari, ktorí mali spoločný pôvod, teda jedného otca a vytvárali spoločenstvá, klany, kmene. Latinčina prevzala toto grécke slovo v tom istom význame, ale keď prešlo do moderných románskych jazykov, nadobudlo v osvietenstve iný význam. Vo francúzštine má slovo les patriotes - patrioti od 16. storočia význam ľudia spoločnej etnicity, pôvodu, z rovnakej krajiny. So spájaním tohto pojmu s hrdosťou na pôvod a vlasť sa stretávame až v náboženských vojnách po reformácii. Viliam Oranžský označuje bojovníkov  za oslobodenie nizozemských provincií od španielskej nadvlády za goede patriotten – dobrých vlastencov. [1]

            Práve 11. apríla 1765 si pripomíname založenie Patriotische Gesellschaft v Hamburgu (Vlastenecká spoločnosť - Hamburgische Gesellschaft zur Beförderung der Künste und nützlichen Gewerbe), ktorá vznikla podľa vzorov podobných spoločnosti v Paríži a Londýne  a Dubline, kde však ani v jednom prípade nefigurovalo v názve slovo vlastenecká (patriot...). Dovolím si vysloviť hypotézu, že práve táto spoločnosť bola vzorom pre založenie prvej slovanskej matice – Matice srbskej[2]v roku 1826 v Pešti. Ako vieme pri jej vzniku stáli okrem srbskej šľachty a intelektuálov práve srbskí obchodníci, pre ktorých bol Hamburg jednou z ciest do sveta. Okrem takmer identického ideového zamerania oboch spoločností upútava však pozornosť jeden významný spoločný prvok. Matica srbská má v znaku úľ – od ktorého má aj svoje meno (matica je po srbsky úľ, alebo včelia kráľovná). Aj Vlastenecká spoločnosť v Hamburgu má v znaku úľ a to 51 rokov skôr ako Matica srbská – čo nie je podľa mňa iba náhodná súvislosť.   

 

  

Matica srbská
Matica srbská

 

Existovali nejaké formy patriotizmu už počiatkov formovania stredovekých národov?  Bezpochyby. Skutočnosť, že v ranom stredoveku vznikli viaceré štáty na etnickom princípe, svedčí o tom. Existoval poľský, český, dánsky, švédsky, chorvátsky, srbský štát. Existovali však aj štáty, ktoré sa nazývali podľa etnika, ale neboli etnickými štátmi. Takými bol francúzsky, anglický, ruský ale aj uhorský štát. Naši slovenskí predkovia sa ocitli práve v poslednom. 

 

Matica slovenská

 

 

Širšia a užšia dimenzia patriotizmu

Prv než by sme začali uvažovať o takých otázkach, či je v prípade patriotizmu prenesený princíp osobnej ľudskej dôstojnosti prenesený na kolektív, alebo jedinec získava identitu iba v kolektíve, musíme konštatovať, že  existuje širšia a užšia dimenzia patriotizmu Slovákov. Užšia, vzťahujúca sa na kmeň resp. etnikum a širšia vzťahujúca sa na teritórium, krajinu, politický celok – štát, v ktorom žili.

Tento problém dvojitého patriotizmu v našom historickom vedomí sa objavil už v našej prvej štátnosti v Rastislavovej a Svätoplukovej ríši.  Majú sa Slováci stotožňovať iba s obyvateľmi Nitrianska (Pribinovská tradícia), alebo sme mali aj povedomie, že sme boli Moravania?

Geograficky sa pod názvom Morava rozumeli krajiny kniežat a kráľov dynastie Mojmírovcov, ktoré v najväčšom rozsahu zaberali veľkú časť strednej Európy od Odry až po Tisu a od hornej Visly až po Dravu. Jadrom tohto štátneho útvaru však bolo etnické územie naddunajských Slovenov[3], ktorí sa usadili medzi dnešnou Česko-moravskou vysočinou a Potisím, na severných karpatských prítokoch Dunaja a na strednom Dunaji. Územie, na ktorom sa práve aj pod vplyvom tejto prvej mohutnej štátnosti a iniciatívne prijatého kresťanstva zákonite musel začať proces etnogenézy slovenského národa sa v Nestorovej Povesti dávnych liet nazýva Slovenskou zemou[4]  Slovenská etnicita celého priestoru je nepochybná, lebo nemôže byť náhodné, že etnické pomenovanie Sloven dodnes v slovenčine žije v slovách Sloven-ka, Sloven-sko a sloven-čina. Používanie všeobecného označenia všetkých Slovanov našimi predkami ako vlastným etnonymom svedčí o určitom vyššom stupni integrácie v tomto priestore, resp. vymedzení voči susednému neslovanskému etniku. 

Dokazuje to aj pozorná analýza zachovaných prameňov. V nich sa často jasne rozlišuje medzi geograficko-politickým názvom Morava a medzi označením etnika, ktoré sa volalo Sloveni a hovorili slovenským jazykom[5] Týmto adjektívom sa vtedy bežne označovala aj etnická individualita, národnosť, národ. Teda moravský štát (kniežatstvo, kráľovstvo, ríša), ale slovenský jazyk (=slovenský ľud, slovenský národ). Podobných prípadov nachádzame v dejinách veľa. Nejde o umelé a nevedecké prenášanie pojmov, ale aj v biblii, antike a rannom stredoveku predsa musíme hovoriť o národoch, hoci nemyslíme moderne európske národy sformované v 19. storočí.

O etnicite jadra moravského štátu nám etymológia ponúka jeden veľmi vážny lingvistický dôkaz – meno kniežaťa Rastislava, zaznamenané v súdobých prameňoch ako Rastic. To, že toto meno neznelo Rostic, svedčí jasne o slovenskom charaktere mena kniežaťa a aj jeho ríše. Zo západoslovanských jazykov má v slovese rásť totiž iba slovenčina (dialektologicky iba stredná slovenčina) za praslovanské – o – hlásku – a. V češtine a v poľštine je však stále -o-, napr. rosti, rosnąć. Ďalší dôkaz poskytuje národopis. Staré jadro Svätoplukovej ríše v strednej časti údolia rieky Moravy okolo hlavného mesta Moravy[6] dodnes obývajú moravskí Slováci, ktorí mentalitou, kultúrou a jazykom donedávna (19. stor.) tvorili jednotu s uhorskými Slovákmi, pôvodne obývajúcimi stredný Dunaj z oboch strán a celý severný chrbát Karpát s priľahlými kotlinami.[7] Etnicita starej Moravy ako krajiny (odvodené tiež od rieky) bola v podstate slovenská.

 

Sloveni pri založení uhorského štátu

Jazyk bol nepochybne integračným prvkom ranofeudálnych štátov, ba aj kmeňových zväzov  rozmanitých foriem. Bez neho by sme si nevedeli predstaviť fungovanie týchto celkov, kde vládnuce vojenské družiny museli mať jednotný veliaci jazyk, zrozumiteľnosť povelov, ale aj jednotné zvykové právo, jeho ustálenosť a zrozumiteľnosť. Týmto jazykom nemusel byť vždy jazyk ovládateľov. Je viac ako pravdepodobné, že takýmto jazykom bola najrozšírenejšia najvyspelejšia reč, najmä v správe štátu, ale aj v boji, kde bojovali veľké počty podmaneného obyvateľstva. Jazyk kultu nemusel byť zrozumiteľný – lebo náboženstvo si vyžadovalo mystérium. Vznikali však aj štátne útvary, kde jazyk nebol základným spojivom. Bol však dôležitým komunikačným prostriedkom. Veľká časť obyvateľstva týchto štátov bola bilingválna, alebo až trilingválna, čo platilo najmä pre privilegované vrstvy, obyvateľov miest, remeselníkova kupcov. Aj roľnícke obyvateľstvo na hraniciach dvoch etnických celkov bolo zvyčajne bilingválne, čiže jedni ovládali základy jazyka druhých. To platilo aj o Uhorsku.       

Ako to vlastne bolo so vznikom uhorského štátu? Je pravdepodobné, že bojovné staromaďarské družiny, ktoré si etablované štáty v 9. storočí najímali na riešenie vojenských sporov, využili aj Svätoplukovi dedičia vo svojich vnútrodynastických sporoch a je isté, že v tom čase starí Maďari dobýjali naše hradiská, ba rozvrátili celú ríšu. Ako to však bolo takmer sto rokov neskôr, keď sa konštituoval feudálny uhorský štát? Naši slovenskí predkovia tu boli a významne prispeli k založeniu tohto štátu. Úloha slovenských rodov Hunt a Poznan v tomto období je dnes zrejmá. Prispeli dokonca tak významne, že uhorský panovník sa označoval pojmom zo starej slovenskej štátoprávnej praxi.  

Ide o slovo kráľ[8]. Josef Dobrovský ako prvý napísal, že toto slovo pochádza z mena Karola Veľkého (kráľ Frankov (768814) a cisár Západu (800814), s ktorým Slovania prišli do styku a pre mnohých bol obávaným nepriateľom (zvlášť polabským Slovanom) ale najmä veľkým panovníkom. Toto meno vládcu Frankov, ktorý sa usiloval obnoviť rímsku ríšu v jej kresťanskej podobe, prešlo u Slovanov zmenou ako staré slová typu torttrot teda z karlь vzniklo kralь[9] (podobne ako sa slovo barda zmenilo na brada) a znamenalo významného mocného panovníka - zjednotiteľa, čomu však v dnešnej slovenskej terminológii zodpovedá termín cisár.[10] Toto slovo muselo preniknúť do slovenčiny pred prešmyknutím hláskových skupín –or- , -ol- na –ro-, -lo-, teda najneskôr na rozhraní 8. a 9. storočia.[11] 

Nemecké anály dávajú Svätoplukovi, nástupcovi veľkého kniežaťa Rastislava, obyčajne titul dux. Ale Fuldské anály ho nazývajú rex, podobne Reginonová kronika[12] a list pápeža Štefana VI. z roku 885 adresovaný Svätoplukovi ako kráľovi.[13] Nazdávam sa, že nielen vtedajšie mocnosti, ale aj naši predkovia nazývali Svätopluka kráľom a to dokonca v našom jazyku – teda slovom kráľ. Podľa vzoru Karola Veľkého, nazvali analogický svojho mocného panovníka – zjednotiteľa termínom kráľ.[14] Najpresvedčivejším dôkazom toho je stará maďarčina.

Štátoprávna kontinuita v právnej terminológii, akou sa označoval najvyšší panovník – zjednotiteľ, prešla zo Svätoplukovej ríše aj so slovom kráľ priamo na arpádovských panovníkov. Nitrianske veľkoknieža (dux magnus) Gejza, keď sa stal suverénom Uhorska, je na kráľovskej korune (corona graeca) označený dokonca ešte nezmenenou slovenskou podobou slova kráľ – krales[15] - Geovitzas pistos krales Tourkias. Slovo prešlo neskôr aj do živej maďarčiny v podobe király [kiráľ].[16]

 

Dôkazy pre hostiteľskú teóriu

V historickej pamäti Slovákov sa napriek tendenčnej Anonymovej legende o dobytí územia Karpatskej kotliny starými Maďarmi zachovalo povedomie, že sme právoplatnými zakladateľmi uhorského štátu, čo odráža najmä apológia Baltazára Magina z roku 1728, ba že sme starých Maďarov prijali pohostinne. Len zhubná maďarizácia 19. storočia prinútilo našich národovcov vrátiť sa podmaniteľskej teórii vzniku uhorského štátu a slovenskú národnú ideológiu upravili na tvrdenie o tisícročnom útlaku Slovákov v Uhorsku, čo neskôr za komunizmu vyvrcholilo do tvrdenia o „plebejskom pôvode“ nášho národa. Nie je priestor na argumentáciu vyvracajúcu tieto nehistorické závery. Skutočnosť je taká, že naši slovenskí predkovia boli uvedomelými uhorskými vlastencami – najmä zemania, ktorí štátu platili iba daňou krvi – čiže ju boli povinní brániť. Naši predkovia nikdy na etnickom princípe nepovstali proti uhorským panovníkom. Za svoje považovali uhorské stavovské vlastenectvo s určitou nekritickou pýchou podľa hesla. Extra Hungaria non est vita, et si est, non est ita! (Mimo Uhorska nie je „život“ a ak aj je, nie je taký!)

 

Samuel Timon

  Samuel Timon[17] napísal svoje najvýznamnejšie dielo Obraz starého Uhorska v roku 1733 „na naliehanie priateľov, ktorí ho žiadali, aby napísal dejiny starej Panónie a susedných krajín[18] Timon bol zástancom pohostinskej teórie o prijatí Maďarov, lebo podľa neho skôr, než Maďari začali podnikať svoje historické výpravy do Európy „uzavreli spojenectvo so Slovanmi - Slovákmi, obývajúcimi poriečie Moravy, Váhu a Nitry a iných riek až po Tisu a dostali od nich do užívania rovinaté kraje Uhorska pri Dunaji. Z toho sa dá nielen usudzovať, ale aj tvrdiť, že Maďari zo začiatku nezachádzali s týmito Slovanmi zle, ale naopak urobili ich účastnými svojich šťastných osudov… Už osemsto rokov znášajú spoločné osudy v dobrom aj zlom, spolu stoja a spolu padajú. Z potomkov tohto slovanského kmeňa (rozumej Slovákov) boli mnohí povýšení do šľachtického stavu, nadobudli si veľké majetky a stali sa zakladateľmi početných, dnes už veľmi starobylých rodov, ktoré od otčiny menej berú ako jej dávajú. Vynikajú súdnosťou a schopnosťou vykladať a vysluhovať právo. Bez nich by súdne siene boli strnulé a ochromené. Aj najnepatrnejší sedliaci a roľníci tohto národa sú veľmi pracovití a veľmi poslušní svojim pánom.“ Z tejto formulácie vyplýva, že za príslušníkov kmeňa (národa) Slovákov S. Timon nepovažuje len výsadné spoločenské vrstvy, ako sa zvykne interpretovať obsah pojmu „natio“ pre toto historické obdobie.[19]

 

Kontinuálny vývoj kultúry

Slováci v rámci uhorského štátu, do ktorého sa mohli začleniť viacerými spôsobmi (aliancia s Arpádovcami, podmanenie Nitravy a Moravy, postupné splývanie po vyvrátenie centrálnej moci na Morave atď.) sa vyvíjali kontinuálne takmer bez prerušenia. Náš jazyk a prevzaté slová v maďarčine svedčia o tom, že duchovná a materiálna kultúry sa vyvíjala a rozvíjala.

Predpoklady tohto rozvoja boli najmä:

  • existencia organizovaného štátneho a spoločenského života už pred príchodom Maďarov;
  • vyspelá roľnícka a s ňou prepojená remeselnícka výroba, ktorá aj po vzniku uhorského štátu impulzy čerpala zo Západu, čo bolo jej charakteristikou už od 7. storočia;
  • vzhľadom na rozvinuté poľnohospodárstvo mali Slováci náskok pred  Maďarmi, ktorý títo nedokázali vyrovnať ani do 19. storočia (extenzívny chov dobytka, slabo rozvinuté remeslá atď.)
  • ešte pred začiatkom nemeckej kolonizácie sa na základe vyspelej materiálnej kultúry rozvinula aj slovenská duchovná kultúra, ktorá stále intenzívne ovplyvňovala maďarské etnikum až do začiatku 16. storočia;
  • nemecká kolonizácia, ktorá smerovala najmä do slovenských hornatých oblastí opäť kultúrne a ekonomicky posilnila slovenský element, ktorý vyšiel z tejto etnosymbiózy taký posilnený, že v 17. – 18. storočí pohltil veľkú časť nemeckých enkláv na svojom etnickom území.        

 

Uhorský patriotizmus Slovákov

Po tatárskom vpáde, keď bola ústredná moc štátu úplne oslabená a uhorský štát sa stal takmer neživotaschopný, slovenské elity, uvedomujúce si svoju etnickú odlišnosť, nevyužili možnosť, aby sa z Uhorska vyčlenili. Je pravdepodobné, že tatársky vpád, následná neúroda a rozvrátenie celého hospodárstva postihli oveľa viac maďarské etnikum, žijúce na nížinách, ako iné uhorské etniká. Takže sa výrazne zmenil aj etnický charakter krajiny, navyše ak k tomu pripočítame následnú nemeckú kolonizáciu Uhorska, ktorá mala krajinu pozdvihnúť z trosiek a zabezpečiť jej lepšiu obranu na východe a severe karpatského oblúka.     

Stredoveké chápanie etnickej príslušnosti sa neviazalo iba na jazyk, resp. jazyk nebol primárnym rozlišovacím znakom. Vidíme to aj podľa rozdelenia národnosti na stredovekých univerzitách.  Etnické povedomie existovalo paralelne s geografickým uhorsko-krajinským povedomím Slovákov. Etnické povedomia sa však vzťahovalo skôr na ľudovú kultúru, najmä na ľudový spev, ktorý prenikol aj do cirkevného spevu, ako to dosvedčuje už pri vydaní prvého slovenského katolíckeho spevníka Cantus Catholici v roku 1655 Benedikt Söleši, ale aj na ľudovú slovesnosť, zvykoslovie, ale aj na ľudovú architektúru, ktorá si v slovenských oblastiach Uhorska až do 19. storočia zachovala výrazne vyššiu úroveň ako ostatné časti krajiny.      

Dôkazom existencie trvalého etnického povedomia Slovákov sú Slováci na Morave, ktorí hoci žili v Českom kráľovstve ich vývoj bol veľmi podobný s vývojom uhorských Slovákov. Tým, že žili v slovanskom štáte s vyvinutejším právnym systémom Svätej ríše rímskej nemeckého národa, predstavovali aj progresívnejšiu časť národa. Mnohé slovenské tradície, veľa impulzov slovenskej kultúry treba hľadať na slovenskej Morave. Slováci nemali vlastný štát, v čase keď sa v Uhorsku pretvárali na feudálnu národnosť, ako užšie spoločenstvo, viažuce sa na príbuzenstvo členov kolektívu na základe jazyka, spoločnej kultúry, náboženstva a práva. Tento nedostatok sa očividne prejavil v polovici 19. storočia, keď sa ukázalo, že vlastný národný štát je najlepšou zárukou rozvoja národa. Našou, ale nielen našou tragédiou bolo to, že Maďari si svoj národný štát chceli vytvoriť aj na našom etnickom území, ba na území všetkých nemaďarských národností, ktorých vtedy spolu bolo oveľa viac ako samotných etnických Maďarov. To viedlo k viacerým modifikáciám patriotizmu v našom historickom vedomí.      

 

Zmeny povedomia Slovákov po tureckej expanzii a po reformácii

Turecká expanzia a reformácia znamenali výrazný zlom vo vývoji vedomia príslušností ku kolektívnym identitám. Moháčska tragédia (1526) takmer na 160 rokov rozdelila Uhorsko. Obrana kresťanstva pre osmanskou  (islamskou) expanziou, ktorá sa viedla v mene šírenia inej silnej náboženskej identity, spôsobila aj u našich predkov posilnenie univerzálnej identity kresťanskej Európy – istú formu kresťanského patriotizmu. Toto vedomie bolo našom území o to silnejšie, že naši predkovia znášali priamo ťarchu obranu kresťanskej Európy v prvej línii. Naše slovenské hrady a pevnosti boli baštami protitureckých bojov.  

Táto forma kolektívnej identity najviac zodpovedá náplni moderného patriotizmu, keď sa človek sa natoľko identifikuje s územím, náboženstvom, ideológiou, že je ochotný ju brániť až tak, že položí za ňu svoj život.

V tomto prelomovom období však došlo k ďalším dvom dôležitým kultúrno-politickým zmenám. Po ustálení bojovej línie medzi kresťanskou Európou, kde bez zveličovania treba uznať práve zásluhu habsburskej dynastie, ktorej panovníci vládli naším predkom od roku 1526 až do roku 1918, sa Uhorsko rozdelilo na tri časti. Budínsky pašalík bol priamou správou Osmanskej ríše, Sedmohradské kniežatstvo bolo jej vazalským štátom a iba oblasť severného Uhorska a pás jeho územia na západe ostali v kresťanských rukách ako Uhorské kráľovstvo. Akou krajinou bolo toto Uhorsko?

Turecká expanzia súvisí s formovaním slovenskej identity. Ako nepriamy dôsledok tureckej expanzie v časti Uhorská neobsadenom Osmanskou ríšou (Kráľovské Uhorsko) prevládol v krajine slovanský element – Slováci a Chorváti (Maďari a Nemci sa ocitli v menšine). Dôsledkom tohto sa slovenčina sa na sever od Dunaja stala prevládajúcim komunikatívnym prostriedkom. Jej kultivácia, ktorá sa začala v reformácii dosiahla vrchol v rekatolizácii.

Vznikla prvá forma slovenského vedomia – stále ešte stotožnená s uhorským vedomím, lebo na území Slovenska sa ocitli najdôležitejšie centrá uhorskej politickej (Bratislava) a kultúrnej (Trnava, Bratislava, Košice) administratívy a vzdelanosti (Trnava, Prešov) ako aj ekonomické centrá (Banská Štiavnica, stredoslovenské banské mestá, Spiš).

 Druhú zmenu vo formovaní kolektívnych identít spôsobila reformácia[20], ktorá sa neodohrávala na našom území a aj keď sa ako úsilie o reformu cirkvi šírila v luterskej podobe aj v Uhorsku, v prvej fáze zasiahla iba nemecké mestá, lebo bol to aj prejav nemeckého národného prebudenia. Iný rozsah a intenzitu  dosiahlo náboženské rozdelenie, keď si veľká časť uhorskej šľachty osvojila kalvinizmus.  Toto spôsobilo medzi katolíkmi a nekatolíkmi náboženské vojny a nepokoje, ktoré s prestávkami trvali od roku 1608 do roku 1711. Slováci bojovali na obidvoch stranách a boli zapálení za myšlienky reformácie aj rekatolizácie. Nerád konštatujem, že schémy tohto rozporu dvoch odlišných konfesionálnych vedomí u Slovákov sme v určitom zmysle neprekonali dodnes.

Stavovské povstania v Uhorsku sú veľmi zložitým dejinným obdobím s podstatným vplyvom na vnímanie dejín. Hoci ich konfesionálne motívy boli spravidla prekryté heslami za záujmy a slobodu krajiny, ostávali ich ústredným hybným prvkom. Významný podiel stredoslovenského meštianstva a zemianstva v stavovských povstaniach má tiež konfesionálne dôvody a vplývalo to na interpretáciu dejín. Prvky slovenského konfesionálneho vnímania stavovských povstaní boli v 19. storočí pod vplyvom uhorskej štátnej ideológie v maďarskej historiografii transformované do polohy uhorského patriotizmu a nacionalizmu. Ovplyvnilo to však iba elity. V historickom vedomí slovenského ľudu, dedín a mestečiek sa víťazstva, porážky, krivdy a úspechy povstalcov hodnotili z konfesionálnych hľadísk.    

Lojalita protestantských Slovákov voči Habsburskej dynastii sa posilnila až Toleračným patentom cisára Jozefa II. z roku 1781. Vývoj nám ukazuje, že Slováci bez rozdielu konfesie sa v 18. a 19. storočí stotožňovali s Habsburskou monarchiou, ako s formou vyššej kolektívnej identity a pociťovali to ako patriotizmus v širšom zmysle, okrem patriotizmu uhorského. Od uzákonenia všeobecnej brannej povinnosti sa toto povedomie veľmi posilňovalo najmä počas prezenčnej vojenskej služby.                  

 

Konfesionálna identita Slovákov

Ak budeme uvažovať o konfesionalizme v slovenských dejinách, musíme sa zamerať na dve úrovne, na ktorých sa prejavovala odlišná koncepcia pohľadu na dejiny. V prvom prípade ide o vnímanie významných zlomových udalosti v dejinách celou slovenskou spoločnosťou a v druhom prípade ide o koncepcie slovenských dejín v historickej vede. V slovenských podmienkach reformáciu, ako historický medzník predchádzajú udalosti súvisiace s husitským hnutím, jeho vplyvom a pôsobením na Slovensku. Do evanjelickej koncepcie dejín sa husitizmus dostal až v čase rekatolizácie, ako potrebný argument proti majetkovej reštitúcii pôvodných cirkevných majetkov v prospech katolíckej cirkvi. Zdrojmi tejto koncepcie bolo používanie biblickej češtiny a prílev moravských českých exulantov po Bielej Hore do Uhorska, kde z veľkej časti splynuli so slovenskými evanjelikmi. Rozdielne hodnotenie husitizmu oboma našimi konfesiami sa tiahne našimi dejinami až takmer do súčasnosti, pričom pod v vplyvom českej a marxistickej historiografie sa jeho kladné hodnotenie stalo na takmer 70 rokov prevládajúcou interpretáciou dejín a to nielen v historiografii, ale aj v publicistike a umení, ba v takejto podobe sa zafixovalo aj v historickom vedomí národa.

 

 

Problém slovenčiny – ako identifikačného prvku Slovákov 

Slovenčina sa v našom modernom národnom povedomí stala ústredným pilierom a je dôležitou súčasťou nášho patriotizmu. Pri posudzovaní tohto problému nemôžeme obísť podstatnú skutočnosť, že Slováci – najmä slovenskí evanjelici – považovali češtinu za svoj literárny jazyk, ale považovali ju za „slovenčinu“. Zreteľne sa to prejavilo v patentálnych bojoch, kde sa bibličtina jednoznačne označuje ako slovenčina.[21] Jazykové obranárske tendencie voči maďarčine na pôde cirkvi boli u slovenských evanjelikov jedným z významných podnetov k uvedomeniu si potreby národnej emancipácie. Slovenskí katolíci používali tiež slovakizovanú češtinu ako literárny a liturgický jazyk (homílie, cirkevné piesne, ľudové pobožnosti), ale ich väzba na bibličtinu bola oveľa slabšia ako u evanjelikov, preto práve u nich exitovalo vedomie odlišnosti slovenčiny a češtiny oveľa jasnejšie.

Je možne uznávať v národných dejinách dve kodifikácie slovenčiny? Kodifikácia slovenčiny ako kultúrno-spoločenský medzník znamenala nielen jazykovedné vymedzenie samostatného slovanského jazyka, ale bola predpokladom rozvinutia teórie samostatného národa. Z tohto hľadiska sa nám javia ostatné úpravy spisovnej slovenčiny ako rekodifikácie.[22]

Hoci Antonom Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina[23] mala vtedy užšiu sociálnu bázu, ako potom po jej štúrovskej a hodžovsko-hattalovskej úprave, mala solídny územný rozsah a zahŕňala územie, kde žili a pôsobili Slováci a to aj vrátane území s východoslovenským a goralským nárečím. Kázeň, ako dôležitá súčasť liturgie ale aj takmer jediný prejav kultúry slova prostého katolíka konca 18. a začiatku 19. storočia, bola popri ľudovom cirkevnom speve (tiež modifikovanom bernolákovcami) a náboženských drámach prejavom národnej identity širokých vrstiev ľudu. Bernolákova vedecká práca má dejinný význam, lebo v historickej perspektíve definitívne prelomila pochybnosti o jazykovej samobytnosti Slovákov. Kodifikovaný samostatný jazyk z roku 1787 bol predpokladom pre uvedomenie si národnej identity a individuality. Tým sa posilňoval slovenský etnický patriotizmus.

 

Panslavizmus a slovenská národná identita

Slováci, ale najmä ich vzdelané elity však pociťovali aj ďalšiu širšiu kolektívnu identitu. Slovák Ján Kollár je pôvodcom výrazu „slovanská vzájomnosť“. Uviedol ho pred 170 rokmi v diele O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa. Myšlienka slavizmu je však oveľa staršia. Už v dobe baroka (v 17. a 18. stor.) sa zrodila apologetická ideológia slovenských učencov (Ján Jakobeus, Martin Sentiváni, Matej Bel, Samuel Timon, Ján Baltazár Magin), obhajujúca starobylosť Slovanov a autochtónnosť Slovákov v Karpatskej kotline. Zdôrazňovali veľkú rozšírenosť Slovanov, vzájomnú zrozumiteľnosť slovanských jazykov ako aj ich civilizačnú a kultúrnu vyspelosť (bohoslužobná a literárna reč). Impulz tomuto ideologickému prúdu. dal profesor Trnavskej univerzity Martin Čeleš z Ružindolu, ktorý v roku 1694 objavil v rímskych archívoch dokumenty o počiatkoch slovenských. dejín (cyrilo-metodská misia).

Hypotéza o pravlasti Slovanov pod Tatrami umelecky zvýraznená Jánom Hollým zobrazením slávnej minulosti Slovákov v epose Svatopluk, ktorá nadchla generácie slovenských intelektuálov, predstavuje prvú fázu slovenského slavizmu resp. panslavizmu. V názore na slávnu slovanskú (slovenskú) minulosť sa slovenskí katolíci a evanjelici svorne zhodovali, ale pri formovaní koncepcii budúceho vývoja sa zásadne odlišovali.

Ideológia slovanskej vzájomnosti v diele Jána Kollára je prvou ucelenou koncepciou o „duchovnej jednote Slovanov“. Blízkosť slovanských jazykov a na druhej strane neschopnosť Slovanov byť štátotvornými (iba Rusi a Srbi mali svoj štát) podnietila J. Kollára vytvoriť teóriu, podľa ktorej všetci Slovania tvoria iba jeden slovanský národ. Neskôr ho rozčlenil na štyri kmene, kde však pre slovenský kmeň nebolo miesta a musel sublimovať do „československého kmeňa“. Tento program sa stal pre Slovanov mocným impulzom, lebo im dával pocit sily a jednoty (hoci nereálnej), ale na druhej strane popieral identitu viacerých slovanských národov (okrem Slovákov aj Ukrajincov, Bielorusov, Bulharov atď.)

Kľúč k riešeniu problému slovenskej národnej osobitosti a k preklenutiu konfesionálnej rozdielnosti našiel Ľudovít Štúr. Jeho jazyková úprava, geniálne koncipovaná na báze strednej slovenčiny bola rozhodujúcim krokom k celonárodnej jazykovej zhode, vyjadrenej reformou slovenčiny Martinom Hattalom. Aký bol vzťah Ľ. Štúra k panslavizmu? Uznávajúc Heglovú teóriu „jednoty v rozmanitostiach“, sa nikdy nevzdal kollarovskej predstavy jednotného slovanského národa. Konštatuje, že prirodzenou štruktúrou Slovanstva a podstatou celého jeho života je jeho kmeňovitosť, t j. existencia rozličných osobitných slovanských kmeňov, tvoriacich ich organicky celok. Práve tato kmeňovitosť slovanského národa je podľa Štúra príznakom veľkej duchovnej sily a životaschopnosti.

Slovenskje národňje novini (7. september 1847) vystihli vtedajšie vnímanie panslavizmu, keď napísali: „Toto pohnutie sa národa slovanského, dosiaľ v Európe za nič považovaného, lebo duchovne spiaceho, zavdalo prvú a pravdivú príčinu hrozným chýrom o takrečenom panslavizme a nasledovne k nenávistným ohovárkam, potváraniam a k prenasledovaniu všetkého toho, o čom sa myslelo, že je to znak a hýbanie panslavizmu.“

 

Slovenskí výtečníci 1863
Slovenskí výtečníci 1863

 

 

Hungaroslavizmus

Slovenské katolícke elity, reprezentované najmä duchovnými z ľudu, ale aj osobnosťami z vysokého duchovenstva, ba neraz aj prímasmi uhorskej cirkvi (Alexander Rudnay, Jozef Scitovský) , arcibiskupmi a biskupmi sa pomerne dlho prikláňali k myšlienkovému smeru, zriedka označovanému ako hungaroslavizmus, vidiac možnosti slovenskej národnej emancipácie v rámci Uhorska a dúfajúc v pokojnú a konštruktívnu spoluprácu s maďarským obrodeneckým hnutím. Hlásili sa k pohostinskej teórii, podľa ktorej starí Slováci starých Maďarov pohostinne prijali a spolu s nimi vytvárali spoločný štát. Zásadne však uznávali etnickú a jazykovú samostatnosť Slovákov a aktívne rozvíjali ich kultúru. Okrem množstva odbornej literatúry, sa zaslúžili o prvý preklad biblie do modernej slovenčiny (1828). Uvedomelí katolícki Slováci si boli vedomí toho, že zastupujú početnú väčšinu Slovákov, ale uvedomovali si aj intelektuálnu silu evanjelikov a ich medzinárodné kontakty. O nutnosti spolupráce nepochybovali, ale spoločnú ideovú platformu mohli nájsť iba dohodou. Toto prvé organizované hnutie národného obrodenia Slovákov, ktoré pôsobilo v troch generáciách (80. roky 18. stor – 50. roky 19. stor.) a zasiahlo celé územie Slovenska. Koncepciu slovenskej národnej svojbytnosti postavili na slovenčine, ktorú kodifikovali roku 1786. Slovenské učené tovarišstvo bolo vedecko-osvetovou bázou ich práce. Pestovali a rozvíjali svätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu ako chrbtovú kosť slovenského historického vedomia. K najvýznamnejším bernolákovcom patril Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ján Hollý, Juraj Palkovič, Martin Hamuljak a Andrej Radlinský.

V oboch slovenských konfesiách však išlo v prípade ideových koncepcii slovanstva alebo slovenskosti len o vedomie elít, ktoré široké masy ovplyvňovalo iba v malej miere, hoci pocit slovenského sebauvedomenia bol u všetkých vrstiev zreteľný, ale výrazne sa neviazal na ideológie, teda ani na panslavizmus.

 

Čechoslovakizmus

Korene čechoslovakizmu treba hľadať medzi Slovákmi – stúpencami fikcie československého kmeňa (najmä slovenskí evanjelici). Aj oni sa však usilovali korigovať obvinenia z panslavizmu a po štúrovskom kroku k jednotnému spisovnému jazyku potvrdzovali svoju vlastnú identitu: „I z ohľadu reči našej spisovnej sme sa my v krajine našej udomácnili. Predtým stáli sme z tohoto ohľadu pri Čechoch, užívajúc ich reči v našich spisoch, ale i tento dlhotrvanlivý zväzok pretrhli sme, a to s bolesťou, aby sme sa i strany tejto záležitosti našli celkom doma v krajine našej. (Uhorsku – pozn. P. Mulík) ....my sme už tu a chceme byť doma, uvidíme ale, či nás druhí, a hlavne spolukrajania naši Maďari, tak ako domácich privítajú, uvidíme, či tak s nami ako s ľuďmi doma nakladať a či nás ešte vždy ďalej len za cudzích považovať budú,....“ (Slovenskje národňje novini, 7. september 1847).

Nielen zdôrazňovanie „uhorského politického národa“ a úsilie začleniť Slovákov do tohto politickej fikcie, ale aj čechoslovakizmus, ako ideológia, bol už pred vznikom I. ČSR vážnou prekážkou pre vytvorenie slovenského národného patriotizmu. Čechoslovakizmus, ako línia vývoja Slovákov, nerešpektujúca slovenskú národnú identitu a štátnu suverenitu, nemôže byť akousi druhou alternatívou, ktorú by bolo možné chápať ako jednu z možností na zabezpečenie existencie národa. Popieranie existencie samostatného slovenského jazyka sa najmarkantnejšie prejavilo v rokoch 1919 – 1938, keď oficiálne existoval československý jazyk v dvoch verziách, čo sa ideologicky prejavilo aj popretím existencie samostatného slovenského národa (pri sčítaní ľudu sa Slováci mohli hlásiť iba k československej národnosti!). Slovákom sa v I. Československej republike nepodarilo realizovať program slovenskej autonómie v duchu zásad rokov 1848 – 1849, Memoranda slovenského národa z roku 1861 a Pittsburskej dohody z mája 1918. Napriek tomu sa pomocou školy a štátneho aparátu podarilo vypestovať pomerne silný československý patriotizmus.

Program slovenského sebaurčenia sa podarilo dosiahnuť až 6. októbra 1938 vyhlásením Manifestu slovenského národa a prijatím Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny. Manifest slovenského národa žiadal právo „slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi.“ Vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939 a prijatie Ústavy Slovenskej republiky 21. júla 1939 patria k významným stupňom nášho národno-emancipačného vývoja, ktoré dosiahli vrchol vyhlásením Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 a vznikom Slovenskej republiky 1. januára 1993. V oboch prípadoch sa začal formovať slovenský  štátno-politický patriotizmus, viazaný na vlastné slovenské územie, štát a kultúru.

V rokoch 1948 – 1989, keď bolo Československo satelitom Sovietskeho zväzu a žili sme pod diktátom marxisticko-leninskej doktríny, vznikol ešte jeden druh vyššej dimenzie patriotizmu – proletársky internacionalizmus, ktorý staval triednu súdržnosť nad národné povedomie. Bola to však fiktívna ideologická floskula, ktorá sa deklarovala iba verbálne a v praxi sa nijako neprejavovala (napr. neexistoval voľný pohyb osôb a tovaru). 

Tak ako v minulosti aj v budúcnosti bude veľa závisieť od toho, ako si náš národ sám sformuje historické vedomie a z toho plynúci patriotizmus. My sami musíme byť však schopní správne rozlíšiť, pomenovať a zdôvodniť udalosti našich dejín. To znamená, že Slováci si musia v slovenskom duchu písať svoje dejiny. Dôležité je, aby náš pohľad na naše dejiny bol natoľko objektívny, aby bol prijateľný a pochopiteľný aj pre neslovenských skúmateľov našich dejín. Politici, ktorý majú vplyv a dôveru širokých vrstiev spoločnosti, možno vo väčšej miere ako vedci, utvárajú obraz historického vedomia spoločnosti a patriotizmu. Preto nesú aj väčšiu mieru zodpovednosti za jej formovanie.

 

[1] Volker Kronenberg: Patriotismus in Deutschland. Perspektiven für eine weltoffene Nation, VS-Verlag, Wiesbaden 2006, s. 152–155

[2] Matica srbská bola vzorom pre mnohé slovanské národy. Podľa jej vzoru bola založená: Matica česká r. 1831, Matica ilýrska r. 1842 (ktorá sa roku 1874 premenovala na Maticu chorvátsku), Matica haličsko-ruská vo Ľvove r. 1848, Matica moravská roku 1849, Matica dalmatínska v Zadare roku 1861, Matica slovenská roku 1863, Matica slovinská roku 1864, Matica lužicko-srbská roku 1874, Matica opavská roku 1877 a Matica v Tešínskom kniežatstve roku 1898 (z ktorej roku 1968 vznikla Matica sliezska), Matica poľská vo Ľvove roku 1882, Matica školská v Tešínskom kráľovstve roku 1885, Matica školská vo Varšave roku 1905, Matica bulharská v Carihrade roku 1909 a nová Matica bulharská roku 1989.

[3] Tí netvorili kompaktný celok a hoci používali jednotné etnonymum (Sloven) delili sa na moravských, nitrianskych a potiských Slovenov s kmeňovou a dialektovou odlišnosťou.

[4] Nestorova kronika – Povesť dávnych liet. Pramene k dejinám Veľkej Moravy (ed. P. Ratkoš), Bratislava 1964. s. 387

[5] Sloven sa písalo väčšinou s „ь -jať“ ale dosť často aj s jednoduchým „e“, tak sa píše podnes v slovenčine.

[6] Arcibiskup Metod je oficiálne moravským biskupom, pričom označenie biskupov sa vždy odvodzuje od ich sídla nie od krajiny. Názov Veligrad (Velehrad) vznikol ako ľudové pomenovanie mesta Moravy (Mikulčice?, Staré mesto na Morave?), a to podľa vzoru Carihrad ako označenia Konštantinopolu. Názov Carihrad postupne u Slovanov vytlačil názov Konštantinopol.

[7] Je dosť možné, že aj samotné etnonymum Slovák namiesto staršieho označenia Sloven vzniklo v prostredí moravských Slovenov ako novší tvar pod vplyvom zmeny: Moravan – Moravák, Poľan – Polák, Poliak, Slezan – Slezák.

[8] Vyskytuje sa u všetkých Slovanov (po česky král, po poľsky król [krul], po chorvátsky, srbsky a slovinsky kralj [kraľ], po bulharsky kral, po rusky a ukrajinsky koroľ).

[9] MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Československá akademie vied. Academia : Praha 1971,  s.289.

[10] BARTEK, H. : Kresťanstvo a slovenčina. In: Nádej víťazná. Sborník slovenských spisovateľov v emigrácii o literatúre, vede a umení. (Ed. Mikuláš Šprinc). Obrana Pres, Inc : Scranton, Pa. 1947,s. 249.

[11] S touto zmenou sa stretávame aj v miestopisných menách, napr. jadranský ostrov Rab sa volá po taliansky Arbe, aj mesto Ráb  (Győr) za Dunajom pochádza z latinského tvaru Arbo (z keltského Arabon), české označenie rieky Labe pochádza z tvaru Albis. Tamže, s. 249.

[12] MARSINA, R.: Svedectvo listov a listín. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. II. Slovensko očami cudzincov. Literárne centrum : Bratislava, 1999. s. 57. LUKAČKA, J.: Slovensko na prahu dejín. Tamže, s. 163 a 167. 

[13] HRUŠOVSKÝ, F. : Styky slovenských kniežat so Svätou stolicou. In: Nádej víťazná. Sborník slovenských spisovateľov v emigrácii o literatúre, vede a umení. (Ed. Mikuláš Šprinc). Obrana Pres, Inc : Scranton, Pa. 1947, s. 179.

[14] Je pravdepodobné, že slovom kráľ označovali naši predkovia nielen Svätopluka ale aj Rastislava a Mojmíra, ktorí sa podobne ako Karol Veľký považovali za zjednotiteľov, ale vonkajšie prostredie ich moc nepovažovalo za primeranú na titul rex . Čas prevzatia tohto slova z franskej praxe do reči našich predkov by svedčil skôr o tom, že to bolo už za Mojmíra. V reči našich predkov zrejme vedľa seba existovalo viacero označení hlavného panovníka. Okrem pomenovania velьjь kъnędzь, sa už používalo aj pomenovanie (náš) kráľ. Reálne stotožnenie termínu rex a kráľ nastalo však až za Svätopluka, keď aj neslovanské prostredie uznalo politickú silu tohto panovníka.  

[15] VÁROŠ, M.: Stratené slovenské poklady 1. Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov. Matica slovenská : Martin, 2006, s. 177.

[16] Najpodstatnejším prvkom pri preberaní slová kráľ je zachovanie samohlásky kr-á-ľ, čo jasne svedčí o slovenskom pôvode a koncové –ľ  (aj v maďarčine – ly) vylučuje českú provenienciu. 

[17] Historik Samuel Timon (1675 – 1736) Predstaviteľ kritickej historickej jezuitskej školy v Uhorskom kráľovstve Prof. ThDr., PhDr. Samuel Timon bol nielen významným uhorským historikom ale aj v užšom slova zmysle slovenským. Vyrastal v slovenskom prostredí a za Slováka sa hlásil od svojich detských čias, hoci ako človek šľachtického pôvodu sa nepochybne pokladal aj za príslušníka uhorského politického národa.

[18] Uznával tri príchody hunského národa“. Aj Avari a Maďari pochádzali z hunského rodu. Takéto názory sa neskôr v maďarskej historiografii definovali ako „trojnásobné zaujatie vlasti“.

[19] MARSINA, R.: Samuel Timon. Historický zborník, ročník 15, č. 2/2005, s. 174.

[20] Hodnotenie reformácie je základný deliaci moment. Reformácia ako proces v dejinách cirkvi, v európskych dejinách a v dejinách Uhorska je kľúčovým bodom, od ktorého sa fakticky odvíjajú dve odlišné koncepcie vnímania dejín. Pokým protestantské kultúrne spoločenstvá a jej historiografia ju vnímajú ako nutnú renováciu kresťanstva (oslobodenie z babylonského zajatia) a návrat k pôvodnej čistote viery, katolícke spoločenstvá ju vnímali ako neúspešný a nekompetentný pokus o reformu, zneužitý z politických a ekonomických dôvodov, ktorý spôsobil rozdelenie západného kresťanstva. Katolíci považujú za dostatočnú a legitímnu reformu Tridentský koncil.

[21] Tento pohyb smerom k češtine nadobudol masovú podobu v liturgickej praxi evanjelickej cirkvi v Uhorsku až po Bielej hore a je podmienený českými intelektuálmi z radov exulantov. Lexikálna závislosť na češtine však bola zreteľná už v období pred reformáciou a ľudový jazyk, ktorý sa na Slovensku používal pri evanjelizácii, pastorácii, katechéze a vysluhovaní niektorých sviatosti, už oveľa skôr čerpal z náboženskej terminológie češtiny. Používanie ľudového jazyka bolo nutné aj pred reformáciou, pretože bez úplného porozumenia obsahu sviatosti krstu, spovede a manželstva, nemohli byť platne vyslúžené. Aj v homiletike - kázateľstve, ktorá patrila od 14. storočia k charizme niektorých rádov (františkáni, dominikáni), sa určite používal ľudový jazyk. V ľudovom jazyku nepretržite existovali základné modlitby (Otče náš, Zdravas Mária, Verím v Boha, spovedná formula, atď.).          

[22]  Štúrovská, hodžovsko-hattalovská, cambelovská rekodifikácia.

[23] Termín „bernolákovčina“ má v sebe pejoratívny náboj, ako keby šlo o niečo nedokonalé a menejcenné. Nepužíva sa výraz „štúrovčina“ ani „hattalovčina“.  Ku kodifikácii spisovnej slovenskej reči neprikročil Bernolák náhodne a účelovo, ale po dobrej príprave a najmä s jasným ideovým zámerom. Jeho gramatika je synchrónna, deskriptívna a normatívna. Celé jeho jazykovedné dielo je kompletným spracovaním spisovnej normy slovenčiny

Autor príspevku