Po stopách bytia, slovenskosti i sebazáchovy Slovákov v Srbsku

Vladimir Valent

Vladimír VALENT[1], Belehrad

Do základných čŕt každého etnika/národnostnej mešiny zaradil by som: jazyk ako nástroj myslenia i používania počas ústnej a inej komunikácie i dorozumievania sa medzi ľuďmi ako v súkromnej tak i vo verejnej sfere, kultúru i jej pestovanie tiež prezentáciu, zvyky i obyčaje príslušnikov etnika - jeho tradíciu. Pre údržbu, zachovnie toho tak v ro­dinnom i v spoločenskom či už monoetnickom alebo multietnickom prostredí nevyhnutné sú: kladné spoločenské ovzdušie[2], podmienky a tým i predpoklady pre ekonomický rast, zakonmi definovanú spravodlivosť, vymoženosť práva pre nehatenú, slobodnú, tvorivú i rozšírujúcu sa osnovu realizácie spomenutých osobitostí etnika. K tomu záväzne patria aj presvedčenie človeka i jeho dobrovôľné rozhodnutie i taká vôľa, že krásou reči vie sýtiť dušu, že chce vlastniť právo chrániť, pestovať i zachovávať identitu – svojbytnosť a tým činom ako výchovou dietok tak i skutkami vedomí je a môže býť schopným dokazovať príslušnosť a spätosť so svojim národom.

Slovenská komunita[3] - enkláva - v dnešnej Srbskej republiky vyše 280 rokov[4] na tom území[5], vytrvalo i úspešne si chráni etnickú, kultúrnu, náboženskú, etickú, individu­álnu i kolektívnu svojbytnosť. Ten výsledok v minulosti sa dosiahol a i dnes sa dosahuje nanajvýš ďakujúc všetkým druhom niekdajších i dnešných, verím, súčasne vzdelaných učiteľov, vychováteľov, školeniu, vzdelávaniu, vzdelanosti ľudu[6]. Veľkú prácu na tom poli podali aj kňazi počas bohoslužieb dnešnej Slovenskej evanjelickej augsburského vy­znania cirkvy, ktoré „...boli zriadované aby napĺňali predovšetkým bohoslužobno – pasto­ra­čnú, vzdelávaciu a samosprávnu funkciu[7]...“ a v 20. storočí ďakujúc aj iným evanjelic­kým cirkvám potom Rímskokatolíckej cirkvy v Srbsku, ktoré tie služby vykonávaju v reči slovenskej. Práve tí jednotlivci, združenia, inštitúcie i pastieri nábožensky veriacích i ich činy mohli by byť úlohou i veľavravnou pomocou a v dnešnej dobe aj účinným smerova­ním pre trvalú alebo aspoň na dlhú dobu v prianí urdžiavať bytie slovenského spoločen­stva, slovenskosť jednolivca, slovenskosti v rodine toho jednotlivca žijúceho pod každo­denným nátlakom, evidovaným vplyvom tunajšieho multikultúr­neho, multi­konfesijného a multietnického ovzdušia i prostredia.

V Srbsku sú v platnosti zákony[8], ktorými sú definované vysoké štandardy pre ochranu práv i slobôd človeka i jeho národnostných spoločenstiev a tým aj predpisy ov­plyvňujúce život tiež činnosť príslušníkov i inštitúcií národnostných menšín v štáte. To ale neznamená i nedokazuje, že spoločenská sféra, prax, politika, inštitúcie i činitele štátu ako aj inštitúcie i činitelia etnického spoločenstva, mediálna sféra v reči etnika a v reči väčšinového národa tiež mimovládne organizácie a občianské združenia/spolky národno­stných menšín v dostatočnej miere a zrozumiteľne oboznámili a oboznamujú občanov ako väčšinového národa tak aj národnostných menšín o tých právach i pre človeka vy­plývajúcich záväzkov v každodennom živote. Následkom toho je neoboznámenosť obča­na, jav nedostatočného poznania stavu veci, práv i slobôd občana a potom až vystatie ich využívania. Nechýba tu ani reptanie, nedôvera, pochybnosti občana v štátnu moc, správu a reptanie skrze “utláčenie” príslušníkov národnostných menším väčšinovým národom.

Patrí tu spomenuť aj poznatky demografie, zamestnávanie i nepočetnosť príslušníkov slo­venskej národnostnej menšiny na postoch moce i správy a to ako na lokálnej tak i na autonómnej a potom aj štátnej úrovni. Majúc to na zreteli mohlo by sa uzavrieť, že závaž­ná práca na poli ochrany národnostnej svojbytnosti, pokus o zachovanie povedomia, uve­domelosti o príslušnosti svojmu národu a tým aj slovenskosti, keď sa to týka Slovákov v Srbsku (možno aj inde a iných etník), by kotvila v posilnení i účinnom zefektívnení obo­znamovania verejnosti - občanov - o obsahoch zákonných predpisov. A o práve občana, aby tie práva každodenne uplatňoval. V spojitosti s tým je i vytváranie, existencia priaz­nivého spoločenského ovzdušia, zviditeľnenie činnosti, úloh tiež záväzkov i zodpoved­nosti predstaviteľov etnika, ich i vplyv inštitúcií etník na postavenie v štáte príslušní­kov národnostného spoločenstva. Pravdaže, pre úspech toho je nutné praxou zabezpečiť dô­sledné uplatnenie i zmeny zákonných predpisov, ich prispôsobovanie potrebám každo­denného života človeka a štátu a to tak, že dokázané, trvalé i najväčšie hodnoty a tým ho­dnotám primerané etické zásady budú uprednostnené nad desaťročiami favorizovanými meradlami i hodnotami konzumnej spoločnosti, spoločnosti v ktorej dominujú hra, zába­va, surogáty, konzum (tovarov hromadnej výroby a materiálnych statkov), ktorý sa úmy­selne povzbudzuje, ponúka, uprednostňuje ako ideál/symbol slobodnej voľby pre dobrý život[9], individuálny i rodinný spoločenský prestíž ako mládeže tak aj dospelých.

Pre zachovanie, používanie, pestovanie, zošľachtenie tiež aj záhubu, poznanie ja­zyka, dbanie o jazykovú kultúru tiež o bežnej a kultivovanej komunikácie i dorozumie­vaní sa človeka s inými, zachovanie národnej príslušnosti i jazyka svojho národa na prvé i výsostné miesto sa dostane slobodná vôľa, vzdelanie i výchova človeka, členov jeho rodiny a spoločenský život. To je ovplyvnené poznaním dejín svojho národa, jeho kultúry i hodnôt, tomu podobného z menšiny a aj z inonárodného okolia ako i z rozhodnutia jednotlivca zachovať seba ako slobodného človeka, ktorý v podmienkach danej demokra­cie nadobúda samostatnosť, prejavuje svoju aktivitu, predstavuje neopakovateľné, my­sliace, sebavedomé i spoločenský činné ľudské indivíduum.

Taký úzaver ponúka prax tiež poznatky získané zo stretnutí a diskusií s ľuďmi počas môjho pôsobenia aj na poste člena[10] inštitúcií aj slovenskej národnostnej menšiny v Srbskej republiky. Prax i poznanie zvestujú, že v domácnosti so slovenskou monoetnickou rodinou ale aj v dvojetnickom, dvojjazyčnom manželskom páre, rozhodnutie o učení alebo výučbe, o poznaní a použí­vaní jazyka pomedzi manželmi a ich dietkami v najväčšej miere záviselo a závisí od ro­diča, jeho výchove, od jeho vedomostí, uvedomelosti i vzdelania. Často i veľkou mierou tomu osudový prínos dávajú postoje inoetnických členov rodiny tiež starých inorečovo hovoriacých rodičov. Nie ďaleko tomu je i uvedomelosť jednotlivca i členov jeho rodiny o úžitočnosti nebyť zaťažený jednostrannosťou ovládania iba jedného jazyka (hovoria­cého v dvojjazyčnej/dvojetnickej rodine) a jednej kultúry. Keď v dvojetnickej manželskej rodine existuje presvedčenie o význame i o bohatstve, ktoré pramení v dvojjazyčnosti, v multikulturálnosti skôr interkulturálnosti v živote rodiny i počas jej pôsobenia, bude sa rozumieť prínos toho i k neopakovateľnosti ľudského indivídua tiež k jeho kultúre i hod­notám toho a inorečového národa. To by mohlo byť podkladom, podnetom pre výchovu, vzdelávanie, praktikovanie viacrečovosti v takej rodine[11].

Ale aj napriek tomu i spoločen­ský vytvoreným podmienkam pre používanie jazyka svojho národa v multietnickom štá­te, akým je Srbsko, existujú početné slovenské monoetnické rodiny v Srbsku tiež i dvoj­etnické, a k tomu aj dvojkonfesijné, dvojjazyčné rodiny, v ktorých nedbalosťou, s pohŕ­dania na seba, na svoj etnický pôvod a skrze národnej neuvedomelosti osôb, žiaľ, zanikol v takých rodinách slovenský jazyk, školenie dieťaťa v tom jazyku a tým činom aj pre­vládanie spoločenskej výchovy osoby v jednej a to v dominujúcej reči rodičovských rečí ratolestí. Aj s tých dôvodov v takých rodinách sa vytratila, zanikla alebo zaniká slo­venská reč. Podobný uzáver patrí aj pre dvojetnické a dvojkonfesijné rodiny kde spolo­čenské prostredie i neúcta inorečovosti (možno i niektorých iných osobitostí i hodnôt ino­rečového národa) dopomohlo k vyradeniu slovenskosti v rodine. Sú to javy, ktorými sa zrýchľuje asimilácia človeka do majoritného národa a napomáha sa úpadok počtu Slová­kov v štáte. A tým i osnovy pre zákonmi definovanie práv i slobôd človeka - príslušníka menšiny. Preto by sa aktivita pre zachovanie slovenskosti mala usmerniť na pocit radosti, uspokojenosti až pôžitku ľudského indivídua, jeho rodiny, jeho dietok, mladých ľudí s jej uplatňovania a na spoločenské pomery i podmienky života.

Základom spoločnosti je rodina. „Rodina[12] predstavuje stabilné prostredie, v kto­rom členov rodiny viažu mnohé funkcie. Popri najvýznamnejšej ekonomickej (v širokom zmysle slova) a právnej funkcii je to funkcia výchovná/socializačná. V rámci rodiny exi­stujúce manželstvá napĺňajú spoločensky odobrovanú reprodukčnú, emocionálnu a aj ochrannú funkciu. Stabilita a istota - to sú očakávané hodnoty, ktoré má jednotlivcovi po­skytnúť spoločenstvo rodiny. Preto si niekedy neradi pripúšťame myšlienku, že rodina je zároveň jednotka dynamická, ktorá žije procesmi vlastných zmien a odráža vo svojom vnútornom svete tiež zmeny ekonomického, právneho, ale aj morálneho a ideového pro­stredia obklopujúcej historickej reality“. Preto životaschopnosť bytia i zachovanie reči slovenskej v rodine vyžadujú výchovu rodičov v duchu úcty jazyka slovenského národa, poznania dejín, kultúry, tvorivosti, významných osobností i špecifík svojho národa i et­nickej menšiny.

Podobné patrí aj pre reč i poznanie inorečového národa, kontaktu kultúr - akulturácie[13] - týkajúceho sa manželského partnera v manželskom zväzku v dvojjazyč­ných/dvojetnických rodinách. Ako to dosiahnúť, realizovať účinnú výchovu i upovedo­movanie jednotlivca i jeho rodiny, mali by určiť odborníci. To aj preto, že tu ide o proces, ktorý vyžaduje dlhodobú prácu, zrealizovateľný zásah do ľudského ega, do zraniteľnej intimity, do duchovnosti ľudského indivídua, do jeho práva na sebaurčenie, do jeho pod­vedomia, vedomia a osobite do jeho presvedčenia čo je, alebo čo by to mohlo byť úžitoč­né pre neho samého, pre jeho rodinu. Popri obozretnosti pre také zásahy do ľudského (ne­odcudziteľného) súkromia, zrozumiteľnosti v činení, presvedčivosti a zaujímavosti obsa­hov takej ponuke všetko to by muselo byť vykonané na premyslenom základe.

Začiatok spomenutej práce patrí materským, základným a všetkým iným druhom škôl v slovenskej reči i slovenským združeniam občanov. Prvotné sú deti a mládež to preto, že osvojovaním vedomostí, socializáciou, etnokulturáciou, personalizáciou, formo­vaním morálnych názorov, vštepovaním návik a formovaním ich citovej orientácie, vnú­torným zrením, ich svetonázoru - utvárania osobnosti tie deti, jedného dňa, budú rodičia i budú vlastniť poznatky, meradlá tiež skúsenosti ako rodičia. Taký rodičia s tu spomenu­tou kultiváciou a s nadobudnutými vedomosťami, jazykovou a inými zručnosťami, kritic­kým myslením, presvedčením, uvedomelosťou, poznaním rozdielov v životnom štýle, úctou alebo nezapieraním etnického pôvodu budú, mohli a mali by byť osnovou, ktorá dokáže i dopomôže zachovanie bytia, príslušnosti jednotlivca etniku, slovenskosti v ich rodine i v ich potomstve.

Zabezpečenie vzdelávania a výchovy dietok v reči slovenskej mohlo by mať vplyv na jednotlivca nakoľko existuje početný, súčasne vzdelaný, spoločenský uctievaný i hodnotený, vychovávateľský, prednášateľský, káder na učilištiach. A jeho pôsobnosť. Ten káder by mal dokonale ovládať spisovnou slovenčinou a v reči slovenskej, k tomu, aj súčasnou odbornou terminológiou vo všetkých sférach svojho pôsobenia. Aby sa to do­siahlo štátne a mimovládne organizácie Slovákov v Srbsku mali by zabezpečiť takú štát­nu politiku, ktorou by sa realizovalo školenie mladých tiež pokračovalo v každoročnom zdokonaľovaí učiteľského kádra s viacročnými pracovnými skúsenosťami i to ako v do­movine tak i na učilištiach v Slovenskej republiky.

Tá potreba vyplýva s poznania trvalé­ho prenikania bilingválnych (na prvom mieste srbských ale aj iných cudzích lokálnych jazykových) prvkov do reči Slovákov v Srbsku. Intenzita toho procesu vzrastá, v spojito­sti je so školením mladých v inoreči, prirodzenosťou je procesov súvisiacích s komuniká­ciou, zamestnaním, spoločenským životom v inonárodom okolí tiež výsledkom je nepre­tržitého vplyvu informačno-komunikačných technológií, adaptácie indivídua i jeho svoj­vôľnej, niekde a osobite počas zlých/neblahých spoločenských časov i pomerov i vynú­tenej a možno pre indivíduá a ich rodiny aj záchrannej a pravdepodobne i nevrátnej inte­grácie do inoná­rodného prostredia.

Slovenskú komunitu v Srbsku poznať po vysokej úrovne organizovanosti školenia a tým aj vplyvu na výchovu a vzdelanie človeka, na život na poli kultúry[14] i umenia, na poli práce kultúrno-umeleckých-osvetových tiež iných spolkov a občianských združení. Mimovládne organizácie akými sú Matica slovenská v Srbsku, Slovakistická vojvodinská spoločnosť, združenia poľnohospodárov a iné združenia občanov, čítarne, spevokoly v obciach tiež cirkevné zbory protestanského evanjelického i rímskokatolíckeho vyznania, štátne organizácie akými sú predškolské ustanovizne, základné, stredné a školy pre vyso­koškolské vzdelávanie (a výchovu), Narodnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Slovenské vydavateľské centrum, Slovenské vojvodinské divadlo a slovenské divadlá v Srbsku, budúce Slovenské národné múzeum, tlačené i elektronické médiá a spravodajstvo i iné organizácie jednu zo základných úloh majú i vytýčili si ponuku zachovania svojbytnosti etnického spoločenstva. K tomu tam dodali rovnoprávny život etnika v multietnickej spoločnosti, obhajobu, pestovanie, zveľa­ďovanie i prezentovanie ľudskej tvorivosti, hmotnej i nehmotnej kultúry i dedičstva. To predostiera uzáver, že to súvisí so zabezpečením podmienok pre trvaloudržateľný pokrok i rozvoj etnického spoločenstva.

Práve preto činitelia všetkých tých organizácií mali by, bez upriamovania pozornosti na to kto hrá prvoradú a kto druhoradú úlohu, spoločnými silami i znalosťami zmobilizovať sa i definovať keď je potrebné korigovať smernice roz­voja, stvárňovania podmienok pre bohatý a ničim hmotne i duchovne neohrozovaný i nezamorovaný život i tomu podobné realizácie predsavzatí človeka. To by vyžiadalo vý­ber účastníkov - realizátorov takého priania/projektu. Účastníkom by sledovalo definovať zodpovednosti za vykonanú prácu, ich úhrady, prezentovanie i reprezentovanie toho ako vo vlastnom (etnickom) prostredí tak v inokultúrnej domovine i v zahraniči. Taký a tomu podobný cieľ mohol by sa dosiahnuť vytváraním prajných podmienok pre demografickú zmenu v rodine v prospech rozmachu počtu príslušníkov slovenského etnika v Srbsku, pre domináciu štátnej politke, ktorou sa trvale bude podporovať natalita s cieľom jej nad­vládze nad mortalitou občanov v Srbsku. S tým sú v spojitosti: určovanie smerníc, krátko i dlhodobé plány práce i jej orga­nizácie, spôsoby i lehoty realizácie dohodnutých a inšti­tú­ciami schálených cieľov, smerníc. Nesmela i nemala by pritom vystať komunikácia s et­nickou - minoritnou tiež verejnosťou majoritného národa, s inštitúciami štátu, s činiteľ­mi Slovenskej republiky, slovenského i iného zahraničia tiež vedecká i spoločenská opod­statnenosť, postupy realizácie i zhodnotenie tých cieľov.

Významnou zložkou údržby slovenskosti Slovákov v Srbskej republiky majú ško­lenie i návrat do Srbska najväčšieho počtu etnických absolventov štúdia, ktorí v Sloven­skej republiky[15] alebo v inom zahraničí zakončili svoje štúdium, stretli sa s novou praxou i vlastnia znalosti pre realizáciu spomenutých cieľov. Návrat tých mladých osôb, prav­daže, bude istý iba vtedy keď slovenské štátne menšinové i inštitúcie štátu vytvoria trvalé spoločenské podmienky pre ich zamestnanie v (slovenskom etnickom) prostredí v Srbsku a tak aj potenciál a prepotrebnú hybnú silu pre pokrok i záchovu etnika. Bez angažovania vzdelaných i mladých ľudí, nepočetnej inteligencie i etnickej elity a osobite umných i na­daných osôb vedomostný i kreatívny potenciál etnika bude klesať. K tomu, odlev do za­hraničia vysokovzdelaných osôb oslabí kvalitu práce, zmenší počet osôb, ktoré by mohli ponuknúť spoločenské poznatky potrebné pre posudzovanie reality, zásach do prípravy i realizácie plánov činnosti, politike i rozhodovania. Vo víre spoločenského života ten od­lev taktiež dopomôže zrodu stavu v ktorom sa etnikum/minorita ocitne bez pripravenej a profesij­ne vysokovzdelanej etnickej reprezentácie v etniku, v štáte i v zahraničí.

Odlev absolventov vysokých škôl z tunajšieho slovenského prostredia (predovšet­kým do Slovenskej republike[16]) je pre etnikum a aj pre celú spoločnosť nenahraditeľnou stratou ľudského i vedomostného potenciálu i zhubný činiteľ. Pokles, neangažovanie, ne­záujem, neprítomnosť vzdelanej, mysliacej, mládeže i jej potenciálu prináša aj stratu ná­deje pre pokrok v živote etnika a možno aj o jeho zachovanie. To preto, že namiesto po­kroku spoločenské ovzdušie, následne, vyústi v neprispôsobovanie sa človeka súčasným trendom, v maličkosť zmýšľania i také postoje, v ochudobnenú prax, ktorá entropizuje procesy i zrodí vzrast i pretrvávanie provincializmu v slovenskej enkláve v Srbsku.

Pre zachovanie bytia i slovenskosti tunajšieho občana významnú úlohu majú i spĺňajú ju slovenské kultúrno - umelecké i osvetové spolky, občianské združenia, združe­nia žien, etnodomy, cirkevné krúžky, asociácie tých a tomu podobných združení. Bez en­tuziazmu neveľkého počtu jednotlivcov často i ich osobných finančných vkladov do čin­nosti venovanej v prospech zachovania bytia etnika, zabezpečuje sa existencia spomenu­tých spolkov i združení, práca, obsahy aktivít toho, civílneho, sektoru i vytvarajú sa pred­poklady pre ich zviditeľnenie v spoločnosti. Analýza výsledkov práce toho sektoru svedči o tom, že práve v takých združeniach v najväčšom počte sa zoskupujú deti, mládež, mla­dý ľudia, dospelí zanietenci, školitelia, vychovávatelia, pestovatelia a zachovávatelia svojbytnosti etnika, národnej tvorivosti, hodnôt hmotnej a nehmotnej kultúry, tradície i dedičstva - špecifík minority. Tá a tak organizovaná tiež inovačná práca vyžiadala by si nie­len dnes ale aj v budúcnosti najväčšiu finančnú, mravnú i inú podporu všetkých orga­nizá­cií štátneho i mimovládneho tiež súkromného sektora i príslušníkov etnika. Rozumie sa, že by cestou projektov i iných spôsobov podnecujúcich spomenuté činnosti pomoc aj na­ďalej mala prameniť z fondov domoviny a cestou bilaterálnych zmlúv aj z fondov or­gá­nov i záujemcov zo Slovenskej republiky, Európskej únie a iného zahraničia.

Nenahraditeľnú úlohu v prezentovaní, popularizovaní všetkých činov i tvorivosti príslušníkov menšiny v jej domovine i za hranicami, má mediálna sféra. O takých činoch verejnosť by mala byť sústavne informovaná tlačenými i elektronickými médiámi etnika a aj väčšinového národa v Srbsku. Pravdaže, nakoľko mediálna sféra minorít nie je spo­ločenský ignorovaná a k tomu i podriadená záujmom redaktorov, novinárov, financié­rov z radov majoritného naroda a oni nie sú zotročení entocentralizmom, úskoprsosťou a po­hŕdaním tvorivosti i života ich menšinových, etnických[17], spoluobčanov, vlastnou neslo­bodou. Prax v Srbsku dokazuje10, že nevšímavosť existuje i pretrváva. Navzdory všet­kým proklamáciám i zákonným predpisom. Dôkazom toho sú i každodenné správy.

V jedno­tlivých denníkoch, televíznych vysielaniach majoritného národa, osobite z Belehradu, veľmi často sledovateľa opantávajú trivialitámi, správami o malicherných dianiach uprednostňujúc bizárnosti (polosvet, samozvanci, VIP alebo iné „personality“ tunajšieho a tamojšieho verejného života, hudobného priemyslu, podsvetia, vraždy, pohromy, tlače­nice v obchodoch, skrumáže na dialniciach, zmätky, kaviareňský intelektuáli...), ľudské nesváry. Pri tom sa sústavne, v tých médiách, ignorujú významné diania, tvorivé počiny jednotlivcov i kolektívov etník žijúcich vokol nich a „pod ich vlastným nosom“. Takú mediálnu prax načim odsúdiť aj s tých dôvodov, že sa ňou podvádzajú konzumenti, že sa občanom ponúkajú surogáty, zdanlivé hodnoty života, zmrzačuje i podvodnícky bulvari­zuje život, osprosťuje ľudské indivíduum a s posmechom sa, podávateľ informácií, sprá­va voči intelektuálnemu potenciálu toho indivídua. Hľa, aj napriek tomu každodennosť svedči o tom, že konzum toho neklesá a konzument sa zo svojej vôle podrobuje duchov­nému násilenstvu!

Neprítomnosť v mediálnej sfére väčšinového národa dianí i správ o tvorivých či­noch ako jednotlivca tak aj etnických kolektívov dokazuje, že pre majiteľov i redaktorov srbských médií nosnými prvkami a záujmom trvale poznačené spolunažívanie obyvateľ­stva, nie sú multikultúrnosť a ešte menej interkultúrnosť v multietnickom prostredí Srb­ska. Závažný fakt je i to, že štátne inštitúcie Slovákov tiež iných národnostných menším v Srbsku, ich inštitúcie, ktoré sa zakladali ďakujúc zákonným predpisom štátu, nemajú žia­dúcu spoluprácu s orgánmy štátu, že sú ich správy, ponuky, zdá sa, bez významu pre ino­rečového predstaviteľa, redaktora v médiách v štátnom i v súkromnom vlastníctve.

Sleduje aj konštatovať, že si tunajší slovenský činitelia často nepresvedčivo až ne­účinne plnia zaväzky vyplývajúce zo stanov inštitúcií i zákonných predpisov, ich osobné­ho poslania, z ich podriadenia sa záujmom politických strán, z ich bázne o ohrozenosť i stratu spoločenských pozícií, z obáv o zamestnanie až prejav autocenzúry. Ešte ďaľšie od hoci akého vplyvu, na spomenuté mediálne činitele, sú mimovládne organizácie sloven­ského i iných etnik v Srbsku. To dovoľuje uzavrieť, že zmena stavu závisí najprv od účinnosti prezentovania, reprezentovania činov etnika, ktoré sú záväzok vedenia i činite­ľov slovenskej minority v Srbsku. Až potom na rad príde prax činiteľov v lone väčšino­vého národa, prax ktorou sa formálne vyjadrenia o integrácii etnických spoločenstiev, ich kultúry, tvorivosti i participácie v živote väčšinového národa prejaví ako skutočný podiel na duchovnom a inom bohatstve tak žijúcej, fungujúcej, multietnickej spoločnosti.

K počinom zachovania etnika, svedectiev o trvaní a o jeho živote patrí aj archivo­vanie dokumentov audiovizuálneho, tlačeného, umelcami i vedcami stvárneného diela, artefakty. To každému človekovy ponúka robiť záznamy, zachytiť život v jeho mnoho­tvárnosti i rôznorodosti a budúcim generáciám odovzdať ich ako neopakovateľné svede­ctvo o tvorivosti i existencii bytia. Je samozrejmosťou, že tie svedectvá načim odborne jednotlivcami, inštitúciami etnika i štátu uskladňovať a pre budúcnosť uschovávať na spôsoby, ktorými sa zachrania vytlačené diela (noviny, časopisy, popularizačné, vedecké literárne, náboženské i iné diela, artefakty, diela nemateriálnej i materiálne kultúry) a au­diovizuálne dokumenty, tie záznamy, súčasnými technickými vynálezmi budú sa môcť využívať bez hoci akých ťažkostí.

Osobitá pozornosť patrí kultúrno-umeleckým-osvetovým spolkom. Pestujúc i re­produkujúc ľudovú tvorivosť na poli folklóru (tanečné, hudobné, dramatické a slovesné prejavy) i tradície v etniku tiež aj mimo jeho duchovného i územného priestoru najčastej­šie mladý ľudia ochraňujú, počas cvidžieb spoznávajú a počas výstupov aj oslavujú, re­prezentujú bohatsvo lokálnej etnickej tvorivosti i duchovnosti svojho národa. Ale tu ne­načim zanedbať lež načim dodať osvetovú stránku ich činnosti. To preto, že okrem fol­klóru, zvykov i obyčajov, príslušníkom minority je prepotrebná pomoc na poli osvety a dodatočného, nepretržitého, vzdelávania, nadobúdania poznatkov pre ich spoločenské i hospodárske aktivity i pre výrobu trhovo potrebných tovarov. To doúčanie/vzdelávanie malo by byť spolu s aktivitami všetkých združení etnika nápomocnou rukou a v spojitosti s vedomosťami doby na tých poliach ľudskej práce. Práce a hospodárenia, ktorými si člo­vek žijúci na dedine i jeho rodina, vytvárajú osnovy pre bohatý hospodársky i duchovný život, so svojimi výrobkami sú, počas trhového zápasu, konkurencieschopní, predajom i kvalitou svojich výrobkov si zabezpečujú obstátie, prežitie, reprodukciu i pokrok.

Konkurencieschopnosť na trhu a v objatí štátov Európskej únie, jej smernicami, sa nebude môcť zabezpečiť malovýrobou ale iba zväčšenou skôr veľkovýrobou. A aby sa to dosiahlo nutné je organizovať celky-združenia, družstvá tak ako to (tretí vo svete a prvý v dnešnom Srbsku) múdre urobili roku 1846 naší slovenský predkovia v dnešnom Báčskom Petrovci[18]. Na poli hospodárskej činnosti združený malovýrobcovia môžu ces­tou družstva očakávať zabezpečenie obstátia i pokroku[19]. Využívajúc pre výrobný proces lokálnu (nádennícku) pracovnú silu, cestou združení, dodávatelia produktov zosúladnia svoje nároky o výhodný predaj výrobkov na trhu s neúprosnými kapitalistickými prakti­kami a trhovej ekonomike. Takú prax organizovania, osobite poľnohospodársku výrobu s menej nezvestnými výsledkami a s čelením vrtochom i nátlakom trhového podnikania výrobcom zo slovenských obcí, ktoré sú roztrúsené[20] po A. P. Vojvodine, ponúka neďale­ký spracovateľský priemysel (mliny, pekárne, mäsiarne, cukrovary, metlárne, finalizátori výrobkov v agropriemysle, v potravinárskom - zeleninárstvo, ovocinárstvo - a inom prie­mysle), rurálna turistika, turistické objekty, reťazce obchodných domácich a multinacio­nálnych kompánií. Naznačená prax členom združeni - spokov/družstiev - mohla by na dlhšiu dobu, zabezpečiť výhody, plánovanie i diverzifikáciu výroby i produktov, finančné istoty a tomu primeraný profit.

Osobitú funkciu, úlohu, zodpovednosť a tým aj spoločenský význam, záväzok i podiel v organizovaní života etnických príslušníkov i ich inonárodných spoluobčanov majú všetky orgány i členovia tých orgánov na úrovni lokálnej samosprávy. To preto, že sa život minority, plody práce na spoločenskom, hospodárskom, náboženskom i poli kul­túry, športu i iného, poznanie, spredmetnenie činov v dielach, záchova ľudskej tvorivosti tiež tradície etnika, činy jednotlivcov i kolektívov národnostného spoločenstva rodia, plo­dia, prezentujú, reprezentujú, obhajujú i inovujú najpr na tom duchovnom i spoločen­skom priestore. Až potom nasleduje prítomnosť, prezentácia i zdieľanie osudu ľudskej práce mimo lokálnych územných hraníc. Už aj preto lokálna samospráva dejinne ako íde­ami, víziami, podmienkami pre aktivity tak aj pre ich realizáciu kráča alebo sa vykoľaľu­je zo stôp bytia i jeho historickej danosti, reality. A tým aj existencie bytia.

Nezamorovanie (fizycké, chemické i biologické) životného prostredia, zachovanie prirodzenej funkcie ekosystémov, starostlivosť o všetky prírodné zdroje (vodné toky, pôda a nezamorený vzduch) nevyhnutné pre život i hospodárske aktivity, orientovanie sa na organické výrobky, na implementáciu technológií založených na použití zelenej ché­mie, bezúhonné fungovanie depónií a s tým súvisiace odkladanie odpadkov, priestorové plánovanie, učinné využívanie surovín i energie a mnohé iné požiadavky i záväzky budú sa stupňovať. Už aj preto etnické spoločenstvo, jeho príslušníci i celá spoločnosť musia prejaviť pôsobnosť, mali by byť na čas upovedomení i pripravení na zložité podmienky i premeny života i ovladánia výziev ako spoločenských tak aj prírodzených.

Pre určovanie toho všetkého nutné je angažovať odborníkov s tých oblastí života. Zapojení odborníci, odborná verejnosť i osoby s dokázanou odbornou kapacitou, kompe­tenciou, iniciatívou, víziou, autoritou i s preverenými vedomosťami i tvorivým potenciá­lom pre činy mali by ciele, postupy realizácie definovať a výsledky práce oceňovať, fle­xibílne upravovať, meniť. Iba v takom ovzduši a počas takého angažovania sa v inštitú­ciách, vykonávania definovaných cieľov tiež počas vyjadrených i prerokovaných predsa­vzatí dobroprajných a vypočítavo premyslených ľudí i verejne schválených návrhov mo­hla by sa dosiahnuť náplň, ktorou by zachovanie svojbytnosti mohlo stúpať, vlastniť vý­hľady na prežitie, byť oporou pre zachovanie slovenskosti, spolupráce, porozumenia me­dzi ľuďmi, dôstojnosti, nefalošnej úcty človeka i príslušníkov slovenskej komunity v Srb­sku. S takých postojov mohla by prameniť i realizácia spomenutých cieľov, ktorá vlastní, bez hoci akých prívlastkov alebo posolstiev nacionalizmu, separatizmu až ohrozovania slobôd i práv inorečových spoluobčanov, mnoho toho spoločného a záujmovo zrealizova­teľného s vlastným i s väčšinovým národom i inštitúciami štátu.

Nenahraditeľnú úlohu pri zachovávaní, osvojovaní národnej svojbytnosti hrá i do­dáva jej náplň, pôvab, pôžitok, dosiahnutie individuálneho životného šťastia, uvedome­losť, vôľa človeka používať jazyk svojho národa, hrdosť na svoj pôvod, vlastnenie systé­mu hodnôt i kultúry svojho národa. Mienim, že človek uctievajúci seba zabezpečuje si aj úctu inorečových spoluobčanov. Osoba s tými vlastnosťami aj v najzložitejších podmien­kách života vynájde (si) chodníčky i dôvody pre zúročenie, uplatnenie a tým aj zachova­nie jazyka i bytia - svojho etnického pôvodu.

Zložitosť i závažnosť posilnenia slovenskosti medzi Slovákmi tiež ich zachovanie v Srbsku vyžiada si kvalifikované i profilované ľudské zdroje a k tomu nadšenie i lásku človeka k svojeti, vlastné snahy etnika, vytrvalosť i odhodlanie o sebazáchovu. To už aj preto že sa to vzťahuje na etnikum/enklávu s obmedzenými ľudskými, hospodárskymi i vedomostnými resursmi, že sa to týka života človeka i ovplyvňovania až ovládania psy­chou, podvedomím, vedomosťami, rozhodovaním, výchovou a nanajvýš autonómnosťou človeka i jeho voľby i spôsobu určovania obsahov svojho i života i výchovy svojich rato­lestí. V konzumnej spoločnosti vplyv na ľudské indivíduum, na jeho kolektív, bude sa realizovať ako tuhý boj medzi realitou i snenín bytia. Bez snenia i nádejí existencia bytia stráca osnovy ľudskej, v celistvosti jeho okolia, humánnej i v harmónii pretrvávajúcej a pre človeka i dôstojnej budúcnosti.

 

V Belehrade januára 2014                                                                  Autor

 

[1] Dr. Ing. a riadny univerzitný profesor na dôchodku; valent@tmf.bg.ac.rs; v.valent2008@gmail.com

[2] Diania v šírom svete (tu sa obmedzím i poukážem iba na stavy toho druhu počas roku 2013 a na „výtrž­nosti“, samopaš či nezbednosť spáchané proti srbskej menšine v Chorvatskej republiky, stav voči rómskej menšine a jej život v Slovenskej republiky, činy i fakty v Srbsku evidované o „výtržnostiach“ voči národ­nostným menšinám i mizivé výsledky projektu Dekáda Rómov v Srbsku) dokazujú, že keď v spoločnosti neexistuje prajné spoločenské ovzdušie vtedy sú zákony upravujúce problematiku práv i slobôd narodno­stných menšín iba (mŕtve) slovo na papieri.

[3] Podľa súpisu roka 2011 v Srbsku sa hlásilo 52750 obyvateľov ako príslušníci slovenského spoločenstva. Roku 2002 počas súpisu v Srbsku sa vyjadrili 59021 občania ako príslušníci slovenského spoločenstva. Ro­ku 1991 ako príslušníci toho etnika sa vyjadrili 66798 občania. Najväčši počet Slovákov v Srbsku bol 77837 podľa súpisu z roka 1961. Pozri: Republika Srbija, Republički zavod za statistiku, Beograd.

[4] Botík J., Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov, Bratislava, 2007.

[5] Identita, história a kultúra, Dejiny Slovákov na Dolnej zemi, Ed. Kováčova A., Budapesť - Békešská Ča­ba, 2011

[6] Strategický plán pre vzdelávanie, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Nový Sad, marec 2011

[7] Botík J., Dolnozemský Slováci, Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2011.

[8] Pozri: Zakon o zaštiti prava i sloboda nacionalnih manjina, Službeni list Srbije i Crne Gore br. 1/2003, Beograd. Zakon o nacionalnim savetima nacionalnih manjina, Službeni glasnik Republike Srbije br. 72/ 2009, Beograd a iné zákony.

[9] Šulavíková B., Ideál „dobrého života“ z osobnej perspektívi, Filozofia, Roč. 61, 2006, C. 4, 295-308, SAV, Bratislava

[10] V. Valent, Belehrad, bol podpredsedom Národnostnej rady slovenskej národnostej menšiny v Srbsku v období rokov 2003÷2010, v období rokov 2002÷2010 bol predsedom Miestného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii pre mesto Belehrad/Zemun; v období rokov 2002÷2007 zastával funkciu podpredsedu i ná­mestníka predsedu Spolku priateľstva Juhoslovanov, Čechov a Slovákov v Belehrade; počas rokov 2007-2011 bol koordinátorom medzinárodnej spolupráce Univerzity v Belehrade s vysokoškolskými obcami Slo­venskej i Českej republiky. Pozri: Marko J., Spätný pohľad na Lexikón slovenských vojvodinských vyso­koškolských učiteľov a vedcov, SVC, Báčsky Petrovec, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad, SVS, Nový Sad, 2010.

[11] Podpisovateľ príspevku je aktérom i svedkom toho, že v jeho a v rodine jeho dietok, jeho deti i jeho vnú­čatá (plynule) hovoria rečou svojich rodičov a to slovenským, srbským a talianskym jazykom a to v rodi­nách evanjelického-luteránskeho, pravoslávneho-ortodoxného a rímskokatolíckeho vyznania.

[12] Botík J., Dolnozemský Slováci, Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2011, str. 56.

[13] Mistrík E. Slovenská kultúra v multikulturalizme, Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2006, Nitra.

Čipkár J., Úvod do právnej antropológie, Košice, 2008

[14] Slováci v Srbsku s aspektu kultúry, Ed. Sklabinská M., Mosnáková K., Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad, 2012.

[15] Drozd P., Frkáňová (Mrlianová) A., Kubovičová K., Migrácia zahraničných študentov do Slovenskej re­publiky, Bratislava, september 2012.

[16] Študenti zo Srbska tvoria najväčšiu skupinu zahraničných študentov v Slovenskej republiky (SR), ich po­čet v roku 2011 bol až 307. Počet Srbov v SR: 3682 (ÚHCP PPZ v roku 2012). Pomer mužov a žien: mu­ži:62%, ženy:38% (ŠÚ SR 2011), Pozri: Atlas komunít migrantov na Slovensku; mic.iom.sk/atlas/srbska-komunita/

[17] V súlade so zakonmi v Srbskej republike rady národnostných menšín založilo si 20 etnických spoločen­stiev (abecedné poradie): albánske, ašské, bosniacké, bulharské, bunevské, české, egiptské, grécke, chorvát­ske, macedónske, maďarské, nemecké, rómske, rumúnske, rusínske, slovenské, slovinské, ukrajinské, vlaš­ské, židovské etnikum/národnostná menšina. O počte a pohybe počtu príslušníkov etník pozri: Republika Srbija, Republički zavod za statistiku, Beograd.

 

[18] Gazdovský spolok, Petrovec, 1846 (Rakúsko-uhorská monarchia) Strategija razvoja zemljoradničkog zadrugarstva u Republici Srbiji, Društvo agrarnih ekonomista Srbije, Beograd, 2012.

[19] Gulan B., Sela u Srbiji između prošlosti i budućnosti, Portal: Makroekonomija.org.; 27. novembar 2013.

[20] Príslušníci slovenského etnika žijú (viacej než 2. rodín) v 52. osýdleniach v Srbsku s predomináciou de­diny. Vyše 94% príslušníkov etnika bydlí vo Vojvodine - autonómnom území Srbska.

Autor príspevku