Spomienky: Ing. Aristid Miglierini *

Pri upratovaní písomnosti z čias pôsobenia v Čs. kultúrnom stredisku  v Káhire, našiel som v nezalepenej obálke správu napísanú ručne po česky (môj preklad). Neviem ako sa ku mne dostala, ale predpokladám, že buď od čs. veľvyslanca v Káhire JUDr. Ladislava Nováka, alebo od jeho sekretárky, s ktorou som mal zhodné názory na r. 1968. Dokument obsahoval Správu o tlačovej konferencii šéfredaktorov listov u predsedu vlády  O. Černíka zo dňa 28.8.1968. Ing. Černík o situácii počas okupácie oznámil toto: Všetky informácie nie je možné v terajšej dobe oficiálne uverejniť tlačou prípadne rozhlasom. 

Zo správy vyberáme:

Intervencia sa pripravovala už vo februári 1968, v Čiernej nad Tisou bol posledný pokus Dubčeka vrátiť späť. Keď sa to nepodarilo, došlo na schôdzu v Bratislave, ktorá mala upokojiť našich predstaviteľov. Žiadne tajné dohody z Čiernej ani z Bratislavy neexistujú.

Dva dni pred intervenciou si USA a ZSSR vymenili noty – či USA uznávajú dohody z Jalty a Postupimy. USA odpovedali, že ich dodržujú, ale pripomenuli, že musia umožniť voľný pohyb občanov USA a nesmie dôjsť k pohybu strategických zbraní. Tým vlastne intervenciu schválili.

V noci 20.8.1968 o 23,40 hod. prekročili hranicu cudzie armády. Ešte pred touto akciou oznámil ju ZSSR  ďalšou notou USA.

21.augusta 1968 bola budova ÚV KSČ aj s prítomnými osobami  obsadená a Dubček odvezený do Moskvy, ostatní členovia do Poľska, do Zakarpatskej Ukrajiny a potom do Moskvy. Sovietska strana počítala s tým, že s ich príchodom bude súhlasiť 50% obyvateľstva a plánovali:

  1. vytvoriť revolučnú vládu
  2. vytvoriť revolučný tribunál, ktorý mal súdiť Dubčeka, Černíka, Smrkovského  a ďalších, tak zvaných revizionistov.
  3. Šéfom vlády a prvým tajomníkom ÚV  KSČ mal  byť prezident gen. Svoboda, ktorý to striktne odmietol.

 

To bol prvý neúspech okupantov. Potom Moskva rozhodla menovať okupačnú vládu, bez akéhokoľvek predbežného dohovoru. V stredu dňa 21.8.68 navštívil generál Pavlovskyj s  Indrom prezidenta republiky generála Ľ. Svobodu a oznámil, že prináša demisiu vlády podpísanú Ing. Černíkom. Prezident prehlásil, že demisiu vlády nemôže prijať od premiéra Ing. Černíka, keďže v tom období bol internovaný (demisia bola podvrhom). Ďalej sa na hrad dostavil sovietsky vyslanec Červonenko, ktorého sprevádzali  Kolder, Švestka a Indra s návrhom niektorých nových členov vlády. Prezident hrdo prehlásil, že s týmito predstaviteľmi nemá, čo rokovať  a ak  bude jednať, tak iba s najvyššími predstaviteľmi ZSSR.

Prezident Svoboda pohrozil samovraždou, ak nebudú rokovať s ním a s ďalšími predstaviteľmi štátu.  Potom žiadal prítomnosť všetkých intervenovaných členov vlády. Prehlásil, že ak sa má rokovať v Moskve, dáva si podmienku, aby pri jednaní boli prítomní ss. Dubček, Smrkovský a Černík. Ďalej si vyžiadal prítomnosť Indry,   Švestky, Koldera, aby sa situácia vyjasnila. Trval, aby na rokovanie do Moskvy boli všetci internovaní predstavitelia vlády, jednotlivo privezení. Moskva na to pristúpila, ale rokovanie sa konalo s každým osobitne. Ing. Černík kládol fyzický odpor – priniesli ho na nosidlách. 

Pri príletu prezidenta na moskovskom letisku, odmietol prezident objímanie a Brežneva odstrčil.  Z týchto dôvodov boli ako podvrh použité staršie filmové materiály o privítaní v Moskve. Brežnev pri rokovaniach  znemožňoval akýkoľvek slobodný prejav našich predstaviteľov, s výnimkou prezidenta Svobodu. Prerušoval výroky a arogantne mával rukou a nenechal dokončiť myšlienku.

Od okamžiku keď prezident USA Jonson prehlásil, že odchádza na svoju farmu, sa rokovanie s Brežnevom podstatne zhoršilo. Už od samého začiatku bol Dubček jednoznačne prehlásený za zradcu komunizmu. Žiadna dohoda nebola praktický podpísaná a komuniké, ktoré bolo pôvodne dlhšie, bolo počas rokovania skracované.

Brežnev chcel dosiahnuť zostavenie novej vlády z našich kolaborantov, alebo prijať okupačnú vládu. Ďalšia alternatíva bola pripojiť ČSSR k ZSSR. Počas jednania bol postoj celého národa známy našim predstaviteľom, tak aj sovietskej strane. Za týchto okolností záujem pracovať v kolaborantskej vláde mal iba Indra. Ostatní kolaboranti cúvli.

Počas konferencie prišiel prezident republiky a na otázku novinárov čo majú písať o ZSSR a o ostatných socialistických štítoch odpovedal, že najlepšie bude nepísať o nich vôbec, už či  kladne alebo záporne, t.j. ignorovať ich.  

Na otázku týkajúcej sa našej polície, povedal, že nikdy náš ľud nebude zatýkať, ale upozornil na prítomnosť NKVD a odporučil všetkým, ktorí sa angažovali, aby sa zatiaľ ukryli.

Ďalej prehlásil, že Dubček je vážne nemocný a že už počas jednania v Moskve mal záchvaty a taktiež pri svojom rozhlasovom prejave, musel byť ošetrovaný lekárom. Celý jeho prejav sa uskutočnil za asistencie sovietskych dôstojníkov. Sovietska strana má záujem, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil a tým predišlo podozreniu, že  Dubčeka mali zlikvidovať.

Na konferencii bolo oznámené, že v sovietskom vedení  sú veľké rozpory medzi dvoma skupinami Kosygyn a Brežnev.

Potom Ing. O.Černík v odpovediach novinárom povedal, že:

... prvý deň sme stále odmietali návrhy Moskvy.  Na druhý deň sme sami vyhotovili návrhy, ktoré Moskva odmietla. Tretí deň posilnili situáciu dvaja, Mlynář, ktorý objektívne informoval vládu o situácii doma (v zázname druhý nebol menovaný). Aby sa dostal do Moskvy použil lesť. Navštívil generála Pavlovského po zasadaní XIV. Zjazdu KSČ a prehlásil, že so zjazdom nesúhlasí a musí v tomto zmysle informovať vládu. Keďže Mlynář bol považovaný za potenciálneho kolaboranta, cestu mu umožnili. To veľmi posilnilo odpor našej delegácie. 

Nakoniec došlo k podpisu kompromisného komuniké (špeciálne vypustená pasáž o kontrarevolúcii), keďže naši odmietli toto podpísať. Prijala sa požiadavka úplného odchodu vojsk a vypustila požiadavka o náhrade škôd. Vláda sa zaviazala rozpustiť KAN a K 231, prijať zákon o nemožnosti vzniku nových politických strán, ďalej zákona o opatreniach v tlači, o niektorých kádrových zmenách.

Súhlasila s požiadavkou, aby sa uskutočnili voľby nového ÚV KSČ.

Zdôvodnenie vzal na seba s. Husák, bohužiaľ nešťastným spôsobom vyšiel z nacionálnych kritérií pri zdôvodňovaní nových členov ÚV KSČ.Naši zástupcovia museli prijať tri hlavné podmienky:

  1. prehlásiť XIV. zjazd KSČ za neplatný
  2. zrušiť KAN a K31 a nepovoliť sociálno-demokratickú stranu
  3. zaviesť cenzúru správ o ZSSR

 

Keď sa tieto podmienky splnia, budú okupačné vojská odchádzať v troch etapách:

  1. odchod z vládnych budov, z rozhlasu a televízie
  2. odchod z miest do vojenských priestorov
  3. úplný odchod.

 

Ak sa tieto podmienky nesplnia, vrátia sa vojenské jednotky na  pôvodné stanoviská.

Česko-slovenskí predstavitelia násilne internovaní do Moskvy pôvodne nedúfali, že sa niekedy vrátia domov. Po skončení jednania však ukázal Brežnev na skupinu Indra, Kolder, Švestka a Biľak s poznámkou: Týchto si vezmite so sebou a naložte s nimi ako uznáte za vhodné. Indra sa po tomto vyhlásení zrútil a bol odvezený do moskovskej nemocnici. 

Kde ste boli a čo ste práve robili, keď ste sa dozvedeli o invázii vojsk Varšavskej Zmluvy do Česko-Slovenska?

V keď sa vyostrovala situácia v auguste 1968, odletel som 15. augusta z Káhiry do Bratislavy pre rodinu. Všetko sme zbalili s tým, že odchádzam pôsobiť na 4 roky v Čs. kultúrnom stredisku. Spiatočný odlet sme naplánovali na 21.8. Na to ráno sa nedá zabudnúť. V prázdnom byte bez zásob jedla, všade tanky a plno sovietskych vojakov.

Zašiel som na ministerstvo kultúry informovať sa, čo mám robiť. Minister aj jeho námestníci boli rovnako bezradní ako ja. Rozhodol som sa zistiť, čo na to pražskí kolegovia. Vlaky chodili poloprázdne a železničné stanice mali názvy Dubčekovo - Svobodovo. Na centrále stredísk ma prijali ma veľmi srdečne a už mali všetko pripravené. Do Káhiry musím ísť, naše poslanie nekončí. Odchod bol možný iba cez rakúske hranice, štát ktorý držal slovo o neangažovanosti a ZSSR to rešpektoval. Na Bratislavskej stanici bolo plno vzdelancov, ktorí utekali od barbarov.

Dostali sme open letenky Viedeň - Káhira, kde sme prileteli 31. augusta 1968. Bol som prvý, očitý svedok kto informoval tam pôsobiacich čs.občanov o situácii doma. Moja správa o fantastickej jednote národov, podpora obrodnému procesu a vyliata krv nevinných civilistov sa nepozdávala hŕstke členov KSČ. Títo neskôr tvorili "zdravé jadro" a všetkých, čo mne  tlieskali vyhodili zo strany aj zo zamestnania. 

Ako 21.august 1968 poznačil Váš život a životy ľudí okolo Vás?

Vylúčení z komunistickej strany mali problém zamestnať sa. Mnohí, ktorí prešli previerkami, snažili sa pomáhať postihnutým. Miroslav Válek nový minister kultúry nemal námietky, aby som vypracoval zásady pre hospodárenie slovenského hudobného vydavateľstva. Môj návrh na zriadenie OPUS-u ministerstvo prijalo a mohol som tam pracovať ako ekonóm. 

JUDr. Ladislav Novák (bol odo mňa starší asi o 10-12 rokov, t.j. narodil sa koncom I. svetovej vojny), do KSČ vstúpil ešte v tridsiatich rokoch minulého storočia. Po skončení vojny stal sa vedúcim kancelárie prezidenta Gottwalda, Zápotockého, Novotného a krátky čas aj prezidenta gen. Svobodu, ktorého sprevádzal do Moskvy. Podrobnosti mi odmietol povedať, iba toľko, že všetci internovaní nepredpokladali návrat do vlasti.  V rámci kádrových opatrení ho Husák uvoľnil  z miesta vedúceho prezidentskej kancelária a poslal za veľvyslanca do Egypta. Bol to vzdelaný a kultúrny človek. Zaujímal sa o prácu Čs. kultúrneho strediska a kde mohol pomáhal nám. Sovietska okupácia ČSR ho asi vyliečila z lásky k ZSSR. V rámci kádrových previerok v Káhire bol v r. 1970 vylúčený z KSČ, (týždeň pred mojím vylúčením). Pri jednej služobnej ceste do Prahy, som ho navštívil  (býval na Letenskej pláni v dome pre vybrané kádre).  Počas mojej  návštevy prišiel ho pozdraviť Ing. Černík a informoval, že práve prichádza z kádrového oddelenia ÚV KSČ, kde mu definitívne oznámili, že bol vylúčený z KSČ. Môže pracovať vo výrobnej sfére, nie však v štátnom aparáte, s maximálnym mzdovým stropom 2500 Kčs mesačne. Novák podotkol, že aj on dostal podobnú podmienku.

Okupácia ČSR mnohým členom komunistických strán otvorila oči. Medzi nimi aj Alexandrovi N. Jakovlevovi, členovi ÚV KSSZ a bývalému poradcovi prezidenta Michajla Gorbačova. Vyjadril sa, že stratil dôveru v sovietsky politický systém, keď zistil, že sovietski vojaci vracajúcich sa do vlasti po porážke nacizmu, boli považovaní za potenciálnych agentov západu, po kritike Stalina na pléne ÚV KSSZ  Chruščevom v r. 1956 a po okupácii Československa v r. 1968, kde nedošlo ku kontrarevolúcii.       

 

Ing. Aristid Miglierini

 

Autor príspevku
Zdroj informácie
Roky spomenuté v texte
Lokácia spomenutá v texte
Udalosti spomenuté v texte