Slovenský salezián-misionár Anton Odrobiňák v New Westminsteri

V druhej polovici októbra 2017 nás poctil svojou návštevou Otec Anton Odrobiňák, slovenský salezián, ktorý pôsobí v Ekvádore medzi domorodými Šuarmi bývajúcimi v pralesoch na hraniciach Ekvádoru a Peru.

Na misijnú nedeľu, 22.októbra 2017, po slovenskej sv. Omši v kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, nás otec Anton pozval do farskej haly na spoločné posedenie, počas ktorého nám vykreslil viaceré “skryté” stránky svojej misijnej činnosti medzi domorodými ekvádorskými kmeňmi Šuarov, ktorí donedávna boli skutočnými “lovcami lebiek”. Priniesol aj veľa ukážok šuarskej ľudovej tvorby, zvykov a kultúry.

ukazky kultury

 

Z tohoto posedenia sú nasledovné fotografie, ku ktorým otec Anton pridal zaujímavé vysvetlenia.

Lovci lebiek

Lovci lebiek

S otcom Šutkom som sa stretol v čase tvrdého socializmu tajne v jednom byte spolu so skupinou iných mladých ľudí. Priniesol tam rôzne veci z Ekvádoru. Napríklad takúto odrezanú hlavu. U Šuarov panovala krvná pomsta. Svojim nepriateľom odrezávali hlavu. Hovorí sa o nich, že sú lovci lebiek. Opisujú to aj viacerí cestovatelia, napríklad Hanzelka a Zigmund, že sa stretli v Amazone s kmeňom lovcov lebiek. Takže Otec Ján priniesol aj takúto hlavu a hovoril, že Šuari sa takto vedia pomstiť svojim nepriateľom. Tá hlava bola vysušená, zmenšená, ako päsť. Toto je tiež hlava, ale nie ľudská, je to hlava opice. Tie tiež lovia. Takže, to bolo prvé stretnutie s ním, tajne, na Slovensku.

Potom otec Ján odišiel a život išiel ďalej. Spomienka na stretnutie s ním odišla tak trošku do úzadia. Dokončil som veterinu, rozhodol som sa ísť k saleziánom. Nedalo sa to hneď, ale potom sa „otvorila brána“ do sveta, komunizmus padol a ja som začal udržovať písomný styk z otcom Jánom. R.1991 som sa  stal saleziánom. V 2003 prišiel otec Ján poslednýkrát na Slovensko. Prišiel aj do Bardejova a ja som bol kňazom vBardejove. Slúžil som s ním sv.omšu a tam som tom naplno pocítil ... on si ťa prišiel zobrať, ty máš ísť do Ekvádora. Od tých čias som to s istotou prežíval, tvoje miesto je v Ekvádore ... Trvalo to síce ďalšie 2 roky, ale nakoniec po viacerých odkladoch to prišlo. Od r. 2005 som v Ekvádore.

1. a 2. misia

1. a 2. misia

Ekvádor má 22 provincíí. Ja účinkujem v procincii Morona Santiago, s hlavným mestom Macas. Prvá moja misia bola v Gualaquiza. Nebol som však na ňu ešte dobre pripravený. Ani po stránke jazykovej, ani po stránke kultúrnej. Nepoznal som miestnu kultúru ani zvyklosti. Na to treba čas. Ja som si myslel, že ma pošlú do Španielska učiť sa španielsky, alebo do Talianska na školenie, ale otec Ján mi tak hovoril „Nie, nie, to by ťa potom poslali do Afriky, to len tu sa musíš všetko naučiť“. Bol dobrým diplomatom. Zariadil, že predstaní saleziánov v Ekvádore podpísali s predstavenými na Slovensku zmluvu na 5 rokov a bol som v Ekvádore. Čiže „papierovo“ bolo všetko zariadené, ale pre mňa to bol jazykový a kultúrny šok. Naučil som sa čítať sv. omšu a už ma poslali „do terénu“.

 

farnost

Po niekoľkých mesiacoch ma predstavení poslali do druhej misie, viac do vnútrozemia, kde už nie sú rozvinuté ani mestá, ani priemysel, ani cesty, ani doprava... a pridelili mi „farnosť“. Červená čiara označuje moju farnosť. Je to územie veľké asi ako okres Námestovo. Tmavé kolečká ukazujú miesta, kde žijú komunity Šuarov-domorodých indiánov, ktoré navštevujem. K niektorým sa dostanem na motorke, k väčšine musím ísť člnom po rieke a k niektorým už len peši ďalej do džungle s ruksakom na pleciach ...

 

Ruksak a čln

 

ruksak

Dám si ruksak na plecia, zoberiem doňho všetko potrebné na prežitie v džungli a na slúženie sv.omše, pršiplášť, čiapku, baterku, nožík, malé mydielko, uterák, malý spacák, flašu s vodou, aj malý kalich, aj hostie, aj víno. A idem slúžiť Šuarom. Na obrázku mám plecniak na jeden deň. Ak idem na týždeň, je trošku váčší.

 

cln

Poväčšine cestujem sám, aj po rieke, aj v džungli. Cesty sú v džungli rôzne, bahno, močiare, vysoká tráva, chodím v čižmách. Najnebezpečnejšie na cestách je vtedy, keď veľa prší. Vtedy je veľa bahna, ťažko sa kráča. Vychodená cestička môže byť za dva týždne úplne zarastená trávou. Zvieratá nie sú nebezpečné, hoci sú tam aj jedovaté hady. Ja, ako veterinár, sa zvierat nebojím, som ostražitý, ale sa ich nebojím. Ak si ostražitý, nemáš problém. Zver je plachá. Ak je tam aj ten had, tak zastaneš a prihovoríš sa mu. „Čo tu robíš, choď preč, ja ťa nechcem zabiť, uhni sa mi z cesty“. Žovialne sa s ním porozprávaš, poprípade zatlieskaš rukami a on odíde, odplazí sa.

Vodopád a krst

vodopad

Svätý Duch sa v šuarskom prirodzenom náboženstve volá Arutam. Arutam je všemohúci a dokáže sa premeniť do ľubovoľnej podoby. Jedným z miest, kde možno stretnúť Arutama je posvätný vodopád. Ten bol (a veľakrát je) pre Šuarov chrám, kostol. Tam prichádzali aj z veľkej dialky. Zobrali manželku, deti a prichádzali sa očistiť, stretnúť sa z Arutanom, pomodliť sa, poradiť sa. Ak otec nevedel čo so synom, prišiel a prosil Arutana, aby mu dal myšlienku, radu, ako vychovať syna. Prišli, ponorili sa do vody, očisťovali sa vodou tak, ako my, kresťania, používame vodu pri krste.

krst

 

Birmovka

Čo je birmovka? Je to sviatosť, ktorá nás robí duchovne dospelými, zrelými slúžiť Ježišovi Kristovi.

birmovka

Dievča-žena dostáva pri birmovke, ako symbol, aj palicu, ktorá je v Šuarskej kultúre znakom dospelosti ženy. Palicu používa  v domácnosti dospelá žena na rôzne účely, napríklad na prácu v záhrade.

birmovka

Chlapec-muž dostáva pri birmovke, ako symbol, aj kopiju. Je to znak dospelosti muža, schopného ísť do lesa a uloviť potravu pre rodinu.

V miestnej tradícii, pri slovách „Príjmite Ducha Svätého“ kňaz alebo biskup aj viditeľne dýchne na veriacich. Na obrázku vidíme ako biskup „dýchol“ dary Ducha Svätého do ruky birmovanca, aby si ich on vzal so sebou.

otec Anton
Otec Anton Odrobiňák, slovenský Salezián, misionár v Ekvádore, pri svojej návšteve v slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri

 

Koža anakondy

Keď idem loďkou po rieke okolo usadlosti nejakého Šuara, tak sa idem opýtať, či je všetko bezpečné, či nie sú na rieke nejaké zátarasy. Pri jednej ceste zastavím loďku a idem sa opýtať, ale domček je prázdny, nikde nikoho. Bol to domček mladého Šuara, 25-30 ročného. Počujem klopkavé údery kdesi za domom, idem sa pozrieť, čo sa robí. Nájdem ho ďalej v lese, pri takej inej drevennej šope ako čosi pritĺka na stenu. „Ahoj Claudio, čo robíš?“ – „Ale, pritĺkam kožu, aby sa nesvrkla. A keď sa niekto nájde, tak ju predám.“ – „Predáš? Ja ju kúpim. Ako si ju ulovil?“

Koňa hada

A rozpovedal mi príbeh. Išiel v noci na poľovačku, niečo uloviť na jedenie, vzal si mačetu, baterku a psa. Pušku si nevzal, lebo nemal náboje. Načo by mu bola. Pes obyčajne vyňuchá poľného zajaca, „vatusu“, začne ju naháňať, vatusa vbehne do diery, pes za ňou, lovec s palicou nájde koniec diery, tam vopchá ruku a vytiahne zajaca. A tak sa stalo. Pes vyňuchal vatusu, tá vbehla do diery, ale pes sa zháčil, nesnažil sa ísť za vatusou ... Claudio posvietil baterkou do diery, ktorá bola väčšia než obyčajne a zbadal tam hlavu hada, anakondy, ktorá práve prehltla zajaca. Claudio bol zmätený, ale aj nahnevaný, lebo prišiel o večeru. Čo urobí Šuar v takejto situácii? Treba toho tvora zabiť, veď mi zjedol večeru. Zobral palicu, zaostril trochu jej koniec, a začal ostrým koncom udierať do hlavy anakondy, ktorá bola pri kraji diery. Asi pol hodinu sa snažil zabiť hada. Nakoniec anakonda prestala javiť známky života a Claudio vopchal ruku do diery a snažil sa hada vytiahnuť. Ťahá, ťahá, jeden meter, druhý, toto je akýsi dlhý had... bol 6m dlhý. Rýchlo ho rozrezal, ale zajac už nebol pre Claudia použiteľný... tak hada aspoň stiahol z kože. A toto je tá koža, ktorú mi predal.

 

Autor príspevku