Ocove rozprávky

Prvú rozprávkovú knihu som zobral zo susedovej stodoly – „O Osmijankovi a Jeho Príhodách“. Nepovedal som to susedovi. Myslel som, že mu to nebude chýbať, lebo kniha bola v „šalátovom“ vydaní. Hoci som ešte nevedel čítať, všimol som si, koľko v nej bolo málo obrázkov, strany zažltli. Bratranec Dodo nám z nej čítaval rozprávky na návštevách. Keď k nám chodili na návštevy príbuzní z východu, nikdy nebolo dosť postelí. Dospelí spali na posteliach v pároch, deti na rozložených gaučoch, koľko sa nás zmestilo. Najradšej sme boli s dospievajúcim bratrancom Dodom, lebo to znamenalo srandu a dobrodružstvo. Dodo bol srandista, vždy mal naporúdzi nejaký vtip. A tak aj jeho čítanie Osmijankových príhod nebolo len takým obyčajným čítaním. Pučili sme sa od smiechu keď hovoril tenkým hlasom princeznej alebo hučal hlasom draka. Príbehy spestril vlastnými vsuvkami zo súčasnosti. Dodnes neviem čo bolo napísané v knihe a čo si vymyslel. Bavilo ma to.

Doma sme mali len zopár rozprávkových knižiek. Väčšina z nich vyzerala akoby sme ich po niekom zdedili lebo boli pokreslené. Otec nám z nich nikdy nečítal na dobrú noc. Buď sme boli na ne príliš malí, alebo sme ich z nich už vyrástli. Ktovie. Za to si však vymýšľal rozprávky, ktoré sa zriedka opakovali. „Tak akú chcete dnes?“ vždy nám dal na výber. Pamätám si len na tú jednu o Vikine, čínskom prasiatku.

„Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno čierne prasiatko, Vikina,“ moja myseľ už cestovala do Číny, lebo som si nevedel predstaviť čierne prasiatko u nás. Nevedel som, prečo bola čierna a ani ma to nezaujímalo. Vikina bola moja hrdinka a ja som s radosťou počúval jej príbeh, ktorý sa niekedy podobal na ten včerajší. Ale iba zriedka, lebo otec si to nikdy poriadne nezapamätal do detailov.

prasa

 

Neskôr prišla Vikina k nám. Naozaj. Nechápal som prečo oco vymyslel rozprávku o čínskom prasiatku, ale jedného dňa kúpil tehotnú prasnicu. Čoskoro sme mali kopec čiernych prasiatok. Popredával ich, lebo to bola rarita. Ľudia ich kupovali. Vikina s nami zostala veľa rokov. Ona bola prvé prasa, vďaka ktorému som uvedomil, že prasatá sú chlpaté. Na tých našich som to nikdy nevidel. Prasce boli na dedine úplná samozrejmosť. Mal ich každý. Starký choval iba kancov do takej veľkosti, že som nechápal, ako je to možné. Naše nikdy také neboli. Neviem či sa otec ponáhľal ich zaklať akonáhle nadobudli dostatočnú váhu, alebo či sme im nemali čo dať. Keď prasa každú jeseň vyletelo z chlieva na svoju jedinú a poslednú spanilú prechádzku po primrznutom dvore, vždy vyzeralo nejaké dlhé a chudé.

Zabíjačky boli na jeseň. Mojou úlohou bolo zachytiť krv do nerezovej misky keď prasa majster pichol nožom. Keď sa však jedného dňa pod nožom ocitla prasnica Vikina, nemal som to srdce pozerať sa. „Veď on sa rozplače,“ počul som ako otec hovorí majstrom, keď som odchádzal z miesta činu do bezpečia rodinného domu. Vravel, že ju nikdy nezabijeme. Nemal som dôvod neveriť mu, pretože Vikina mala každý rok nové prasiatka. Ostatné prasce s nami vydržali sotva rok. Aj keď som mu to klamstvo vyčítal, nejak podvedome som chápal, že sme ju museli zjesť. Tak to v živote chodí.

Vtedy som pochopil, že všetci raz zomrieme, aj keď to na chvíľu vyzerá, že budeme žiť večne.

Autor príspevku