Stratené ilúzie: Claude Baláž

Správa americkej spravodajskej služby CIA, ktorá patrila donedávna medzi prísne tajné, analyzuje, prečo stratil Sovietsky zväz politickú kontrolu v Československu a ako došlo k jej obnoveniu v priebehu rokov 1968 a 1969. Sovieti pri svojom socialistickom bratovi uplatnili všetok arzenál svojich zbraní. Vedenie bolo síce mylné vo svojich taktikách, ale isté v cieľoch a nepoľavujúcej snahe o ich dosiahnutie. Moskva za zrazenie Prahy na kolená zaplatila politickú cenu, ktorá však bola menšia, akú bola ochotná podstúpiť. Píše sa v úvode dokumentu, zostaveného v januári 1970, pod názvom "Československo: Problém sovietskej nadvlády". Spojené štáty úplne vylúčili akúkoľvek pomoc proti prípadnej invázii zo strany ZSSR. Československo nemohlo očakávať ani pomoc od Západnej Európy.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, s krycím názvom operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, NDR), ktorý znamenal nasledovnú okupáciu trvajúcu viac ako 30 rokov. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21.augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.

Niektoré socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Na udalosti reagovali veľmi citlivo aj v iných častiach sveta, okamžite – prakticky všetky národy slobodného sveta, tri komunistické štáty (jeden ako člen Varšavskej zmluvy), a tiež lídri francúzskej, talianskej a švajčiarskej komunistickej strany, inváziu odsúdili.

Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom, avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako „Pražská jar“.

Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Rady bezpečnosti OSN.

Bezpečnostná Rada

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o stretnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Už 21.augusta sa zišla Rada bezpečnosti OSN. Sovietsky zástupca Jakov Malik na nej vyhlásil, že sa v Československu nič zvláštne nedeje a všetko funguje normálne. Rezolúciu pripravenú Spojenými štátmi a Veľkou Britániou schválilo 10 štátov, 3 (India, Pakistan, Alžírsko) sa zdržali, proti bol Sovietsky zväz a Maďarsko. Malik však následne prijatie rezolúcie vetoval.

USA

Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Prezident Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Britská vláda nechcela ohroziť svoje obchodné záujmy so ZSSR a ďalšími krajinami Varšavskej zmluvy.

S týmito a ďalšími faktami sa dnes môže čitateľ oficiálne zoznámiť aj prostredníctvom internetu.

Slováci vo Francúzsku

Pre nášho čitateľa však, možno bude zaujímavé dozvedieť sa, ako na túto tragickú udalosť v dejinách českého a slovenského národa, reagovali zahraniční Slováci. Vtedajšia krajanská komunita vo Francúzsku zložená z Čechov a Slovákov bola organizovaná vo viacerých krajanských spolkoch, ktoré pôsobili najmä v oblasti kultúrnej, sociálnej a športovej. Jedným z najstarších (1901) a najväčších bol Spolok rodákov z Československa vo Francúzsku (Association des Originaires de Tchécoslovaquie), ktorý udržiaval čulé kontakty zo starou vlasťou. Po vzniku samostatnej Českej republiky a Slovenskej republiky dnes pôsobí ako Združenie priateľov českých zemí a Slovenska (Association des Originaires et amis des pays Tchéques et Slovaque).

Už 23.augusta 1968 spolok rodákov adresoval oficiálnym československým úradom protestný list v ktorom sa okrem iného písalo „ Menom našich členov tlmočíme Vám svoj hlboký smútok a nesúhlas s okupáciou našej zeme armádami Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky. Členovia nášho spolku, ktorý vždy udržoval úzke styky s vlasťou, sú veľmi pobúrení. Sledujeme s veľkým záujmom vývoj situácie v Československu, najmä od začiatku tohto roku.... Au nom de nos adhérents, nous tenons á vous témoigner notre profonde tristesse et notre réprobation devant l´occupation du teritoire tchécoslovaque par les forces armées de l´Union Soviétique, de la Pologne, de la Hongrie, de la Bulgarie et de l´Allemagne Démocratique....“ Protestný list bol publikovaný a zverejnený aj v bulletine č.6/1968, ktorý vo viactisícovom náklade vydával  a distribuoval spolok do celého Francúzska i do Československa.

V období tzv. normalizácie sa v Československej  socialistickej federálnej republike začali s týmto odvážnym krokom zaoberať vtedajšie štátne a stranícke inštitúcie. Medzi nimi vynikal najmä Československý ústav zahraniční v Prahe a Československa společnost pro mezinárodní styky v Prahe, ktorí podnikali všemožné a hrubé nátlakové kroky, aby vedúci krajanského spolku odvolali svoj protest proti invázii a okupácii. Nepochodili, vtedajší generálny tajomník, bývalý slovenský účastník francúzskeho protifašistického odboja a väzeň nemeckého koncentračného tábora Michel Gregor sa zlomiť nedal a zostal verný nášmu starootcovskému odkazu „hrom a peklo ! márne vaše proti nám sú vzteky !“.

 

Zostavil Claude Baláž