Spomienky: Andrej Štelmák, Sliač, Slovakia *

Prevzaté z čísla
Rubrika

                 (Pohľad do časti histórie spoločného štátu Čechov a Slovákov)

 Dejiny potvrdzujú, že takmer každý politický systém či štátne zriadenie má svojich prívržencov,  ale aj odporcov usilujúcich sa o jeho reformu, zvrat alebo aj zánik. (Rusko: VOSR 1917, rozpad ZSSR, Nemecko: Nástup Hitlera a fašizmu k moci 1933, Maďarsko: kon­trarevolúcia 1953, Poľsko: Hnutie Solidarita, Kanada: Boj za odtrhnutie francúzskej časti a vytvorenie jej samostatnosti. Československo: Február 1948,  „Kontrarevolúcia“ a Obrodný proces 1968...)

Len málokedy sa však podarí odporcom  súčasného zriadenia zvíťaziť, dostať sa k moci a nastoliť svoj program Pri neúspechu nasleduje fyzická likvidácia jeho iniciátorov, zatýkanie ich spolupracovníkov, prenasledovanie...

Ako to bolo v prípade „kontrarevolúcie“ a Obrodného procesu v ČSSR?

Príčiny 21.augusta 1968 treba hľadať v širších súvislostiach a siahnuť do neďa­lekej histórie. Po Víťaznom februári 1948 a nastolení moci robotníckou triedou pod vedením KSČ, sa ČSR stala po vzore Sovietskeho zväzu členom socialistického tábora a budovateľom socializmu. KSČ sa stala tak hlavnou a vedúcou politickou stranou. Ostatné politické strany, okrem DS, ktorá po Víťaznom februári 1948 prestala existovať, zostali ešte tieto politické strany: Čs. strana lidová, Čs. strana socialistická, Strana slovenskej obrody a Strana slobody, no mohli mať iba obmedzený počet členov a ich činnosť musela byť v súlade s politikou KSČ. Takmer na všetkých dôležitejších postoch boli iba ľudia s členstvom v KSČ. Medzi riaditeľmi ZŠ zvolenského okresu bol iba jeden bez politickej príslušnosti v KSČ  Marko Rajecký z Tŕnia.

Režim tvrdo zakročoval proti osobám, ktorí mali iný názor a nestotožňovali sa so súčasnou politikou KSČ. Za hlavných nepriateľov socialistickej spoločnosti sa považoval kapitalizmus a občania jeho štátov. Naším idolom sa teda stal Sovietsky zväz ako prvý socialistický štát na svete. No časť  politikov grupujúcich sa okolo Dubčeka, v tom čase člena ústredného výboru KSČ, ktorý od detstva žil v Sovietskom zväze a na vlastných očiach videl a poznal tyraniu a stalinské metódy riadenia tam, len ťažko zná­šala súčasný politický stav u nás a usilovala sa o voľnejší socia­lizmus. O socializmus „s ľudskou tvárou“, ktorý nevidel v každom občanovi kapitalistického štátu špióna a nepriateľa našej vlasti, ale bol za užší a priateľskejší vzťah s jeho štátmi, čo sa pravda znepáčilo súčasnej politickej garnitúre pod vedením prezidenta a I. tajomníka KSČ Novotného.

 Dochádzalo k politickým konfrontáciám, čo vyústilo odstúpením Novotného z vedenia KSČ. Jeho miesto zaujal Dubček, človek presadzujúci nové, voľnejšie smerovanie politiky KSČ hodné k prirovnaniu revolučného básnika Janka Kráľa v básni "Jarná pieseň", ktorá začína veršami: „Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu, vyvolala zas celý svet ospalý k životu...“ On bol tou kukulienkou, ktorý vniesol do politiky KSČ nový, svieži vánok.

V čom sa prejavil ten vánok?

V mnohom: V odstraňovaní hraničných zátarasov a ostnatých drôtov. V slobodnom cestovaní do zahraničia. V slobode tlače a vyjadrovania sa. V amnestii politických väzňov a účastníkov odboja v zá­padných štátoch, ktorí boli doposiaľ považovaní za zradcov národa, špiónov a nepriateľov socializmu. V možnosti výučby aj iných cudzích jazykov než ruštiny už na základných školách. V rehabilitácii vykonštruovaných súdnych procesov s kňazmi a cirkevnými hodnostármi.  Vo vrátení kostolov grécko­katolíckej cirkvi, ktoré boli násilím pripojené k pravoslávnej. Vo výstavbe nových kostolov. V upustení sledovania osôb, ktorým prichádzali listy zo Západu. Vo voľnom nákupe devízových prostriedkov pri cestách do nesocialistických štátov. K slobodnému návratu alebo návšteve občanov, ktorí po roku 1948 emigrovali na  Západ...

Ako to videl a chápal Sovietsky zväz?

Nepáčilo sa mu to. Bolo mu tŕňom v oku. Obával sa, že by sa to mohlo preniesť aj do iných socialistických štátov.  Vývoj u nás pozorné sledovali aj  vedúci sovietski politickí a vojenskí predstavitelia. Spo­čiatku sa javili len ako bystrí pozorovatelia.  Veď aj vysoký sovietsky predstaviteľ, Gromiko, ktorý navštívil ČSSR v tomto období, sa vyjadril o našej politike, že je našou vecou, akou formou si budu­jeme socializmus.

No Sovietsky zväz sa s dubčekovským budovaním „socializmu s ľudskou tvárou'“ nevedel zmieriť a snažil sa tento stav, ktorý naše národy v prevažnej miere s nadšením vítali, pribrzdiť. Z Moskvy pri­šlo upozornenie, neskôr aj pokarhanie. Keďže ani to nezabralo, nasle­dovalo v Čope na čs.-sovietskych hraniciach stretnutie našich a sovietskych vládnych a politických predstaviteľov. Obe strany úpenlivo obhajovali svoje stanoviská, no nedošlo  ku kompromisu. Situácia sa naďalej vyhrocovala, a tak po dohode vlád štátov varšavskej zmluvy (bez Rumunska) došlo 21. augusta 1968 k tomu osudnému dňu ku vpáde ich vojsk na naše územie. Rozhodli o nás bez nás.  A nebolo to z večera do rána. Akcia bola vopred pripravovaná pre prípad, že rokovania zlyhajú.

Ako to prebiehalo na strednom Slovensku?

Na Sliači je známe letisko Tri duby. Keďže tu prebiehal  aj nácvik cudzích pilotov, prevažne z arabských a afrických štátov, boli sme zvyknutí na časté prelety nad  mestom i jeho okolím nielen cez deň, ale aj v noci.

V tú osudnú augustovú noc sme počuli aj neobvyklý hukot ťažkých strojov. Ráno  sme sa dozvedeli, že letisko obsadili sovietske vojská a cez deň prichádzali od Zvolena vojská sovietskej, maďarskej a bulharskej armády. Obsadili aj kasárne patriace sliačskemu leteckému pluku, aj letisko, a to celkom ľahko, bez odporu.

Aká bola prvá reakcia?

Občania boli prekvapení, zdesení a rozhorčení nevediac spočiatku, čo sa deje. O mimoriadnej situácii sa čoskoro dozvedeli z masovokomu­nikačných prostriedkov, najmä z rozhlasu a televízie. Dozvedeli sa aj to, že niektorých našich najvyšších vládnych a straníckych predsta­viteľov Obrodného procesu, okrem prezidenta Svobodu, previezli sovietski vojaci do Moskvy.

Ako vyzeral 21.august

Ivan Štelmák, študent VŠLD vo Zvolene, ktorý bol v tomto období na letnej brigáde v NDR, sa v osudný deň vracal domov a bol svedkom mimoriad­neho pohybu vojsk NDR smerom k našim hraniciam. Nevedel si to vysvet­liť. Pochopil to až po prekročení hraníc a vstupe na naše územie, keď tam zazrel vojská NDR.

Dostali sa mu do rúk aj noviny „průboj“, orgán severočeského krajského výboru KSČ z 23. augusta 1968 s titulkom na čelnej strane: "Človek může byt zničen, ale nikdy poražen. (Hemingway). Alebo; „Dubček pro nás - my pro Dubčeka“.

Zaujal ho v nich aj článok: „Sebevražda na protest“ v ktorom sa píše: „Podlé správy legálniho vysilání svobodného československého rozhlasu spáchal jeden z vojínu okupační armády Sovětskeho zväzu vraždu jako výraz protestu proti vstupu sovětskych jednotek. K sebevražde zastrelením došlo před budovou Ústředního výboru Komunistické strany Československa v Praze."

Na druhý deň, 22.augusta 1968, prelietavala ponad mesto sovietska helikoptéra a zhadzovala letáky s textom, aby sme vychádzali v ústrety cudzím vojskám, ktoré prišli ochraňovať našu vlasť proti kontrarevolucionárom a nepriateľským živlom usilujúcim sa o zmarenie socializmu u nás.

Sovietska armáda sa postupne zmocňovala redakcií masovokomunikač­ných prostriedkov až na redakciu Drôtového rozhlasu, ktorú sa jej poda­rilo odhaliť až neskôr. Keď sa 22. augusta objavil v okresných novinách VPRED úryvok básne S. Chalupku „Mor ho!“, začali usilovne pátrať po jeho autorovi. Keď zistili, že už dávno nie je medzi živými, nastalo trpké sklamanie.

Na cestách,  stenách budov a múroch sa začali objavovať heslá a nápisy na podporu predstaviteľov súčasnej vlády, strany a pre­zidenta ako: „Dubček-Svoboda, sme s vami! Nech žije KSČ! Okupanti odíďte domov! My sme vás sem nepozvali! IDITE D0M0J !...“

Všade sa o tom hovorilo. V domácnostiach, úradoch, školách, na ulici, v obchodoch, vo vlaku, v autobuse... Napriek tomu, že sa naše priateľstvo so Sovietskym zväzom po vpáde jeho vojsk i armád ostatných štátov Varšavskej zmluvy čiastočne oslabilo, nezanikli  pionierske a zväzácke organizácie, kluby a odbočky Československo-sovietskeho pria­teľstva.

Aké boli ohlasy v okresnej a krajskej tlači?

Aj VPRED,  orgán OVKSS a ONV vo Zvolene z 22. augusta 1968 v článku „Priamo od stroja“ píše: „Rušný deň vo Zvolene nahradil až príliš tichý večer. Išiel som pred Poľanu, kde stáli dvaja sovietski regulovčíci. Rozprával som sa so sympatickým Vasjom. Bol obkolesený tak, že ledva dýchal. Na otázky odpovedal kuso.“

„Prečo si prišiel?“ znela otázka.

„Bola vyhlásená mobilizácia,“ vraví on. „Priamo od stroja som obliekal uniformu a prišiel sem.“

„Načo a prečo si prišiel?“

 Mlčal, hľadal slová.  „Dostal som roz­kaz, ja som vojak, rozumieš?“

„Ale veď u nás nie je kontrarevolúcia, veď vidíš.“

Nasledovali otázky zo všetkých strán. Zmohol sa však iba na jednu.

„Ja by som bol radšej pri žene a deťoch“ a oči sa mu zarosili slzami.

V tých istých novinách v článku pod nadpisom: „Prečo?“ sa píše: „Občania Zvolena ich vítali piskotom a pokrikmi: „Fuj, hanba, Idite domoj! Na námestí SNP si ľahol pred tank Jozef Leva, vodič z Technických služieb, ktorého pás tanku na mieste usmrtil. Okupanti nebrali ohľad na nič. Na Sokolovskej ulici prešli cez parkujúcu mo­torku a poranili jazdca. V Detve zastrelili mladého muža. Vo Zvolene zasiahli do pleca občianku Hudecovú. Prečo?...“

„Smer“, časopis KV KSS v B. Bystrici uverejnil príspevok pod názvom: „Pozor! Všetkým občanom našej vlasti!“ Píše sa tam:

 „Provokatéri zatýkajú. Dajte si pozor na agentov v službách okupantov!  Agenti sú na dosiaľ takto zistených vozidlách: AE 5001-osobné vozidlo, pravdepodobne Volga, RK 5313, ABA 0009, ABA 7919, BA 2498, BAA 2498/7, BAA 1937,  AE 4001. Zmarte činnosť týchto zradcov.“

V tých istých novinách pod nadpisom. „Slzy Dubčekovej matky“ sa okrem iného píše: K sovietskemu okupantovi sa dostavila matka prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka. Vyjadrila so slzami v očiach prosbu, aby jej syna prepustili na slobodu. Sovietsky generál jej po­vedal : "Mamička, to je vyššia politika. On nedodržal slovo, ktoré pove­dal v Čiernej nad Tisou!“

„Pravda“, denník ÚV KSS z 29, augusta pod článkom: „Okupácia bola plánovaná“ píše:

 „V kruhoch čs. zastupiteľského úradu v Belehrade sa súdi, že okupácia Československa bola plánovaná už dlhší čas. Rokovania, ktoré sa viedli v Čiernej a v Bratislave, slúžili vraj pre soviet­sku stranu iba na upokojenie československej verejnosti.“

Následky  údajnej „kontrarevolúcie“  

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR a nástupe nového vedenia KSČ na čele s G. Husákom, sa začala očista strany (KSS) od oportunistických živlov a previerky vo všetkých sférach  našej spoločnosti,  teda aj v školstve. Postihnutí nepohodlní učitelia mali pozastavené členstvo v KSS  alebo boli z  nej  vylúčení. Osoby s prerušeným členstvom  nemohli ďalej vykonávať vedúce funkcie,  boli ukrátení na prémiách, slovom neboli  spoľahliví.  Najhoršie na tom boli vylúčení členovia z KSS,  ktorí sa museli rozlúčiť s učiteľstvom, pretože, ako sa to uvádzalo aj v mojom prípade o výpovedi zo školských služieb,  uvádzali sa tam tieto dôvody:

"Nespĺňate predpoklady ustanovené právnymi predpismi pre výkon dojednanej práce v tom, že nezabezpečujete požiadavky kladené na prácu socialistickej školy, nakoľko neuskutočňujete politiku KSČ, čo ste preukázali v rokoch 1968-1969. Nerozvíjali  ste v mládeži internacionálne  cítenie a neprehlbovali  ste pria­teľstvo so socialistickými krajinami, predovšetkým so Sovietskym zväzom,  čo je v rozpore so sľubom socialistického učiteľa.

Poznamenávame,  že ONV OŠ vo Zvolene  nemá možnosť zamestnať Vás  v dôsledku uvedeného dôvodu  ani na inom pracovisku na úseku školstva."

          Vedúci Odboru

Vo zvolenskom okrese bolo vylúčených 10 učiteľov, ktorí sa mohli  za­mestnať len vo výrobnej  sfére ako robotník,  skladník,  kurič,  vrátnik,  vodič   auta,  autobusu, a traktorista v JRD. Na moje odvolanie,  prišla odpoveď, ktorá nedala na seba  dlho čakať. Bola stručná:       

„Vaše odvolanie proti  výpovedi  z prac. pomeru zo dňa  5.3.1975 sme  obdŕžali a oznamujeme Vám,  že trváme na výpovedi  z pracovného pomeru dňom 1.  decembra 1975.  Týmto Vaše odvolanie považujeme za vybavené."

          Vedúci Odboru

Po odstavení Dubčeka z vedenia strany začala normalizácia,  ako prebiehala?

Tak, že osoby, ktoré sa angažovali v Obrodnom procese, boli vylú­čení z členstva KSCS, uvoľnení z vedúcich postov v úradoch, školách, armáde, v zdravotníctve... Proste všade a mnohí z nich aj s vysokoškol­ským vzdelaním, si len veľmi ťažko našli primerané zamestnanie, a tak pracovali  ako obyčajní robotníci v rôznych odvetviach. A pravdaže zru­šilo sa všetko, čo sa dosiahlo v Obrodnom procese, takže sme sa opäť stali vernými priateľmi ZSSR podľa Gottwaldovho hesla: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy ináč.“

No zatiaľ, čo vojská NDR, Poľska, Maďarska a Bulharská sa po niekoľkých dňoch vrátili domov, vojská ZSSR tu nielenže „dočasne“ zostali, ako sa hovorievalo, ale prisťahovali, sa sem aj manželky ich dôstojníkov s deťmi, pre ktoré im na Sliači a v iných mestách na Slovensku postavili bytovky, pridelili byty a vo Zvolene dokonca  postavili pre ich školopovinné deti aj školu.

Naši občania nadväzovali s nimi „rôzne priateľstvá“. Rástol výmenný obchod. Naši kupovali od nich náramky, prstene, náušnice, retiazky a prívesky zo žltého kovu a iné veci, ktoré u nás boli podstatne drahšie a oni si u nás nakupovali: obuv, šatstvo, koberce, záclony, brúsené sklo...

Pobudli u nás len dočasne. Čo to znamená dočasne? Nuž niekedy je to len pár hodín, či dní, týždňov, snáď i mesiacov, možno i rok. Tentokrát trval ich dočasný pobyt u nás trocha dlhšie: 23 rokov.

Po vzájomných čs-sovietskych rokovaniach sa dospelo k dohode, že nastal čas ich odchodu, návratu do svojej vlasti. Ale aj lúčenia. Veď si tu nadviazali známosti, priateľstvá. Páčilo sa im u nás. Netajili sa tým, že sa tu cítia veľmi dobre, viacerí dodali, že lepšie ako doma.

 Každé lúčenie je ťažké a dojímavé. Niet divu, že sa poniektorým zjavili aj slzy v očiach. No neboli to slzy radosti, že sa vracajú domov. Boli to slzy smútku a žiaľu, že musia odísť. A oni by tak radi tu ešte pobudli.

A kto ich vlastne pozval?

Doposiaľ sa pozývatelia sami od seba neprihlásili. Ich mená sa dozvieme možno až po smrti posledného. Usudzuje sa, že by to mohol byť Biľak so svojimi kumpánmi. On sám sa ale k tomu nepriznáva. Veľa o tom by mohli napovedať tajné dokumenty v Moskve, ktorá o tom mlčí.

O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie sa zmienil aj G. Husák 30. augusta 1968 na mimoriadnom zjazde KSS v Bratislave v prí­spevku pod názvom: „Nevzdávame sa nášho veľkého zápasu," kde sa okrem iného píše:

„V štádiu diskusií v Čiernej, v Bratislave, i predtým aj potom sme nenašli zhodný jazyk. Vojská piatich socialistických štátov vstúpili na naše územie. Treba povedať, že vedúce orgány našej strany a nášho štátu nežiadali o tento vstup, nepozvali ich vojská na naše územie. Prišlo k tragickému neporozumeniu. V Moskve sme to povedali. Povedali sme,  že sa domnievame,  že v tejto situácii precenili význam nebezpečia antisocialistických síl, že sa domnievame, že nebol potrebný tento zákrok a že v žiadnom prípade sa nemal stať bez rozhovoru, bez súhlasu s našimi vedúcimi štátnymi a straníckymi orgánmi.

V tejto sú­vislosti sa nadhadzuje otázka, kto vojská pozval. Predsedníctvo ÚV KSČ v tú noc, keď prišlo k udalostiam, dalo vyhlásenie, že ani prezident, ani vláda, ani vedenie strany pozvanie neurobili. Otázka, kto vojská pozval, nie je dodiskutovaná, nie je vyriešená. Mená neboli nikde uverejnené. Keď sme o tejto otázke hovorili, či v Bratislave, či v ž Prahe, alebo v Moskve, s našimi vedúcimi súdruhmi, každý z vedenia KSČS i KSS sa bez výnimky čestným slovom zaručoval,  že takýto krok ne­urobil a že o ňom ani nevedel..."

Príspevok je určený staršej generácii na oživenie spomienok, mladšej a strednej generácii na objasnenie a poučenie časti histórie niekdajšieho Československa

Andrej Štelmák, Sliač, Slovakia

Použitý materiál:

1/ VPRED, orgán OV KSS a ONV vo Zvolene z 22. augusta 1968.

2/ Smer, časopis KV KSS v B. Bystrici z 23. augusta 1968 3/ PRAVDA,  orgán ÚV   KSS v Bratislave z 30. augusta 1968

3) PRAVDA, orgán ÚV KSS v Bratislave z 30. Augusta 1968

4) Průboj, orgán severočeského KV KSČ z 30. Augusta 1968

Autor príspevku
Roky spomenuté v texte