Tento článok treba čítať v kontexte s článkom Európa, zobuď sa.
[0:06] Glenn Diesen:
Dobrý deň všetkým, dnes je so mnou George Beebe, bývalý riaditeľ pre analýzu Ruska v CIA
a teraz riaditeľ pre stratégiu v Quincy Institute for Responsible Statecraft. Ďakujem, že ste opäť prijali pozvanie.
[0:18]
No, nie tak dávno Marco Rubio povedal, že unipolárny poriadok – teda globálna hegemónia – sa skončil a svet je teraz multipolárny. To znamená, že existuje viacero veľmocí, a Washington preto musí upraviť svoju politiku tak, aby sledoval svoje národné záujmy, ale zároveň aj maximalizoval svoju bezpečnosť. Ako to vnímate vy? Pretože to môže byť trochu abstraktné – čo presne musia Spojené štáty urobiť, aby sa prispôsobili prechodu z unipolárneho na multipolárny svetový poriadok?
[0:58] George Beebe:
Myslím si, že minister Rubio mal úplnú pravdu. A myslím, že ide o dôležitý medzník v americkej diplomatickej histórii – člen vlády otvorene pomenoval to, čo si mnohí už dávno uvedomujú, ale vláda USA to doteraz verejne nepriznala: éra unipolárneho sveta, ktorá sa začala po páde Berlínskeho múru a konci studenej vojny, je dnes u konca. Žijeme vo svete s úplne iným rozložením moci.
[1:04]
Je to svet, v ktorom sú Spojené štáty síce stále v mnohých ohľadoch najschopnejšou a najmocnejšou krajinou, ale v ktorom zároveň existujú viacerí konkurenti – rovní či takmer rovní. Jedným z hlavných dôsledkov tohto stavu je, že Spojené štáty už nemôžu jednoducho presadzovať svoju agendu silou.
[2:00]
Budeme sa musieť vrátiť k tomu, čo po mnohé stáročia bolo bežným prístupom v medzinárodných vzťahoch – k rovnováhe síl a pochopeniu významu diplomacie.
To znamená, že ak sa národné záujmy dostanú do konfliktu – najmä medzi veľmocami, ktoré vlastnia jadrové zbrane – budeme musieť nájsť spôsob, ako udržiavať rovnováhu síl a záujmov, aby sme sa vyhli priamemu vojenskému stretu.
[2:45]
Na rozdiel od 19. storočia, ktoré bolo prednukleárne, dnes by konflikt medzi veľmocami mohol mať katastrofálne následky pre všetkých zúčastnených. Spojené štáty, ktoré za posledných 30 rokov v podstate neviedli tradičnú diplomaciu, sa budú musieť opäť naučiť umeniu, ktoré kedysi dobre ovládali, ale ktoré sa medzičasom dostalo do úzadia.
[3:16]
Naposledy, keď bol svet multipolárny, bol silne eurocentrický. A dá sa povedať – vlastne je to dobre známe – že Európa bola pre Spojené štáty prioritou prakticky od ich založenia. Ale v novom multipolárnom usporiadaní sveta bude Čína jednou z dvoch hlavných veľmocí.
[3:40] Glenn Diesen:
Ako to ovplyvní vzťah Ameriky s Európou? Myslíte si, že Európa bude odsunutá na druhé miesto – alebo ešte ďalej dozadu? Zmení sa tým transatlantické partnerstvo – zachová sa, ale bude pragmatickejšie? Ako to vidíte?
[4:05] George Beebe:
Transatlantické partnerstvo sa bude musieť zásadne zmeniť, aby sa prispôsobilo novým podmienkam vo svete, ktoré majú vážny význam. Ak hovoríme o multipolárnom svetovom poriadku, Európa musí byť jedným z jeho pilierov – musí byť jednou z mocností. Spojené štáty samy osebe nemôžu byť dostatočnou protiváhou voči sile Ruska a Číny. Jednoducho na to nemáme ani kapacity, ani sústredenie.
[4:42]
Spojené štáty viedli politiku súčasnej konfrontácie voči Číne aj Rusku – a to ich do značnej miery donútilo začať spolupracovať v oblasti bezpečnosti oveľa užšie, než by to bolo za bežných okolností. To sa bude musieť zmeniť. A zároveň sa bude musieť zmeniť aj prístup Európy.
[5:05]
Európa totiž dlhodobo zanedbávala svoj obranný sektor. V podstate delegovala svoju bezpečnosť na Spojené štáty – celé desaťročia. A pre Európanov to bola výhodná dohoda. Mali tak možnosť sústrediť sa na zvyšovanie životnej úrovne svojich občanov, neinvestovali veľa do obrany a mohli byť pokojní, že Amerika im kryje chrbát.
[5:26]
Vďaka tomu si mohli dovoliť ten luxus, ktorý si iné mocnosti nemohli dovoliť. Spojené štáty si už nemôžu dovoliť byť akýmsi bezpečnostným subdodávateľom pre Európu. Jednoducho na to nemáme kapacity – ani ekonomicky, ani vojensky.
[5:48]
Musíme stanoviť priority v svete, kde nielenže čelíme väčšiemu počtu rivalov, ale kde už ani americká ekonomika nedokáže udržať unipolárne postavenie. Už nemôžeme ďalej fungovať vo svete, v ktorom sa snažíme udržať americkú dominanciu a byť akýmsi svetovým policajtom.
[6:14]
A preto sa bude musieť Európa postaviť na vlastné nohy. Časť tejto zmeny sa samozrejme týka aj obchodných vzťahov. Po druhej svetovej vojne boli Spojené štáty ďaleko najvýkonnejšou a najmocnejšou priemyselnou veľmocou.
[6:34]
Čiastočne to bolo vďaka našim úspechom v industrializácii, ale aj preto, že sme boli jednou z mála krajín, ktoré vojnu prežili nepoškodené. V takých podmienkach mali Spojené štáty prirodzený záujem na vývoze svojich priemyselných výrobkov – a teda aj na nízkych obchodných bariérach.
[7:11]
Lenže časom sme stratili svoju výrobnú základňu. Čína sa stala neporovnateľne silnejšou výrobnou mocnosťou. Americká ekonomika sa zmenila – začala sa viac zameriavať na financie, služby, úzko špecializované informačné technológie.
[7:31]
Ale tým sa doslova „vyprázdnila“ naša stredná a pracujúca trieda. Prestaneme byť schopní vyrábať veci ako lode… a dokonca aj zbrane. Iné krajiny sa stali závislými od toho, že Spojené štáty budú udržiavať vysoké obchodné deficity a kupovať ich vývoz – vrátane európskeho.
[8:03]
Európa nebola nijak zvlášť otvorená americkému vývozu, ale americké trhy boli široko otvorené vývozom z Európy – a to sa bude musieť zmeniť. Nejde len o to, aby sa Európa naučila sama seba brániť a byť protiváhou iným veľmociam – ale aj o to, že obchodné vzťahy medzi USA a Európou sa budú musieť zásadne zmeniť.
[8:40]
Čaká nás obdobie značne narušeného rovnovážneho stavu, keď sa svet pokúsi nájsť nový ekvilibrium – nielen vojensky, ale aj ekonomicky, kde sa pravidlá obchodovania budú musieť podstatne zmeniť.
[8:56]
V Európe si mnohí uvedomujú, že úroveň amerického dlhu je neudržateľná, ale napriek tomu ich prekvapuje, že Spojené štáty musia pristúpiť k takým razantným krokom,
aby to zvrátili.
[9:18]
Senátor J.D. Vance nedávno povedal, že Európania by sa nemali správať ako vazali – mali by sa naučiť postaviť sa za seba. Dokonca by vraj mali klásť odpor aj Spojeným štátom – napríklad keď USA napadli Irak – tým by možno predišli tejto katastrofe. Inými slovami – hľadal som známky, že sú Európania pripravení usilovať sa o väčšiu autonómiu. Ako keby sa chceli konečne presťahovať z amerického suterénu … ale teraz to vyzerá, že ich z neho USA rovno vysťahujú.
[9:48] Glenn Diesen:
Je to zaujímavý vývoj. Ďalšie prirovnanie, ktoré sa ponúka: ako keby nám niekto práve odmontoval pomocné kolieska na bicykli. Možno k tomu musíme byť jednoducho donútení lebo sme si za tie desaťročia pod americkými krídlami priveľmi zvykli. Chcel som sa vás ale opýtať aj na vzťahy medzi USA a Ruskom.
[10:13] George Beebe:
V roku 2014, keď začal konflikt po zosadení Janukovyča a Rusko anektovalo Krym, napísal Henry Kissinger zaujímavú poznámku. Varoval, že predstava, že Rusko musí byť porazené,
je veľmi nebezpečná – pretože nás to môže priviesť na cestu k vojenskému konfliktu. Tvrdil, že ak uznávame Rusko ako veľmoc, potom musíme hľadať možnosti, ako zosúladiť základné záujmy Spojených štátov a Ruska – v čom môžeme spolupracovať a kde je konflikt nevyhnutný.
[10:56] Glenn Diesen:
Ako podľa vás vyzerajú kľúčové záujmy Ruska dnes – v širšom geopolitickom kontexte,
ale aj v súvislosti s vojnou na Ukrajine? A ešte širšia otázka – môžu byť tieto ruské záujmy vôbec nejako naplnené Spojenými štátmi?
[11:16] George Beebe:
Myslím si, že medzi Ruskom a Západom bude musieť dôjsť ku kompromisu. Rusi nemôžu dosiahnuť svoje maximalistické ciele – nemôžu získať všetko, čo by si ideálne priali. Zároveň však Spojené štáty nie sú v pozícii, aby donútili Rusko ku kapitulácii.
[11:40]
A keď ani jedna strana nemôže dosiahnuť všetko, čo chce, je potrebné nájsť určitý kompromis – strednú cestu, v ktorej budú základné a životne dôležité záujmy
všetkých strán rešpektované.
[11:53] Glenn Diesen:
Je to však možné v prípade Ukrajiny? Je to možné v prípade širšieho európskeho bezpečnostného usporiadania? Pretože tieto dve veci spolu úzko súvisia.
[12:02] George Beebe:
Vojna na Ukrajine je – povedzme – dvojrozmerný konflikt. Prvým rozmerom je spor medzi Ruskom a Ukrajinou o záležitosti, ktoré sú v podstate bilaterálne – kde sú vedené hranice, ako sa zaobchádza s ruskojazyčným obyvateľstvom a etnickými Rusmi na území Ukrajiny, aké množstvo zbraní jednotlivé strany vlastnia a kde sú tieto zbrane rozmiestnené.
[12:29]
Druhý rozmer – a z pohľadu amerických národných záujmov a geopolitiky zrejme dôležitejší – sa týka podoby európskej bezpečnostnej architektúry. Ide o otázku, ktorá sa vyvíjala viac než 30 rokov od pádu Berlínskeho múru a znovuzjednotenia Nemecka.
[13:02]
To, ako bude vyzerať európske bezpečnostné usporiadanie v období po studenej vojne,
bolo pre Rusko ústrednou otázkou. Rusko bolo čoraz frustrovanejšie, potom znepokojené – a nakoniec presvedčené, že musí okamžite konať, inak sa ocitne zoči-voči bezpečnostnému poriadku, ktorý bude vytvárať NATO a Európa, a s ktorým už nebude schopné nič urobiť. Neboli ochotní dovoliť, aby sa taká situácia zafixovala.
[13:42]
Čo je teda potrebné, je širší kompromis o európskom bezpečnostnom poriadku. A ten bude zahŕňať napríklad uznanie toho, že nie všetky európske štáty budú členmi NATO. Bude nutné stanoviť hranice, za ktoré NATO nebude rozširovať svoj vplyv. Budeme musieť opäť potvrdiť pravidlá hry, o ktorých sme si kedysi mysleli, že sú jasné – ale ukázalo sa, že medzi stranami neexistoval skutočný konsenzus o ich uplatňovaní.
[14:24]
Bude nutné zaoberať sa širšími otázkami kontroly zbrojenia, aby v Európe vznikla stabilná rovnováha síl – rovnováha, ktorá bude zahŕňať opatrenia na kontrolu zbraní, opatrenia na budovanie dôvery a bezpečnosti, preventívne mechanizmy na zvládanie kríz – teda všetko, čo sa dnes nachádza v rôznom štádiu rozkladu. A to všetko bude nevyhnutné pre vytvorenie stability.
[15:01]
Chcú Rusi toto v princípe? Myslím, že áno.
Chce to Európa? To je iná otázka. V Európe vidno veľkú neochotu viesť s Ruskom dialóg o týchto témach.
Prečo? Jedným dôvodom je hlboký rozklad dôvery – z oboch strán. Rusi nedôverujú Európe a Európania nedôverujú Rusku.
[15:35]
Druhým dôvodom je štruktúra EÚ. Európska únia je v podstate organizácia, ktorá nastavuje pravidlá – a následne ich byrokraticky riadi z Bruselu. V tomto prostredí sa cíti komfortne.
Myšlienka, že by Rusi mohli mať v tomto systéme nejaké slovo, ktoré by Európa musela zohľadniť, je pre mnohých Európanov – a najmä pre EÚ elity – veľmi znepokojujúca. V Európe preto teraz nevidno veľkú ochotu hľadať kompromis s Ruskom – nájsť spôsob,
ako znova zapojiť Rusko do európskych bezpečnostných debát.
[16:35]
Spojené štáty sa pritom ocitli v zaujímavej pozícii. Z geopolitických dôvodov si USA uvedomujú, že potrebujú určitý vzťah s Ruskom. Nie je udržateľné, aby USA čelili Rusku a Číne spoločne, najmä ak je Európa v pozícii akéhosi vazala – ako to nazval J.D. Vance.
[16:59]
Jeden z krokov, ktoré musíme urobiť, je zmeniť charakter vzťahu medzi USA a Európou. Ale zároveň musíme zlepšiť aj vzťah s Ruskom – nie preto, aby sme vytvorili klin medzi Ruskom a Čínou, pretože to momentálne nie je realistické – ale aby sme Rusom poskytli väčší manévrovací priestor, aby neboli natoľko závislí od Číny.
[17:29]
Lebo práve táto závislosť Ruska od Číny obmedzuje ich vlastnú slobodu konania. A to nie je zdravá situácia – ani pre Rusko, ani pre Spojené štáty, ktoré sa snažia fungovať v nastupujúcom multipolárnom svete.
[17:55]
Potrebujeme, aby Rusko bolo nezávislým pólom samo osebe – nie len vazalom Číny. Otázka je: Dokážu Spojené štáty toto zvládnuť? Dokážeme nanovo vyjednať pravidlá svetového obchodu? Dokážeme dosiahnuť normálnejší vzťah s Ruskom,
ktorý by zároveň mohol uľahčiť normálnejšie vzťahy medzi Ruskom a Čínou?
[18:22]
A dokážeme presvedčiť Európanov, že musia konečne začať stáť na vlastných nohách a hrať oveľa nezávislejšiu – hoci stále priateľskú voči USA – úlohu v nastupujúcom multipolárnom poriadku? To všetko je veľmi náročné. Je to obrovská výzva.
[18:50]
Ale zdá sa mi, že administratíva Donalda Trumpa vie, čo sa snaží dosiahnuť. Má správnu diagnózu problémov, ktorým čelí. Otázka však je, či má dostatok diplomatických schopností na to, aby to všetko dokázala aj zrealizovať. To bude veľmi náročné.
[19:10] Glenn Diesen:
Súhlasím – z toho pohľadu, že Američania a Rusi majú veľa spoločného. Ani jedna strana nechce, aby sa Rusko stalo príliš závislým od Číny do takej miery, že by bolo nútené nasledovať čínsku politiku.
[19:20]
Ak chce Rusko diverzifikovať svoje hospodárske väzby – ako tvrdí – a politické partnerstvá, tak vlastne nie je dôvod, aby nevyužilo šancu na normalizáciu vzťahov. Pokiaľ ide o Európu – tam je obrovský odpor už len voči samotnej diskusii o tom, že by rozširovanie NATO mohlo predstavovať problém pre Rusko.
[19:46]
Tento postoj je konzistentný už 30 rokov – ako ste povedali, Rusi sa obávali, že namiesto toho, aby sme odstránili deliace línie v Európe, sme ich len postupne presúvali smerom na východ. To opäť oživilo logiku nulového súčtu zo studenej vojny – najmä na miestach, kde sú spoločnosti hlboko rozdelené – napríklad na Ukrajine, v Gruzínsku alebo Moldavsku.
[20:08]
V takto rozdelenej Európe je veľmi jednoduché, aby sa vnútorné rozpory stali nástrojom geopolitickej manipulácie. Ale v Európe nevidno žiadnu pripravenosť sa týmto problémom vôbec zaoberať. Naopak – znormalizovalo sa to. Hovorí sa: „NATO reprezentuje európsku bezpečnosť – Rusko nie je členom NATO – tak prečo by malo mať právo veta?“
[20:32]
Túto vetu opakujeme stále dokola. Ale je to zvláštne, lebo z tejto logiky by vyplývalo,
že Rusko vlastne nie je súčasťou Európy. Najväčšia krajina v Európe by bola jediná, ktorá nemá právo prehovoriť. Estónsko so svojimi 1,3 milióna obyvateľov má miesto za stolom, ale Rusko so 145 miliónmi nie? To predsa nedáva zmysel – to nie je recept na stabilitu.
[20:56] George Beebe:
Skôr naopak – je to recept na nestabilitu. Pretože ak Rusko vyradíme z európskeho bezpečnostného poriadku, motivujeme ho, aby sa ho pokúšalo rozvracať – čo aj robí. A to nie je v záujme nikoho – vytvárať štrukturálne podmienky, ktoré Rusko nútia konať ako rušivý prvok v Európe.
[21:22] Glenn Diesen:
Stále počúvam, že Rusi sa snažia rozdeliť Európanov a oslabiť Západ. A na to zvyknem odpovedať: „Samozrejme, že áno. Prečo by niekto chcel, aby sa proti nemu postavil celý jednotný ekonomický a vojenský blok?“
[21:35]
Samozrejme, že sa pokúšajú o diverzifikáciu a rozdelenie, je to logické. Ale problém siaha hlbšie. V Európe sa vôbec nediskutuje o tom, čo by mohli byť oprávnené bezpečnostné záujmy Ruska. Akonáhle niekto spomenie NATO alebo bezpečnostné obavy Ruska,
do pár sekúnd niekto vytiahne Hitlera, Mníchov a propagandu.
[21:59]
A to je veľmi nebezpečné – pretože nemôžeme znížiť bezpečnostné napätie, kým nepriznáme, že aj náš súper má vlastné bezpečnostné záujmy. Prečo je teda pre Európanov také ťažké diskutovať o rozširovaní NATO ako o bezpečnostnom probléme pre Rusko?
[22:18] George Beebe:
Myslím, že to súvisí s paradigmou – s konceptuálnym modelom, ktorý Európania používajú,
aby pochopili, čo Rusko robí a prečo. Úplne sa stotožnili s tým, čo Robert Jervis nazval modelom odstrašenia (deterrent model).
[22:36]
Z Ruska urobili obdobu nacistického Nemecka – štátu-agresora, ktorý vedie vojny z túžby po území a obnovení impéria. A keďže to považujú za úplne nelegitímne, odvodzujú z toho aj druhý záver: Keď čelíme agresorovi, nemáme ustupovať. Nemáme hľadať kompromis.
[23:10]
Lebo ústupky len zvyšujú jeho chuť – a presviedčajú ho o našej slabosti. A preto netreba používať diplomaciu – ale silu. Použiť ju dostatočne rozhodne, aby agresora presvedčila,
že z agresie nezíska vôbec nič.
[23:41]
Aj keď to trochu zjednoduším, povedal by som, že práve tento konceptuálny model používa Európa na pochopenie ruskej hrozby. A myslím si, že je to chyba. Podľa mňa sa nachádzame v situácii, ktorú Robert Jervis nazval „špirálový model“.
[23:58]
Ide o situáciu, kde jeden štát prijíma kroky, ktoré považuje za obranné – na posilnenie vlastnej bezpečnosti – ale tieto kroky sú druhým štátom vnímané ako hrozba. Ten následne reaguje vlastnými „obrannými“ opatreniami, ktoré sú zas vnímané ako eskalácia – a vzniká cyklus akcie a reakcie, ako pred prvou svetovou vojnou.
[24:20] George Beebe:
Takýto vývoj vedie ku kríze a konfliktu. A práve v takomto dynamickom prostredí sa s Ruskom nachádzame už niekoľko desaťročí. Riešenie takého problému je diplomacia.
[24:42]
Ak pristupujeme k tejto situácii ako k modelu odstrašenia, keď v skutočnosti ide o eskalačný cyklus, len ju ešte viac zhoršujeme. A presne to sa podľa mňa stalo vo vzťahu k Rusku.
[24:58]
Táto dynamika sa naplno prejavuje na Ukrajine s devastujúcimi dôsledkami pre Ukrajincov – ale potenciálne aj pre Európu a celý svet, ak sa to bude ďalej vyostrovať.
[25:11]
Európania musia pochopiť, že bude nutné zapojiť Rusko do dialógu, nájsť kompromisy
a znovu nastaviť pravidlá hry. Musíme mať vážnu debate s Európanmi o samotnom modeli,
cez ktorý tento problém vnímame.
[25:31]
Pokiaľ sa aspoň v hrubých črtách nezjednotíme na tom, ako tento problém definujeme, nepohneme sa vpred v tom, ako ho chceme riešiť.
[25:47]
Momentálne Európu vôbec nezapájame do spoločného formovania pohľadu na tento problém – nieto ešte jeho riešenia. A preto bude nevyhnutné, aby sme výrazne zvýšili
intenzitu našej diplomatickej interakcie s Európou.
[26:12] Glenn Diesen:
Keďže sa Európa sama zablokovala v naratíve o „nevyprovokovanej invázii“, o „novom Hitlerovi“ a v presvedčení, že zbrane vedú k mieru, a vyjednávanie je len appeasement, existujú podľa vás nejaké historické poučenia alebo metódy, ako „prebiť“ tieto naratívy? Myslíte si, že táto zmena musí prísť zvonka – napríklad z USA – aby Európu postrčili k uznaniu toho, čo nazývate „bezpečnostná dilema“?
[26:49] George Beebe:
Možno sa Európa k tomuto časom dopracuje sama. Otázka však znie – máme ten čas? Aká kríza môže medzičasom vzniknúť, ktorú nebudeme schopní zvládnuť? Nemyslím si, že si môžeme dovoliť čakať. Spojené štáty budú musieť aktívne zapojiť Európu a pomôcť jej v tomto mentálnom posune.
[27:22]
Nemáme ten luxus času – a už vôbec ho nemá Ukrajina. Ukrajina prehráva opotrebovávaciu vojnu s Ruskom a ich situácia sa časom nezlepší – naopak, zhorší sa. Neobjavia sa zázračné rezervy ľudí, ktorých by mohli poslať na front.
[27:47]
Ani kombinovaná priemyselná kapacita Európy, USA a Ukrajiny sa zrazu nezvýši natoľko,
aby predstihla tú ruskú – najmä v kľúčových oblastiach, ako je protivzdušná obrana, kde má Ukrajina vážny problem a Západ toho krátkodobo veľa nezmôže.
[28:20]
Čas teda nie je na strane Ukrajiny. A musíme konať veľmi naliehavo.
[28:26] Glenn Diesen:
Moja posledná otázka znie: Čo Spojené štáty pravdepodobne urobia, ak budú mať pocit,
že Európa sabotuje ich snahy ukončiť vojnu? Lebo zdá sa, že tá „koalícia ochotných“,
ktorú sa pokúšajú vytvoriť, možno nikam nevedie – a diskusie o posielaní vojakov na Ukrajinu zrejme smerujú k tomu, že cieľom je prekaziť akúkoľvek snahu o prímerie alebo mierovú dohodu.
[28:57] Glenn Diesen:
Na nedávnom stretnutí medzi Vítkovom a Putinom sa vraj riešili dve témy – normalizácia vzťahov USA-Rusko a ukončenie vojny na Ukrajine. Ak sa im ale nepodarí dosiahnuť dohodu o ukončení vojny – predpokladám, že ani normalizácia vzťahov nebude pokračovať.
[29:19]
Alebo sa Spojené štáty rozhodnú pokračovať v spolupráci s Ruskom a „umyjú si ruky“ nad Ukrajinou – tým, že problém presunú na Európanov? Alebo by to mohlo ohroziť aj samotný proces normalizácie?
[29:32]
Viem, že nemáte krištáľovú guľu, ale čo podľa vás možno očakávať zo strany Spojených štátov?
[29:39] George Beebe:
Bude to do veľkej miery závisieť od toho, do akej miery budú USA vnímať Európu ako narušiteľa mierového procesu na Ukrajine. Ak si budeme myslieť, že Európania úmyselne sabotovali snahy o mier, môže to viesť k veľmi tvrdým rozhodnutiam zo strany Washingtonu o tom, ako bude s Európou zaobchádzať.
[30:13]
Dúfam, že k tomu nedôjde. Dúfam, že sa nám podarí s Európou konštruktívne spolupracovať a že ich zapojíme do podpory mierového procesu. Myslím si, že ich na to potrebujeme. Ak má Ukrajina akceptovať akúkoľvek dohodu s Ruskom,
bude musieť z nej niečo podstatné získať.
[30:39]
A neviem si predstaviť nič lákavejšie, ako vyhliadka na členstvo v Európskej únii. To by politicky zakotvilo Ukrajinu na Západe – aj keď vojensky nebude členom NATO. Zároveň by to vytváralo nádej na návrat utečencov do krajiny a na hospodársku obnovu Ukrajiny.
[31:11]
To všetko sú veci, ktoré by Ukrajinci mohli považovať za dôvod,
prečo prijať kompromis s Ruskom – aj keď by nezískali späť celé územie okupované Ruskom, mali by životaschopnú cestu k prosperujúcej nezávislosti a ukotveniu na Západe.
[31:31]
Na to však potrebujeme, aby Európa zohrala aktívnu úlohu. Európa musí spolupracovať s Ukrajinou na zosúladení s legislatívou EÚ (tzv. acquis communautaire) a pomáhať s potrebnými reformami.
[31:52]
Zároveň musí ponúkať túto „mrkvu“ – čo môže mať katalytický účinok na ochotu Ukrajiny prijať dohodu s Ruskom. Ale na to musí Európa súhlasiť s tým, že toto je tá cesta, ktorou sa musíme vydať. A to si vyžiada veľmi intenzívnu diplomatickú komunikáciu medzi USA a EÚ.
[32:22]
Ak nedosiahneme dohodu o Ukrajine a USA sa rozhodnú, že „urobili maximum“
a že kľúčoví hráči nie sú ochotní robiť kompromisy – potom to významne obmedzí možnosti
zlepšovania vzťahov medzi USA a Ruskom.
[32:44]
Sú tu totiž politické limity, ktoré z neúspechu mierového procesu vyplynú – a ktoré by sťažili, možno až znemožnili, aby administratíva Donalda Trumpa pokračovala v uvoľňovaní vzťahov s Moskvou.
V takomto kontexte by administratíva vo Washingtone narazila na silný odpor voči akémukoľvek skutočnému zlepšeniu vzťahov medzi USA a Ruskom.
[33:15] Glenn Diesen:
Áno, bude to veľmi náročné – najmä v Európe, kde počúvam politikov hovoriť,
že Rusko treba zatlačiť späť na hranice z roku 1991, že má platiť reparácie
a že jeho politické vedenie by malo byť postavené pred súd.
[33:33]
Takže áno – ešte stále sme veľmi ďaleko, ale zároveň sa zdá, že si mnohí začínajú uvedomovať, že veci sa nevyvíjajú podľa ich predstáv.
[33:44] George Beebe:
Európa si musí začať uvedomovať, čo je reálne dosiahnuteľné. Jedna vec je hovoriť o spravodlivosti v dohode, druhá vec je položiť si otázku: „Máme na to vôbec prostriedky?“
[34:03]
Realita je taká, že Európa ani zďaleka nemá kapacity na dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovila. Preto bude potrebná oveľa väčšia dávka realizmu v európskom prístupe k tejto otázke.
[34:28] Glenn Diesen:
George Beebe, veľmi pekne ďakujem, že ste si našli čas. Dúfam, že vás opäť privítame aj v budúcnosti.
[34:33] George Beebe:
Ďakujem veľmi pekne.
- 34 views