V rámci mozaického videnia sveta sa snažím o sledovanie správ z „oboch strán barikády“.
V tomto príspevku prínášam slovenský preklad zvukového záznamu uverejneného 12.mája 2025 na webovom portáli agentúry Reuters (https://www.reuters.com/podcasts/europes-self-defence-is-battle-multiple-fronts-podcast-2025-05-13/) s názvom Europe’s self-defence is battle on multiple fronts – Európska sebaobrana je boj na mnohých frontoch.
V podcaste vystupuje Peter Thal Larsen, hostiteľ podcastu agentúry Reuter "The Big View", kde diskutuje o aktuálnych ekonomických a finančných témach. Viac o tom, kto je Peter Thal Larsen, nájdete na konci tohto príspevku.
Thal Larsen sa rozpráva s hosťom, Guntramom Wolffom, nemeckým ekonómom a odborníkom na európsku hospodársku politiku, geoekonomiku a klimatickú politiku. Od septembra 2024 pôsobí Guntram Wolff ako profesor ekonómie na Université libre de Bruxelles a je seniorným výskumníkom v think-tankoch Bruegel a Kiel Institute for the World Economy. Viac o tom, kto je Guntram Wolff, nájdete na konci tohto príspevku.
Spomínaný podcast nájdete tu: https://www.reuters.com/podcasts/europes-self-defence-is-battle-multiple-fronts-podcast-2025-05-13/
Na tom istom odkaze nájdete aj anglický prepis celého rozhovoru (transcript).
Tu nasleduje voľný slovenský preklad celého rozhovoru.
-------------------------------------------------------
Peter Thal Larsen
Pokiaľ ide o sebaobranu, európski lídri čelia viacerým existenčným otázkam. Prvá otázka, ktorá je aktuálna minimálne od momentu, keď Rusko pred tromi rokmi napadlo Ukrajinu, znie: ako sa najlepšie brániť proti expanzionistickému a agresívnemu Vladimirovi Putinovi. Druhá otázka, ktorá nadobudla novú naliehavosť od návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu v januári, znie: ako sa môže Európa brániť bez toho, aby sa spoliehala na svojho historického spojenca a ochrancu – Spojené štáty americké.
Je to čiastočne otázka peňazí. Ak európske vlády – vrátane Británie – splnia svoj sľub zvýšiť výdavky na obranu na 3 % HDP, budú ročne vynakladať približne 640 miliárd eur. Vedie sa živá diskusia o tom, či by jednotlivé národné vlády mali tieto peniaze nájsť samy, alebo či by mali spojiť svoje zdroje a časť z nich si kolektívne požičať.
Ale nejde len o peniaze. Európske krajiny čelia aj veľkým a zložitým otázkam, ako zorganizovať svoje v súčasnosti roztrieštené obranné kapacity, do akej miery by mali spolupracovať pri obstarávaní a výrobe zbraní, a či by to všetko mali robiť pod záštitou Európskej únie, alebo by mali vytvoriť nový orgán, ktorý by mohol zahŕňať aj krajiny mimo EÚ, ako napríklad Spojené kráľovstvo.
Stručne povedané, ide o tému, ktorá sa týka politiky, ekonómie, financií a podnikania – a presne takýmto otázkam sa v Reuters Breakingviews radi venujeme. Každý týždeň zapájame naše najlepšie zdroje po celom svete, aby sme vám priniesli nové pohľady na najväčšie ekonomické a finančné príbehy. Ja som váš moderátor, Peter Thal Larsen.
Peter Thal Larsen:
Aby sme si túto otázku lepšie rozobrali, pozval som do relácie Guntrama Wolffa. Guntram je ekonóm a akademik, ktorý bol podľa mňa v posledných mesiacoch jedným z najjasnejších a najprenikavejších mysliteľov, pokiaľ ide o výzvy európskej sebaobrany. Je starším výskumným pracovníkom v bruselskom think tanku Bruegel a profesorom ekonómie na Université Libre de Bruxelles. V minulosti pôsobil ako generálny riaditeľ Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy, poradca francúzskeho premiéra a tiež ako poradca Medzinárodného menového fondu.
Peter Thal Larsen:
Guntram Wolff, vitaj v relácii The Big View.
Guntram Wolff:
Ďakujem, že ste ma pozvali, Peter.
Peter Thal Larsen:
Tak, Guntram, v Európe sa veľa hovorí o opätovnom zbrojení a európskej obrane. Padá pritom množstvo veľkých čísel – záväzky zvýšiť výdavky na obranu na 2 %, 2,5 % či 3 % HDP. Myslím si však, že by bolo užitočné začať tým, že si rozoberieme samotné ciele týchto výdavkov. Na čo vlastne majú všetky tieto peniaze slúžiť?
Guntram Wolff:
Výdavky na obranu v Európe v posledných rokoch stúpajú – a nielen v západnej Európe, ale aj v Rusku. A práve to je dôvodom, prečo tieto výdavky v západnej Európe rastú. Ich cieľom je budovanie vojenských kapacít, ktoré by odradili Rusko – od akejkoľvek agresie voči európskej krajine v rámci EÚ alebo voči spojeneckej krajine. Taktiež ide o vytváranie schopností podporovať Ukrajinu v jej vojne proti Rusku.
Peter Thal Larsen:
Áno. Takže možno by sme mohli začať práve Ukrajinou. Predpokladám, že aktuálna úvaha je taká, že Európa bude musieť podporovať Ukrajinu viac-menej sama – spôsobom, akým to predtým robili aj Spojené štáty. Je to tak?
Guntram Wolff:
EÚ a, povedzme, Európa spolu so Spojenými štátmi boli za posledné tri roky najdôležitejšími spojencami Ukrajiny. Vojenská pomoc, ktorú poskytli Spojené štáty, je zhruba na rovnakej úrovni ako pomoc z Európy a Spojeného kráľovstva, teda vrátane Británie. A ak by Spojené štáty prestali Ukrajinu podporovať – ako sa to dočasne stalo pred mesiacom alebo šiestimi týždňami – potom by Európa naozaj musela zasiahnuť. Z makroekonomického hľadiska sú tieto čísla celkom zvládnuteľné. Hovoríme tu zhruba o 20 miliardách eur ročne, ktoré USA poskytovali – a podobné sumy poskytovala aj Európa. Znamenalo by to teda v podstate zdvojnásobiť túto pomoc – z 20 na 40 miliárd. A to je pre ekonomický priestor Európskej únie úplne zvládnuteľné, pretože HDP EÚ je 16 biliónov eur. Takže hovoríme o niečo viac ako 0,1 až 0,2 % HDP.
Peter Thal Larsen:
A to platí v prípade, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou bude pokračovať. Samozrejme, existuje aj scenár, v ktorom by došlo k nejakej forme mierovej dohody na Ukrajine, na ktorej by sa Európa podieľala a musela by pomáhať – či už zárukami, alebo reálnou ochranou Ukrajiny prostredníctvom vojakov či inými spôsobmi. Ako by to podľa teba vyzeralo z európskej perspektívy?
Guntram Wolff:
Tieto scenáre sú veľmi ťažko predvídateľné, pretože sa môže stať veľa vecí. Ale dovolím si zdôrazniť jeden zásadný bod. Najdôležitejšie podľa mňa je to, že Rusko si prispôsobilo svoju ekonomiku na vojnové účely. Vynakladá obrovské množstvo rozpočtových prostriedkov – viac ako 30 %, možno až 40 % svojho rozpočtu – na obranu. Výrobné linky v Rusku doslova neustále pracujú a vyrábajú tanky, delostrelectvo, muníciu – vo veľmi vysokom tempe. Hovoríme tu o približne 1 500 tankoch ročne a obrovských množstvách dronov, rakiet a ďalšej výzbroje. Ak toto všetko bude pokračovať aj v mierovom scenári, tak si Rusko veľmi rýchlo nahromadí značné kapacity – veľké množstvo materiálu, ktorý nebude len „ležať“, ale môže byť použitý na iné účely.
A práve v tomto bude hlavná výzva mierového scenára s Ukrajinou – otázka, ako sa pripraviť na možné budúce útoky Ruska proti iným európskym krajinám. Tými by mohla byť opäť Ukrajina, ale aj pobaltské štáty. Takže áno, naliehavosť investovať do obrany bude v scenári mierovej dohody minimálne taká istá, ako keby mier nenastal.
Peter Thal Larsen:
A predpokladám, že vtedy by sa stalo kľúčovým aj časovanie, však? Pretože jedným z problémov, ktoré sa snažíme riešiť, je, ako rýchlo musí byť Európa pripravená s typmi obrany, o ktorých hovoríš. Čo podľa teba vyzerá prakticky a realisticky v tomto smere?
Guntram Wolff:
NATO oficiálne odhaduje, že Rusko by mohlo byť pripravené zaútočiť na európsku členskú krajinu NATO do menej ako piatich rokov. Tento údaj uviedol aj nemecký minister obrany a ďalší predstavitelia. To je teda oficiálny časový rámec. Ale myslím, že máš úplnú pravdu – v scenári mierovej dohody, pri ktorej Rusko naďalej investuje do vojenských kapacít rovnakým tempom ako teraz… Podľa našich odhadov – napríklad pre Inštitút v Kieli – ruská vojenská produkcia je momentálne taká vysoká, že za pol roka dokážu vyrobiť také množstvo materiálu, ktoré je porovnateľné s celým arzenálom nemeckej armády, Bundeswehru.
To ti ukazuje, aký je to rozsah – za pol roka vyrobia toľko, koľko má celé Nemecko. Takže áno, ten rozdiel sa môže veľmi rýchlo prehĺbiť. Práve preto si myslím, že aj v mierovom scenári je potrebné urýchliť výdavky na obranu, obstarávanie, výrobu aj dodávky obranných prostriedkov. A myslím, že jedným z problémov posledných rokov je to, že hoci sa zvýšila aktivita v oblasti obstarávania, v Európe stále existuje množstvo oneskorení v dodávkach – a úprimne, veľa materiálu síce bolo objednaného, ale ešte stále nebol skutočne dodaný.
Peter Thal Larsen:
Chcel by som sa trochu porozprávať o praktických výzvach, pretože všetko toto sa diskutuje v kontexte nielen zvyšovania výdavkov Európy a jej pripravenosti, ale zároveň aj snahy byť menej závislí od USA, pokiaľ ide o zbrane, vybavenie a podobne. Zaujímalo by ma, ako premýšľaš o kombinácii týchto dvoch výziev a ako realistické je, že Európa dokáže produkovať väčší podiel tejto výzbroje doma?
Guntram Wolff:
Myslím na to v dvoch rovinách. Na jednej strane sú USA prítomné v Európe a majú zásadný význam. Na kontinente je okolo 80 000 amerických vojakov. V scenári, v ktorom by Rusko zaútočilo na Európu, sa predpokladá, že USA by nielen nasadili týchto vojakov, ale aj dodatočné sily – vojnové plány a simulácie počítajú až s ďalšími 200 000 vojakmi. To je jednoducho masa a materiál, ktorými Európa v súčasnosti nedisponuje – hovoríme o 40 až 50 brigádach, ktoré Európa nemá.
Druhý, rovnako vážny problém sú tzv. strategickí „umožňovači“ (strategic enablers): vojenské kapacity, ktoré iba USA v rámci NATO poskytujú. Patria sem napríklad:
- špionážne satelity,
- spravodajské služby,
- transportné kapacity,
- špeciálne zbraňové systémy,
- a v neposlednom rade strategické a politické vedenie.
USA napríklad vedú európske ozbrojené sily prostredníctvom SACEUR (vrchného veliteľa spojeneckých síl v Európe), ktorým je americký generál. Politicky teda USA stále dominujú. Pre Európu je naplnenie týchto kapacít obrovskou výzvou – či už v oblasti masy vojsk alebo strategických nástrojov. Vyžaduje si to koordináciu a spoluprácu medzi európskymi krajinami.
Peter Thal Larsen:
A preto sa teraz hovorí o budovaní vlastných satelitných sietí – ako alternatívy ku Starlinku – čo je snaha znížiť závislosť od USA, hoci si to vyžiada veľa času a peňazí. Ale stále platí, že Európa je vo veľkej miere závislá aj na amerických zbrojárskych firmách. Nedávno som videl čísla – európske výdavky na americkú vojenskú techniku v posledných rokoch výrazne vzrástli. A myslím, že až 75 % výdavkov EÚ na obranné vybavenie tvorí dovoz. Takže ak sa zameriame na túto konkrétnu výzvu, znamená to obrovský obrat smerom k európskemu obrannému priemyslu.
Guntram Wolff:
No, nechcem sa stavať na obranu toho čísla 75 %, pretože to nie je úplne správne. Je tu množstvo správ a vyhlásení od európskych lídrov, ktoré sú, žiaľ, nepresné. To číslo sa vzťahuje na to, že z nákupov zo zahraničia tri štvrtiny pochádzajú zo Spojených štátov. Nemáme totiž jednotný trh s obranými produktmi, ale ak sa pozrieme na obstarávacie aktivity veľkých krajín ako Francúzsko, Nemecko a ďalšie, väčšina nákupov je smerovaná na domácu výrobu. A to je časť problému, ktorému čelíme.
Máme totiž veľmi fragmentovaný obranný trh v Európe, kde krajiny v podstate nakupujú od miestnych obranných spoločností, a tieto krajiny, dokonca aj najväčšia z nich, Nemecko, sú relatívne malé a majú obmedzené rozpočty na výdavky na obranné produkty. Výsledkom je, že trh je fragmentovaný, má nízke objemy, čo znamená, že nie je možné vytvoriť dostatočnú škálu a špecializáciu pre technologické pokroky.
A tým pádom, "čo za to dostanete", teda obranné schopnosti, ktoré môžete získať za určitú sumu peňazí, sú v podstate veľmi obmedzené. Takže si myslím, že skutočný problém, ktorý treba teraz v Európe riešiť, je, ako zjednotiť dopyt naprieč Európou. Pooling dopytu, možno spustiť spoločné obstarávacie projekty, pričom zároveň trváme na otvorení trhu a integrácii trhu medzi európskymi krajinami.
Myslím, že to je jadro výzvy, ktorú momentálne čelíme, a ktorú je potrebné vyriešiť, aby bola obrana cenovo dostupná a naozaj zvýšila schopnosti a prekonala medzery, ktoré v súčasnosti máme. Pretože v niektorých oblastiach zbraní jednoducho nemáme potrebné systémy, pretože ich poskytujú len Spojené štáty, ktoré sú veľká armáda a veľký trh, ktorý dokáže poskytovať veci v úplne inom rozsahu.
Peter Thal Larsen:
A práve sem spadá aj Európsky mechanizmus obrany, ktorý ste vy a vaši kolegovia navrhli. Povedz nám viac o tom, prečo si myslíte, že potrebujeme nový orgán na tento účel, namiesto niektorého z existujúcich európskych orgánov.
Guntram Wolff:
Áno, je to návrh, ktorý sme predložili spolu s Jerominom Zettelmeyerom a Arminom Steinbachom, ktorý sme predstavili ministrom financí EÚ na stretnutí Ecofin v rámci ministra financií v Poľsku. Tento návrh sme dali na stôl, pretože vychádzame z pozorovania, že trhy sú veľmi fragmentované. Trhy sú fragmentované preto, že keď krajiny súhlasili s vytvorením hlbšieho jednotného trhu v Európe, zároveň súhlasili, že existujú výnimky týkajúce sa bezpečnosti a vlastne zabezpečili, že národné obranné spoločnosti môžu byť chránené pred konkurenciou zo iných európskych krajín.
A dôvodom tohto je, že bezpečnosť je národnou kompetenciou, nie európskou kompetenciou, a tento argument má mnoho správnych úrovní, ale vedie nás to k závislosti na kľúčových otázkach zo Spojených štátov a neustálej závislosti na Spojených štátoch.
A teraz, keď možno, dovoľte mi to povedať jemne, dôvera v Spojené štáty nie je taká, aká bývala, je tu potreba tento stav prehodnotiť, a problém nie je v tom, že by sme sa vzdávali národnej suverenity, ako to niekedy tvrdia európski politici, ale ide o zdieľanie zodpovednosti medzi európskymi krajinami, aby sme získali späť suverenitu, ktorá momentálne sedí vo Washingtone vo forme prezidenta, ktorý kontroluje exporty a schopnosti, ktoré sú potrebné v Európe.
A o tom to celé je. A tak vlastne náš obranný mechanizmus by pridal prvok financovania na jednej strane, o čom môžeme hovoriť podrobnejšie, a na druhej strane by zahŕňal prvok trhovej integrácie. Ak ste členom tohto obranného mechanizmu, musíte súhlasiť s otvorením svojho domáceho obranného trhu pre nákupy z iných krajín a pre konkurenciu obranných spoločností z iných európskych krajín.
Peter Thal Larsen:
A určite by sme sa mali o financovaní porozprávať o chvíľu. Ale ešte predtým – čo sa týka samotného mechanizmu – ak tomu správne rozumiem, toto nové telo by malo byť mimo rámca EÚ, možno susediace s EÚ, ale vo vašej predstave by zahŕňalo aj krajiny ako Spojené kráľovstvo, Nórsko a ďalšie nečlenské štáty EÚ. Prečo navrhujete, aby bolo štruktúrované práve takto?
Guntram Wolff:
No, prvým dôvodom je, že by to muselo byť mimo zmlúv EÚ, pretože zmluvy EÚ jasne stanovujú obmedzenia pre integráciu trhu v oblasti obranných produktov – konkrétne ide o článok 346 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Takže to jednoducho musí byť mimo zmlúv EÚ. A keď už vytvárate niečo mimo týchto zmlúv, môžete si položiť otázku: ktoré krajiny chcete zahrnúť?
A práve v tom je krása tohto mechanizmu – je medzivládny. Môže ho tvoriť súbor krajín, ktoré sa doň rozhodnú zapojiť. Môže zahŕňať krajiny mimo EÚ, ale nemusí nevyhnutne zahŕňať všetky krajiny v rámci EÚ. Napríklad Malta má ústavné obmedzenia, ktoré jej bránia byť členom takýchto organizácií, a iné krajiny sa môžu rozhodnúť nepripojiť z politických dôvodov. Takže tá flexibilita je výhodou.
A pokiaľ ide o Spojené kráľovstvo – aby som bol úplne konkrétny – myslím si, že Spojené kráľovstvo je kľúčovým hráčom v oblasti európskej bezpečnosti a má jeden z najväčších obranných priemyslov v Európe. Bolo by naozaj veľkou chybou nechať Spojené kráľovstvo mimo takéhoto mechanizmu.
Peter Thal Larsen:
Poďme teda k tomu financovaniu. Spomínate, že toto nové telo by mohlo vydávať dlhopisy, teda zadlžovať sa na financovanie týchto investícií. Aký príklad alebo paralelu by sme mohli použiť – existuje podobné telo, ktoré už niečo takéto robilo? A z pohľadu finančných trhov – ako ochotní alebo dôverčiví by podľa vás boli veritelia požičať peniaze takémuto novému subjektu, ktorý by vznikol len z iniciatívy skupiny krajín?
Guntram Wolff:
Náš mechanizmus nazývame Európsky obranný mechanizmus a, samozrejme, zámerne pripomína Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM), čo bol medzivládny záchranný fond vytvorený na záchranu eurozóny počas finančnej krízy. Takže si to predstavujeme ako mechanizmus, ktorý je po finančnej stránke dosť podobný.
Bolo by tam vložené základné kapitálové financovanie (tzv. paid-in capital), mala by byť jasná správa a riadenie toho, ako mechanizmus funguje, a záväzok členských štátov nielen zaplatiť počiatočný kapitál, ale aj platiť za služby, ktoré tento mechanizmus poskytuje.
A pokiaľ ide o konkrétny spôsob fungovania – v podstate existujú dva smery. Jeden je o spoločných veľkých nákupoch, teda vytvorení massy. Namiesto toho, aby si každá krajina kúpila – neviem – päť delostreleckých jednotiek, tento mechanizmus by mohol kúpiť povedzme 50 alebo viac ročne, čím by sa dosiahli úspory z rozsahu (economies of scale). A keď sa toto vybavenie dodá, samozrejme, nebude ležať v nejakom sklade v Luxemburgu – bude odovzdané národným armádam. A keď ho armády dostanú, budú zaň platiť. Čiže členské štáty zaplatia v tom okamihu.
Druhý mechanizmus, ako znížiť finančné zaťaženie členských štátov, spočíva v tom, že vlastníctvo zakúpeného vybavenia by zostalo na úrovni tejto inštitúcie. A to by bol prípad napríklad špionážnych satelitov. V súčasnosti už máme európske satelity – systém Galileo, čo je európsky globálny pozičný systém – ktorý je vo vlastníctve EÚ.
A výhoda by bola v tom, že ak máte medzinárodnú organizáciu, ktorá vlastní takýto satelitný systém, mohla by si ponechať dlh na vlastnej súvahe (balance sheet), a členské štáty by boli zodpovedné len za určitý servisný poplatok. A to by naozaj pomohlo – povedzme – vysoko zadlženým členským štátom investovať do takýchto projektov. Inak by si mnohé krajiny jednoducho nemohli dovoliť kúpiť významné satelitné a spravodajské systémy, pokiaľ by neexistoval takýto mechanizmus, ktorý by umožnil, aby dlh nebol súčasťou ich štátneho rozpočtu, ale zostal v súvahe tejto medzinárodnej organizácie.
Peter Thal Larsen:
Ale skutočnosť, že by išlo o nové teleso s odlišným zložením členov než majú rôzne európske inštitúcie, nevidíte to nevyhnutne ako prekážku efektívneho spoločného požičiavania si na finančných trhoch?
Guntram Wolff:
No, úprimne povedané, pokiaľ ide o požičiavanie, ja by som uprednostnil, keby existoval jeden špecifický typ dlhového nástroja EÚ. Európska únia si už požičiavala v súvislosti s koronakrízou, prostredníctvom Fondu obnovy po COVID-e. A samozrejme, Európsky stabilizačný mechanizmus má ešte stále určitý dlh z čias krízy eurozóny. Takže máme istú fragmentáciu rôznych typov európskeho dlhu. Hoci sú všeobecne hodnotené a klasifikované podobne, stále ide o určitú fragmentáciu trhu, ktorá znižuje likviditu.
Ideálne by teda bolo mať jeden európsky dlh, ideálne spravovaný európskymi inštitúciami, ktorý by financoval všetko. No sú tu praktické prekážky — napríklad, ako zahrnúť krajiny ako Spojené kráľovstvo. A ako som spomenul, týka sa to aj integrácie samotného obranného trhu. Takže ide o kompromisy. Myslíme si, že náš návrh s týmito kompromismi pracuje najlepšie, no samozrejme je to téma na diskusiu, kde rôzni ľudia môžu pripisovať rôznu váhu rôznym výhodám a nevýhodám.
Peter Thal Larsen:
Zaujíma ma ešte jedna vec, o ktorej aj píšete vo svojich prácach — slávny ekonomický problém "čierneho pasažiera", teda tých, ktorí profitujú z nejakej služby, ale nechcú za ňu platiť. Raz ste mali výborný graf výdavkov na obranu v závislosti od vzdialenosti hlavného mesta krajiny od Moskvy — s jasne klesajúcou ochotou míňať na obranu, čím ďalej od Moskvy krajina je, čo dáva zmysel. Ako sa na problém čierneho pasažiera pozeráte v tomto kontexte? Myslíte si, že je tu akási minimálna skupina štátov, ktorá sa musí zapojiť, aby to fungovalo? Alebo aký je váš prístup?
Guntram Wolff:
Áno, myslím, že prvým bodom je jasne poukázať na to, že v Európe existuje problém čiernych pasažierov — a to je problém.
Druhá dôležitá vec je, že ak sa budeme spoliehať iba na čierne pasažierstvo — teda v podstate na to, že "frontové krajiny", ako napríklad pobaltské štáty, Poľsko či Fínsko, zabezpečia bezpečnosť celého európskeho kontinentu — tak fatálne zlyháme.
Pretože aj keď tieto krajiny míňajú 5 % svojho HDP na obranu — Poľsko už teraz míňa 4,7 %, a pobaltské štáty sa chcú dostať na 5 % — v prípade malých krajín to jednoducho nestačí na vytvorenie potrebnej bezpečnosti.
Ako európske národy musíme pochopiť, že musíme spolupracovať, spojiť sily, keď čelíme agresorovi, ktorý je oveľa väčší — a tým je Rusko.
To znamená, že musí existovať kritická masa krajín, ktoré sa zapoja. A podľa mňa ju musia tvoriť určite Francúzsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo a Poľsko, plus severské a pobaltské štáty. Inak nebude táto masa dostatočne veľká.
Peter Thal Larsen:
Chápem. Ale neznamená to, že Taliansko, Španielsko a podobne musia byť tiež súčasťou, aby to celé fungovalo?
Guntram Wolff:
Osobne si, samozrejme, myslím, že by bolo skvelé, keby sa zapojili aj oni. A myslím si, že ak by sa Francúzsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo a Poľsko dohodli, bolo by pre ostatné krajiny pomerne ťažké nepridať sa.
Úprimne povedané, pre niektoré krajiny, ako napríklad Taliansko, by to znamenalo veľkú stratu — prišli by totiž o množstvo kontraktov pre svoj vlastný obranný priemysel, ako napríklad firmu Leonardo.
Takže si myslím, že ak raz takýto mechanizmus vznikne, bude priťahovať záujem práve vďaka svojej veľkosti a schopnosti požičiavať si bez toho, aby to priamo zaťažovalo rozpočty členských štátov.
A preto dúfam — a dúfame — že to bude zaujímavé aj pre krajinu ako Taliansko.
Peter Thal Larsen
Hovorí sa o väčšej obrannej spolupráci v Európe už celé desaťročia – objavili sa rôzne nápady, veľké očakávania, ale aj slepé uličky a veci, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Ako dlhodobý pozorovateľ týchto snáh – máš pocit, že tentokrát je to iné? Že je tu väčšie odhodlanie konať spoločne, ako tomu bolo v minulosti?
Guntram Wolff
No, záleží na tom, ako ďaleko do minulosti sa chceme pozrieť. Ak sa vrátime až do 50. rokov, existovalo niečo ako Európske obranné spoločenstvo – bolo plne vyrokované a podpísané šiestimi zakladajúcimi členmi Európskej únie. No potom ho neratifikovali Francúzi a Taliani. A toto obranné spoločenstvo bolo mimoriadne ambiciózne – zahŕňalo veliteľské štruktúry, spoločné politické rozhodovanie, obranný rozpočet a v podstate vytváralo európsku armádu. V porovnaní so súčasnými debatami to ukazuje, akí politicky odvážni, ale možno aj múdri boli európski lídri po druhej svetovej vojne – pochopili, že spoločná obrana je lepšia ako národné armády, ktoré sa môžu stať hrozbou jedna pre druhú. Žiaľ, v 50. rokoch to neprešlo. Odvtedy boli ambície výrazne zredukované. Ale povedal by som, že oproti posledným rokom sa ambície znovu zvýšili. A ten skutočný impulz k zmene prišiel zmenou postoja Spojených štátov k európskej bezpečnosti – čo bolo asi najzreteľnejšie na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári. Po nej nastupujúci nemecký kancelár Friedrich Merz veľmi jasne povedal, že musíme v Európe spolupracovať a priblížiť sa k sebe, pretože inak zostaneme závislí na Spojených štátoch, na ktoré sa politicky nemôžeme spoliehať.
Peter Thal Larsen
Na záver by som sa ešte chcel vrátiť k jednej širšej otázke, ktorá sa týka makroekonomických dopadov toho všetkého. Niektorí ekonómovia a ľudia z finančných trhov hovoria, že zvýšenie výdavkov na obranu v Európe by mohlo byť spôsobom, ako oživiť európsku ekonomiku. Ako si spomenul, prinútilo to Nemecko uvoľniť dlhovú brzdu a zaviazať sa k výdavkom. Zaujíma ma, ako to vnímaš – a zároveň si spomínam, že vždy sa hovorilo, že obranné výdavky nie sú príliš efektívnym spôsobom, ako stimulovať ekonomiku. Že tzv. multiplikátor (ekonomický žargón) pri obranných výdavkoch je nižší ako pri iných typoch výdavkov. Zmenilo sa to, alebo by sme sa na to mali dnes pozerať inak?
Guntram Wolff
Nuž, v literatúre existujú rôzne odhady multiplikátora. Podľa mňa sa multiplikátor pri obranných výdavkoch pohybuje medzi 0,5 a 1 – teda ak miniete dolár na obranu, ekonomika vzrastie aspoň o pol dolára. Čiastočne sa teda tieto výdavky samé zaplatia, aspoň z krátkodobého hľadiska. Valerie Ramey napríklad spravila v tejto oblasti skvelý výskum. Takže áno, z krátkodobého hľadiska tieto dodatočné výdavky zvýšia agregátny dopyt, čo podporí ekonomickú aktivitu, pomôže vyvážiť európsku ekonomiku a vytvoriť dopyt – najmä v sektoroch, ako je výroba, ktoré sú momentálne v útlme, či už kvôli obchodnej vojne, slabému exportu alebo vysokým cenám energií. To môže napríklad pomôcť automobilovému priemyslu a jeho zamestnancom.
Ale súhlasím s tebou, nemali by sme to preceňovať. Efekt tu určite bude, krátkodobo pozitívny, ale treba si uvedomiť, že obranné výdavky sú do veľkej miery spotrebného charakteru. Neprinášajú výrazné zvýšenie blahobytu a ani veľký nárast produktivity, keďže technológie vyvíjané v obrannom sektore sú často veľmi špecifické a nešíria sa do zvyšku ekonomiky. Samozrejme, niekedy sa stane, že sa v armádnom výskume objaví technológia, ktorá má širšie uplatnenie – ale to je skôr výnimka. Takže áno, nejaké pozitívne účinky budú, výroba si vydýchne, ale nesmieme to zveličovať.
Peter Thal Larsen
O tejto téme by sme sa určite mohli rozprávať ešte dlho, ale čas sa nám naplnil, takže to musíme ukončiť. Guntram, ďakujem ti veľmi pekne, že si si našiel čas a prišiel k nám. Som si istý, že sa k tejto debate ešte v budúcnosti vrátime.
Guntram Wolff
S veľkým potešením. Ďakujem za pozvanie.
Peter Thal Larsen
To je na tento týždeň všetko. Vďaka Guntramovi za zaujímavú diskusiu a ako vždy, vďaka vám, že nás počúvate. Tento podcast produkoval Oliver Taslic v Londýne. Nový diel The Big View si môžete vypočuť každý utorok v aplikácii Reuters alebo na vašej obľúbenej platforme. Nezabudnite si vypočuť aj náš sesterský podcast Viewsroom každý štvrtok a ďalšie skvelé podcasty tímu Reuters – Reuters World News, váš každodenný prehľad najväčších svetových správ, a Reuters Econ World, týždenný ponor do ekonomických konceptov, ktoré stoja za titulmi správ. Ak sa vám tento diel páčil, sledujte The Big View a dajte nám vedieť, čo si myslíte. Naše pohľady na najväčšie príbehy zo sveta biznisu a financií nájdete každý deň na Breakingviews.com a Reuters.com.
Kto je Peter Thal Larsen ?
Peter Thal Larsen je holandský novinár a v súčasnosti pôsobí ako globálny editor Reuters Breakingviews, čo je komentátorská sekcia agentúry Reuters zameraná na finančné a ekonomické analýzy. (breakingviews.com)
Vzdelanie a začiatky kariéry
Thal Larsen študoval na University of Bristol a následne na London School of Economics. Svoju novinársku kariéru začal v roku 1999 v denníku Financial Times, kde pôsobil ako finančný korešpondent v New Yorku a neskôr ako editor pre bankovníctvo v Londýne. Počas tohto obdobia viedol pokrytie finančnej krízy a záchranného balíka pre britské banky v roku 2008. (Wikipedia)
Pôsobenie v Reuters Breakingviews
V roku 2009 sa pridal k Reuters ako európsky komentátor a po akvizícii Breakingviews sa stal asistentom editora tejto sekcie. V roku 2012 sa presťahoval do Hongkongu, kde ako ázijský editor viedol rozšírenie Breakingviews v Ázii. Následne pôsobil ako editor pre región EMEA (Európa, Blízky východ a Afrika) a v roku 2022 bol menovaný za globálneho editora Breakingviews. (Wikipedia)
Mediálne výstupy a uznanie
Thal Larsen pravidelne prispieva komentármi a analýzami do Breakingviews a je hostiteľom podcastu "The Big View", kde diskutuje o aktuálnych ekonomických a finančných témach. Jeho práca bola ocenená viacerými cenami, vrátane ocenenia "Best in Business" za medzinárodný komentár v roku 2013 od Society of American Business Editors and Writers. (2019.parisinfraweek.com)
Kto je Guntram Wolff?
Guntram Wolff je nemecký ekonóm a odborník na európsku hospodársku politiku, geoeconomiku a klimatickú politiku. Od septembra 2024 pôsobí ako profesor ekonómie na Université libre de Bruxelles a je seniorným výskumníkom v think-tankoch Bruegel a Kiel Institute for the World Economy. CEPR
Profesijná dráha
- 2022–2024: Riaditeľ a generálny riaditeľ Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (DGAP), kde sa zameriaval na strategické otázky nemeckej a európskej zahraničnej politiky.
- 2013–2022: Riaditeľ Bruegelu, bruselského think-tanku špecializujúceho sa na európsku hospodársku politiku. Počas jeho vedenia sa Bruegel stal jedným z najvplyvnejších think-tankov mimo USA. Bruegel
- Predtým pôsobil v Európskej komisii, kde sa venoval makroekonomike eurozóny a reforme jej správy. Pracoval aj v Nemeckej spolkovej banke (Deutsche Bundesbank) a ako poradca Medzinárodného menového fondu (MMF). Wikipedia
Výskum a publikácie
Wolffova výskumná činnosť sa zameriava na európsku politickú ekonomiku, klimatickú politiku, geoeconomiku a makroekonómiu. Jeho práce boli publikované v renomovaných vedeckých časopisoch ako Nature, Science, Nature Communications, Energy Policy, Climate Policy, Journal of European Public Policy, European Journal of Political Economy, Public Choice a Journal of Banking and Finance. Real Instituto Elcano+2Wikipedia+2Bruegel+2
Medzinárodné pôsobenie
- Člen Európskej rady pre zahraničné vzťahy
- Člen Bulharskej rady pre hospodárske analýzy.
- Člen poradného výboru Elcano Institute
- Člen poradného výboru Círculo de Empresarios.
Jazykové znalosti
Hovorí plynule nemecky, anglicky a francúzsky; má základné znalosti bulharčiny a španielčiny.
- 8 views