Slovák, ktorý učí na katolíckej škole v Kanade - Pro-life prednášku u nás ešte nevypískali, ale sloboda slova tu krváca

„Mnohé štátne školy tu pripomínajú viac letné tábory ako školy,“ hovorí slovenský učiteľ v Kanade Martin Lavrík.

„Ideológia humanizmu a individualizmu tu zašla tak ďaleko, že sa otočila proti hodnote ľudského života. Ale som tu aj preto, že sa to snažím u mladých ľudí nabúrať,“ hovorí Martin Lavrík, ktorý učí na Strednej škole svätého Jána de Brébeuf v Britskej Kolumbii náboženstvo, dejepis a telesnú výchovu.

V rozhovore približuje, ako funguje katolícka škole v Kanade, ktorá za posledné roky výrazne sprogresívnela, či rodová ideológia zasahuje aj do školských osnov a ako v tomto kontexte vníma svoju rolu učiteľa.

Martin Lavrík pochádza zo Spišského Štiavnika, so svojou rodinou žije v Kanade už 19 rokov a návrat domov na Slovensko si nevie predstaviť. V rozhovore vysvetľuje prečo.

Prečo ste sa rozhodli ísť učiť do Kanady?

So zahraničím som dlho koketoval ešte predtým, než som doštudoval. Počas školy som vždy trávil letá prácou za hranicami, či už v USA, alebo na Isle of Man v Írskom mori. Okrem toho som mal sen robiť inštruktora lyžovania vo Whistleri neďaleko Vancouveru. Keď som zistil, že sa tam dá dostať cez pracovné víza, skúsil som to. Najskôr som išiel na pár mesiacov na skusy sám, potom som sem priviedol aj manželku s deťmi. Syn mal vtedy deväť rokov a dcéra sedem. Ďalšia dcéra sa nám narodila už tu.

Ako rodina na Slovensku reagovala na váš odchod?

Moji rodičia ma v tom podporovali. Keď môj otec slúžil za komunizmu v 60. rokoch v šumavskom pohraničí so západným Nemeckom, aj on túžil prejsť na druhú stranu. Mama sa však bála ísť, tak obaja ostali na Spiši.

Po revolúcii, keď nás sloboda prevalcovala až tak, že politici nevedeli, čo so sebou, najmä v čase mečiarizmu, rodičia videli moju túžbu ísť na Západ a priali mi. Náš odchod do Kanady teda rodina prijala. Sú radi, že sme tu spokojní. Stále sme v intenzívnom kontakte, keďže sme naďalej veľmi citovo spätí.

Čím ste si v Kanade prešli, kým ste začali pracovať ako učiteľ?

Štartovacia čiara je tu pre všetkých rovnaká. Či je niekto z tej, alebo onej krajiny, s takým, alebo onakým vzdelaním, každý musí prejsť svojou cestou a vypracovať sa. Ujali sa ma Slováci, robil som na stavbe aj výškové práce a potom vnútri budov manuálne práce. Aj to ma bavilo, zúročil som, čo ma naučili rodičia. Po dvoch rokoch som sa však vrátil do školstva.

Pozerá sa na vás v škole ešte niekto ako na prisťahovalca?

Taký pocit som asi nikdy nemal. Napriek môjmu silnému prízvuku sa nestalo, že by ma tu niekto pre slovenský pôvod zaznával alebo podceňoval. Asi iba raz mi tu niekto vykrikoval, že mám ísť tam, odkiaľ som prišiel, ale bola to moja vina, pretože som bol k tomu človeku drzý.

Učíte na katolíckej strednej škole dejepis, náboženstvo aj telesnú výchovu. Koľko žiakov školy z vašej školy by ste označili za veriacich?

Z približne 400 žiakov je okolo 70 percent nominálne veriacich a 20 až 30 percent praktizujúcich veriacich. A to je naša škola spomedzi ôsmich katolíckych v celom metropolitnom Vancouveri vnímaná ako tá „najkatolíckejšia“. Či to bude tak aj o desať rokov, ťažko povedať, ale aj dnes máme neveriacich študentov, ktorým duchovno nehovorí vôbec nič.

Prečo je vaša škola „najkatolíckejšia“?

Možno preto, lebo sa nachádzame na východnej periférii mesta. Čím bližšie ste k centru, tým viac ubúda na katolíckych školách veriacich. Dokonca na niektorých je viac neveriacich ako veriacich.

To je aj dôvod, prečo na jednej z katolíckych škôl na západe Vancouveru bola napríklad pred dvomi rokmi vypískaná pro-life prednáška.

Je už aj vaša škola katolíckou len v názve alebo to cítiť aj počas vyučovania?

U nás fungujeme asi podobne ako cirkevné školy na Slovensku. Ráno začíname deň modlitbou. Najskôr sa vždy pomodlíme my učitelia, potom sú pozvaní aj žiaci do kaplnky na krátku päťminútovú modlitbu pred vyučovaním. Krátkou modlitbou by sa mala začínať aj každá vyučovacia hodina.

Vzhľadom na to, že máme tretinu neveriacich študentov, všetko je dobrovoľné, nikto nie je do ničoho nútený, je len pozvaný.

Každý týždeň k nám chodí kaplán, raz mesačne máme ako škola aj svätú omšu. Okrem toho máme na pastoráciu špeciálne vyhradený školský tím. Každý ročník má raz ročne aj duchovnú obnovu.

Počas roka mávame v kaplnke pravidelne modlitbu ruženca, krížové cesty, liturgiu hodín či májové pobožnosti. A na Vianoce som zaviedol aj jasličkovú pobožnosť.

Je náboženstvo povinným predmetom aj pre neveriacich?

Áno, no nevoláme to náboženstvo, ale „kresťanské vzdelávanie“, ktoré je vnímané viac v duchu kresťanskej filozofie.

Ako učiteľ kresťanského vzdelávania môžete počas hodiny slobodne vyjadriť názor, ktorý ako veriaci človek zastávate alebo aký zastáva v kultúrno-etických témach cirkev?

Ako učiteľ môžem povedať, čo cítim, môžem vyjadriť svoj názor, ale nesmiem ho pretláčať ani exhibicionisticky prezentovať.

Pýtam sa to aj v súvislosti s prípadom stredoškoláka Josha Alexandra. Médiá informovali o tom, ako sa postavil na stranu spolužiačok, ktoré boli znepokojené, že sa o dievčenské toalety musia deliť s transrodovými spolužiakmi. Stredoškolák vyjadril svoj názor, že muž a žena sú jediné dve pohlavia, citoval pritom Písmo a následne ho vyhodili z katolíckej školy.

Zachytil som to, ale tento prípad dôkladne nepoznám. Každá škola je iná. Podobne ako by u nás ešte nevypískali pro-life diskusiu, nemyslím si ani, že by bol za čosi podobné žiak vyhodený zo školy. Na našej škole zatiaľ nemáme prípad, že by sa žiak identifikoval ako iné pohlavie a žiadal, aby sme ho oslovovali iným menom. Hoci na iných katolíckych školách už majú aj takýchto žiakov.

Bez ohľadu na to, čo si kto o tom myslí, nikto si nemôže dovoliť vyhranene vystupovať. O to viac, keď v maturitnom ročníku štvrtina žiakov otvorene priznáva inú ako heterosexuálnu orientáciu. Je však pravda, že práva ľudí na sebaurčenie sú tu niekedy silnejšie než čokoľvek iné a ovplyvňuje to aj diskusiu na hodine.

Ako to myslíte?

V triede sú aj deti, ktoré by sa aj zastali tradičnej rodiny, ale radšej sa nechcú vyjadrovať. Majú strach, že budú za to zaznávané ako bigotné, spiatočnícke a nerešpektujúce. Stačí, že nejdete s prúdom, automaticky vás onálepkujú ako nenávistných, hoci môžete mať voči druhej názorovej strane úplný rešpekt. Sloboda slova tu začína krvácať na pozitívnu diskrimináciu.

Samozrejme, zabíja to debatu. Žiaden extrém nikdy nikomu neslúžil k dobru. Keď je hlas tých, ktorí volajú po uznaní svojich práv, príliš silný, prehluší to druhú stranu.

Ak ktorákoľvek strana tlačí príliš na pílu, druhá strana má oprávnený pocit krivdy a zaznávania. Podobná nerovnováha prináša ďalšiu nerovnováhu. Preto základom úspechu je rešpektujúca komunikácia z oboch strán. Keď sa budeme stavať na zadné a nekomunikovať, nikdy z tohto kruhu nevyjdeme.

Katechizmus katolíckej cirkvi má na témy, ako sú potraty či rodová ideológia, jasnú odpoveď. Ako o týchto témach diskutujete na hodinách náboženstva?

Nikdy nezačínam tak, že takto to učí katechizmus a basta. To možno fungovalo pred tridsiatimi rokmi. Vždy podobný prípad riešime na modelovej situácii. Následne im poviem, aké je učenie cirkvi, a začnem diskusiu, ktorá je veľmi otvorená, no musí byť založená nielen na názoroch, ale najmä faktoch.

Je fantastické, že to pozýva ľudí do debaty. Čisto vyhranené názory bez dostatočnej argumentácie tak majú problém obstáť. Konfrontácia ľudských zákonov s tými Božími a hľadanie ich prieniku je vždy nesmierne zaujímavé a prínosné.

Nikdy neuzatvárame hodinu tým, že iba to, ako to učí cirkev, je správne a všetci si to majú myslieť. Mojou úlohou učiteľa na katolíckej škole nie je meniť názory ľudí, ale moderovať diskusiu a vytvárať priestor na to, aby o veciach kriticky rozmýšľali a nepokladali za legitímny iba jeden názor. Úspechom je, keď sa vieme o tom otvorene a konštruktívne porozprávať, hoci spolu nesúhlasíme.

A darí sa to?

Byť otvorený pre všetkých sa nedá, ale snažíme sa viesť dialóg ako najlepšie vieme.

V Kanade sa minulý rok konal aj miliónový pochod na ochranu detí pred LGBTI indoktrináciou na školách. Vyberajú si rodiny cirkevné školy v Kanade aj preto, aby minimalizovali riziko pretláčania „rodového učenia“ na školách, alebo sa ani tento typ škôl nedokáže voči tomu postaviť?

Niektorí určite, ale máme tu aj progresívnych rodičov, ktorí by s tým nemali problém. Čo sa týka transrodového „učenia“ SOGI, čo je skratka pre program sexuálnej orientácie a rodovej identifikácie, mám problém s tým, že by sa to malo tlačiť do detí.

Na ilustráciu, ešte pred pár rokmi SOGI hovorilo o 60 rôznych orientáciách či identitách. Viacerí sme na to v škole pozerali s vypleštenými očami, čo všetko existuje. V Britskej Kolumbii však prijatie programu nie je na cirkevných školách povinné, takže to ani nemáme v osnovách.

Samozrejme, keď sa tu tieto témy dookola opakujú, človek má toho plné zuby. Extrémy sú nezdravé, to všetci dobre vieme. Hoci aj o tejto téme je legitímne diskutovať, homosexualita či rodový nesúlad tu predsa vždy boli, často sa pritom nemyslí na mieru.

Obrovská zodpovednosť aj v tejto téme leží na rodine. Všetko sa začína tam. My sa môžeme v škole aj rozkrájať, keď to v rodine neklape, potom to v škole ťažko uhasíme.

Niektorí hovoria, že tragédiou Ameriky je rozpad rodín, ktorý spôsobuje pokrivenie celej spoločnosti. Vidíte to v Kanade rovnako?

Po rozhovoroch s naším školským psychológom môžem povedať, že mnoho detí má v škole lepšie zázemie a pokoj ako vo vlastnej rodine. Viaceré deti hovoria, že v škole cítia silu spoločenstva a že sa tu cítia viac doma ako doma.

Čomu to pripisujete?

Zadlženosť tunajších rodín z oblasti metropolitného Vancouveru je šesťnásobne vyššia ako priemer Kanady. Ľudia tu majú dve roboty, aby udržali chod domácnosti, preto rodičia majú na deti oveľa menej času. Hoci ich stále niekam rozvážajú, keďže inak to tu nejde.

Ale aj to súvisí s tým, prečo tu rodičia nemajú energiu, chuť ani čas venovať sa deťom tak, ako by mohli, a prečo sú nároky na deti nízke. Rodičia tu bežne nepoznajú svoje deti, ktoré žijú v úplne inom svete, najmä vo svete sociálnych sietí. Ale nie je to podmienené len ekonomickou situáciou. Celkovo sa život veľmi zrýchlil a ľudia nemajú čas sadnúť si spolu a navečerať sa. To má veľa dôvodov.

Vidím to aj na mojej rodine. Ja som so svojimi rodičmi trávil omnoho menej času ako ja dnes so svojimi deťmi, ale ten čas bol oveľa kvalitnejší a produktívnejší.

Napriek tomu nemáte dojem, že to v Kanade v niektorých témach zašlo už priďaleko?

Áno, veď z médií je aj známy prípad otca z Britskej Kolumbie, ktorému súd zviazal ruky v prípade rozhodovania o procese tranzície jeho dieťaťa, a to len preto, že nesúhlasil so zmenou pohlavia svojej dcéry. Rodičia boli rozvedení, a kým matka dcéru v zmene pohlavia podporovala, otec nie.

Osobne považujem za nezdravé, aby jeden z rodičov, ktorý bol jasne proti, nemohol nijako zasiahnuť. Tu zákony provincie išli nad práva rodičov na výchovu, čo nepokladám za správne.

Známy je aj prípad 37-ročnej ženy s depresiou, ktorej lekár na pohotovosti vo Vancouveri miesto liečby ponúkol ako riešenie asistovanú samovraždu. A ona ju využila.

Samozrejme, aj o týchto témach s deckami v triede otvorene diskutujeme. Hodnotu ľudského života nechce popierať nikto, keď im však položím otázku, či by radšej zachránili topiaceho sa cudzieho človeka alebo svojho psa, tak sa už veľmi ťažko rozhodujú.

Mám pocit, že ideológia humanizmu a individualizmu tu zašla tak ďaleko, že sa otočila proti hodnote ľudského života. Hodnota rodiny a ľudského života je v defenzíve. Ale som tu aj preto, že sa to snažím u mladých ľudí nabúrať, aj keď mi sociálne siete v tomto boji nijako nepomáhajú.

V tomto máte na katolíckej škole väčšiu slobodu, ako keby ste učili na štátnej?

Určite máme na katolíckych školách v Kanade väčšiu slobodu, a to nielen v tom, že môžeme priniesť do debaty učenie cirkvi. V Britskej Kolumbii je to dané aj tým, že na rozdiel od iných provincií sú tunajšie cirkevné školy dotované provinciou len do polovice výšky štátneho príspevku na dieťa. Druhú doplácajú rodičia, to nám dáva väčšiu autonómiu.

No aj na štátnych školách môže prísť niekto diskutovať o dôsledkoch užívania antikoncepcie či prirodzených metódach plánovaného rodičovstva, ale nikdy sa prednášajúci nesmú opierať o náboženské či cirkevné argumenty. Vždy to musí byť podané z čisto vedeckého hľadiska.

Ako sa k týmto témam stavajú vaši neveriaci žiaci? Učenie cirkvi môžu predsa vnímať v niektorých bodoch ako neprijateľné či nepochopiteľné.

Iste, majú to sťažené, ale sú otvorení dialógu. Vysvetľujem im, že cirkev nie je demokratická inštitúcia, nikdy ňou nebola a ani nebude. Stredom cirkvi je Ježiš Kristus. On nie je žiadna politická osoba, ktorú si ľudia zvolia. Božie zákony sú jedna vec, tie ľudské druhá.

Doba buchnutia po ambóne sa už skončila. Hoci cirkev nemusí „kráčať s dobou“, musí vedieť ukázať ľudskú tvár. Nemusí hneď uspokojiť požiadavky ľudí, stačí, keď bude otvorená rešpektujúcemu dialógu. Takú tvár cirkvi sa im aj ja snažím ukázať.

 

Viete si predstaviť učiť v Kanade aj na inej ako katolíckej škole?

V žiadnom prípade. Samozrejme, nie je to pravidlo, ale mnohé štátne školy tu pripomínajú viac letné tábory ako školy. Súkromné katolícke školy tu majú všeobecne dobré meno, najmä pre svoju vysokú akademickú úroveň. Keď rodičia platia, pochopiteľne očakávajú, že dostanú naspäť viac ako od štátnej školy.

V čom vidíte slabinu kanadského školstva?

Keď je študent cieľavedomý, má tu obrovské možnosti a môže dosiahnuť veľmi veľa, ale iba ak sám chce. Ak je nemotivovaný, je veľká pravdepodobnosť, že sa od hladiny neodrazí. Ťažko to porovnávať, keďže na Slovensku som učil naposledy pred dvadsiatimi rokmi, ale aj z toho, čo som sa rozprával s výmennými študentmi na škole, ktorí sem prišli z našich končín, nároky sú tu určite nižšie. Učiteľ ani nemá páku, ktorá by prinútila nakopnúť lenivého študenta.

To platí aj pri hodnotení. Upúšťa sa tu od percentuálneho či číselného hodnotenia a uprednostňuje sa to slovné, ktoré je veľmi subjektívne, líši sa od školy ku škole a univerzity následne nevedia, na základe čoho majú študentov prijať.

Predpokladám, že bazírovanie na memorovaní sa aj v Kanade vníma ako prežitok.

Áno, je to vnímané ako nezdravé, ale aj druhý extrém bez znalostí faktov je nezdravý. Ak chcete rozvíjať kritické myslenie, len vyhľadávanie na internete vás nezachráni. Pokiaľ deti nemajú široké spektrum všeobecných informácií, ťažko dokážu narábať s reáliami a konštruktívne kriticky k nim pristupovať.

Aj ja sám sa k tomu snažím tak pristupovať. Najskôr im na tému ponúknem dostatok informácií z rôznych strán, až potom o tom diskutujeme. Či už ide o križiacke výpravy, alebo kolonizáciu Severnej Ameriky a vyrovnávanie sa s krivdami kolonizátorov voči pôvodnému obyvateľstvu, čo je dnes top témou. Bez poznania niektorých základných faktov a reálií nemáte o čom diskutovať.

Je autorita učiteľa v Kanade vyššia ako na Slovensku?

Na katolíckych školách áno, na štátnych skôr nie. Bez ohľadu na to mám pocit, že na Slovensku to majú učitelia ťažšie v tom, že vzdelanie a slušnosť sa už nenosí. Keď vidíte, akí politici sa dokážu dostať do slovenského parlamentu a koľko málo vedomostí a intelektu stačí na kariéru na sociálnych sieťach, autorita učiteľa, dôležitosť vzdelania a kultúrnosti človeka trpí. V tomto smere je latka slušnosti a úctivého správania v Kanade stále vyššie.

Viete si predstaviť, že by ste sa na Slovensko ešte niekedy vrátili?

Hoci nám veľmi chýba rodina, už nie. Rozdiel v spôsobe života je dnes medzi Slovenskom a Kanadou minimálny, ale potom sú tu také drobnosti ako parkovanie na chodníku, ktoré si tu v Kanade nikto, ani žiaden prisťahovalec nedovolí. A keď to skúsi, tak je automaticky potrestaný.

Samozrejme, nič tu nie je perfektné, s mnohými vecami mám problém, aj sme sa o nich rozprávali, ale keď sa tu nejaké pravidlá zavedú, tak fungujú.

Ste teda v Kanade už viac doma ako na Slovensku?

Asi pred piatimi rokmi som sa tu začal cítiť oveľa viac doma ako na Slovensku. Dokonca sa cítim na Slovensku už ako cudzinec vo vlastnej zemi.

Prečo?

To, čo poviem, môže byť prijaté veľmi zle, ale aj keď ideme cez leto na tri týždne na Slovensko, niekedy máme už po týždni dosť. Veľmi ma na Slovákoch hnevá, že v obývačke dokážu hromžiť, ale keď treba vec riešiť na konkrétnom mieste a s tým, koho sa to týka, tak to už nie. Je to strašná slovenská neresť.

Aj v Kanade majú všetci premiéra Justina Trudeaua plné zuby. Jeho politika vyvoláva medzi ľuďmi vášnivé debaty, veľmi polarizuje spoločnosť, ale nie sú také ohnivé a neslušné ako na Slovensku.

Aj preto sa cítite doma cudzincom?

Zrejme áno. Často keď medzi známymi na Slovensku povieme kritické názory, je to vnímané ako hlas niekoho, kto zutekal alebo sa robí múdrym zo Západu.

Napriek všetkým excesom je pre mňa Kanada stále dobrým príkladom, že sa tu dá žiť v rôznorodosti aj v tolerancii. Aj zdravotníctvo tu funguje výborne. Ľudia tu nemusia riešiť, či sa s nádorom dostanú včas na operáciu, ani vstávať o tretej ráno, aby ich lekár vôbec vyšetril.

Navštevujete slovenskú farnosť vo Vancouveri?

Áno, komunitne a kultúrne žijeme so Slovákmi okolo slovenskej farnosti pri Kostole svätého Cyrila a Metoda. Kňaz Ján Kuneš, ktorý vedie našu slovenskú farnosť, je obrovský evanjelizátor. Mladých berie do prírody, majú spoločné záujmy a takýmto spôsobom ich priťahuje k viere. Keď totiž prestanú chodiť do nášho kostola rodiny s deťmi, tak to tu vymrie. V posledných rokoch odišli štyri mladé rodiny.

Mnoho farníkov Slovákov v dôchodkovom veku zároveň lavíruje medzi životom na Slovensku a v Kanade. Niektorí už žijú polovicu roka na Slovensku. Hoci je vo Vancouveri kopec Slovákov, za posledných pár rokov prišiel do našej kresťanskej komunity asi len jeden nový chalan. Keby tu nebolo nášho kňaza, neviem, čo z farnosti zostane.

Ako vaše farské spoločenstvo funguje?

Aspoň raz mesačne sa v hale pri kostole snaží skupina ľudí navariť obed na náklady farnosti. Funguje tu aj folklórna skupina Slávik pre dospelých a Sláviček pre deti. Žijeme v skromných podmienkach, ale komunita sa tu snaží uchovávať slovenské tradície, koľko vládze.

Snažíme sa ich udržiavať aj v našej domácnosti. Doma sa stále rozprávame po slovensky, deti inak s nami ani nemôžu. Občas to vyžaduje z ich strany veľké úsilie, no zvykli si, že takto fungujeme. Trúfam si povedať, že polovica detí v slovenskej farnosti nerozumie dobre po slovensky.