V Rumunsku žije početná slovenská komunita. Naši krajania sú sústredení vo dvoch oblastiach- v Banátskej ( západ krajiny ) sú to potomkovia Stredoslovákov, hovoria skôr stredoslovenským nárečím a v Bihorskej a salažskej župe ( severozápad ), sú zas Slováci pôvodom zo Zemplínu, hovoria prevažne východniarskym nárečím.

           Slováci v Rumunsku si už vyše 200 rokov dokázali zachovať svoje národné a kultúrne povedomie aj vďaka slovenským školám, ktoré fungujú doteraz: 12 materských, 21 základných škôl, 5 osemročných a dve lýcea - v Nadlaku, je to Lýceum J.G.Tajovského ( žil a pôsobil v tomto meste 6 rokov ) a pre Bihorskú oblasť bolo pred niekoľkými rokmi otvorené Lýceum v Bodonoši.

           Centrum Slovákov z Rumunska je mestečko Nadlak na rumunsko-maďarskom pohraničí. Podľa dostupných historických dokumentov do Nadlaku prišli Slováci v roku 1803, Slováci evanjelického vierovyznania  po svojom príchode hneď začali stavať školu a kostol s vežou ( čo je dôležité, lebo v Rakúsku-Uhorsku vtedy prebiehala silná protireformácia, rekatolizácia a bolo zakázané stavať kostoly s vežou okrem katolíckých ). Tamojší Slováci mali na zreteli zveľaďovať nielen svoje materiálne ale aj duchovné statky, čo sa im celkom darilo.

          V Nadlaku pôsobil aj spisovateľ a dramatik Jozef Gregor Tajovský ( 1904-1910 ) ako účtovník Ľudovej banky ( v budove terajšieho Lýcea, ktoré nesie jeho meno a ktoré dali postaviť miestni Slováci ). Počas jeho nadlackého pobytu vznikli jeho slávne diela ako: Statky-zmätky, Na chlieb, Horký chlieb, Mamka Pôstková, atď. Nadlak a pomery v ňom, životy a správanie nadlackých Slovákov sa stali pre slovenského realistu vďačnou témou na písanie a vďaka nemu obohatili literatúru ako takú. 

Rozhovor s Jaromírom Novákom, predsedom Spolku Slovákov z Rumunska 

Najviac Slovákov dnes v Rumunsku žije na Dolnej zemi. Kto sú vlastne títo Slováci?

Slováci z Dolnej zeme, ktorá dnes tvorí časť Rumunska, Maďarska, Juhoslávie a čiastočne Bulharska, sa tu zjavili po odchode Turkov z Maďarska, teda po bitke pri Moháči v roku 1526. Celá tá nížinatá, čiastočne vyľudnená a úrodná černozem tak zostala ekonomicky nevyužitá. Uhorsko cítilo potrebu kolonizovať ju a keď sa za Márie Terézie zvažovalo, komu oblasť sprístupniť, ako ideálni sa ukázali Slováci z horniakov, Oravy, Zemplínu, Liptova, Gemeru a Spiša. Dodnes sa preto napríklad v Nadlaku vyskytujú priezviská Lipták či Zvolenský.

Boli to pracovití ľudia, no na horniakoch obrábali často neúrodnú pôdu a navyše mali veľa detí. Aby ich sem úrady prilákali, sľúbili im oslobodenie od daní na päť rokov. Okrem toho im sľúbili náboženskú slobodu. V období protireformácie, to bolo zvlášť zaujímavé. Preto je dnes na Dolnej zemi slovenská komunita prevažne evanjelická.

Súčasné náboženské zastúpenie teda nesúvisí s tým, z ktorých regiónov Slovenska sem prišli predkovia dnešných Slovákov?

To s tým tiež súvisí, no zo silne katolíckeho západného Slovenska sa rodiny na juh nesťahovali.

Ako sa sem ale naši predkovia vlastne dostali?

Slováci sa najskôr začali usádzať na území dnešného Maďarska, v okolí Békešskej Čaby, v Senteši, Sarvaši. Postupne tiahli ešte ďalej, bolo to ale v rámci jednej ríše. Rumunsko zasiahla až druhá migračná vlna, usádzali sa tu potomkovia Slovákov, ktorí už predtým žili v Maďarsku. Hovorilo sa, že jedna slovenská dedina na Dolnej zemi bola schopná vyprodukovať ďalšie dve dediny. Ale bolo to aj tým, že keď sa niekto usadil, prišli za ním ďalší členovia rodiny, susedia, známi.

Podmienky boli tvrdé, Turci, ktorí oblasť obývali predtým, totiž poľnohospodári neboli. Najskôr sa museli vyrúbať lesy, vysušiť močiare, pôda im však potom ostala. Nadlacký historik Ján Kukučka tvrdí, že Slováci v prvých rokoch v Nadlaku hynuli ako muchy, aj pre výpary zo zanesených močiarov, ktoré vysušovali. Každý nový prisťahovalec sem zväčša prišiel so všetkým svojím majetkom. Do Nadlaku prichádzali už majetnejší gazdovia. Prvá oficiálna zmienka o nadlackých Slovákoch pochádza z roku 1803.

Zakrátko začali stavať vlastné školy. To, že si ich mohli dovoliť znamená, že mali peniaze nielen na ich prevádzku, ale aj zaplatenie rektora školy, a farára. Títo Slováci už boli na určitej intelektuálnej úrovni a disponovali určitým kapitálom. Žili popri pôvodných obyvateľoch – Rumunoch, Maďaroch, Srboch. V druhej polovici 19. storočia sem začali prichádzať rodiny priamo zo Slovenska. Vlna prisťahovalectva v Nadlaku trvala celé 19. storočie.

Mala som možnosť nahliadnuť do jednej starej kroniky argentínskych Slovákov, ktorá zachytávala ich život do momentu, kedy sa stali sebestačnými a ich komunita sa postupne rozpadla. Jednotnosť slovenských komunít je akoby podmienená ich suverenitou. Slováci v USA, Kanade, či na Dolnej zemi bývali asi oveľa súdržnejší ako sú dnes…

Prvá a druhá generácia boli určite súdržnejšie, nepoznali reč štátu v ktorom žili, pomáhali si. Posledné generácie sa už do veľkej miery asimilovali. V Amerike je to podmienené aj veľkou mobilitou obyvateľstva.

V konečnom dôsledku to pravdepodobne súvisí s tým, že kedysi napríklad v Rumunsku uzatvárali Slováci manželstvá iba zo Slovenkami, nikdy nie s Rumunkami. Zmenilo sa to?

Do druhej svetovej vojny bolo „zmiešavanie“ naozaj veľmi zriedkavé a toto nepísané pravidlo sa dodržiavalo. Po druhej svetovej vojne, v čase kolektivizácie, znárodňovania, ale aj industrializácie spoločnosti, sa začalo masívnejšie chodiť do škôl, školská dochádzka už bola povinná, stavali sa fabriky a celkovo došlo k väčšiemu premiešavaniu slovenskej a rumunskej mládeže. V Nadlaku, kde som kedysi býval, bola tzv. slepá ulička. Voľakedy tam nežil ani jeden Rumun. Dnes na tej ulici patrí polovica všetkých domov Rumunom.

Keďže Slováci sa od malička učia aj po rumunsky, ale Rumuni po slovensky nie, v zmiešaných domácnostiach sa uprednostňuje skôr rumunský jazyk. Ako je to so zvykmi a tradíciami? Ktoré sa zachovávajú?

Zachovávajú sa hlavne tradície veľkých sviatkov, ako je Veľká noc a Kračun, čiže Vianoce. Na Veľkú noc sa u Slovákov vždy „oblieva“, naši Rumuni to už poznajú tiež, ale je to slovanský zvyk, ktorý tam zaviedli Slováci. Zvyky v tejto oblasti sa veľmi nepremiešali, pretože vyplývajú väčšinou z náboženskej orientácie. Slováci sú evanjelici, Rumuni zasa pravoslávni. Keby sa náhodou stalo to, čo v Chorvátsku, kde sú obidve komunity katolíckeho vierovyznania, bolo by to inak. Rovnaká viera a kostoly urýchľujú proces zbližovania. Alebo by sa mohlo stať to, čo Slovákom zo severu Rumunska v župách Satu Mare a Baia Mare. Po druhej svetovej vojne tam žili vo viacerých dedinách desiatky slovenských rodín. Všetky sa však popoľštili. Tamojšia poľská menšina bola väčšinová. Dnes v týchto oblastiach už slovenské dediny vôbec nie sú.

K akej národnosti sa zvyknú hlásiť deti z národnostne zmiešaných rodín?

Je to individuálne, ale stretol som sa aj s tým, že deti zo zmiešaných zväzkov sa hlásili k slovenskej národnosti, chodili do slovenských škôl a sú aj takí, ktorí dnes študujú na Slovensku.

Vznikali, resp. vznikajú medzi Slovákmi a inými národnosťami nejaké konflikty?

Nie, konflikty na etnickej báze nikdy neboli, ak nerátame, že sa niekto občas pochytil o frajerku na zábave.

V ktorom období sa darilo Slovákom v Rumunsku najviac? Kedy sa im žilo najľahšie?

Zlatý vek Slovákov z Rumunska, predovšetkým z Nadlaku, vidím v medzivojnovom období. Vychádzali vtedy dvoje noviny – Naše snahy a Dolnozemský Slovák. Slováci hrali divadlá, odvážili sa dokonca aj na operetu. V Nadlaku vtedy žilo okolo 12 000 Slovákov, dnes ich je 4 500. Okrem toho fungovala Telovýchovná jednota Sokol, ktorá spolupracovala s Československom a mnohé akcie podporovali vplyvné robotnícke cechy.

Aká je dnešná politická situácia v Rumunsku s ohľadom na postavenie národnostných menšín? Majú tieto možnosť nejako presadzovať svoje záujmy?

Rumuni majú liberálno-pravicovú vládu, ktorá sa síce často háda, ale s nožom na krku musí hľadať kompromisy. Rumunská politika je zvláštna. Na to, aby ju človek pochopil, musí chápať určité balkánske vplyvy, ktoré sú zakódované v Rumunoch cez nadvládu Turkov a gréckych fanariotov. Tí svoje panovanie zakladali výlučne na systéme úplatkov.

Výrazné problémy s menšinami nie sú. Jediná problematická je maďarská menšina, ktorá je najpočetnejšia a momentálne rozdelená do dvoch súperiacich blokov – radikálov požadujúcich autonómiu a umiernených. Trebárs v Transylvánii sú tri okresy, ktoré nehraničia s Maďarskom a maďarské obyvateľstvo v nich tvorí 90 percent. Etnicky sú to Sikulovia, podľa niekoho staré maďarské kmene, podľa iných etnikum, ktoré s Maďarmi nemalo nič spoločné. Tamojšia mladá generácia sa odmieta rumunčinu učiť. Slováci takí nie sú. Každý vie po rumunsky, aj keď niektorí slabšie.

Ako je to so zastúpením menšín v parlamente?

Podľa zákona má každá úradne zaregistrovaná menšina automaticky právo delegovať jedného poslanca do dolnej komory parlamentu. Maďari, ako silná menšina, si na presadzovanie požiadaviek založili politické strany. V prípade Slovákov to nejde, lebo ich žije v Rumunsku príliš málo, už iba okolo 18 000.

Poslanec, ktorý je zvolený, zostáva vo funkcii štyri roky. Pracuje vo výbore pre menšiny, kde je 18 poslancov a 18 hlasov je v prípade prijímania nejakého zákona dosť veľa. Keď sa teda poslanci za národnostné menšiny dohodnú, že podporia určitý zákon, požadujú za to podporu národnostným menšinám v nejakej inej podobe. Poslanci sa zapájajú aj do iných pracovných výborov v parlamente.

S akými výhodami, resp. obmedzeniami sa dnes stretávajú Slováci v Rumunsku?

Dobré je, že deti môžu chodiť do slovenských škôl, dotovaných štátom. Štát podporuje aj vychádzanie periodík a publikačnú činnosť. Každý rok vyjde v Nadlaku, kde pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska, niekoľko kníh, zborníkov či vedeckých publikácii.

Prečo práve Ivan Krasko?

Krasko žil a pôsobil v Sedmohradsku, vedel výborne po rumunsky a prekladal rumunských klasikov. V Nadlaku šesť rokov žil aj J. G. Tajovský a práve jeho diela ako Statky-zmätky, Mamka Pôstková, či Na chlieb pochádzajú z tohto prostredia.

Spomínali ste, že v Nadlaku vychádzajú nejaké periodiká. Aká je ich úroveň, z čoho sú financované?

S financovaním je to horšie, pretože inzercia v novinách neexistuje. Nejde o to, že by sa priestor nedal predať, ale skôr o to, že by tým mohli stratiť nárok na dotácie od štátu.

Kto tieto noviny tvorí?

Píšu tam najmä naši domáci literáti. Nepracuje pre ne nijaký novinár, ktorý by vyštudoval žurnalistiku.

O čom sa dá v nadlackých novinách dočítať?

Informujú o udalostiach, upozorňujú na rôzne akcie, festivaly, činnosti tvorivých dielní, ale dávajú aj priestor literárne sa prezentovať. Články sa týkajú aj etnografie. Tí z našej komunity, ktorí vyštudovali poľnohospodárstvo, alebo medicínu či veterinárstvo prispievajú článkami z tejto problematiky. V novinách sú aj sekcie náboženského rázu, čo súvisí s tým, že v slovenských obciach máme mladých farárov, ktorí vyštudovali na Slovensku.

Aký je jazyk týchto novín, čo je preň typické?

Autori používajú výrazy, ktoré sú pre nás typické, ako je „načim“ (treba), čo je staré slovenské slovo, nie je to nespisovný výraz, len sa málo používa. Stretnúť sa dá aj so slovom „garád“, čo je priekopa a podobne. Sú to také našské výrazy, tak prečo na ne zabúdať?

Je zaujímavé, aký je niekedy jazyk rozdielny nielen v kontraste slovenskej a rumunizovanej slovenčiny, ale ako pracuje aj v rôznych oblastiach Rumunska. V Bihore sa napríklad dodnes používa výraz „vymaľovať obrázok“ v zmysle „odfotografovať“. Používajú ho aj dolnozemskí Slováci v Nadlaku?

Už ani nie, ale moji starí rodičia o fotografovaní hovorili „idú nás brať dole“... Myslím si, že slovenčina tu viac trpí kalkami z rumunčiny. Medzivojnová generácia používala veľa kalkov z maďarčiny, čo boli dozvuky násilnej maďarizácie. Keďže Nadlak sa nachádza na hranici Rumunska s Maďarskom, ten vplyv tam bol a stále je. Terajšia generácia je skôr pod vplyvom väčšinovej silnej rumunskej kultúry a vytvára si tak nové kalky z rumunčiny.

Je nejaký výrazný rozdiel medzi Slovákmi žijúcimi v Bihore a na Dolnej zemi?

Je, ale treba ho hľadať v histórii. Do Bihorských hôr sa začali Slováci sťahovať o niečo skôr ako tí, ktorí išli na Dolnú zem. Prišli tam na „pozvánku“ uhorských grófov, ktorí vlastnili veľa lesov a potrebovali pracovnú silu. Začali preto pozývať (alebo jednoducho presúvať) Slovákov z východnej časti Slovenska. Preto je tam dodnes dialekt trochu šarišský a zemplínsky. Prišli tam ako drevorubači, priviezli so sebou aj rodiny, lebo vyrubovanie lesov a ťažba dreva je ťažká a dlhodobá robota. Na miestach, ktoré vyklčovali mohli založiť osadu a takto sa na území postupne usádzali. Neskôr začali robiť v baniach. Vierovyznaním išlo o katolíkov, čo podmieňuje zasa fakt, že na východnom Slovensku bola rekatolizácia silnejšia. Bihorskí Slováci sú teda katolíci, nadlackí evanjelici.

Ako tieto dve skupiny spolu komunikujú? Aké sú medzi nimi väzby?

Kým nefungovalo lýceum v Bodonoši (Bodonoš patrí do Bihorskej oblasti – pozn.aut.), Slováci odtiaľ študovali v Nadlaku, kde bol na tieto účely vytvorený internát. Do Nadlaku, kde bola lepšia možnosť zamestnať sa, prichádzalo veľa mladých z Bihoru hlavne v 70-tych a 80-tych rokoch. Nadlak vtedy do veľkej miery oživili. Dnes je už situácia iná lebo mladá generácia Slovákov odchádza najmä na Slovensko. V Bodonoši sú napríklad mladí do osemnásť rokov a potom nad štyridsať. Generácia medzitým žije a pracuje aj na Slovensku.

Ako prosperujú v novom prostredí? Darí sa im tu?

Slováci z Rumunska, ktorí sem prišli, sa nestratili. Z našej komunity je na Slovensku veľa šikovných ľudí. Stali sa z nich inžinieri, farári, grafici, novinári, tlmočníci, právnici. Tí, čo sem prídu, chcú dokázať, že patria na Slovensko, že tu dokážu žiť.

Hlavným dôvodom návratu je teda presne to, prečo Slováci odchádzali pred stáročiami do Rumunska: práca?

Presne. Výhodou dnes navyše je, že majú možnosť dvojitého občianstva. Ľudia môžu mať slovenské občianstvo bez toho, aby sa museli vzdať rumunského. Verím tomu, že sú takí, ktorí sa po získaní určitého kapitálu a skúseností vrátia domov a budú tam investovať a verím, že sú medzi nami takí, ktorí chcú pomôcť tým, ktorí ostali v Rumunsku.

Tento rozhovor našiel na internete p. Ján Kováč r.2010.
Autorka rozhovoru nebola uvedená.
Pán Kováč sa zaujíma o Slovákov na Dolnej zemi a zbiera písomné dokumenty o ich živote.