Aký bol náš rok 2021

Môj známy, Pavol Šiška, zvykne posielať koncom kalendárneho roka všetkym svojim priateľom a známym poobhliadnutie sa za uplynulým rokom. Spravil tak aj tento rok. Jeho poobhliadnutie ma zaujalo a uvádzam ho tu s dovolením autora. Text som doplnil ilustračnými fotografiami z internetu.

Jozef Starosta

Milí naši,

Nový sneh zmenil okolie na zimnú rozprávku. Prišlo ho dosť na to, že dobrodušný sused sa objavil so svojím malým pluhom. Pýtal som sa ho na plácu ale on, že len pre moje modré oči a staré kolená. Zimná rozprávka sa dlho nezdržala. Odišla tak rýchlo ako prišla ako keby vedela, že nám do rozprávok nebolo toho roku.

Bol to prvý rok po osemdesiatych, v ktorom som nemal lyže na nohách. Niežeby som sa už nevedel postaviť na ne, ale okolnosti ma pritlačili. Na lyžovačku sa bolo niekoľko dní predom prihlásiť, zaistiť si miesto na zaparkovanie. Počet parkovacích miest a tým aj lyžiarov na svahu bol obmedzený. Do frasa, čo v našom veku človek vie čo bude o niekoľko dní. Či vôbec bude počasie hodné zaplatenia lístku. Od šesťdesiateho piateho roku života nás zaradili do kategórie “seniors over 65”. Pekné nadelenie. Čo my máme spoločné s mládencami a devami mladšími o dvadsať rokov? Veď sme sa v ich rokoch vlnili na svahoch a teraz sa už bojíme spadnúť, najmä na rovinke nie, lebo zdvihnutie na nohy sa bez odopnutia lyží proste nedá a potom tiež to vyzerá skôr na grotesku.

Tak sme dopadli, že na lyžiarsky svah sme úplne zanevreli a v okolí nebolo dosť snehu ani na poprechádzanie či "lýžnuju progulku". Nakoniec nám znehodnotená lyžiarska sezóna pomohla v našom budovateľskom úsilí na domci čo sme boli kúpili k vôli nie celkom logickým dôvodom. Myslím, že som už písal ako prišlo k tejto kúpe. V budovaní sme až po uši doteraz.

Hoci sme na hrubé práce najali remeslá predsa sme trávili a trávime veľa času v prestavbe, iným slovom renovácii domku, z ktorej nás vyrval na vyše mesiaca besniaci na 100km štvorcových lesný požiar.

Prežili sme horúce leto v úzkosti, že sa požiaru asi nevyhneme. Ani sme sa mu úplne nevyhli. Keď obrovský ohnivý kolos začal požierať čo mu do cesty prišlo viac než 50 km od nás, sme nemysleli, že vstúpime do histórie ako tí, čo prežili najväčší lesný požiar zaznamenaný na území Britskej Kolumbie. A to je čo povedať, lebo tu stále niečo horelo. Začiatkom augusta všetci obyvatelia z nášho úseku lesa museli opustiť domy. Viac než päťdesiatim sa nepodarilo vrátiť. Ich domy ľahli popolom a voňavý les okolo nich sa premenil na stĺporadia smutných čiernych do neba čnejúcich pahýľov.

Mali sme nesmierne šťastie, krátky malý dážď dokázal zmeniť smer postupu ohňa, keď už ten olyzoval náš pozemok. Tak isto aj náš domík v práci obišiel šťastne.

Vyše mesiaca sme žili z kufra. Na desať dní nás pritúlila priateľka Marta do jej príbytku vo West Kelowne. Bolo nám fajn s ňou. Pomocnú ruku nám podala bez otázky a nám bolo dobre, že sme jej vyplnili samotu po Milošovi, v tom čase v špitáli.

Snažili sme sa byť bezstarostnými, nedalo sa ale uniknúť úzkosti a neustálemu hľadaniu istôt. Jeden deň som musel navštíviť svojho zubára vo Vernone. Neodolal som sa pozrieť z druhej strany jazera dobrým ďalekohľadom na pobrežie pod naším domom. Dom sám som vidieť nemohol pre hustý dym, čo ako mračno zakrýval všetko nad desiatkou metrov na druhej strane. Oheň som nevidel, len som tušil, že nám dom ešte stojí. Potom tiež moje ruky sú už dosť trasľavé a určite nepridávajú nič k rozlišovacej schopnosti hoc aj dobrého ďalekohľadu.

Nebolo mi oveľa ľahšie, keď som odchádzal so svojho pozorovacieho bodu asi 4 km vzdialeného od nášho domu v stráni. Po návrate som sa nechcel deliť o obavy a s rozhodnosťou som tvrdil, že dom ešte stojí. Po viac ako týždni sme museli odísť od Marty. Pár dní v hoteli a deň u priateľky Evy nás priviedlo do Calgary ku Katke. Tam sme už ako doma. Samozrejme s dôrazom na “ako”. Na vlastnú posteľ sme si museli ešte počkať. Aj to prišlo.

Po viac ako mesiaci sme sa mohli vrátiť a vzdať vďaku Bohu za nepoškodené bydlo. Malé straty, ako zničené chladničky a podlaha v prízemí potečená rozmrazeným obsahom mraziaku, nechcem spomínať pri pohľadoch na popolom zľahnuté domy v nie tak ďalekom susedstve. Ako som spomenul "Šťastie a nie malé".

Rok bol so šťastím. Nie ale bez komplikácií. Nový svetový poriadok sa dal na pochod a očkovanie ľudu mu prišlo veľmi vhod. Strach z nákazy mi netreba opisovať ani oporu, ktorej sa mu dostáva za výdatnej pomoci masových komunikačných prostriedkov. Tie objímajú celú našu belasú planetu a svojimi krivými zrkadlami vyrábajú neskutočné obludné obrazy.

V liste od priateľa z detstva som sa dozvedel, že s hrôzou čítal v slovenských novinách, že v Kanade odkryli 6 hromadných hrobov povraždených indiánskych detí internátnych škôl vedených katolíckymi a anglikánskymi cirkvami, ktoré vláda poverila aby riadením internátnych škôl, v rámci zavedenia povinnej školskej dochádzky aj pre domorodé deti, zabezpečili základnú úroveň vzdelania.

Pred kolonizáciou Kanady mali Indiáni svoj systém vzdelávania učiaci svoju mlaď prežiť v lese. Nepotrebovali systém vyučovania, aby mladý človek mohol fungovať v spoločnosti prisťahovalcov t.j. bol gramotný a schopný v nej komunikovať. Riešenie problému videla Kanadská vláda v zavedení internátnych škôl.

Nie len v internátnom prostredí, ale aj vonku z neho, sa pred sto rokmi vyskytovali choroby ako tuberkulóza, záškrt chrípky a pod., ktorým podľahli mnohí a boli pochovaní s jednoduchými drevenými označeniami hrobov časom chátrajúcimi. Jednoduché drevenné kríže na hroboch zožral zub času a dal vzniku tzv. "neoznačených hrobov" novinárskymi jazykmi pretvorených na hroby hromadné. Pri čom ani jeden z nich nebol otvorený ale iba objavený roentgenovým zobrazením bez rozlišovacej schopnosti povedať, kto v ňom je alebo čí vôbec je v ňom niekto.

Teraz je z neoznačených hrobov veľké pohoršenie s vymáhaním reparácií od cirkví končiace s nehoráznymi tvrdeniami o internátnych školách ako by sa ony ponášali na nacistické tábory smrti. Novinársky slovník používa rovnaké označenia aké sa používajú v opisovaní holokostu a sú podkladom na vymáhanie ospravedlnení a s ním aj peňažných zadosťučinení od cirkví. Proste niekto sa snaží na obraz nepokojov na juh od kanadských hraníc, rozvŕtať a rozbiť doteraz pokojné spolužitie indiánov s neindiánskym osadenstvom. Výsledok? 56 vypálených kostolov v Kanade najmä v Britskej Kolumbii.

Chodím do kostola v indiánskej rezervácii lebo do Vernonu je ďalej. Snažím sa prekonať nie najlepší pocit vierou v Dobro a Pravdu, že ono nakoniec prekoná surovosť, zlobu a lož. Nemajte mi za zlé, lebo som len obyčajný hriešnik, nemôžem sa však zbaviť trošku upravenej Villonovej žiadosti a v recepte jeho vražedných drog precedenýnch cez pudlo starých preprdených gatí pražiť novinárov jazyk jedovatý. 

Vianoce sú predo dvermi s adventným očakávaním zrodu Lásky. Rád by som jej zaželal aj Vám a vrátil sa spolu s Vami ku stromčeku s iskrami v očiach nevinného detského očakávania.

Vždy Váš Paľo aj za Evulienku, prvú moju manželku. Vianoce 2021