Na don Jozefa Sobotu si budem spomínať 19. januára pri svätej omši za neho“, reagoval v korešpondencii z Ekvádoru Anton Odrobiňák (1965), SDB misionár pochádzajúci z Bobrova. Kto bol don Jozef Sobota, Námestovčanom určite pripomínať netreba, a zrejme ani to, kto je Anton Odrobiňák, hoci už 15 rokov pôsobí na misiách v Ekvádore.

Ale nielen  kvôli ročnici don Sobotu spomíname týchto dvoch saleziánov, a k tomu v súvislosti s Ekvádorom. V byte don Sobotu v Námestove sa totiž ešte v roku 1985 Anton ako dvadsaťročný mladík, mimochodom úspešný reprezentant Československa vo vzpieraní, spolu s ďalšími mladými z Námestova a okolia, prvýkrát stretol s don Šutkom, od 50. rokov pôsobiacim na misiách v Ekvádore.

Don Šutka a don Sobota – mladí ho volali „krstný“ – boli v rokoch 1948-1949 spolužiaci v noviciáte v Hronskom Beňadiku a dôverní priatelia. Od tejto tajnej návštevy don Šutku v byte svojho spolužiaka, možno prvého impulzu budúceho smerovania Antona Odrobiňáka, uplynulo 18 rokov, keď pocítil skutočné misionárske volanie: Veľký piatok roku 2003, Bardejov, don Šutka a Anton Odrobiňák. A dva roky nato už otec Anton, saleziánsky kňaz, cestuje na svoju misiu do Ekvádoru. Misia saleziánov zo Slovenska v Ekvádore tak pokračuje už treťou generáciou: Od roku 1934 cez otca Martina Križana, následne od roku 1953 cez otca Jana Šutku, posledný v trojlístku od roku 2005 otec Anton Odrobiňák.

Nuž, môžeme len súhlasne konštatovať: Duch Svätý vanie, kde chce a ako chce...

Po mesiaci do pralesa

Ako si otec Anton spomína na svoje misionárske začiatky spred 15-tich rokov v Ekvádore?

„Na ekvádorskom letisku ma v septembri 2005 privítal otec Jan Šutka a predstavil saleziánskym predstaveným v Quite. Po týždňovom pobyte v hlavnom saleziánskom dome v Quite som s don Šutkom odišiel do Cuenca, tretieho najväčšieho mesta Ekvádoru. Don Šutka, patriaci do saleziánskej komunity vo farnosti Panny Márie Pomocnice, ma sprevádzal v počiatočných ťažkostiach – učil ma sláviť sv. omšu v španielčine a zoznamoval ma so saleziánskymi misiami v Ekvádore.

Učil som sa španielčinu a zvykal na nový život. Po mesiaci, hoci som nerozprával dobre španielsky, ma určili na prvú misiu do Bombaja v kantóne Gualaquiza, provincii Morona Santiago, na juhovýchode krajiny, kde sa začína Amazonka.

Na misii sme mali a stále máme internáty a školy pre šuarskú mládež, farnosť pre španielsku a šuarskú pastoráciu, farmu pre zvieratá, polia na pestovanie plodín a pasienky pre dobytok. Ohromne veľká misia s dvoma saleziánskymi kňazmi, dvoma spolubratmi laikmi, dobrovoľníkmi, pracovníkmi misie a profesorským tímom. O šuarské dievčatá sa starali sestry saleziánky, ktoré mali svoj dom a objekty hneď vedľa nášho. Rok som sa zabehával a učil slúžiť sv. omšu v španielčine a neskôr v šuarčine. Po roku prípravy som prebral zodpovednosť za farskú prácu a návštevy šuarských osád v pralese. Začiatky neboli ľahké – húževnato som bojoval s psychickými ťažkosťami – kultúrnym šokom, nešetrili ma ani tie telesné ťažkosti, ako boli rôzne žalúdočno-črevné infekcie a vyrovnával som sa s novou skutočnosťou.

Po štyroch rokoch práce ma predstavený poslal na náročnejšiu misiu, do vnútrozemia Amazónie do kantónu Taisha, farnosť Tuutin - Entsa. Rok som sa zorientovával a zvykal si na novú realitu, nové klimatické podmienky – viac horúco, veľa dažďa a dotieravý hmyz, s nedostatkom ciest a mostov cez rieky a problémy s dopravou. Patril som do saleziánskej komunity v Taisha s dvoma spolubratmi-kňazmi, zodpovednými za tri farnosti. Ubehlo 11 rokov, čo som prišiel na toto miesto a dostal zodpovednosť za farnosť s 32 osadami.“

Doma je nebo

Pätnásť rokov medzi Šuarmi, domorodým kmeňom v ekvádorskom pralese, v priebehu tohto obdobia niekoľko návštev doma medzi svojimi na rodnej Orave a Slovensku. Kde sa cíti viac doma?

„Ťažká otázka, na ktorú sa nedá jednoznačne odpovedať. Závisí to od toho, z akého zorného uhla sa na domov pozeráme. Ak to mam brať z prirodzeného hľadiska, kde sa práve fyzicky nachádzam, tak keď som na Slovensku, cítim sa doma na Slovensku a keď som v Ekvádore, cítim sa doma v Ekvádore. Zaujímavé je, že svedčí o tom aj moje dvojité občianstvo, slovenské i ekvádorské (ekvádorské nie s plnými právami), hoci to naše ani ekvádorské úrady nepovoľujú. 

Ak sa na domov pozerám z nadprirodzeného Božieho pohľadu, tak moja vlasť je nebo, Božie Kráľovstvo, do ktorého všetci, ktorí v Neho veríme, chceme prísť. Do neba sa môžem dostať aj zo Slovenska, aj z Ekvádoru. Po 40-tich rokoch života na Slovensku som sa rozhodol ísť za mojím misionárskym povolaním a cítim, že Boh ma volá pracovať tu, kde som teraz, v Ekvádore, so šuarským národom. Môžem povedať, že moja druhá vlasť je teraz Ekvádor, ale skutočná vlasť, kde sa všetci budeme cítiť ako doma, je nebo. A to si plne získame až po smrti.

Zžiť sa s domorodcami

Nastal nejaký pokrok v živote Šuarov?

„Určite! Moja farnosť bola duchovne zanedbaná. Kňaz, misionár, ktorý tu predo mnou pracoval, nežil s nimi. To bola veľká chyba. Pochopil som to hneď na začiatku a začal som robiť všetko pre to, aby som si tu vytvoril základne podmienky na život. Zabezpečiť cestovanie, stravovanie, ubytovanie a hygienické zariadenia. S pomocou rôznych projektov sa to podarilo a život s mojimi farníkmi sa mi stal veľmi blízkym.

Teraz v mojej farnosti s pomocou sestier saleziánok máme pravidelne rozbehnuté oratórium, katechetické skupiny, od krstu až po manželské skupiny, ktoré sa pripravujú na sobáš, malé skupinky deti, ako predpríprava k sviatostiam, rôzne kluby pre deti a mladých, mládežnícku skupinu animátorov, dobrovoľníkov a tiež niekoľko vysokoškolákov, ktorí získali sociálne štipendiá na našej saleziánskej univerzite v Quite.

Mám 32 menších i väčších filiálnych osád a každá má svoju drevenú kaplnku. Za 11 rokov sme ich postavili sedem a niektoré staršie sme zrekonštruovali. V hlavnej a najväčšej osade Tuutin - Entsa sme postavili nový, pekný murovaný kostol, pre základnú školu hygienické zariadenie so záchodmi a sprchami. Pravidelne organizujeme raz za dva mesiace katechetické stretnutia, mladých i starších katechétov posielame na zdokonaľovacie kurzy, stretnutia mládeže na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni - SDM v Krakove a Paname.

Duchovná úroveň, najmä v hlavnej osade, sa zlepšila. S výstavbou nového kostola sa urobil posun dopredu. V nedeľu chodí na bohoslužby viac ľudí, v týždni pravidelne sv. omše v Tuutin - Entsa nemáme, lebo kňaz chodí od pondelka do piatku na výjazdy do iných osád. Niektoré piatky máme mládežnícke sv. omše, v sobotu doobeda katechéza a kluby, v nedele mladí animátori pomáhajú pri bohoslužbách a sprevádzajú sestry saleziánky, prípadne kňaza do iných osád robiť apoštolát.

Do roka sa pokrstí okolo 90-100 detí, mladých a dospelých, okolo 30 detí, mladých a dospelých prijme prvé sv. prijímanie, okolo 20-30 mladých a dospelých prijme sv. birmovania, štyri a viac párov sa cirkevne zosobáši“.

Rébus na celý život

Čo mu dali Šuari?

„Naučil som sa od nich veľa a ešte sa učím. Viac a viac vnikám do ich spôsobu života, správania, myslenia. Čo mi chýba, je plynule rozprávať šuarsky. Ako-tak rozumiem základným pojmom, ale hovoriť ako Šuar nedokážem. Dokonca ani známy taliansky misionár, ktorý celý život pracoval so Šuarmi, nedokázal plynule s nimi hovoriť. Rozumel všetkému, dokonca preložil celé Sväté písmo do šuarčiny, ale plynule šuarsky nerozprával. Je to zvláštne. Reč je jednoduchá, má malo výrazových prostriedkov, ale úplne inú logiku, na akú sme zvyknutí v iných jazykoch. Vniknúť do ich myslenia a pochopiť ho trvá celý život. Plynule hovoriť ich jazykom je veľmi náročné. Musíme sa narodiť ako Šuari.“

Trpezlivo a bez zhonu

A čo ho naučili? 

„Predovšetkým byť viac trpezlivý a nenaháňať sa za prácou. Častejšie navštevovať rodiny, komunity, zúčastňovať sa ich programov a podujatí (stretnutia, sviatky, šport, účasť na besedách a rozvojových projektoch), mať na nich čas a vedieť sa k nim priblížiť, porozprávať, zažartovať, zahrať. Byť usmievavý a spokojný, nehanbiť sa, aj keď sa niečo nepodarí. Zaujímať sa o ich život, pomáhať v ťažkostiach, poradiť, usmerniť, v chorobe potešiť a dať dobrú radu ako sa vyliečiť, či ponúknuť nejaký liek. Zúčastňovať sa smutných udalostí, ako úmrtia a rodinné nešťastia. Väčšina Šuarov sú sebavedomí, nebojácni, hrdí až ambiciózni, veľmi pohostinní ľudia. 

A čo ma ešte naučili? Žartovne by sa dalo povedať, že napríklad tancovať ich domorodé tance, piť nichijamanc (domorodý nápoj), jesť rukami ich jedlo ajampako, uvariť zelené či zrelé banány, yuku, contu, robiť si očistu tela a posilniť ducha popíjaním ich nápojov a vedieť to vyvrhnúť, správať sa nehlučne v džungli, uloviť rybu vo vode, či zver (batuzu – zajaca, venado – srnu) vo vode a na zemi, pozorovať malého krokodíla, ako sa k nemu priblížiť a odfotiť si ho, pozorovať korytnačky na konároch stromov vo vode, ako sa vypekajú na slniečku a ako si ukladajú vajíčka do piesku na brehu rieky, ako nájsť tieto vajíčka v piesku a pochutnať si na nich, jesť opekané mravce, jazdiť na koni, pracovať s mačetou, sadiť banány, yuku, kokosový orech a mnoho iného. 

Treba povedať, že Šuari su vynikajuci lovci a rybári. Majú bystrý pozorovací talent. Za všetky príbehy aspoň tieto dva. 
■ Lov batuzy so Šuarom, katechétom Klementom, ktorý ma sprevádzal po džungli do vzdialenej osady: Cestou sme sa rozprávali a on sem-tam pozoroval okolie. Zrazu sa rozbehol do pralesa. Nevedel som, prečo. Pustil som sa za ním. Po krátkom behu zastal pri malej diere. Po niekoľkých minútach som pribehol k nemu aj ja. Kľakol si na zem a strčil ruku do diery až po rameno. Po chvíli ju vytiahol. Nič. Zase strčil ruku do diery a zasa nič. Pýtam sa, čo sa deje? Odpovedal: “Batuza.” Pochopil som. Zmizla mu v diere a zašla hlboko do nory, kde už ruka nedočiahla.

Nevzdával sa! Zohnal palicu a pichal ňou do zeme, aby sondoval, kam smeruje diera. Postupne, meter po metri, postupoval ďalej. Zhruba po desiatich metroch sa dostal až k bodu, kde sa nora končila. Začal hrabať rukami kolmo do zeme asi pol metra a natrafil na vnútornú chodbičku zajaca. Strčil ruku do diery až po rameno. Niekoľko sekúnd hmatal, až kým vytiahol za nohy v zemi ukryté zviera. Dal mu úder po hlave a tak ho usmrtil. Žasol som nad nim, ako dokázal holými rukami a palicou uloviť obľúbené zvieratko. S radostným úškľabkom ho strčil do ruksaka a opäť sme pokračovali v ceste.

■ Ďalší lov na venado – srnu bol tiež zaujímavý. Stalo sa to na brehu veľkej rieky Kangaim, v starom prístave Tsari (Prsty), kde mnoho ľudí čakalo na člny. Bol som medzi nimi spolu s mojimi katechétmi. Cestovali sme na stretnutie. Ľudia sa rozprávali, iní pozorovali rieku, prírodu. Jeden Šuar Hector náhle skočil do najbližšej kanojky a rýchlo vesloval po prúde rieky do stredu. Niečo vo vode zbadal. My ostatní sme mu nevenovali pozornosť. Až keď prestal veslovať, viacerí sa zamerali na to, čo ide robiť. Z člna vytiahol kúsok povrazu a urobil slučku. Vo vode sa objavilo niečo, čo sme nevideli! Veslom zavesloval, aby sa viac priblížil k objektu. Až keď vzdialenosť bola dostatočne blízka, hodil slučku do vody. Podarilo sa. Zatiahol povraz a úlovok mal zabezpečený. Vytiahol zvieratko do člna, dal mu uder a priblížil sa k brehu. Všetci sme sa okolo neho zhŕkli. Pekný úlovok venada. Hectora som osobne poznal a opýtal sa ho, čo ide s úlovkom robiť? “Dám ho mojej žene, aby urobila dobrý obed,” povedal. Zviera bolo pomerne veľké. Navrhol som mu, aby nám predal dve zadne časti. Máme stretnutie katechétov a chýba nám mäso. Jeho otec je tiež katechéta. Ochotne pristal a dohodli sme sa na dvadsiatich dolároch. Rýchlo vyčistil srnu a rozdelil ju na štyri časti. Všetci sme boli spokojní, lebo o jedlo bolo postarané.“

Príroda chráni a konzervuje

Je pandémia aj v Amazónii?

„Situácia s pandémiou tu v Ekvádore je vo všeobecnosti vážna. Najmä v mestách, kde je koncentrácia obyvateľstva hustá. V Amazónii je to trochu iné. Žijeme na vidieku uprostred prírody, ktorá nás chráni a konzervuje. Osídlenie ľuďmi nie je intenzívne. Rodiny žijú ďaleko od seba a nebezpečenstvo nákazy nie je vysoké. Úmrtia sú normálne ako každý rok. Všetky hygienické opatrenia nariadené vládou musíme dodržiavať, hlavne v mestách. V našej lokalite sa opatrenia až tak prísne nerešpektujú, hoci sa nám úrady vyhrážajú pokutami. Políciu, vojakov ani požiarnikov tu nemáme. Testy nie sú povinné a testovať sa chodia len tí, ktorí to potrebujú.“

text: Anna LAJMONOVÁ

obrázky: archív Antona Odrobiňáka (okrem obrázku z Google)

"Tento rozhovor bol pôvodne uverejnený 26. februára 2021 v novinách Námestovčan (https://www.namestovo.sk/sk/noviny-namestovcan) a uverejňujeme ho na našom portáli s dovolením otca Odrobiňáka a redakcie novín Námestovčan"

Odkaz otca Antona Odrobiňáka čitateľom

To vzácne, čo máme, je život, viera v Boha, zdravie, rodina, priatelia, spoločnosť, vzťahy. Vážiť si tieto hodnoty. Mať úctu jeden k druhému a rešpektovať sa. Nedať sa pohltiť konzumnou, egoistickou spoločnosťou a nepozerať na druhého, čo a koľko má. Neporovnávať sa! Vedieť sa podeliť, byť štedrý, solidárny! Bojovať so závisťou, nenávisťou až nevraživosťou modlitbou, pokorou, porozumením. 

Nech nám Ježiš pomôže objaviť tieto hodnoty a zjaviť vždy niečo nové, krásne, vznešené. Učiť sa objavovať Boha, Ježiša každý deň v našich situáciách. Nestrácať vieru a nádej v týchto ťažkých časoch pandémie, ktorá nás chce izolovať jeden od druhého a uzavrieť do seba.

Nech vám Pán v tomto všetkom pomáha a požehnáva, Panna Mária Pomocnica a Sedembolestná ochraňuje, sv. Jan Bosco a iní svätí inšpirujú.

Anton ODROBIŇÁK,
saleziansky misionár vs. Ekvádore