Umelá strava a umelá inteligencia

Keď pokrok nahradil jedlo

Keď sa dnes obzrieme späť, je až zarážajúce, ako rýchlo sa jedna generácia vzdala skutočného jedla. Bez veľkého odporu sme prijali umelé náhrady, spracované výrobky a priemyselné „zlepšenia“, presvedčení, že ide o pokrok a zdravie. Dôverovali sme obalom, odborníkom v televízii a novým sloganom, ktoré tvrdili, že tradičná strava je nebezpečná a zastaraná.

Maslo sa zmenilo na žltý olej, vajcia na podozrivý prežitok minulosti, mäso sa zbavovalo tuku ako niečoho hanebného. Plnotučné mlieko zmizlo zo stolov aj zo škôl a nahradili ho bezchutné náhrady. Jedlo, ktoré celé generácie živilo rodiny, bolo náhle vyhlásené za problém. Namiesto neho prišli cereálie plné cukru, práškové omáčky a „nemliečne“ smotany, ktoré nemali nič spoločné s tým, čo kedysi znamenalo výživu.

Táto zmena nebola náhodná. Bola súčasťou širšieho kultúrneho posunu. Po vojne (Vietnamská vojna) a spoločenských otrasoch (Watergate) sa slovo “nový” stalo synonymom slova “dobrý”. Priemysel, technológia a veda sľubovali lepší svet – v oblečení, v bývaní, v doprave aj v kuchyni. Polyester nahradil vlnu, televízor sa stal oltárom obývačky a potravinársky priemysel prevzal úlohu farmára.

Popri tom rástli prebytky obilia a vznikala potreba ich „kreatívne“ využiť. Kukurica sa zmenila na cukor, potom na olej a neskôr (dodnes) na palivo. Sója sa premenila na mäso. Pšenica zaplavila všetko – od raňajok až po dezerty. Vyrástla celá kultúra okolo sladkých cereálií, ktoré formovali chute aj návyky detí.

A predsa existovali oázy odporu. Domácnosti, kde sa čas akoby zastavil. Ľanové obrusy, bavlnené obrúsky, poctivé pečečené bravčové s kapustou a knedlíkom, zelenina, maslo a domáce koláče. Jedlo nebolo ideológiou, ale darom. Tieto miesta dnes pôsobia ako spomienka na zdravý rozum v čase kolektívneho poblúdenia.

 

Dôsledky poznáme. Obezita, cukrovka, srdcové choroby – choroby civilizácie, ktorá slepo dôverovala autoritám a zamenila pokrok za múdrosť. Dnes sa pomaly vraciame späť, kriticky hodnotíme potravinové pyramídy a znovu objavujeme hodnotu skutočného jedla. Nie ako nostalgický rozmar, ale ako akt prežitia (* pozri Poznámku pod čiarou).

Príbeh tejto potravinovej revolúcie je varovaním. Keď všetky inštitúcie kričia rovnako, jedným hlasom, že minulosť je zlá a budúcnosť patrí výlučne technike, oplatí sa spomaliť a zamyslieť sa. Pokrok bez pokory totiž často nevedie dopredu – ale späť, len po zložitejšej ceste nadol.

 

Keď algoritmus nahradil rozum

Ak zhrnieme predchádzjúcu časť, môžeme povedať, že v druhej polovici 20. storočia sa jedna generácia nechala presvedčiť, že tradičné jedlo je problém a priemyselná náhrada je jeho riešením. Dôverovali sme autoritám, vedeckým sloganom a lesklým obalom. Skutočné potraviny ustúpili „optimalizovaným“ produktom, ktoré sľubovali zdravie, pokrok a budúcnosť. Až neskôr sa ukázalo, že to, čo sa vydávalo za vedecký konsenzus, bolo v skutočnosti zmesou ideológie, ekonomických záujmov potravinových výrobcov  a potravinových reťazcov a slepej viery v systém.

Dnes prežívame podobný okamih – nie v kuchyni, ale v myslení. Umelá inteligencia, algoritmy a technokratické riadenie sveta sľubujú efektívnosť, objektivitu a zbavenie sa ľudských chýb. Tak ako kedysi potravinársky priemysel tvrdil, že vie lepšie než staré mamy, čo máme jesť, dnes digitálne systémy naznačujú, že vedia lepšie než človek, ako sa má myslieť, ako sa rozhodovať a ako žiť.

Technokracia vždy používa rovnaký jazyk. Tvrdí, že realita je príliš zložitá pre zdravý rozum a skúsenosť, a preto ju treba „optimalizovať“. Jedlo sa rozložilo na tuky, sacharidy a kalórie; človek sa dnes rozkladá na dáta, správanie a pravdepodobnosti. To, čo sa nedá zmerať, sa stáva podozrivým. To, čo sa nedá modelovať, sa označí za neefektívne.

Slepá dôvera v algoritmy je modernou verziou viery v potravinovú pyramídu (* pozri Poznámku pod čiarou). „Systém vie lepšie.“ „Dáta neklamú.“ „Model to tak vypočítal.“ A tak, podobne ako sme kedysi jedli umelé jedlo v presvedčení, že je zdravšie než to skutočné, dnes prijímame umelé odpovede, filtrovanú realitu a automatizované rozhodnutia v presvedčení, že sú múdrejšie než ľudský úsudok.

Výsledky sa opäť dostavujú s oneskorením. Namiesto telesných chorôb vidíme choroby spoločenské a duchovné: fragmentáciu pozornosti, stratu zmyslu, oslabenie osobnej zodpovednosti, delegovanie morálnych rozhodnutí na systémy, ktoré nemajú svedomie. Tak ako potraviny zbavené tuku a chuti viedli k prejedaniu a chorobám, aj informácie zbavené kontextu a pravdy vedú k mentálnej obezite a dezorientácii.

Existujú však aj dnes „oázy odporu“. Ľudia, ktorí si chránia “pomalé” myslenie, osobný úsudok, rozhovor tvárou v tvár, čítanie bez algoritmického výberu. Rovnako ako kedysi ľanový obrus a domáce jedlo, aj tieto praktiky pôsobia staromódne – no možno práve ony uchovávajú to, čo nás robí ľuďmi.

Poučenie je jednoduché a zároveň náročné: nie každý pokrok je skutočným zlepšením. Keď sa technológia odtrhne od múdrosti a keď efektívnosť nahradí pravdu, výsledkom nie je sloboda, ale pohodlná závislosť. Umelá inteligencia môže byť nástrojom – tak ako mlyn alebo pec. No ak jej prenecháme autoritu, stane sa náhradou rozumu, rovnako nebezpečnou, ako bola náhrada jedla bez výživy.

Tak ako sa dnes znovu učíme vážiť si skutočné potraviny, budeme sa musieť znovu naučiť vážiť si skutočné myslenie. Nie optimalizované, nie predpočítané, nie delegované – ale zakorenené v skúsenosti, tradícii, morálke a zodpovednosti.

* Poznámka “pod čiarou”

Čo sa myslí výrazom „viera v potravinovú pyramídu“

Nejde o vieru v náboženskom zmysle, ale o mentálny a kultúrny postoj:
o nekritické prijatie autoritatívneho modelu, ktorý sa prezentuje ako vedecky konečný, morálne záväzný a univerzálne platný.

1. Potravinová pyramída ako dogma

Keď bola potravinová pyramída (najmä v 70.–90. rokoch) zavedená do škôl, nemocníc a médií, nefungovala len ako odporúčanie, ale ako norma:

• „Takto má jesť každý.“
• „Kto je proti, ide proti vede.“
• „Tradičné stravovanie je podozrivé.“

Postupne sa z nej stal dogmatický rámec, nie hypotéza otvorená korekcii.
Podobne ako dogma, aj ona mala:

• svoj kánon (obilniny ako základ),
• hriech (tuk, maslo, vajcia),
• spásu (nízkotučné, light, náhrady).

2. Prečo „viera“ a nie „poznanie“

Rozdiel medzi poznaním a vierou je v tom, ako sa k tvrdeniu správame:

Poznanie	Viera v pyramídu
je otvorené revízii	bráni sa kritike
počíta s kontextom	je univerzálne
rešpektuje skúsenosť	skúsenosť znevažuje
priznáva neistotu	tvrdí istotu

Ľudia nevedeli, že obilniny sú základ zdravej stravy.
Oni tomu verili, pretože:

• to hovorili autority,
• to bolo všade rovnaké,
• alternatíva bola zosmiešňovaná.

 

3. Prečo je to dôležité dnes

Výraz „viera v potravinovú pyramídu“ sa používa ako metafora pre dnešnú dobu:

• viera v algoritmy
• viera v dátové modely
• viera v technokratické riešenia

Logika je rovnaká:

„Systém vie lepšie než človek.“
„Model nahrádza skúsenosť.“
„Kritika je nevedecká.“

Tak ako sa kedysi hovorilo:

„Ak nesúhlasíš s pyramídou, si proti vede.“

dnes sa hovorí:

„Ak nesúhlasíš s algoritmom, nerozumieš dátam.“

 

4. Skutočný problém

Problém nebola pyramída ako nástroj.
Problém bolo, že sa z nej stala autorita bez pokory.

Keď sa:

• nástroj zmení na normu,
• model na realitu,
• odporúčanie na povinnosť,

vtedy už nejde o vedu, ale o ideológiu prezlečenú za vedu.

 

5. Jednovetové zhrnutie

„Viera v potravinovú pyramídu nebola o jedle, ale o presvedčení, že systém vie lepšie než skúsenosť, tradícia, morálka a zdravý rozum.“

 

Podobne (nie rovnako) sa dá analyzovať slepá dôvera v algoritmy AI alebo nekritická viera v účinnosť a bezpečnosť protikovidových vakcín - to je však "domáca úloha" pre čitateľa.