Krásna dáma, ktorú na ulici určite neprehliadnete. Stretla som ju náhodou počas mojich potuliek v talianskom Lignano Sabbiadoro. Patrí medzi zahraničné Slovenky, ktoré milujú našu krajinu a šíria slovenskú kultúru v zahraničí. Upútala ma svojou nesmiernou životnou energiou, spojenou s fyzickou i duševnou krásou. Rodáčka z Handlovej s radosťou poskytla rozhovor, aby sa prihovorila mnohým zahraničným Slovákom.
Iveta Galbavá:
Vráťme sa na začiatok. Kedy sa prvýkrát preťal váš život s Talianskom?
Ivetka Cimetta:
Bolo to v roku 1990, keď som prišla do Talianska ako sprievodkyňa Cestovnej kancelárie mládeže. V tom čase to bola pre mladé dievča výnimočná príležitosť – takmer ako malý dar od života. A práve tam som stretla svojho manžela. Bola to láska na prvý pohľad, ale zároveň láska, ktorá sa potvrdzovala činmi. Cestoval za mnou až do Košíc, s viacerými prestupmi, bez pohodlia priamych spojov. Dnes si uvedomujem, že aj tieto cesty boli súčasťou nášho príbehu.
Iveta Galbavá:
Pred tým, než ste sa rozhodli odísť, mali ste pevné zázemie na Slovensku. Nebolo to ťažké rozhodnutie?
Ivetka Cimetta:
Bolo. Pracovala som ako vedecká pracovníčka v Ústave hospodárskych zvierat Slovenskej akadémie vied. Mala som svoju profesiu, svoju istotu. A zrazu prišlo rozhodnutie – ísť za láskou. Uvedomila som si, že ak chcem niečo získať, musím sa niečoho vzdať.
Mala som aj veľmi praktické obavy. Pýtala som sa manžela: „Čo budem robiť v letovisku, kde je práca len sezónna?“ Jediná reálna možnosť bola vedecká práca v Terste. No napokon sme sa vydali inou cestou. Manžel sa postaral a spolu sme začali podnikať v cestovnom ruchu. Dnes prevádzkujeme rezidenčné ubytovanie vo vile Marietta – v tichej časti centra Lignana.
Iveta Galbavá:
Aké to bolo byť Slovenkou v Taliansku v 90. rokoch?
Ivetka Cimetta:
Osamelé. Dlhé roky som bola v Lignane jediná Slovenka. Nemala som okolo seba komunitu, na ktorú by som sa mohla oprieť.
Aj rodinné vzťahy boli náročné – svokrovci boli generačne inde, než moji rodičia. A do toho prišli kultúrne rozdiely. Ženy v Taliansku vtedy nemali také postavenie ako u nás. Neboli tak emancipované, ako som bola zvyknutá zo Slovenska či z Čiech. Bol to pre mňa šok.
A predsa – Taliani ma prijali. Nikdy mi nedali pocítiť, že som cudzinka. Dodnes si to nesmierne vážim.
Iveta Galbavá:
Čo vás na Taliansku najviac fascinovalo?
Ivetka Cimetta:
Architektúra. Pre človeka z vnútrozemia bolo more ako objavenie nového sveta. Lignano mi pripadalo ako malý raj.
Fascinovalo ma, ako sú stavby elegantné, premyslené, nadčasové. Aj napriek rôznym historickým obdobiam si zachovali krásu. Na rozdiel od krajín poznačených totalitou tu architektúra nikdy neklesla k nevzhľadnosti.
Dodnes sa teším na každú novú stavbu – vnímam ju ako umelecké dielo. A zároveň vidím, ako sa Lignano mení, niekedy až k nepoznaniu.
Iveta Galbavá:
Ako dnes vnímate život v Taliansku – aj s jeho problémami?
Ivetka Cimetta:
Taliansko je nádherná krajina, plná pozitívnych ľudí. No má aj svoje tiene – ekonomické aj sociálne.
Ako žena stále vnímam, že Talianky nemajú také práva ako ženy na Slovensku. Vidno to napríklad na systéme podpory rodín. Na Slovensku máte materskú až tri roky. V Taliansku je to približne šesť mesiacov. Potom nastáva problém – kam s dieťaťom? Jasle prakticky neexistujú, opatera je drahá.
Mnohé ženy sú odkázané na starých rodičov alebo zostávajú závislé od partnera. V čase, keď som rodila ja, neexistoval ani materský príspevok. A pritom Taliani deti milujú. Len si ich musia veľmi zodpovedne „dovoliť“.
Pamätám si aj školy bez jedální – deti boli odkázané na automaty. To bol pre mňa šok. O družine som mohla len snívať.
Iveta Galbavá:
Taliansko však čelí aj demografickým výzvam…
Ivetka Cimetta:
Áno. Ľudia sa tu dožívajú vysokého veku, čo je krásne, ale zároveň to prináša problém starnutia populácie. Je to výzva pre celú spoločnosť.
Iveta Galbavá:
Vidíte posun v postavení žien?
Ivetka Cimetta:
Určite. Veľkým zlomom bol vstup žien do politiky. Dnes máme v Taliansku premiérku, ministerky…
Ženy pochopili, že vzdelanie je kľúč. Že ak budú pripravené, môžu meniť spoločnosť. A ich vplyv je dnes citeľný najmä v sociálnej oblasti. To, čo bolo v 70. rokoch nemysliteľné, je dnes realitou.
Iveta Galbavá:
Čo vám dáva energiu, ktorú z vás cítiť?
Ivetka Cimetta:
Láska k ľuďom. Najmä k Slovákom a Čechom, ktorých tu v lete stretávam.
Narodila som sa ešte v Československu, a preto medzi nimi nerobím rozdiely. Všetci sú mi blízki. Každé stretnutie ma nabíja. A z mnohých vznikli krásne priateľstvá – ľudia mi píšu, posielajú fotografie, pozývajú ma k sebe.
Iveta Galbavá:
Ako sa zmenilo vnímanie Slovákov v Taliansku?
Ivetka Cimetta:
Na začiatku bola nedôvera. No postupne nás spoznali. Dnes sú Slováci vnímaní veľmi pozitívne.
A čo ma najviac potešilo – Taliani sa začali učiť po slovensky. Aby mohli povedať aspoň „dobrý deň“ a „ďakujem“. Učila som desať rokov na Univerzite tretieho veku, a viem, že to pre nich nebolo jednoduché. O to viac som obdivovala ich snahu.
Iveta Galbavá:
Ako vnímajú Taliani slovenské ženy?
Ivetka Cimetta:
Ako výnimočné. Vidia v nich ženy, ktoré zvládnu všetko – rodinu aj prácu. Sú krásne, ale aj inteligentné, samostatné, vzdelané.
Zaujímavosťou je aj to, že keď sa Slovenka vydá v Taliansku, zostáva jej rodné priezvisko. V praxi to znamená, že často chodíme po úradoch s dvoma dokumentmi.
Iveta Galbavá:
A talianski muži?
Ivetka Cimetta:
Sú pracovití, húževnatí a veľmi ovplyvnení rodinou. Mama má v ich živote silné postavenie.
A v láske? Keď chcú ženu získať, nevzdajú sa. Vedia, čo chcú, a neboja sa to ukázať. To ženám imponuje. Aj môj manžel vedel, ako si získať moje srdce.
V jadre sú to dobrí ľudia. Ak je žena citlivá, tú dobrotu vycíti.
Iveta Galbavá:
Spomenuli ste aj silné rodinné väzby…
Ivetka Cimetta:
Áno. Pre Taliana je veľmi ťažké opustiť rodinu. No poznám prípady, keď nasledovali svoje slovenské manželky a úspešne podnikajú na Slovensku.
Ich vzťah ku krajine je hlboký. Spomeniem príklad – keď Lignano zasiahlo zemetrasenie, muži dokázali za pol roka postaviť nové mesto. Bez nároku na odmenu. Pomáhali si navzájom. Bolo to nesmierne silné.
Iveta Galbavá:
Vaša dcéra vyrastala medzi dvoma kultúrami. Aká bola jej cesta?
Ivetka Cimetta:
Nebola jednoduchá. Deti ju v škole vnímali ako „inú“. Niekedy ju vylučovali, aj preto, že sme doma hovorili po slovensky.
Ale naučila sa žiť medzi svetmi. Dnes je z nej módna návrhárka – možno zdedila talent po svojej prastarej mame, krajčírke zo Svätého Antona.
Som na ňu hrdá. Je šikovná, húževnatá, a zároveň plná úcty a lásky. Cíti sa Taliankou – a ja to rešpektujem. No Slovensko miluje. Najmä Banskú Štiavnicu a svoju starú mamu v Košiciach.
Iveta Galbavá:
Máte aj nesplnený sen?
Ivetka Cimetta:
Áno. Vždy som túžila byť herečkou. Ako dieťa som obdivovala hollywoodske hviezdy – ich eleganciu, vystupovanie.
Bola som však hanblivá. Možno preto ten sen zostal nenaplnený. Ale keby som si raz mohla zahrať vo filme – hoci aj bez honoráru – bola by som šťastná.
Iveta Galbavá:
Čo by ste priniesli z jednej krajiny do druhej?
Ivetka Cimetta:
Zo Slovenska by som priniesla profesionalitu, ústretovosť a rýchlosť úradov. V Taliansku to často chýba.
Aj zdravotníctvo tu čelí problémom – odchod lekárov, nízke platy, frustrácia. Tridsať rokov sa platy výrazne nezvyšovali. Aj lekári žijú často pod úroveň.
A z Talianska na Slovensko? Možno len seba – ako spojenie dvoch svetov.
Iveta Galbavá:
Aký odkaz by ste poslali Slovákom?
Ivetka Cimetta:
Aby boli hrdí. Aby sa nebáli hovoriť svoj názor.
Máme tendenciu porovnávať sa s inými národmi a podceňovať sa. Ale naša krajina je krásna a máme čo ponúknuť svetu.
A ja… vás mám všetkých rada. Chýbate mi. A zo srdca vás pozdravujem.
Iveta Galbavá:
Ďakujem vám za hlboký a úprimný rozhovor.
Ivetka Cimetta:
Aj ja ďakujem. Za priestor, v ktorom mohol zaznieť príbeh, ktorý stále žije.
Foto: archív p. Ivetky Cimetta
- 99 views