Tieto riadky začínajú vznikať v zaujímavom priestore “medzi nebom a zemou”. Nachádzam sa práve nad Atlantikom a moje kroky smerujú do stovežatej Prahy. Tentokrát však nejdem obdivovať krásy veľkomesta, aj keď jeho história a architektúra ma vždy nadchýnali. Idem oslavovať život. Presnejšie povedané, koniec jedného života. Letím k miestu, aby som poslednýkrát povedala: “Dovidenia v nebi!” môjmu druhému otcovi, vďaka ktorému mám manžela.
Jeden ľudský život skočil. Je čas zastaviť sa a vzdať úctu človeku, ktorý už žije svoj život vo večnosti. Keď sa tak zamýšľam nad touto životnou situáciou, cítim, že smútok sa snúbi s vďakou, že práve ja som mala dar byť súčasťou tohto jeho života.
Rozlúčka je za mnou a bola zaujímavá tým, že kňaz, ktorý aj keď pochovával, bol veľmi povzbudený a natešený. Povedal, že aj keď je to chvíľa smútku pre rodinu a blízkych, pre neho je však toto stretnutie veľkým povzbudením, že aj v miestach, kde sa viera už ťažko hľadá, stále sú ľudia, ktorí vierou žijú a vo viere zomierajú.
A teraz sa, prosím, spolu so mnou, presuňte v mysli o niekoľko dní neskôr a pár stoviek kilometrov na východ od krásnej Prahy. Ocitáme sa v mojom malom rodnom mestečku na východe Slovenska. Je dnes národný sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorých 1155. výročie príchodu k našim predkom si v tomto roku pripomíname. A ja mám dar, po niekoľkých rokoch, byť práve na mieste, kde som sa stala kresťankou, kde som prijala aj ostatné sviatosti, vrátane manželstva. Keď z niekoľko stoviek úst zaznieva pri svätej omši mne tak známa pieseň “Dedičstvo Otcov, zachovaj nám Pane”, mám pocit pohladenia po duši. Náherný duchovný zážitok. Nadlho. Po smútku predošlých “pražských dní” prichádzajú dni nádeje a radosti z daru viery.
Viera, smrť a život. Tieto tri slová vo mne nateraz rezonujú. Dar viery nám dáva silu vnímať odchod z tohto sveta ako bránu do nového života. Dá mi v živote niekto alebo niečo väčšiu nádej? Ako by vyzeral cieľ môjho života bez tejto nádeje? Ďakujem za ten dar.
A ešte jeden postreh z môjho života. Neviem ako Vás, ale ten môj život je nesmierne rýchly a nabitý množstvom povinností a vecí, ktoré “sa musia urobiť”. Lietam hore dole a zväčša nestíham a nemám častokrát čas ani na to, čo potrebuje moja duša, aby nehladovala. Povedzme, že trochárčim. Tomu, od Ktorého mám všetko, dávam tak málo, často iba trocha. Uvedomila som si však, že akonáhle vstúpi do života kríž, akéhokoľvek druhu, odrazu sa hodnoty zmenia, čas stratí svoju rýchlosť, nastáva ticho a obdobie “duchovného skľudnenia”, kedy sme viacej vnímaví počúvať a vidieť veci v inom svetle ako zvyčajne. Pretvára nás to, posúva bližšie k Bohu a dozrievame. Boh si nás tak okresáva, čistí a pripravuje na ďalšie úlohy tu na Zemi, cez ktoré nás chce raz priviezť k sebe. Je len na nás, či budeme tou pomyselnou nádobou v rukách Hrnčiara, ktoré nás vyformujú pre nebo.
- 77 views