1873-2016 Miglierini - 3 generácie

Po prečítaní časopisu SLOVO z Britskej Kolumbie, ktoré mi prišlo z ďalekej Kanady, získa Slovák sebavedomie, že nie sme až taký malý národ. Nezapadli sme do zabudnutia, vďaka tomu, že sme sa držali viery našich otcov. Kresťanstvo a slovenský národ sú ako spojené nádoby.

Vy, čo žijete v zahraničí dlhšie, ste už „krížovú cestu“ emigrácie a začlenenia do novej vlasti absolvovali. Každý viete svoje – boľačky aj radosti.

Starý otec

To všetko absolvoval aj môj starý otec Pavel Miglierini  (*1873, +1942) narodený v severnom Taliansku, v okrese Varese.  Koncom 19. storočia sa rozhodol usadiť pri Spišských Vlachoch na Dobrej Vôli, v osade talianskych kamenárov. Tam sa oženil so Slovenkou, ktorú miloval a mali spolu štyroch chlapcov (najstarší bol môj otec) a dve dievčatá.

Svoj pôvod nezaprel, ale chcel, aby jeho deti boli vychovávané v slovenskom duchu. Syn Ján  zomrel na zápal pľúc ako 27 ročný. Zármutok celej rodiny starý otec pretavil do náhrobku, ktorý vytesal z travertínu pre seba, aj pre rodinu. Na cintoríne v Spišských Vlachoch je pripomienkou na pominuteľnosť  života.

Kamenárov je mnoho, ale na slovo vzatých poskromne. Takým bol Pavel Miglierini, ktorý vychoval na Slovensku niekoľko generácii kamenárov. Keď tragicky zahynul gen. Milan Rastislav Štefánik, projektant Jurkovič sa rozhodol postaviť mu mohylu v Brezovej pod Bradlom zo spišského travertínu, ktorý najlepšie vystihuje  dekoratívnosť. Odborné rokovania viedol s mojím starým otcom, ktorý sa stal vedúcim partie slovenských aj talianskych kamenárov.

Kameň ťažili z neďalekého kopca z Dreveníka, ktorému dominuje Spišský hrad. Veľké kvádre nahrubo opracované koňmi vozili k železnici v Spišských Vlachoch a odtiaľ na miesto určenia. Výsledky ich práce pretrvávajú roky a dokumentujú ich kamenársky fortieľ.

Otec a ja

Narodil som sa za 1. ČSR v Spišských Vlachoch a prežil som Slovenský štát. V r.1943  som začal navštevovať  Obchodnú akadémiu v Humennom.

Do života našej rodiny r.1945 vstúpili „osloboditelia“. Otca vo februári 1945 sovietska NKVD odvliekla násilím do gulagu na Donbas. Vrátil sa zúbožený v decembri 1945 a porozprával nám o sovietskom raji. Miestnym mocipánom nebolo po vôli, že sa vrátil. 

V apríli 1948 našla suseda mŕtveho otca pod schodmi domu s ranou na  hlave, mesiac pred dovŕšením 45 rokov. Privolaný lekár konštatoval, že otec nebol opitý a nemal zdravotné problémy.  Vyšetrovateľ uvažoval, že sa možno mohol pošmyknúť, ale rozbitá hlava mu  nezapadala do konštrukcie. Možno, že ho niekto udrel tu, alebo niekde inde, ale chlap v 45 rokoch by sa asi bránil.  Do úvahy prichádzali miestni mocipáni, ale bez svedkov ťažko ich bolo obviniť. Keďže vyšetrovateľ asi nechcel dopadnúť ako otec, preto nám doporučil prijať verziu nešťastnej náhody. Nikto tomu neveril a počet občanov, ktorí odprevádzali otca na poslednej ceste dával jasnú odpoveď.

Život za vlády komunistov

Po maturite v r. 1947 som sa zapísal na Vysokú školu obchodnú v Bratislave a ubytoval v internáte Svoradov. Bolo mi treba  prebíjať sa životom za vlády komunistov. Keďže mama z malej penzie by nebola schopná financovať moje štúdium ako aj štúdium mladšieho brata, rozhodol som sa pokračovať na VŠ popri zamestnaní.

Ako 21 ročný som začal som učiť na učňovskej škole v Bratislave. Riaditeľ pochopil moju situáciu a všemožne mi vychádzal v ústrety.  Podľa nariadenia vrchnosti sa na škole založila organizácia SSM a mňa urobili predsedom. Zúčastnil som sa brigády na Trati mládeže aj v Lesnom závode na  Podbánsku.

R. 1949 začala „demokratizácia“ na vysokých školách a kádrový posudok z OV KSS v Humennom žiadal vylúčiť klerikála zo štúdií. Zachránili ma mládežnícke brigády a že som pripravoval budúce robotnícke kádre. Ako inžiniera ekonómie ma poverejníctvo žiadalo preložiť do Popradu.

Vysoké Tatry boli vždy mojou srdcovou záležitosťou a vtedy som ich užil plným dúškom. Voľné chvíle som venoval nácviku speváckych a tanečných súborov na škole. OV KSS žiadal riaditeľa poveriť niektorého z profesorov prednášať budúcim predsedom JRD. Určil mňa. Boli so mnou spokojní a pred odchodom na vojenskú prezenčnú službu poslali na vojenskú správu pochvalný kádrový posudok.

Vojenskú službu som vykonával v r.1953-55 a počas nej nacvičoval ľudové spevy a tance. Vtedy sa to nazývalo kultúrno-politická činnosť, za ktorú ma navrhli za člena KSČ. Ako som  sa mal rozhodnúť? Odmietnuť a rátať s tým, že ma zadelia do PTP (Pracovných Technických Práporov)? Nebol, som hrdina a prihlášku som podpísal.

Do školských služieb som sa po vojne nechcel vrátiť. Prijali ma na Povereníctvo kultúry, neskôr školstva a kultúry. O mojej dvojtvárnosti kádrovníci nevedeli. Cez týždeň bolo vymývania mozgov marx-leninskou „vedou“ a v nedeľu účasť na sv. omši, vždy v inom kostole.

Na krajanoch še možem spoľahnúc

V r. 1958 stal sa povereníkom Vasiľ Biľak. Hneď začali kádrové previerky a posudok z Humenného bol ten istý ako poslali na VŠ. Komisia bola prekvapená, lebo hodnotenia zo strednej školy a z vojny boli rozdielne. Mohol som síce ostať v úrade, ale len ako referent. Nečakal som na ďalší scenár a prihlásil na konkurz námestníka do Slovenskej filharmónie.

Riaditeľ Ján Strelec sa ma pýtal, či som rodina talianskeho kamenára s menom Miglierini, ktorého poznal, keď študoval v Spišskej kapitule. Povedal som, že to bol môj starý otec. „Ta sú prijatý, bo na krajanoch še možem spoľahnúc“. Nesmelo som sa pýtal, či budem môcť chodiť s filharmóniou do zahraničia. Samozrejme, veď to bude vaša úloha. S orchestrom aj s filharmonickým zborom som pochodil  značnú časť západnej aj východnej Európy a mohol som tak porovnať rozdiely. V SF som zotrval 8 rokov.

Roku 1968  sa pre prácu v zahraničí uvoľnili dvere aj pre Slovákov. Prijali ma za zástupcu riaditeľa  Československého kultúrneho strediska v Káhire. Bol to „Time of my life“.

Využil som možnosť oboznamovať egyptských  vzdelancov so slovenskou kultúrou -  literatúrou, maliarstvom, sochárstvom, hudbou.  Môj český kolega bol veľmi tolerantný a vždy sme vystupovali ako reprezentanti dvoch národných kultúr.

Medzi mojimi povinnosťami bolo spolupracovať aj s tamojšími kultúrnymi organizáciami.

Za také som považoval aj cirkevné školy. Saleziáni viedli základnú školu, františkáni a jezuiti odborné školy.  Dodával som im knihy, časopisy, filmy pre mládež.

Bratská pomoc

Keď sa v lete 1968 chýrili správy o sovietskej hrozbe šiel som pre rodinu do Bratislavy. Tam som  na vlastné oči videl ich „bratskú pomoc“. Po návrate do Káhiry nič som si nenechal pre seba a pracovníkov veľvyslanectva som informoval ako to skutočne bolo. Previerky v r. 1970 mi to všetko „spočítali“ a ako pravičiara ma vyhodili zo strany (čo mi nevadilo), ale aj zo zamestnania.  Zašiel som k saleziánovi pátrovi Cosentínovi vyžalovať sa mu a žiadať o radu. Vyrozprával som mu o otcovi, o vstupe do strany a že manželstvo sme mali v kostole a deti sú pokrstené. Skoro sa rozplakal a povedal, že nám zariadi prijatie v Kanade alebo v Austrálii.  Bohužiaľ nemohli sme ponuku prijať, lebo naše mamy vdovy očakávali našu pomoc.

Vrátili sme sa do vlasti vylepšenej o osloboditeľov a zdravé jadro. Nechcel som veriť vlastným očiam a ušiam, keď ma ministerstvo kultúry požiadalo overiť možnosť delimitácie závodu Suprahon v Bratislave ako základ budúceho slovenského hudobného  vydavateľstva. Kolégium ministra schválilo moju správu a mne pririekli funkciu ekonomického námestníka. Veľkú pomoc mi prejavil riaditeľ Gramofónových závodu v Lodeniciach pri Beroune (člen ÚV KSČ).  Jeho nemohlo napadnúť, že vyhodený zo strany má poverenie založiť podnik. Dokonca ma požiadal o pomoc pre jeho technického námestníka, čestného človeka a odborníka, ktorý však veľa „kecal“ a musel odísť zo závodu. Pomohol som mu tým, že som ho požiadal, aby vypracoval projekt výroby gramofónových platní na Slovensku. 

V hudobnom vydavateľstve OPUS som pôsobil ako námestník 4 roky, potom zistili o koho sa jedná. Minister Válek mal z toho vytriasačky, ale  mohol  som ostať pracovať ako referent.  Založil som výpočtové stredisko, organizoval výstavbu administratívnej budov a nahrávacích štúdií. Menovali ma za člena  komisie pre spoluprácu gramofónových závodov socialistických štátov. Stretol som pri tom mnoho čestných ľudí, ktorí nič iného nechceli, iba žiť v pokoji a pracovať pre rozvoj národnej kultúry. Opus bola moja  srdcová záležitosť a pôsobil som tam 19 rokov.

Po nežnej revolúcii

V r. 1990 ma požiadal  vtedajší minister kultúry Ladislav Chudík o pomoc na ministerstve. Pôsobil som ako riaditeľ ekonomického odboru 6 mesiacov. Napriek odhováraniu, aby som ostal, rozhodol som sa odísť. Vadilo mi, že mnohí bývalí horliví stranícky prisluhovači sa stali demokratmi. Nastala doba, kde všetko mal riadiť trh a on to skutočne doriadil. To čo sa s odretými ušami budovalo za boľševika, teraz demokrati rozkradli, vrátane OPUS-u.

Ak ma niečo teší, je to moja rodina. Mal som krásne manželstvo, vzdelanú, kultivovanú, jemnocitnú manželku Líviu Jedličkovú z Uherského Hradišťa. Bola dcérou staviteľa, ktorému všetko, čo budoval počas 25 rokov znárodnili za 3 dní. Po nežnej revolúcii manželka vybavovala 7 rokov čiastočnú náhradu znárodneného majetku. V r. 2005 som mal infarkt, ale vďaka úspešnej operácii a športu som prežil.  Po 47 rokoch šťastného manželstva Pán moju súputničku v r. 2007 povolal do večnosti.

Mám dvoch synov, 14 vnukov a jednu pravnučku. Pán drží nad nimi ochrannú ruku, všetci sú zdraví a úspešne študujú. Traja skončili s VŠ diplomom.

Podľa možnosti sa prihováram seniorom v Quo Vadis pri kostole Trojičiek. Ak Pán Boh dá, na budúci rok by som mal dovŕšiť 90 rokov. Pán mi časový priestor odčiniť hriechy mladosti. Optimizmus je životná filozofia, ktorá mi pomáha prekonávať boľačky života.

Ako ďalej?

Talianski kamenári vymreli, ale výsledky ich práce zostali. Začlenenie cudzincov do nového prostredia je vždy spojené s rizikom pre obe strany. Vzdelaní a pracovití imigranti majú predpoklady pozitívneho prijatia.  Európa v súčasnosti zápasí s mohutnou migráciou zo Stredného východu a zanedlho bude aj zo severnej Afriky. Ide zväčša o ľudí málo vzdelaných, z iného kultúrneho prostredia, čo vzbudzuje obavy ich adaptácie.

Štáty východnej Európy majú prax v stavaní múrov. Ten prvý nepomohol. Bude sa EÚ riadiť výzvou pápeža Františka, alebo prevládnu tendencie izolácie a nacionalizmu? Bývali kolonizátori by mali hlbšie načrieť do vrecka, aby vrátili aspoň časť z toho, čo v minulosti získali.

Slovenská republika je malý štát. Prevažná väčšina obyvateľstva dôveruje  prezidentovi Andrejovi Kiskovi a jeho proeurópskej orientácii. Nemôžeme však prehliadať ani túžby nášho východného brata, s ktorým máme bohaté skúsenosti. A južný sused mu ide po ruke. A čo my?

Bude veľa záležať ako sa zachová EÚ. Zostane ako celok, alebo sa rozdrobí? Dúfam, že sa moji vnuci dožijú života v spravodlivej spoločnosti.  

S pozdravom Aristid Miglierini.