1.rozhovor

V miestnosti je prítmie. Na masívnom stole horí zelená lampa a jej svetlo dopadá na starú knihu. Kožená väzba je ošúchaná a zlaté písmená stratili niekdajší lesk, ale názov sa ešte stále dá prečítať:

DOMÁCI LEKÁR A RADCA

Muž sediaci oproti mne má tmavý oblek a bielu košeľu so zapnutým golierom. Jeho tvár mi pripomína kresbu, ktorú mal podľa spomienok vytvoriť doktor Jozef Cincík. Neviem však, či sa na ňu skutočne podobá, alebo si iba želám, aby sa podobala.

Položím na stôl svoje poznámky.

„Môžem vás oslovovať pán Carmen?“

„Keď ste ma už pod týmto menom privolali, bolo by čudné, keby ste mi teraz dali iné.“

„Teda Július Carmen?“

„Tak je napísané na knihe.“

„Nepýtam sa, čo je napísané na knihe. Pýtam sa, ako sa voláte.“

Muž sa pozrie na obálku. Prstom pomaly prejde po zlatých písmenách svojho mena.

„Meno na knihe je niekedy skutočnejšie než meno v matrike.“

„Neskorší bádatelia vás označujú za Alfonza Zhorského. V niektorých dokumentoch sa priezvisko píše Zhorszky. Je to vaše pravé meno?“

„Čo rozumiete pod slovami pravé meno?“

„Meno, ktoré ste dostali pri narodení.“

„To je prvé meno človeka. Nemusí byť posledné.“

„Takže ho nepopierate?“

„Ani nepotvrdzujem.“

„Prečo?“

„Pretože ste na začiatku nášho rozhovoru a už by ste chceli poznať jeho koniec.“

„Možno je vaše meno začiatkom celého príbehu.“

„Alebo jeho poslednou vetou.“

Na chvíľu zavládne ticho. Otvorím knihu na titulnej strane.

„O ľudskom tele ste napísali takmer tisíc strán. Opísali ste srdce, mozog, krv, žalúdok, oči, kožu, mužské aj ženské telo. Písali ste o narodení, chorobe aj smrti. Prečo ste nedokázali napísať jednu stranu o sebe?“

„Pretože moja kniha nevznikla preto, aby ľudia poznali mňa. Mala im pomôcť poznať samých seba.“

„Napriek tomu ste sa pod ňu podpísali.“

„Každá kniha potrebuje meno autora.“

„Hoci je vymyslené?“

„Všetky mená sú do istej miery vymyslené. Niekto ich vymyslel pred nami a niekto nám ich dal. Ja som si svoje vybral sám.“

„Prečo práve Carmen?“

„V latinčine môže carmen znamenať pieseň, báseň, verš, niekedy aj zaklínadlo. Páčilo sa mi, že jedno slovo môže mať viac významov.“

„Tak ako jeden človek môže mať viac životov?“

Carmen sa po prvý raz slabo usmeje.

„Vidím, že nebudete klásť iba lekárske otázky.“

„Toto nebude rozhovor iba o medicíne.“

„Potom by ste mali byť opatrný. Choroby ľudského tela sa niekedy liečia ľahšie než choroby ľudskej minulosti.“

---

„V knižniciach vás evidujú ako autora druhého vydania Slovenského domáceho lekára a radcu. Kedy vyšlo prvé vydanie?“

„Rukopis som dokončil roku 1920.“

„To ešte nie je odpoveď na otázku o roku vydania.“

„Vtedy nebolo také jednoduché premeniť rukopis na knihu. Najmä nie slovenský rukopis s vyše tisíckou strán a množstvom obrazov. Papier bol drahý, tlač bola drahá a náš národ v Amerike nebol bohatý.“

„Vo svojom predhovore píšete, že keď ste knihu ohlásili, mnohí vám neverili.“

„Niektorí ju nazývali humbugom ešte skôr, než ju mohli držať v rukách. Považovali za nemožné, aby Slovák v Amerike vydal zdravotnícku knihu s približne tisícdvesto stranami.“

„Mali na pochybnosti dôvod?“

„Mali skúsenosti s ľuďmi, ktorí veľa sľubovali a málo vykonali. Preto som sa na nich nehneval. Kniha však napokon vyšla.“

„Prvý náklad mal podľa vášho predhovoru dvetisíc výtlačkov.“

„Nielen podľa predhovoru. Dal som vytlačiť dvetisíc výtlačkov.“

„A všetky sa vraj predali za dvanásť mesiacov.“

„Vypredali sa.“

„To je vaše vlastné tvrdenie. Nezachovalo sa účtovníctvo, podľa ktorého by sme ho mohli overiť.“

Carmen sa oprie o operadlo.

„Budete ma v každej odpovedi upozorňovať, že som možno klamal?“

„Budem upozorňovať na rozdiel medzi tým, čo tvrdíte vy, a tým, čo môžeme nezávisle dokázať.“

„To je spravodlivé. Ale rovnaké pravidlo musíte uplatniť aj na mojich kritikov.“

„Presne to mám v úmysle.“

„Potom môžeme pokračovať.“

---

„Vo svojej knihe píšete, že ste na prvom vydaní stratili takmer štyritisíc dolárov. Ako možno vypredať celý náklad a pritom prerobiť?“

„Predaj knihy ešte neznamená zisk. Treba zaplatiť papier, sadzbu, tlač, väzbu, rytiny, dopravu, reklamu aj ľudí, ktorí na knihe pracovali. Mnohí kupovali na splátky. Nie každý zaplatil. A cena, hoci sa ľuďom zdala vysoká, nepokrývala všetky náklady.“

„Neskoršie spomienky hovoria o cene dvanásť dolárov.“

„Pre robotnícku rodinu to nebolo málo.“

„Túto cenu zatiaľ neviem nezávisle potvrdiť.“

„Zase ma opravujete.“

„Vysvetľujem pravidlá nášho rozhovoru.“

„Teda ich vysvetlite celé.“

Zavriem poznámky. Na túto chvíľu som čakal.

„Dobre. Toto stretnutie je literárna rekonštrukcia. Vy v tejto miestnosti nie ste historický Július Carmen, ale postava vytvorená z toho, čo po ňom zostalo.“

„To nie je práve lichotivé privítanie.“

„Je to čestné privítanie. Keď budem poznať vaše skutočné slová z knihy, použijem ich alebo ich verne prerozprávam. Keď budem mať historický dokument, poviem, čo dokazuje. Keď si pramene budú protirečiť, nevyberiem si potajomky verziu, ktorá sa mi viac páči.“

„A keď nebudete mať nič?“

„Vtedy nastúpi predstavivosť. Ale nesmiem ju vydávať za archívny dokument.“

„Čiže moje odpovede budú sčasti moje a sčasti vaše.“

„Áno. Budem sa usilovať, aby ste hovorili ako človek svojej doby a podľa názorov, ktoré ste vyjadrili vo svojich knihách. Nemôžem však tvrdiť, že by ste vyslovili presne tieto vety.“

„Potom nie som človek. Som pravdepodobnosť.“

„Ste pokus priblížiť človeka, ktorý po sebe zanechal veľké dielo, ale veľmi málo spoľahlivých informácií o svojom živote.“

Carmen chvíľu mlčí. Potom položí dlaň na knihu.

„Nech je teda aj pre vás záväzné jedno moje pravidlo.“

„Aké?“

„Čo je doložené, neprekrúcajte. Čo je sporné, nevyhlasujte za istotu. A čo si domyslíte, neobliekajte do kabáta historického dokumentu.“

„Súhlasím.“

„Potom ste možno po mnohých rokoch prvý človek, ktorému dovolím, aby sa ma pýtal na Alfonza Zhorského.“

---

Obrátim niekoľko prvých strán knihy. Nasleduje venovanie Pavlovi Jamriškovi, majiteľovi tlačiarne v Pittsburghu.

„Druhé vydanie ste venovali Pavlovi Jamriškovi.“

„Bez neho by možno nevyšlo.“

„Na titulnej strane stojí: Tlačou P. Jamriška a Spol., 628–630 Grant Street, Pittsburgh, Pennsylvania. Čitatelia by si preto mohli myslieť, že kniha vznikla v Pittsburghu.“

„Bola tam vytlačená a zviazaná. Jej domovom však bol Detroit. Copyright patril spoločnosti Home Doctor Publishing Company.“

„Bola to vaša spoločnosť?“

„Bola to spoločnosť, prostredníctvom ktorej vychádzali moje knihy.“

„Opäť ste neodpovedali priamo.“

„Priamo odpovedá človek vtedy, keď je otázka jednoduchšia než skutočnosť.“

„Jamriškovi ďakujete za tlač, väzbu, korektúry a prakticky celú výrobu knihy.“

„Pavel bol tlačiar, ale nielen remeselník. Rozumel slovenskému slovu a vedel, že kniha môže držať národ pohromade aj vtedy, keď je ten národ roztrúsený po cudzom kontinente.“

„Tvrdíte tiež, že samotné rytiny a obrazy vás stáli skoro sedemtisíc dolárov.“

„Obraz niekedy vysvetlí jednoduchému človeku viac než celá strana odborného textu.“

„Odborný program historikov farmácie uvádza 1 116 ilustrácií.“

„Počítali ste ich?“

„Skontroloval som číslovanie. Posledný obraz skutočne nesie číslo 1116.“

„Tak predsa len niečomu veríte bez toho, aby ste našli účtovnú knihu.“

„Verím tomu, čo možno skontrolovať.“

---

„Pre koho ste tú knihu písali?“

„Pre slovenského človeka.“

„To je veľmi široká odpoveď.“

„Pre robotníka, ktorý prišiel z dediny do americkej fabriky a nerozumel reči svojho lekára. Pre matku, ktorá nevedela, čo robiť, keď jej dieťa ochorelo uprostred noci. Pre rodinu, ktorá bývala ďaleko od nemocnice. Pre zdravého človeka, aby si zdravie nepokazil, aj pre chorého, aby lepšie rozumel tomu, čo sa s ním deje.“

„Vo svojom úvode tvrdíte, že Slovákom chýbali dobré zdravotnícke knihy.“

„Chýbali im knihy, ktoré by mali poruke a ktorým by rozumeli.“

„Slovenské zdravotnícke knihy existovali už pred vami. Písali ich Fándly, Jesenský, Šrobár a ďalší.“

„Koľko slovenských robotníkov v Detroite ich malo doma?“

„Pravdepodobne málo.“

„Potom rozumiete, čo som chcel povedať. Netvrdil som, že predo mnou nikto nenapísal ani jeden riadok o zdraví. Tvrdil som, že slovenský človek v Amerike zostával bez zrozumiteľnej a dostatočne obsiahlej knihy.“

„Vaša kniha nebola iba o medicíne.“

„Zdravie nie je iba medicína. Záleží na tom, čo človek je, čo pije, ako býva, ako pracuje, či sa umýva, či má v dome svetlo a čerstvý vzduch, ako vychováva deti a ako sa správa k vlastnej rodine.“

„Písali ste aj o varení, bylinkách, hubách, kozmetike, manželstve a pohlavnom živote.“

„Pretože chorý žalúdok sa nezaujíma o to, či jeho liečenie nazvete medicínou alebo varením. A nešťastné manželstvo môže človeku poškodiť zdravie väčšmi než pokazená večera.“

„Chceli ste napísať celú knižnicu v jednom zväzku?“

„Chcel som, aby slovenská rodina nemusela vlastniť štyridsať kníh, ktoré si nemohla dovoliť.“

„Preto ste jednotlivé oddiely nazvali knihami?“

„Štyridsať kníh pod jednou väzbou.“

„A takmer tisíc strán drobného písma.“

„Nevedomosť je rozsiahla choroba. Nedá sa liečiť tenkou brožúrkou.“

---

„Vo svojom predhovore píšete, že ste roku 1914, na začiatku svetovej vojny, zatvorili laboratórium a začali usporadúvať materiál, ktorý ste zhromažďovali asi dvadsať rokov.“

„Áno.“

„Pracovali ste údajne šestnásť až osemnásť hodín denne.“

„Keď človek žije sám, deň je dlhší.“

„Boli ste celý život slobodný?“

Carmenova tvár sa zmení. Iba nepatrne, ale dosť na to, aby som si to všimol.

„Dohodli sme sa, že nezačnete od konca.“

„Pýtam sa preto, lebo neskoršie spomienky hovoria o žene, ktorú ste milovali.“

„Neskoršie spomienky často vedia viac než človek, na ktorého spomínajú.“

„Vraj to bola kreolka.“

„Dnes sa rozprávame o knihe.“

„Dobre. K tej žene sa vrátime inokedy.“

„Ak to bude potrebné.“

„Bude.“

Carmen sa pozrie bokom. Prvý raz mám dojem, že by najradšej vstal a odišiel. Napokon však zostane sedieť.

---

„Vráťme sa k roku 1914. Prečo ste zatvorili laboratórium?“

„Pretože som pochopil, že všetko, čo viem alebo čo si myslím, že viem, zomrie so mnou, ak to neusporiadam.“

„Báli ste sa smrti?“

„Človek, ktorý denne stretáva chorých, nemôže predstierať, že smrť neexistuje. Nebál som sa iba vlastnej smrti. Bál som sa, že práca dvadsiatich rokov zostane v škatuliach ako kopa nečitateľných papierov.“

„Z čoho ste čerpali?“

„Z anglických, nemeckých, českých, ruských, poľských a slovenských kníh, z odborných článkov, z lekárskych spisov a z vlastných poznámok.“

„Teda kniha nebola úplne pôvodná.“

„Ani som netvrdil, že všetky vedomosti v nej vznikli v mojej hlave. Anatómia človeka sa nemení podľa jazyka autora. Mojou úlohou bolo zhromaždiť poznatky, usporiadať ich a podať ich tak, aby im slovenský čitateľ rozumel.“

„Dnes by sme sa pýtali, či ste všetky zdroje správne citovali.“

„Dnes sa pýtate otázky dneška. Ja som riešil núdzu svojej doby.“

„To vás nezbavuje zodpovednosti.“

„Ani vás časový odstup nezbavuje povinnosti rozumieť okolnostiam.“

Na túto odpoveď nemám okamžitú námietku.

---

„Vo vašej knihe sú rady, ktoré dodnes pôsobia rozumne: čistota, čerstvý vzduch, slnečné svetlo, pohyb, striedmosť, voda, výživa a zdravý rozum.“

„Najlepší lekár niekedy neprichádza s lekárničkou. Prichádza otvoreným oknom.“

„Sú tam však aj rady, ktoré sú podľa dnešnej medicíny nebezpečné. Petrolej na vnútorné užívanie, arzénové prípravky, strychnín, ortuť, morfium, ópium, púšťanie žilou a pijavice.“

„Používali ich lekári mojej doby.“

„Niektoré používali. Iné pochádzali z ľudového liečiteľstva alebo z pochybných liečebných systémov.“

„Potom ich posudzujte podľa poznania mojej doby.“

„Historicky áno. Ale dnešný čitateľ musí vedieť, že ich nemá skúšať.“

„Ak je o sto rokov múdrejší, nech sa podľa toho správa. Bol by som blázon, keby som žiadal, aby ľudia naveky zostali pri tom, čo sa vedelo roku 1920.“

„Takže pripúšťate, že vaša kniha už nemôže byť používaná ako zdravotnícka príručka?“

„Kniha, ktorá sa dožije sto rokov, nemusí zostať lekárňou. Môže sa stať svedectvom.“

„O čom?“

„O tom, čo ľudia vedeli, čomu verili, čoho sa báli a ako sa usilovali pomáhať si, keď lekár nebol nablízku.“

---

Pomaly zatvorím knihu. Je ťažká a pri dopade na stôl vydá tlmený zvuk.

„Pán Carmen, ste hlavnou postavou tejto série, ale po prvom rozhovore o vás stále takmer nič nevieme.“

„Viete, že som napísal knihu.“

„Viem, čo o jej vzniku tvrdíte. Neviem však, kde ste sa narodili, kto boli vaši rodičia, čo ste študovali, prečo ste odišli z Uhorska ani prečo ste si zmenili meno.“

„Keby ste to všetko vedeli už dnes, nepotrebovali by ste ďalší rozhovor.“

„Historici uvádzajú dva roky vášho narodenia: 1868 a 1871.“

„Možno som sa raz narodil ako Alfonz Zhorský a druhý raz ako Július Carmen.“

„Narodili ste sa v Levoči?“

„Narodil som sa v krajine, z ktorej som musel odísť.“

„Museli alebo chceli?“

„Človek si niekedy nahovára, že chce to, čo už musí urobiť.“

„Boli ste vojakom?“

„Každý muž v starom Uhorsku sa musel naučiť poslúchať nejaký rozkaz.“

„Študovali ste medicínu vo Viedni?“

„Videl som Viedeň.“

„To nie je odpoveď.“

„Je to jediná odpoveď, ktorú dnes dostanete.“

„Prišli ste do Ameriky ako agent uhorskej vlády?“

Muž oproti mne sa prestane usmievať.

Jeho ruka, ktorá až doteraz pokojne spočívala na stole, sa pomaly zatvorí. Neviem, či od hnevu, zo strachu alebo iba preto, že túto otázku očakával.

„Kto vám to povedal?“

„Historici, ktorí sa pokúšali zrekonštruovať váš život.“

„Historici skladajú mŕtvych ľudí z papierov, ktoré po nich zostali. Keď im jeden papier chýba, nahradia ho domnienkou.“

„Je to teda iba domnienka?“

„Keby som vám povedal, že áno, uverili by ste mi?“

„Nie bez ďalších dôkazov.“

„A keby som povedal, že som agentom bol?“

„Pýtal by som sa, koho ste sledovali, komu ste podávali správy a prečo ste svoju úlohu opustili.“

„Vidíte? Nijaká moja odpoveď by tento rozhovor neukončila.“

„Ale jedna z nich by ho mohla začať.“

Carmen vstane. Svetlo lampy dopadne na jeho tvár, no jej časť zostane v tieni.

„Ak chcete pochopiť, prečo si človek zmení meno, nepýtajte sa najprv, aké meno si vybral.“

„Na čo sa mám pýtať?“

„Čoho sa musel vzdať, aby pod novým menom mohol žiť.“

„A čoho ste sa vzdali vy?“

Carmen pristúpi ku dverám.

„To bude vaša ďalšia otázka.“

Otvorí dvere, ale za nimi nie je chodba. Je tam iba tma.

„Stretneme sa znova?“

Na chvíľu sa zastaví.

„Už ste ma raz našli v zaprášenej škatuli. Nájdete ma tam aj druhý raz.“

Dvere sa zatvoria.

Na stole zostane kniha. Nad jej názvom svieti meno človeka, ktorý o ľudskom tele napísal takmer tisíc strán, ale vlastný život ukryl do jediného písmena:

J. CARMEN

---

Poznámka autora k prvej časti

Historicky doložené alebo priamo uvedené v knihe sú najmä tieto skutočnosti:

• skúmaný exemplár je druhým vydaním Slovenského domáceho lekára a radcu;
• vydavateľská značka bola Home Doctor Publishing Company v Detroite;
• knihu vytlačila spoločnosť P. Jamriška a Spol. na Grant Street v Pittsburghu;
• Carmen uvádza, že materiál zhromažďoval približne dvadsať rokov, laboratórium zatvoril roku 1914 a rukopis dokončil roku 1920;
• podľa jeho vlastného tvrdenia malo prvé vydanie 2 000 výtlačkov a vypredalo sa za dvanásť mesiacov;
• druhé vydanie má 995 tlačených strán, štyridsať tematických oddielov a číslovanie ilustrácií siaha po číslo 1116;
• Carmen knihu venoval Pavlovi Jamriškovi a ďakoval mu za tlač, väzbu, korektúry a výrobnú spoluprácu.

Neskoršia odborná literatúra stotožňuje Júliusa Carmena s Alfonzom Zhorským alebo Zhorszkým. Pramene sa však rozchádzajú v roku a mieste jeho narodenia. Tvrdenie, že do Spojených štátov prišiel ako uhorský agent, pochádza z novšieho historického výskumu, ale úplná dokumentácia tohto tvrdenia nebola pri príprave textu dostupná.

Miestnosť, stretnutie aj celý rozhovor sú literárnou rekonštrukciou. Carmenove odpovede boli vytvorené na základe názorov, ktoré vyjadril vo svojej knihe, a podľa známych či predpokladaných okolností jeho života.

V nasledujúcej časti sa pokúsime vstúpiť do obdobia, o ktorom Carmen celý život mlčal:

Levoča, Šariš alebo miesto, ktoré bolo treba zabudnúť?