Tento rozhovor s Otcom Šutkom som spravil r.2006 pri jeho návšteve slovenskej komunity vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Rozhovor, ktorý som mal s ním pred 18 rokmi, som upravil tak, akoby sa bol udial v septembri 2024, pretože jeho životné skúsenosti a rady pre mladú generáciu i pre slovenských politikov sú nadčasové.
Kto bol Otec Šutka?
Otec Ján Šutka SDB, 84 ročný slovenský salezián a dlhoročný misionár medzi Šuarmi zomrel v pondelok 11. Augusta, 2014 v Ekvádore v meste Cuenca o 5.00 ráno miestneho času.
Stručný životopis Otca Jána Šutku SDB si môžete prečítať tu (2014 Spomienky na Otca Jána Šutku, SDB).
Tu je rozhovor.
Otec Šutka, Vy a farnosť Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster majú veľa spoločného: spoločné slovenské korene, spoločnú materinskú reč, spoločnú vieru. Ďalšou spoločnou vecou je, že naša farnosť vznikla v r.1960 a Vy ste boli v r.1960 vysvätený za kňaza v Kolumbijskej Bogote, kde ste, od tých čias, pracovali viac ako 50 rokov v ekvadorskom pralese medzi domorodcami kmeňa Šuar. Ako ste sa dostali do ekvadorského pralesa?
Otec Šutka pri diskusii s farníkmi osady sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006
Dostal som sa tam, pretože v Taliansku, cestou z domu som jednoducho napísal predstaveným, že by som chcel pracovať v misiach ... tak dobre, oni mi hneď odpovedali, že je to veľmi pekná myšlienka a aby som sa pripravil na tú prácu. Tak potom som nechal všetko v rukách Božích a moji predstavení ma poslali do Ekvadoru. Ja som o Ekvadore vôbec nič nevedel alebo len veľmi máličko. Jednoducho ako Salezián, podľa sľubu poslušnosti som prišiel do Ekvadoru. Hneď po vysviacke, už 4.novembra 1960, som bol v Sukua a tam som začínal.
Kedy ste vstupili medzi Salezianov?
V 1949 ešte na Slovensku, vtedy som spravil svoj sľub.
Žili ste vyše 50 rokov medzi Šuarmi. Veľa vecí sa môžeme o nich dočítať v knižke, ktorú ste napísali, rád by som sa Vás však chcel spýtať na veci, ktoré tam nie sú napísané. Povedzte nám, aké sú typické vlastnosti šuarských mužov a šuarských žien?
Šuari sú veľmi úprimní, veselí a majú dobrý character. Sú zdvorilí, nekradnú . Im stačí jedno slovo, aby Ti uverili. Ale muž má vždy nad ženou vyššie postavenie; žena je vždy trochu menej ako muž. On sa stará o živobytie. On pracuje na poli, chodí chytať ryby , chodí na polovačku . Snaží sa mať sociálne styky s inými . Potom rozhoduje aj o tom, komu dá svoju dcéru za manželku, kde bude bývať. Muž aj žena majú veľmi dobré vlastnosti, ktoré im niekedy môžeme závidieť. Nikdy neklamú, vždy povedia pravdu a pre nich má slovo veľký význam, stačí niečo povedať a už nepotrebuju žiadne zmluvy, žiadne podpisy, nič podobné … Áno ( smiech ).
Majú Šuari a Slováci niečo spoločné? Pripomínajú Vám Šuari niečim Slovákov a Slováci Šuarov?
Je pravda, že v styku s inými ľuďmi vždy nájdeme niečo spoločné. Pre nás by to bolo pohostinstvo. Totiž Slováci vždy boli pohostinní. Tak isto ako Šuar. Ak vojdeš do jednej chatrče, môžeš tam zostať týždeň, môžeš tam prenocovať, dajú ti jesť, nepýtajú sa veľa a nežiadaljú nič . Teda, pohostinnosť by mohla byť tá spoločná črta dobra medzi Slovákmi a Šuarmi.
Akí boli Šuari keď ste tam Vy začali pôsobiť? Boli to divosi ?
No, tak divosi neboli, pretože nikto nie je divochom. Len my to tak hovoríme. Oni majú svoju kultúru, svoje veci a oni odpovedali na svoje prostredie svojím spôsobom, aby riešili svoje životné problémy a otázky .
Šuari žili hlboko v pralese. Boli alebo neboli vítaní medzi ľuďmi žijúcimi mimo pralesa?
To nie že boli vítaní alebo nevítaní, ale jednoducho tam boli rasové rozdiely, takže miešanec neznášal domorodca ako kdekoľvek inde na svete.
Miešanec? Aký miešanec?
My to tak voláme tých, ktorí prichádzajú zo strednej časti Ekvadoru. Voláme ich po španielsky “mestisos”, pretože oni pochádzaju zo stretnutia Španielov a Indianov v tom pohorí. Takže oni sú miešanci medzi domorodými indiánmi a kolonizátormi zo Španielska, takže oni majú aj mená aj priezviská španielske. Ale zároveň, ako oni boli poddanými, pretože predtým tam bol feudalizmus, tak aj teraz, keď majú novú možnosť ísť do pralesa pracovať a zostať tam bývať, tak chcú sa oni vyzdvihnúť a potom tých domorodých utláčať.
V čom by sme si my, Slováci žijúci v Kanade, mali zobrať príklad od Šuarov?
Myslím, že by to mali byť tie spoločenské styky, potom to vzajomné prijatie jeden druhého, v tom, že veríme v účasť na spoločnom koreni, na spoločnej reči ... myslim, že to by bolo dôležite … Šuari, napríklad, si berú ženy iba zo svojho kmeňa.
Naozaj...?
Áno, a oni sa potom medzi sebou vždy rozprávajú iba v ich reči a s autoritami a s tými “mestisos” sa rozpravajú španielsky. Takže sa vedia veľmi prispôsobiť z jednej strany tomu prostrediu, ale zároveň sa cítia svoji. Čiže patria do širokej rodiny svojho kmeňa.
Čiže majú veľký pocit spolupatričnosti?
Áno.
A to je čo nám vo veľa prípadoch chýba?
Áno, mohlo by to byť lešie.
Vo svojej knižke “Medzi Šuarmi” ste opísali aj to, v čo všetko Šuari veria, ako vznikol svet, ako vznikli ľudia, stromy, zvieratá a čo sa stane s človekom po smrti. A Šuari podľa toho ako ste ich opísali, majú mnohé legendy, podľa ktorých žili a možno stále ešte aj žijú. Vy ste prišli medzi nich naučit ich kresťanskej láske a hlásať Kristovo evanjelium. Ako sa Vám podarilo skĺbiť toto ich prírodné, prirodzené náboženstvo s kresťanstvom?
Vysluhovanie sviatosti eucharistie v kostole v pralese
Je veľký rozdiel medzi prirodzeným náboženstvom a kresťanskou vierou. Šuari, ako všetky národy mali prirodzené náboženstvo, báli sa Boha. Vedeli, že dačo existuje, pretože, keď ochorejú, alebo ich stretnú iné nešťastia, tak si to vysvetlujú ... tak zbadajú, že je niečo nad nimi, a práve preto majú hromadu týchto legiend a povier, čo vysvetlujú daktoré skutočnosti ich života.
Dajme tomu chorobu alebo smrť - to je najťažšia otázka pre všetkých. Viera v Ježiša Krista je pre nich nová vec, pretože prirodzené náboženstvo sa zakladá na temnosti a na strachu. Ľudia sa boja Toho alebo Onoho a nakoľko sa boja, natoľko sa snažia, aby To alebo Ono bolo ich kamarátom, pretože inač by sa im mohlo vodiť zle a hľadajú nejaké miesta, kde sa im zdá, že by On mohol byť, kde by ho mohli nájsť. Všetky prirodzené náboženstvá to mali takisto.
Napríklad Hebrejci si mysleli, že On je tam hore na vrchu na Sinaji, my (Slovania) sme si mysleli, že On je vo velikánskych stromoch alebo pod tým vodopádom... tam boli ti dobrí, ale aj zlí duchovia .
Keď ale zistíme, ze Pán Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a zomrel na kríži, tak prichádzame ku kresťanskej viere. Strach už nepanuje v nás, ale máme priamy kontakt s Bohom skrze Ježiša Krista.
Ale zaujímavé je, že všetky náboženstvá majú prirodzene v sebe semeno kresťanstva, ako hovorí 2. vatikánsky koncil, takže treba len objaviť tie semená kresťanstva v ich náboženstve a odtial ísť ďalej. Božie prikázania prv než boli vytesané do tých tabuľ na skale, tak boli vyryté v našich srdciach.
Takže Šuari to majú aj v ich prirodzenom náboženstve. Oni vedia, že nemôžu kradnúť, nemôžu zabíjať... zabíja sa iba nepriateľ. Takže, keď oni zistia, že je dakto ich nepriateľom, tak ho treba zničiť. Teda dôležité je pre nich pochopiť, že hriech a diabol je ich najväčším nepriateľom.
Preto bolo medzi Šuarmi zabijanie z pomsty?
Áno, rôzne pomsty. Ale toto je aj druhá vec, pretože (krvná) pomsta – v ich chápaní – to bolo niečo sväté. Keby sa neboli pomstili na vrahovi ich príbuzneho, tak zase duch mŕtveho príbuzneho by sa vypomstil na nich.
A podarilo sa Vám toto myslenie trošku prekonat?
Pravdaže, pravdaže… dnes sa to už nerobí …
Čiže, dá sa povedať, že ste nemali veľké problémy skĺbiť kresťanstvo s ich náboženstvom?
Farníci jednej zo Šuarských osád
Nie, nie. Pravdaže dakedy by sa zdalo, a antropológovia niekedy tak hovoria, že sme im ukradli ich náboženstvo. Práve naopak, my sme ich náboženstvo naplnili všetkým tým, čo oni ešte nemali, hlavne prikázaním lásky. Základné Božie prikázania má každý človek vo svojom svedomí, vo svojom srdci.
Otec Šutka prijímal aj návštevy z Kanady
Život misionára to nie je iba hlásanie evanjelia, ale aj jeho premietnutie do každodenného života, do rodiny, do medziľudských vzťahov, do spoločenského života, do hospodárstva, do politiky. Akej inej činnosti ste sa venovali medzi Šuarmi ?
Najdôležitejšia bola výchova. Dobrá, správna výchova to je základ pre každý kmeň, pre každého človeka. Druhou úlohou bolo zabezpečiť zdravie členov kmeňa. Šuari boli veľmi ohrozovaní chorobami, pretože oni nemali antibiotiká proti chorobám, ktoré im prinášali títo “mestisos”, napríklad osýpky, suchotiny … to neboli ich choroby, oni vôbec nepoznali tieto veci, takže bol veľmi dôležitý ich zdravotný stav, ich zdravie. A po tretie zabezpečiť ich ekonómiu, totiž, aby mali dostatočné možnosti na dôstojný život. Bolo treba zaistiť pre nich pôdu, pretože “mestisos” začali zaberať ich pozemky a tískať ich ďalej do pralesa. Takže, snaha bola, aby sa Šuari cítili pánmi svojho územia. A teda, keď sa to s ťažkosťami podarilo, tak potom bolo treba urobiť dačo, čo by Šuarom pomohlo vyrovnať sa - v určitom slova zmysle byť rovní - s kolonizátormi alebo s “mestisos".
Tak sme začali s chovom dobytka pretože “mestisos” mali dobytok a domorodci nemali, tak sme začali program chovu dobytka. A tiež nový program vo výchove, lebo predtým sa deti vychovávali v našich internatoch oddelene. Mali sme dve školy: jedna pre chlapcov “mestisos" a druhá pre chlapcov Šuar ...
Oddelene ?
Áno, oddelene. Mali sme aj školu pre dievčatá “mestisas” a pre dievčatá Šuar. Ja som začal hneď pracovať na zjednotení škôl, pretože som bol direktorom a som to mohol spraviť. Zrušiť tu školu pre chlapcov Šuar, aby spoločne študovali “mestisos” aj Šuar, aby spoločne chodili do školy, aby sa vzťahy medzi nimi normálne vyvíjali.
A takisto na druhý rok spravili aj rádové setry so školami pre dievčatá, aj keď to už bolo ťažšie prijaté. Sestry hovorili, že matky dievčat “mestisas” nepríjmu, aby ich dcéry sedeli v lavici so Šuarkou. Že pošlú svoje dievčatá do štátnej školy . Ja som povedal, že veď dobre, keď pošlú, nech pošlú, ale nestalo sa tak. Boli snáď len 2 prípady, čo zobrali dieťa, teda dievča ...ale chlapca nie .
Takže teraz chodia deti spoločne do škôl?
Áno, vždy, všade.
Aj v štátnych školách?
Áno.
Otec Šutka pri kázni v kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006
Príchod medzi Šuarov
Otec Šutka, počul som, že ste založili aj diaľkovú školu...
Rozhlasové školské štúdio
Áno, bola to diaľková škola cez rádio.
Vy ste vyvinuli aj vyučovací systém?
Hej. Vyučovací systém, ktorý bol schvalený Ministerstvom školstva Ekvádoru. Aj keď ma to stálo veľa námahy, ale minister to pochopil a dal nám 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň, a potom sa tie lekcie vysielali rádiom.
Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky. Rádiá sa mi podarilo dostať z Japonska - Panasonic. Takže on zapol rádio a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ.
Ale to bola taká príjemná škola, lebo tam boli pesničky, tam bola hudba, tam bolo všetko. Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy.
Keby neboli bývali tieto diaľkové školy, do akých škôl by Šuarské deti chodili?
Vtedy to bolo ťažko, lebo nebolo učiteľov a tých málo učiteľov mestisos - oni nedbali, aby sa Šuarské deti niečo naučili. Oni pracovali len pre peniaze. Totižto keby nebolo bývalo diaľkových škôl, tak by vývoj Šuarov bol býval oneskorený o 20–30 rokov.
Keď sme my začali s týmito diaľkovými školami, prvý ročník bol len v jazyku šuar, druhý ročník šuar a španielčina a tak to pokračovalo. Keď sme skončili šiestu triedu, potom bol cyklus médium – tak voláme strednú školu. To boli 3 roky a keď sme skončili, tak potom sme si oddýchli 1 rok a pokračovali a skončili s maturitou. Takže to trvalo 6+3+3 čiže 12 rokov.
Dá sa povedať, že počas 50-tich rokov ste prevychovali celý kmeň, nielenže ste naučili deti čítať.
Nuž áno, celý kmeň, pretože aj ministertvo slávnostne vyhlásilo, že medzi Šuarmi už nie je negramotnosť. Za to mi dali potom aj to uznanie Národného kongresu.
Takže vláda Ekvadoru oficiálne uznala Vašu prácu.
Hej. Uznala, pretože všetky kontrakty, zmluvy som podpisoval ako accessor, ako my hovoríme, ako zástupca pre kmeň Šuarov. Z jednej strany podpisoval minister zdravotníctva, minister poľnohospodárstva a z druhej strany, za kmeň Šuarov, podpisoval father Juan. Father Juan Šutka (smiech ).
Áno, Národný kongres alebo teda Snemovňa oficiálnym prehlásením dosvedčil, že saleziánsky kňaz Ján Šutka, teraz farár v Limon, provincial Morona Santiago, vykonal veľmi dôležitú a hodnotnú prácu a že zanechal tým veľkú pastoračnú stopu, materiálno – hospodársku, ako pre miešancov (mestitos), tak aj pre etnické skupiny Šuar. Práca, ktorú vykonal je príkladom solidarity a pomoci pre duchovný a sociálny rozvoj, ľudský rozvoj obyvateľstva toho regiónu.
Gratulovali tiež saleziánskej misii v Ekvádore pre jej neochvejnú prácu v amazonskom regióne v osobe kňaza Jana Šutku. A dostal som aj medailu aké nosili ruskí generáli ...(smiech)
A ako to bolo s lietadlami?
Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro, z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni. Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme malé lietadlo a zadovážili sme rádia, aby sa dalo komunikovať.
Keď niekto dačo potreboval, keď niekto ochorel, keď ho uštipol had, tak hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80% nákladov na tú prácu no a my, misia, 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo.
A koľko je tam dnes lietadiel?
Lietadlo a letec
Máme 3 lietadlá, 2 letcov, pretože jedno lietadlo je vždy akoby v údržbe a druhé dve zase lietajú.
Lietadlá ale potrebujú letisko. A v pralese ich veľa niet. V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk.
140 letísk? Aké sú veľké?
Letisko v pralese
Takých 500, 600, 700 metrov dľžky a asi 30 metrov šírky.
Kde ste ošetrovali tých, ktorých poštípal had?
Jedna nemocnica bola v Makas a mne sa podarilo postaviť druhú nemocnicu v Tejsa, to je na druhej strane Kordilier, ktorá stále ešte stojí a funguje. Ale zároveň bolo treba, aby každé stredisko malo niekoho, kto by sa staral o zdravotnú službu pre všetkých . Tak sa robili kurzy pre chlapcov, pre mužov a pre ženy, aby sa pripravili ako pomocní ošetrovatelia.
Vďaka patrí aj pomocníkom, ktorých sme mali zo Spojených Štátov a z Nemecka. Dokonca aj jedna Slovenka, Elena Jilečková, lekárka, nám pomáhala.
Mali ste teda neustály kontakt s Ekvádorskou vládou?
Áno. Potom sme spravili kontrakt s vládou tiež na vymeriavanie pozemkov. To bolo veľmi dôležité, pretože bolo treba zaistiť pôdu pre domorodcov. Ale nemohli sme vymeriavať pozemok pre každého jedného, ale sa vymeriavalo spoločne pre jedno stredisko, pre jednu “dedinu” - tam mohlo byť 30-40 rodín a mali 4000 alebo viac hektárov pôdy. Takže všetci, čo tam žili mali to isté ako predtým, ale už to bolo chránené zákonom. A potom sme začali s chovom dobytka.
Mali Šuari nejaký dobytok?
Veď to je ten problém. Oni nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkiaľ to bolo, okolo 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre.
Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. S tými 10,000 sukres sa mi podarilo zadovážiť 25 malých býčkov a zároveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvojmotorovým lietadlom Douglas.
Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz?
Áno. V Sukua, kam sme býčkov viezli, a kde chovatelia dobytka potrebovali zlepšiť jeho rasu, nás už čakali na letisku. Keď videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo.
Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila?
Áno, rozprúdila. Keď som od nich odchádzal, tak ako federácia pre chov dobytka mali 30 miliónov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.
Spomínali ste pri našej nedávnej debate, že ste pomohli Šuarom vymyslieť aj nové číslice.
Áno, totižto oni nemali poňatia o väčších číslach. Nikto nevedel, kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci... Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynájsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podľa dažďov, podľa letných prác. Júl je “Esa”, v jazyku šuar to znamená “leto”. Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa cítili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa cítili menejcenní.
Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď.
A aj také čísla ako 100 alebo 1000?
Áno, pravdaže - tisíc, milión... všetko. A aj roky. To už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď mohli povedať 1000 alebo 1965.
Ja keď som bol mladý, tak boli v móde filmy a knižky od Karola Maya o indiánoch, hlavne o Apačoch. Vtedy som si myslel, že Apači žijú iba v severnej Amerike. Vo Vašej knižke som však čítal niečo o Apačoch, o konfliktných vzťahoch medzi Šuarmi a Apačmi. Kto sú títo Apači?
Pre Šuara je Apač každý, kto nie je Šuar.
Oh. To je veľmi jednoduché.
Áno, všetci , čo nie sú Šuari, sú Apači.
Takže tí miešanci, to sú všetko Apači?
Áno, Šuari ich volajú vo svojej reči Apač. Ale je zaujímavé, že v ich reči je apa otec a apač je otecko. Takže v určitom slova zmysle Šuari brali každého cudzinca ako otecka. Lenže potom sa v nich sklamali. Takže ak sa dnes spomína Apač, tak to znie tak trochu negatívne.
Keď sa blížil r.2010, to bol vo Vancouveri rok zimnej olympiády, bol to rok 50-teho výročia založenia našej farnosti v New Westminsteri, ale bol to aj rok Vašeho 50. výročia vysviacky za kňaza. Ako ste sa chystali osláviť toto jubileum?
Vôbec som sa nechystal, ani som na to nemyslel, pretože každý deň, každý rok sme bližšie k tomu istému definitívnemu cieľu.
Otec Šutka, keby ste mali možnost, čo by ste povedali mladej generácii na Slovensku ?
Aby boli verní Ježišovi, jeho náuke, aby ho milovali, aby zasvätili svoj život aj pre druhých, ktorí Ježiša potrebujú a ktorí ho nepoznajú.
A čo odkážete všetkým tým, ktorí vedú slovenský národ doma na Slovensku, politikom, hospodárskym pracovníkom?
Aby si uvedomili, že sú na svojich miestach preto, aby slúžili, spolupracovali, aby pomáhali a nie aby sa oni drali dopredu alebo aby sa snažili zbohatnúť, ale aby využili možnosti, ktoré majú, aby pracovali pre ten ľud, ktorý ich tam zvolil, ktorý im dal možnosť pomáhať a pracovať pre dobro národa.
Keď ste boli mladý, mali ste určite svoje plány, ako prežit život, čo dosiahnuť v živote. Splnili sa Vám Vaše sny?
Áno, splnili, pretože som chcel byť kňazom a misionárom a bol som. Raz som cestoval z Ríma do Viedne vlakom. Do môjho kupé pristúpili traja mladí a začali veľmi nadávať na celý život, na všetko. Boli úplne zdeptaní, znechutení. No a ja som ich len počúval, počúval….nakoniec jeden z nich sa ma opýtal: “Vy čo robíte?”. Tak som povedal, že pracujem ako misionár v Ekvadore. Prekvapený sa ma opýtal, keby Vám bolo dané vrátiť sa spňäť a mať terajšiu skúsenosť, čo teraz máte, zrobili by ste to isté ako pred 50 rokmi? A som hovoril, že pravdaže by som zrobil to isté. A boli úplne očarení z toho, že našli dakoho, čo je spokojný so svojím osudom, so svojou prácou a so svojím životom a s náplňou, čo mu jeho život prináša.
Aké ste mali počas svojho života plány do budúcna ?
Pokračovať. Ako slovenský Salezián pokračovať v práci pre domorodých Indiánov v Ekvádore. Prišiel raz za mnou predstavený provincial a ma prosil, aby som pomohol formovaním nových kňazov v novom seminári. Potom prišiel biskup a znovu ma prosil to isté. Prijal som pozvanie. Výsledkom bolo 12 seminaristov na teológii a na filozófii, 4 Šuari sa tiež pripravili na kňažstvo.
Sprevádzať týchto mladých mužov, pomáhať im, aby pochopili, čo to znamená byť kňazom, čo znamená stáť na čele komunity. Dopĺňať to, čo sa im na univerzite nedostáva. To bol vždy môj plán.
Otec Šutka, pri našom rozhovore som Vám prial, aby Vám dal Pán sily, odvahy a dobrého zdravia, aby ste mohli vyplniť všetky Vaše ušľachtilé plány a vykonať ešte veľa dobrého pre Šuarov a aby ste nás mohli navštíviť za ďaľších 2, 5 alebo 10 rokov a podeliť sa s nami o Vaše bohaté skúsenosti.
Bolo to nádherné, veľmi krásne prianie.
Ďakujem Vám za rozhovor.
---------------------------------------------------------------
S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii v auguste 2006 rozprával Jozef Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.
Rozhovor v septembri 2024 upravil Jozef Starosta
- 55 views