Neraz som sa za svojho života stretol s námietkou, či snáď nevidím vzťahy Slovákov k Maďarom alebo k Čechom príliš zjednodušene, len v rovine vzájomných sporov. Preto nakoniec cítim potrebu napísať niečo na vysvetlenie.
Slováci nie sú, bohužiaľ, jediným národom, ktorý je nútený stále zápasiť (bojovať) o svoje najzákladnejšie práva. Spomeniem len zápas Flámov s Valónmi, alebo otázku nemeckej časti južného Tirolska, či slovinskú menšinu v Rakúsku. Zistíme, že autonómia alebo samobytnosť nie sú ani dnes tak celkom samozrejmou vecou. Práve v týchto dňoch, začiatkom roku 1989, stávame sa svedkami prívalu historických a prelomových udalostí.
Spomeňme len Sovietsky zväz a slovo „perestrojka“. Po mnohých rokoch počúvame z úst ruských či sovietskych oficiálnych osobností svedectvá o skutočnej podobe Lenina a Stalina a ich nasledovníkov. Zrazu počúvame slová, ktoré sme doteraz počúvali len z úst ich protivníkov. No neraz ich výroky v mnohom prekonávajú kritiku ich doterajších odporcov.
Zrazu zisťujeme, že Estónci, Lotyši, Litovci, Ukrajinci, Arméni a Gruzínci žiadajú nanovo riešiť otázku ich svojbytnosti, ich autonómie. V Rumunsku sme svedkami, ako spolu s biedou, ktorú má do veľkej miery na svedomí ich dlhoročný vládca - Veľký Kondukátor, hrozí zničenie celých etnických spoločenstiev sedmohradských Nemcov a Maďarov.
Aj keď sa mi zdá, že dnes sa treba zastať prenasledovaných Maďarov v Sedmohradsku, predsa len podľa môjho názoru je veľmi ťažko rozsúdiť, na koho strane je pravda. Pre pravdu treba pripomenúť, že predošlé dejiny Sedmohradska, na ktoré si robili Maďari v dejinách vždy nároky, svedčia o nie takom vzdialenom šovinistickom pomaďarčovaní tamojších národnostných skupín, medzi ktoré patrili vtedy patrili aj sedmohradskí Rumuni.
Maďarská vládnuca vrstva sa vtedy o tamojších Rumunoch vyjadrovala horšie ako o ťažnom dobytku. Pravdou je, že za vlády Maďarov v Sedmohradsku bola rumunská národnostná skupina snáď tou najzaznávanejšou národnostnou skupinou.
V čase černovskej tragédie jediný poslanec uhorského „slobodného“ snemu a predstaviteľ Rumunov Sedmohradska, Voevod Vajda, pozdvihol svoj protestný hlas na obranu utláčaných Slovákov. Dejiny až príliš často potvrdzujú pravdivosť výroku: „Kto seje vietor, búrku bude žať!“ A je iróniou osudu, že úrodu minulej šovinistickej politiky Maďarov žnú ich vnuci a pravnuci, ktorí s predošlým pomaďarčovaním a útlakom nemusia mať nič do činenia.
Vo svojom detstve a ranej mladosti som na vlastnej koži skúsil tento druh maďarskej spravodlivosti. Veď moje jediné priznanie sa k slovenskému pôvodu v IV. triede gymnázia v Banskej Bystrici stačilo na to, aby ma môj profesor maďarčiny Živuška dal zapísať do čiernej listiny „panslávov“. Len ten, kto to zažil, vie, čo to vtedy znamenalo. Nebyť blízkeho konca prehratej vojny by ma bolo toto priznanie stálo vylúčenie zo všetkých stredných škôl Uhorska.
Krátko po prevrate a vzniku 1. ČSR, bol to len druhý rok nového štátu, zažili sme nové prekvapenie.
Zase nám niekto začal tvrdiť, že vôbec nie sme národom. Tentokrát sme nemali byť Uhrami (Maďarmi), ale Čechoslovákmi(Čechmi). Trvalo to strašne dlho, kým noví mocipáni s horkosťou v ústach a nenávisťou v srdci museli so škrípajúcimi zubami uznať slovenskú samobytnosť. Dodnes nám to nevedia odpustiť. Napriek tomu, čo museli všetky národy tohto priestoru prežiť, dodnes prežívajú reminiscencie práve tak v maďarskom, ako aj v českom etniku.
Je zaujímavé, že práve mnohí Maďari, ako aj mnohí Česi nachádzajú viny a chyby u „buta Tóta“, alebo u „blbých Slovákov“. Dodnes sa neobjavilo niečo, čosi, ako pokus o nápravu chýb a krívd. Dodnes na týchto vzťahoch leží tieň nevraživosti a nenávisti. Stále chýba čosi, čo Nemci po II. svetovej vojne pomenovali „Wiedergutmachung“ - náprava. Aj keď by som prijal za pravdivé všetky výčitky, ktoré zaznievajú na adresu Slovákov spoza Dunaja alebo Moravy, napriek tomu zotrvávam na stanovisku, že Slováci majú nárok na taký spoločenský, politický, národný či náboženský život, aký vyplynie z ich slobodnej demokratickej voľby.
V tomto zmysle som vždy konal a cítil. Každého Maďara, Čecha či Žida, ktorý zaujímal takýto postoj, som vždy považoval úprimne za svojho priateľa, za človeka zasluhujúceho si moju úctu. Tých druhých som vždy považoval za protivníkov (súperov) v demokratickom zmysle slova, ale nikdy nie za nepriateľov, ktorých treba zničiť.
Celý svoj život som sa snažil riadiť radami mojej starej matere, ktorá ma viedla k láske k Bohu, k svojmu ľudu a k pravde. Jej slovami chcem končiť: „Syn môj, vždy sa zastaň tých, ktorých prenasledujú. Nech by to bolo za čokoľvek. V každom prenasledovanom človeku stretneš zaručene kus trpiaceho Krista!“
- 7 views