Ako sa to všetko začalo? Minulý rok v lete sa dvaja kanadskí Slováci stretli pri zbieraní dubákov, ktorým si spestrili návštevu rodného kraja rozprestierajúceho sa neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Počas meditácie v nádhernej prírode Strážovských vrchov sa dohodli na uskutočnení zaujímavej expedície a v januári tohto roka už leteli smerom do Južnej Ameriky. Jedným z dvojice som bol ja...
V hlavnom meste Quito
Naše prvé kroky na ceste za slovenskými saleziánmi žijúcimi v amazonských pralesoch smerovali do Quita, hlavného mesta Ekvádoru. Vyše dvojmiliónové mesto leží asi 35 km južne od rovníka v nadmorskej výške 2 850 m. Počas pobytu nám vysokohorská poloha spôsobovala viaceré problémy - nemohli sme poriadne spať, mali sme tlak v hlave, jednoducho sme sa cítili, ako keby sme vypili zopár štamprlíkov Tuzemského rumu, a pritom sme si nedoprali ani kvapku „ohnivej vody“.
Stará časť Quita - hlavného mesta Ekvadoru
Quito má obrovské čaro, na každom kroku cítiť dávny vplyv bohatého koloniálneho Španielska. V starom meste možno obdivovať vládny palác, hlavnú katedrálu a mnohé iné pamätihodnosti. Navštívili sme aj park Alameda s jednou z najstarších a najznámejších hvezdárni v Južnej Amerike. Založili ju v roku 1873 a dnes sa v nej nachádza zaujímavá a hodnotná zbierka hvezdárskych prístrojov najmä z 19. storočia. Na sklonku roku 1913 tu v službách Francúzska pôsobil aj Milan Rastislav Štefánik. Po prehliadke mesta a návšteve remeselného trhu sme sa presunuli na vnútroštátne letisko, odkiaľ sme odleteli do Macasu, hlavného mesta provincie Morona Santiago (jedna z 24 provincií Ekvádoru).
Otec Šutka pri čítaní Krás Slovenska
Otec Ján Šutka (po španielsky padre Juan Shutka) pôsobí veľmi charizmaticky a my sme v jeho blízkosti cítili neustálu pozitívnu energiu. Obrovské zásluhy, ktoré vykonal počas misií v prospech indiánskeho kmeria Šuarov v amazonských pralesoch, uznali aj najvyšší predstavitelia ekvádorskej vlády. My sme mu slávnostne odovzdali dary, ktoré sme priniesli zo Slovenska a z Kanady. Z jeho pohľadu bola vzácna najmä slovenská „ohnivá voda“ (slivovica), sušené dubáky a voňavá chynoransko- kanadská domáca klobása s láskou vyhotovená slovenskými rukami Toronte. Nezabudli sme ani na svetoznámy kanadský javorový sirup, pričom medzi darčekmi zo Slovenska nemohol chýbať časopis Krásy Slovenska.
Na druhý deň ráno nám otec Šutka porozprával mnohé príbehy zo zaujímavého saleziánskeho života, spomenul svoju mladosť, lásku k rodnému Slovensku, túžbu stať sa misionárom, druhú svetovú vojnu, ťažké päťdesiate roky, pevné rozhodnutie odísť do seminára, komunistické vyčíňanie, útek cez Moravu, príchod do Ríma, pobyt a štúdium v Taliansku i ukončenie bohosloveckých štúdii v kolumbijskej Bogote. A nakoniec príchod do Ekvádoru na misijné pole medzi domorodých indiánov.
Domorodí indiáni
Amazonské územie, kde žije kmeň Šuarov, je približne dvakrát väčšie ako Slovensko. Bolo veru ťažké získať dôveru domorodcov (nazývaných aj lovci hláv), pretože príslušníci tohoto indiánskeho kmeňa boli v západných kultúrach opisovaní ako veľkí a nebojácni amazonskí bojovníci. Hlavy zajatých nepriateľov špeciálne preparovali a upravovali a pomocou horúceho piesku zmenšovali na veľkosť pomaranča (táto „trofej“ sa odborne nazýva tsantsa). Otec Šutka v šesťdesiatych rokoch dostal od indiánov do daru dve tsantsy.
Slovenskí saleziáni v Ekvádore
Keď tu Ján Šutka začal v roku 1960 pôsobiť, jediným dopravným prostriedkom, na ktorom sa bolo možné dostať do džungle, bol osedlaný kôň. Domorodci nepoznali elektrinu, nevedeli písať ani čítať. Číslice poznali len od jeden do päť. Saleziáni okrem kresťanskej výučby museli domorodým indiánom pomáhať predovšetkým s každodennými praktickými vecami v zdravotnej, školskej alebo spoločenskej oblasti. V roku 1962 otec Šutka pomohol založiť Federáciu Šuarov, ktorá dokázala brániť základné ľudské práva tohto indiánskeho kmeria a ktorá funguje dodnes.
V roku 1972 tu saleziáni vybudovali rozhlasový školský výučbový systém. Pomocou diaľkového vysielania mohli vyučovať aj v spádových centrách v pralese. V osemdesiatych rokoch sa otec Šutka pričinil o vybudovanie misionárskej leteckej záchrannej služby a výstavbu nemocnice. Dnes je v tejto oblasti vybudovaných a udržiavaných vyše 130 poľných pristávacích plôch.
Akou legendou sa kňaz Ján Šutka stal, sme mohli vidieť na vlastné oči, keď sme zavítali do Sucua vzdialeného asi 20 km od Macasu. Nachádzajú sa tu vládne budovy so šuarským parlamentom. Odhaduje sa, že na území Ekvádoru žije vyše 40 000 Šuarov, pričom najviac ich je v provincii Morona Santiago. Keď sme sa tam objavili, videli sme, akú úctu domorodí indiáni prejavujú otcovi Šutkovi. Zastavovali nás na ulici, pretože mu chceli podať ruku, poďakovať sa a porozprávať sa s ním.
Vo vládnej budove nás prijal zástupca prezidenta Šuarov a nazreli sme aj do redakcie rozhlasovej stanice. Po prehliadke Federácie Šuarov sme s otcom Šutkom a jeho talianskym saleziánskym kolegom (bol naším šoférom) šli na pravý šuarský obed. Pripravili nám typické jedlo zložené z fazule, ryže a yuky (zemiaky) a v tomto prípade aj hovädziny slabo upečenej v pahrebe.
Misionár Anton Odrobinák
Po obede sme sa stretli s ďalším slovenským saleziánom – Antonom Odrobinákom, ktorý je nasledovníkom dnes 82-ročného otca Šutku.
Misionar Anton Odrobinak na ceste do pralesa
Otec Anton Odrobinák (Tonko) sa narodil v Námestove na Orave. Teologivká fakulta Univerzity Komenského bola je druhou vysokou školou. Pôsobil v Bardejove, ale aj v Bratislave-Petržalke. Práca pre Saleziánov ho duševne napĺňala, pričom postupne nadobudol presvedčenie, že musí ísť pracovať na misionársku „vinicu“. Tá chvíľa prišla v roku 2005, keď odišiel na misiu do Ekvádoru.
S Tonkom sme sa dohodli, že na druhý deň navštívime niekoľko farností v amazonskej džungli. Vyfasovali sme gumenné čižmy, ktoré sú nevyhnutné na pohyb v džungli, naložili veci na automobil typu pick-up a odišli na malé saleziánsko-šuarské letisko. Tam na nás čakalo malé lietadielko značky Cessna, do ktorého sme naložili materiál určený pre misiu v džungli. V prvom rade šlo o plné kanistre s benzínom. Počas letu sme doslova sedeli na benzíne, ktorý nepríjemne „rozvoniaval“, takže som sa od začiatku úpenlivo modlil, aby sa nám a nášmu malému lietadielku nič nestalo. Leteli sme približne 40 minút nad nádhernými pohoriami pokrytými amazonskou džunglou. Pristáli sme na poľnom letisku v Tuutin Entsa, kde má Tonko hlavnú faru. Tam sme benzínové kanistre vyložili do skladu ležiaceho neďaleko drevenného kostolíka.
Ďalším krátkym letom sme pokračovali do Taisky. Po prehliadke mestečka sme nasadli na Ranchero – nákladný automobil prispôsobený terénnym podmienkam, a vrátili sa do Tonkovej hlavnej farnosti v Tuutin Entsa. Na vlastné oči sme videli v akých ťažkých a zložitých podmienkach pôsobí. 
Matka s dieťaťom
Denno-denne pomáha miestnym Šuarom nielen duchovne, ale najmä v praktických záležitostiach. Pracuje na mnohých projektoch, akým je napríklad projekt hygienických zariadení v základnej škole, projekt šuarských kaplniek a ďalšie, ktoré realizuje aj z milodarov prichádzajúcich nielen z Ekvádoru, ale aj zo Slovenska.
V Tuutin Entsa nás otec Tonko pozval na večernú omšu v šuarskom jazyku. Osvetlenie drevenného kostolíka bolo skromné, svietilo len niekoľko úsporných žiaroviek nabitých z batérie solárneho panelu. Len na významné sviatky roka naštartujú benzínový generátor na lepšie osvetlenie kostolíka. Prostredie, v ktorom tu žijú ľudia, je skutočne veľmi jednoduché. Kostolík, vedľa neho ešte skromnejšia fara s malým skladom. Občas sa mi zdalo, ako keby som bol na návšteve u Gándiho. Jednoduchá posteľ a v malej kuchynke zopár kusov riadu. Sprchovali sme sa iba zo zberača dažďovej vody. Večer sme dlho nemohli zaspať, pretože v hlave sme mali množstvo prežitých ážitkov z putovania za slovenskými saleziánmi. Všetky miestne komáre a vari aj škorpióny sa museli dozvedieť o našom príchode, takže každú chvíľu sme sa oháňali pred nepríjemným hmyzom. Nedalo sa jednoduch spať. Neskoro v noci sa navyše začala mohutná tropická búrka. Konečne nad ránom sme na chvíľu zavreli oči...
Rieka Rio Kanngalim
Ráno nás zobudil Tonko, keď zakričal, aby sme sa bleskovo pobalili, zobrali turistické batohy a bežali na zastávku, kde na nás čakal lokálny dopravný prostriedok. Nasadli sme spolu s miestnymi domorodcami a cez džunglu sme sa odviezli do osady Tsari, kde sme sa nalodili na primitívnu loďku. Rieka Rio Kanngalim bola po nočnej búrke rozvodnená, mnohé úseky boli nebezpečné, avšak skúsený lodivod si poradil so všetkými nástrahami.
Malý Indián na rieke Rio Kanngalim
Plavili sme sa po prúde vyše sedem hodín. Na trase sme sa zastavovali v mnohých prístavoch, v ktorých niektorí cestujúci vystúpili a iní zase nastúpili. V loďke sa nás tlačilo asi tridsať. Indiáni mávajú početné rodiny, niekedy aj osem detí. Ich pohľad na svet je úplne iný ako náš, ľudí z civilizácie. Nerobia si z ničoho ťažkú hlavu. Žijú svoj život a nestresujú sa tak ako my.
Rieka sa mnohokrát zatáčala v pohorí Cutuicu. Čoraz viac sa rozširovala, lebo prijímala ďalšie potoky a rieky. Neskôr sme sa doplavili do delty a nakoniec pristáli v konečnom prístave. Po celodennon cestovaní sme sa opäť dostali do provinčného mesta Macas. Dopriali sme si večeru a neskôr sme vychutnávali výdobytky civilizácie, ku ktorým patrí tečúca teplá voda, hotelový bazén, splachovacia toaleta, elektrina, televízor alebo internet. Tieto veci už vnímame úplne automaticky, pričom zabúdame, že mnohí ľudia vo svete nemajú ani strechu nad hlavou.
Miestny dopravný prostriedok pre cestovanie v pralese
Ráno nás Tonko odprevadil na autobusovú stanicu, kde sme mu srdečne poďakovali za nezabudniteľnú exkurziu do amazonskej džungle. Autobusom sme sa presunuli do mesta Puza a odtiaľ do známeho kúpeľného mesta Banos, kde sme navštivili aj jeho okolie. A čo dodať na záver? Ďakujeme za možnosť navštíviť slovenských saleziánov, ktorí sú pre nás pravými osobnosťami. Títo skromní Slováci by nám v mnohých prípadoch mali slúžiť ako vzor – ako sa má správať človek k človeku.
Článok je prevzatý z najstaršieho súvisle vychádzajúceho časopisu na Slovensku - Krásy Slovenska – s vedomím a dovolením autora. Otec Šutka, o ktorom píše autor článku, mal blízky vzťah k Slovákom v New Westminsteri, ktorých dvakrát v minulosti navštívil. O Otcovi Šutkovi, slovenskom saleziánovi v Ekvádore, sme písali vo viacerých predchádzajúcich číslach nášho časopisu - pozri http://slovozbritskejkolumbie.ca/kiosk.
- 123 views