Aký Silvester sa pripravoval r.1944 v Banskej Bystrici

Cestou domov som počul z mestského rozhlasu mimoriadnu správu vojenského veliteľstva: „V dôsledku toho, že rôzni sabotéri popretŕhali na mnohých miestach vojenské telefonické káblové vedenie, nemecké vojenské veliteľstvo rozhodlo, že ak sa neprihlásia páchatelia behom dvoch dní, bude na odvetu desať popredných bystrických občanov slovenskej národnosti, ktorí sú zaistení ako rukojemníci, dňa 31. XII. 1944 poobede o 16. hodine na banskobystrickom námestí verejne popravených!“

Toľkoto správa. Omráčila ma ako hrom. Kto je medzi týmito desiatimi a čo tu teraz robiť?! Nemecké veliteľstvo nepoznalo žarty, bola to smrteľne vážna vec. Kde začať?! Telefón nefungoval, cestovať som nemal ako. Doma som rozmýšľal a uvažoval, keď vtom niekto klopal na dvere(zvonec nefungoval). Otvoril som. Prekvapenie! Pani Čárska v čiernom. Zlé tušenie. Uviedol som ju do neusporiadanej izby. Pustila sa do usedavého plaču.

Hovorila mi so slzami, že jej manžela Dr. Viktora Čárskeho chytili ako bývalého tajomníka povstaleckého okresného výboru, uväznili a teraz ho zaradili medzi tých, ktorých mali na Silvestra poobede na bystrickom námestí popraviť. Medzi nimi bol vraj aj Vaškov syn Václav, bystrický mešťan Viliam Furdík, niekoľko komunistov, ale aj dvaja mladí Nábělkovci. Nemohol som nič iné urobiť, len sľúbiť, že sa pokúsim o nemožné. Len som ešte nevedel, ako. Zanedlho po pani Čárskej prišla pani Furdíková. Aj tú som utišoval a sľuboval vykonať všetko možné, hoci som sám nevedel, čo a ako.

Vybral som sa hneď k pánu biskupovi Škrábikovi, už ho o veci informovali a bol celý zúfalý. Sľúbil a pokúsil sa volať Sliač a Bratislavu. Ale darmo, nedostal žiadne spojenie. Volali sme Dr. Ďurčanského a Dr. Bukového, odcestovali vraj niekde do okolia Brezna a nedalo sa vedieť, kedy sa vrátia.

Bol už podvečer, nedalo sa nič robiť, na mesto zaľahla hmlistá tma. V noci mi napadla myšlienka, že som bol členom správneho zboru slovenských železníc. Čo tak vyžiadať na stanici drezinu a ňou odcestovať do Bratislavy. Ihneď ráno som sa vybral na stanicu, pripravený na cestu. Cestou som oznámil svoj úmysel pánovi biskupovi: “Budem sa za vás modliť!“ Požehnal ma krížom na čelo a zaželal mi šťastlivú cestu. Našťastie na stanici som zastihol prednostu na údržbu trate Ing. Rudolfa Vítka. On mi po vysvetlení veci dal k dispozícii železničnú motorovú drezinu na cestu z Bystrice cez Diviaky na Vrútky k rýchliku do Bratislavy. Doprava cez Kozárovce bola v tom čase prerušená. Keďže aj doprava na Harmanec – Diviaky bola životu nebezpečná, nevedeli sme najprv nájsť vodiča, ktorý by bol ochotný ísť so mnou. Nakoniec po dlhšom hľadaní prihlásil sa vodič Ján Uhrín z odboru Banskej Bystrice. Keďže aj včerajší večerný vlak z Hornej Štubne na tejto trati z hôr ostreľovali, mali sme vážne obavy, či sa nám podarí prejsť cez harmanecké hory a tunely.

Trval som na tom, aby sme sa dali na cestu a nakoniec som na to nakriatol aj vodiča Uhrína. Z Bystrice sa nám šlo pomerne dobre a bez prekážok až po Harmanec. Medzi tunelmi v jednom úseku prinútili nás výstrelmi zastaviť dvaja ozbrojenci. Vysvetľoval som im, o čo šlo. Signálom privolali viac chlapov a spomedzi nich vystúpil jeden ako ich veliteľ. Bol zarastený, špinavý, no mne sa zdal veľmi povedomý. Počas rozhovoru (chlapi nás zrazu obklopili s namierenými zbraňami) som ho konečne spoznal, bol to mne dobre známy Viliam Žingor, bývalý účtovník Bryndziarskeho syndikátu, čo predtým ušiel do hôr. Priznal sa mi aj on. Keď sa dopočul, v akej veci cestujeme, kázal nám vztýčiť vpredu na drezine bielu zástavu s tým, aby sme sa pri najbližšej hliadke odvolali na neho.

Bielu zástavu sme nahradili vreckovkou a bez nehody sme sa dostali do Čepčína, kde sme na stanici na chvíľu vystúpili (boli sme od zimy celí skrehnutí) a u prednostu sme vypili horúci čaj. Potom už bola naša cesta do Vrútok hladká a bez prekážok.

Prednosta odboru Ing. Vítek z Bystrice nás už vopred avizoval, takže nám stanice dávali voľno bez prekážok. Z Vrútok som šiel rýchlikom a o 16. hodine bol som už v Bratislave. O piatej poobede hlásil som sa u prezidenta na mimoriadnu audienciu. Pán prezident prisľúbil zakročiť vo veci (moje hlásenie ho rozhorčilo) a kázal mi, aby som sa na druhý deň ráno o pol deviatej hlásil znova. Unavený, vymrznutý a prechladnutý pobral som sa do Hanulíkov k svojim, ktorí ma síce nečakali, ale sa potešili z môjho príchodu. Manželke som nehovoril, prečo som prišiel, lebo by do rána iste nezaspala, veď dobre poznala niektorých z tých, ktorých mali popraviť.

Ako som na druhý deň zistil, pán prezident zakročoval už večer po mojom hlásení. Medzičasom sa zhováral aj s pánom biskupom Škrábikom, ktorého si on sám zavolal, aby sa o veci informoval. Pán biskup mu vraj hovoril o zdesení, ktoré vládlo v Bystrici, kde na Silvestra na námestí mali popraviť desať rukojemníkov. Generál Hubicki nechcel popravu na žiaden pád odvolať, kým sa neprihlásia sabotéri, čo popretŕhali káble. Držal sa vyhlášky, lebo armáda by sa vraj nemohla blamovať pred nejakou bagážou. Či sa záchrana podarí a či nie, mal som sa dozvedieť až poobede, zakončil rozhovor so mnou pán prezident. Poobede som sa potom dozvedel, že sa za pomoci generála Höffleho a nemeckého vyslanca Ludina podarilo presvedčiť vojakov, aby vec vybavili fingovaným vyhlásením, že sabotérov medzičasom zaistili.

Oznámili mi, že poprava na Silvestra v Bystrici nebude. Vďaka Bohu, že sa to podarilo. Vydýchol som si... Iste sa aj Nemci obávali takéhoto Silvestra.

Šiel som domov, až teraz som povedal všetko Aranke. Ľahol som si a spal som do 9. hodiny nasledujúceho rána. Snívali sa mi samé príšerné sny. O streľbe, vojne a vešaní ľudí. Boli to zlé sny na Nový rok. Zobúdzal so sa ako dobre zbitý.

A tu je zoznam rukojemníkov, ktorých dňa 27. XII. 1944 vybral SS–Hauptsturmbandtfűhrer Dr. Heusser na silvestrovskú popravu na banskobystrickom námestí:

Viliam Furdík - továrnik, 
Pavel Ruttkay – továrnik, 
Eugen Riečanský – hlavný tajomník, 
Ondrej Kožlej - súkromný úradník, 
Imrich Peník, 
Peter a Eva Novotní, 
Dr. Viktor Čársky – tajomník povstaleckého okresného výboru, 
Václav Vaško - študent, 
Igor Nábělek – študent, 
Ľudovít Nábělek – študent, 
Vincent Tomášek – súkromný úradník.

 

 


Úryvok z knihy JÁN BALKO: DESAŤ ROKOV SLOVENSKEJ POLITIKY (OSOBNÉ SPOMIENKY). Kniha je časťou viacdielového vydania "Život v piatich režimoch". Vyšla na Slovensku, ale je rozpredaná. Ak máte záujem zakúpiť si elektronickú verziu, napíšte na jozef.starosta@gmail.com