Paľo Stacho mi sprostredkoval stretnutie s otcom Odrobinákom cez Skype. Využil som to, aby som mu položil niekoľko otázok. Predkladám vám jeho odpovede. Dúfam, že vás zaujmú.
Vitajte v Kanade Otec Anton Odrobinak.
To je nádhera, že sa môžeme takto rozprávať. Ja v Ekvádore nemám takéto možnosti komunikácie cez skype. Vždy, keď prídem do Macasu, tak musím narýchlo porobiť nákupy, stretnúť sa s biskupom, porozprávať sa so Saleziánmi, s otcom Šutkom a hneď zas utekať do mojej farnosti.
Vzhľadom na to, že sa iba jedenkrát do mesiaca stretnete s otcom Šutkom, veľmi pekne rozprávate po slovensky.
Veď som neodišiel zo Slovenska veľmi dávno, je to iba 9 rokov. Každé 2 roky chodím na návštevu Slovenska takže si slovenčinu vždy obnovím. Je síce pravda, že po dlhšom čase musím najskôr chvíľku počúvať a až potom začať pomaly rozprávať, aby som do slovenčiny nezačal zamontovávať španielčinu.
A ide Vám dobre španielčina?
Tak teraz už dobre. Je to lepšie ako v tých začiatkoch.
(Paľo Stacho sa objavil v zábere na Skype a prepovedal: Zdravím ťa, šéfredaktor)
Aj vy ste mediálny pracovník?
My tu len tak na kolene – amatérsky vydávame časopis Slovo z Britskej Kolumbie. Nemôžeme sa porovnávať s Paľom ...
Áno, Paľko je veľký novinár a fotograf, je to vzácny človek,veľmi si ho vážim. Som tiež rád, že mi umožnil prísť sem do Kanady. Vďaka aj Stanovi Magdolénovi.
Škoda, že sme to nevedeli trošku skôr. Možno by ste sa boli mohli vypraviť z Toronta krížom cez Kanadu do Vancouveru a odtialto letieť späť do Ekvádoru.
Ak Pán Boh dá, tak si to môžeme nabudúce takto naplánovať (smiech).
Aj ja by som bol rád sa s Vami stretnúť vo Vancouveri, ale aj vo Vašej farnosti v Ekvádore. Rád by som tiež ponavštevoval rôzne iné slovenské misie po svete, kde slovenskí misionári, či už kňazi alebo laici, šíria dobré meno Slovenska.
Myslím si, že je to pekná túžba aj myšlienka, len treba hľadať kontakty, vybrať si oblasti, ktoré chcete navštíviť prvé a potom sa to hádam aj bude dať zrealizovať. Len či vám okolnosti, čas, rodina, zdravie dovolia realizovať ...
Áno a tiež financie (smiech na oboch koncoch skypu). Napriek tomu, že sa blížim k sedemdesiatke, som v podstate stále také snívajúce chlapčisko. Snívam, napríklad, spraviť z toho našeho časopisu „Slovo z Britskej Kolumbie“ celosvetový časopis Slovákov žijúcich v zahraničí.
Ááá, tak to by bolo pekné len to chce skutočne veľkého misijného ducha, organizačný talent a dať sa dokopy s niekym, lebo sám to človek robiť nemôže, je to skutočne náročné.
Prajem vám, aby vám tá chuť zostala a aby vaše plány nadobudli aj konkrétnu podobu. Budúcnosť ukáže, či sily budú stačiť na také veľké dielo.
Nechceli sme však pôvodne rozprávať o plánoch, ktoré máme my v Kanade, ale o Vás. Povedzte mi niečo o sebe a tom, aké je Vaše poslanie v Ekvádore.
Dobre, tak, ja pracujem s kmeňom Šuarov a som v oblasti, ktorá je náročná na životné podmienky. Ako kňaz robím pastoračnú prácu, to je pre mňa najpodstatnejšie. To znamená slúžiť domorodým ľuďom duchovným spôsobom, prehlbovať ich duchovný život, navštevovať ich komunity, ktorých mám okolo 30.
Moja farnosť je vo vnútrozemí, nie sú tam cesty, takže musím ísť niekedy po vode, niekedy peši a raz za čas i lietadlom. Som etnický farár, mám okolo 30 šuarských osád. Najväčšia osada má asi 700 ľudí. Mám v nej malý drevený domček, vedľa kaplnka. V domčeku je jedna menšia spálnička, kuchyňka a malá úradná miestnosť a to je všetko. Veľmi jednoduché, veľmi skromné. Ale všetko, čo je potrebné.
Ako ste spojený so svetom?
Mimo Ekvádoru cez mejly, cez internet, cez telefón, samozrejme, keď mám k nim prístup. Vo vnútrozemí je to už ťažšie. Musím vždy cestovať do väčšieho mesta, do Macasu, to je naše provinčné mesto, hlavné mesto provincie Morona-Santiago.
Aké je Vaše hlavné poslanie?
V prvom rade sú to Šuari, ktorým sa duchovne venujem, snažím sa prehlbovať ich duchovný život, motivovať ich k modlitbe, priniesť im dáke knižky, katechizmy, spevníky, dať im to do rúk, aby mali aj doma, aby nezabudli na Boha, aby sa nezabudli modliť, aby sa ich duchovný život rozvíjal. Tak toto je moja hlavná práca.
Na to všetko ste tam sám alebo máte aj nejakého pomocníka?
Je tam aj jedna komunita reholných sestier, Saleziánok, sú tri v tej najväčšej osade. Snažím sa hľadať pomoc aj od susedných farárov, aby mi pomohli s nejakými návštevami a prípravou detí, mladých alebo aj starších na sviatosti. Je tam aj iná komunita reholných sestier, to sú tie sestry sv. Terezky, mám aj ketechétov, aj s nimi sa stretávam, ale stále niekoho hľadám na pomoc. V komunite, v Tejši, mám direktora, ďalšieho spolubrata. Ja, ako Salezián mám povinnosť žiť v komunite, mám svojich predstavených na miestnom území, aj na národnej úrovni a potom aj na medzinárodnej úrovni, celosvetovo.
Máte aj koňa? Na koni nejazdíte?
Raz za čas aj áno, ale nie často, pretože nie každý má koňa „poruke“. Ja osobne koňa nemám. Neviem, kto by sa mi oňho staral. Ak mám nejakú možnosť, tak si ho požičiam a môžem sa odviezť. Ja však väčšinou jazdím na loďke.
Dúfam, že je motorová
Áno, je motorová, hliníková, pomerne ľahká. Keď idem do nejakej osady, trochu bližšej, tak idem na nej. Keď ale ide niekde ďaleko, 4 až 5 hodín cesty, tak to je už náročnejšie a zoberiem si takú väčšiu loď, drevennú, úzku, dlhú, takú 10 metrovú so silnejším motorom. Má aj strechu, takže na také dlhšie ako hodinové cesty si vezmem túto váčšiu, so strechou, lebo veľa prší alebo slnko svieti. Takže aby som sa chránil a nebol mokrý od dažďa alebo od prudkého slnka, tak chcem mať strechu nad hlavou.
A nie je to tam aj trošku nebezpečné, loďkou po rieke alebo na motorke krížom cez prales?
Noo, nemôžem ísť na motorke krížom cez prales, to je nemožné, lebo sú tam rôzne prekážky, strmé spády, stupáky, niekedy je tam potok alebo rieka, cez ktorú sa treba prebrodiť. Motorkou sa pohybujem iba po ceste, ktorá je taká... akože z kameňa a z hliny, taká prašná cesta, poľná cesta, ako by sme tomu my povedali. Väčšina mojich komunít je však rozložená pozdĺž riek. Tam sa „najpohodlnejšie“ a najrýchlejšie dostanem po vode. Elektriku nemám, tak si pomáham solárnym panelom, slnka je tam dosť, celý rok, zachytávam slnečnú energiu, akumulujem ju v batériach, z batérie mám rozvod k jednotlivým žiarovkám, takže mám svetelnú energiu zo slnečného panela.
Čo ste doma študovali, keď máte takú širokú paletu vedomostí a zručností?
Nebol som ani nejaký majster v navigácii člna alebo lode. To som sa musel naučiť tu, hlavne poznať rieku. Raz mi vysvetlil taký chalanisko, že ako sa spustí motor, ale ako rieku zvládať, to som sa musel naučiť sám. Prúd rieky je silný a s malým motorom, s tým 15 koňovým, sa niekedy ani nemôžem dostať hore, proti prúdu rieky, takže si pomáham, idem takými kľučkami, aby som ten motor trochu odľahčil ...
Člny musím vyťahovať vysoko na breh, aby ich pri náhlom lejaku nestiahol prúd rieky so sebou. Je to fyzicky namáhavé. Preto aj „posilňjem“.
Cvičíte?
Ano cvičím. Keď som bol doma tak som dvíhal činky, robil som vzpieranie.
Koľko ste zdvihli?
180, nadhodom a 150 trhom.
Čo ste študoval?
Študoval som veterinu v Košiciach, takže som veterinárny lekár, ale odišiel som z toho, lebo som sa rozhodol pre kňažské povolanie. Ale šport bol súčasť môjho života. Napíklad aj teraz, v Kite (Quito) v hlavnom meste, keď som bol na návšteve, tak som si odskočil do posilovne. V našej Saleziánskej vysokej škole v Kite, majú aj posilovňu pre študentov.
Ale doma sa môžete iba na konári zdvíhať, že? (Smiech na oboch koncoch skypu)
Áno, na konári alebo na zemi, robím kliky alebo „brušáky“, založím nohu pod posteľ a cvičím (smiech).
Vy ste sa pýtali do Ekvádoru alebo vás tam poslali?
Ja som sa pýtal, túžil som ísť pracovať do Južnej Ameriky, pracovať so Šuarmi, pretože som mal živý kontakt s Otcom Jánom Šutkom. Prišiel na Slovensko ešte za čias komunistov r. 1985, stretol som sa s ním v tom čase ešte tajne, a potom, keď nastala už tá ... zmena, tak prišiel ešte dvakrát na Slovensko, v r. 1995, vtedy prišiel aj sv. Otec do Šaštína, bolo tam však veľa ľudí a iba som Otca Šutku zazrel, nemal som ani odvahu ani príležitosť sa s ním stretnúť. Ale prišiel ešte v r. 2003 a vtedy navštívil aj komunity, ja som bol vtedy ako saleziánsky kňaz v Bardejove. Vtedy som to tak pocítil, že si ma prišiel pozvať, tak som mu to aj dal navedomie a on hovorí, že dobre, ale že opýtaj sa predstavených, či ťa pustia. Ešte 2 roky som čakal. V r. 2005 som vycesoval a don Šutka ma prijal v Kite.
Tušili ste, aké podmienky Vás čakajú v Ekvádore, keď ste boli ešte doma na Slovensku?
Vedel som, že to bude ťažké, ale nevedel som ako to budem zvládať. Bojujem stále, aj so zdravím, lebo ma atakujú hlavne parazity a musím si stále dávať pozor, hlavne na vodu, na tie žaludočno-črevné parazity, tie ma stále trápia.
Po stránke psychyckej som mal tiež trochu problémy vyrovnávať sa s novými situáciami, jednak s jazykovou bariérou. Prvé 3 mesiace boli ťažké lebo som nemal žiadny kurz španielčiny, preto som oň požiadal. Za 3 či 4 týždne sa vštko rapídne zlepšilo. Takže, vďaka Bohu, jazyková bariera sa postupne odstránila. Mentalita domorodých ľudí je sampozrejme tiež iná. Musel som s ňou bojovať a mám určité problémy stále, lebo je to „kultúrny šok“.
Ako Vás prijali Šuari?
Oni sú veľmi srdeční, otvorení. Keď sa niekto nový objaví, hneď sa k nemu priblížia, rozprávajú, pýtajú sa, sú zvedaví. Majú, samozrejme, aj iné stránky, aj pozitívne aj negatívne. Musíme s nimi pracovať a ich zlé stránky odstraňovať. Myslím, že čiastočne sa to už darí aj prácou misionárov, Don Šutka tam urobil priekopnícku prácu, takže aj vďaka jemu sa odstraňuje negramotnosť.
Otec Šutka mi dávnejšie v jednom rozhovore vravel, že miešanci, tuším sa volajú mestici, nechcú prijímať Šuarov veľmi medzi seba? Je to stále ešte pravda?
Už sa tie bariery pomaly lámu. Keď dlhšie spolu žijú, už tie trenice nie sú také veľké ako predtým, ale stále sú tu rozdiely, ako napríklad aj na Slovensku sa veľa razy pozerá na Rómov ako na takých, ktorým sa nechce pracovať, ktorí zneužívajú systémy vládne a politické atď. Aj na Šuarov sa tak pozerajú niektorí mestici, miešanci, že sú to len takí divosi z lesa, čo oni môžu vedieť.
Majú Šuari aj svoj jazyk?
Samozrejme, rozprávajú svojím rodným jazykom, v tej vnútornej časti, kde ja pracujem, je to ešte také uzavreté, tak si ešte držia ten svoj jazyk. Ale v tých častiach, kde sú v čulom kontakte s mesticmi, tam sa už asimilijú.
Aj Vy ste sa už naučili nejaké šuarské slová?
Už som niečo pochytil, také základné frázy, ešte nehovorím perfektne šuarsky. V prvej farnosti, kde som bol, nebol taký tlak na šuarčinu, viac sa uprednosťovala španielčina, hoci sv. omšu slúžim normálne šuarsky ...
Naozaj?
Celú omšu slúžim šuarsky i spievam všetko, celú šuarskú omšu zaspievam, to nemám problém, aj sviatosti vysluhujem v šuarčine, ale keď mám rozprávať, napríklad kázať, tam už mám problém, lebo musím tvoriť sám a šuarčina sa mi ešte nedostala do krvi.
Keď navštevujete svoje osady, plavbou po rieke, nosíte si svoju stravu alebo jete, čo Vám ponúknu?
Aspoň zopár kúskov chlebíka alebo sucháre, ako my tomu hovoríme, aby sa to neskazilo po takých 3-4 dňoch alebo aj, prípadne nejakú konzervu, alebo malé kartónové mlieko.
Otec Šutka rozprával o ich domácej strave a nápoji, ktoré našinec nie je veľakrát pripravený jesť ... Máte aj Vy takéto skúsenosti alebo problémy ...
Samozrejme. Šuarskou tradíciou je vždy ponúknuť hosťa svojím tradičným nápojom, ktorý pripravuje žena domácnosti. Keď prídeš do ich osady alebo domku, žena ti hneď ponúkne ich tradičný nápoj, ktorý sa volá čiča (chicha) v španielčine, ale v šuarčine je to nichijamanč. Vždy sa opýtam „jumaach avach?“ – máš jedlo? „Auve, auve“ – áno mám. Alebo mám len „nichijamanč“, keď sa opýtam „nichjamanč avach?“ Opýtam sa ďalej „penker enta?“ – z čistej vody? Z prevarenej, zdravej, nie s tými parazitmi. Keď sa zasmeje viem, že neprevarila vodu. Tak jej poviem, vieš čo, ja sa napijem len „umartahej“, „chikichik umartahej“, že trošičku. Ale kde ma už poznajú a vedia, že vždy si dávam pozor na vodu, aby bola prevarená, keď mi žena potvrdí, že je to prevarená voda „penker enta“, (penker-dobrý, enta-voda), tak potom sa môžem napiť aj viac. Tak takto komunikujeme, keď sa začne smiať, viem, že neprevarila. Ale keď mi vážne potvrdí, ešte sa jej pohrozím „nie že mi budeš klamať“, tak som spokojnejší ... lebo oni veľmi radi klamú (smiech)
A máte aj pušku?
Mal som, ale som ju nepoužíval, tak som ju podaroval (smiech).
Takže puška nie je súčasť potreby každodenného života ... na ochranu pred divou zverou ...
Vo všeobecnosti ja, ako kňaz, zbraň nenosím, iba taký malý vreckový nožík na ošúpanie ovocia (smiech), odkrojiť chlebíka, odrezať palicu. Mačetu tú mám doma, keď treba niečo odťať, pokosiť alebo si ju zoberiem, keď viem, že mám ísť po cestičke, kde padol strom. Ale ako kňaz nezabíjam zvieratá, nepotrebujem zbraň.
Vo voľnej prírode sú zvieratá plaché. Sú nebezpečné iba v určitých situáciach. Či sa už stretnete s hadom, ktorých je tam najviac alebo s malým krokodílom.
Na rieke nemám problémy. Krokodíl, taký menší, to je plaché zviera, utečie. Nie sú to veľké krokodíly, sú to také menšie, do 1 metra.
V pralese sa pohybujem po vychodených chodníčkoch, ktoré sú prechodené, kde ľudia chodia. Keď je veľká tráva, človek si musí dávať pozor, kde stúpať, na čo stúpať, lebo potom je už nebepečenstvo, že had ťa napadne. Taže byť opatrný, pozerať, kde stúpaš, a ak sa objaví had a zbadáš ho (musíš ho zbadať ty prvý), tak sa mu vyhneš, zašuchoceš trochu, zatlieskaš, palicou poklepkáš, on sa odplaší rýchlo a prebehne.
Sú aj väčšie hady, ale tie nie sú až také nebezpečné, lebo vo všeobecnosti nie sú jedovaté. Keď nájdeš hada v dome, musíš ho nejako zneškodniť. Buď zabiť alebo odplašiť z domu, ak sa to dá a zaistiť bezpečnosť domu. Ak je to však vo voľnej prírode, tak tam ho nechám, nezabíjam ho, nie je to v mojej povahe hneď útočiť. Ja nie som útočník, som skôr obranný, opatrný, radšej sa vyhnem problému alebo nebezpečenstvu ako by som mal doňho ísť alebo ho vyhľadávať.
Máte to „veselé“. A určite sa nemusíte báť, že sa tam budete niekedy nudiť, že?
To nie, to nemám strach, je tam práce stále dosť. Bolo by dobré, keby prišla aj nejaká pomoc lebo ... je to náročné ...
Mávate nejaké návštevy, z domu, zo Slovenska, z Európy alebo od nás z Kanady?
Samozrejme. Prichádzajú mnohí dobrovoľníci, bol tam, ale v inej časti, boli veľmi seriózni ľudia, veľmi obetaví, pracovali však v inej časti, pomáhali jednému poľskému kňazovi a potom mali záujem aj o nás. Navštívila ma televízioa Noe, to je moravská televízia. Porobili pekné zábery a potom to aj publikovali. Štáb televízie Noe bol 4-členný, potom tam bol jenen snúbenecký pár, prišli iba na týždeň, potom ma navštívili kanadskí Slováci Stanko Magdolén a Paľko Stacho. Vlani som tam mal zo Slovenska tiež 3-člennú skupinu. Prišiel známy režisér, neviem, či ste o ňom počuli, Dušan Hanák, 75 ročný, aj so svojimi spoločníkmi. Tak sme sa im venovali asi 3 týždne. A ešte jeden dobrovoľník, čo tam je, Peter, je z východu, zo Stropkova, prišiel do Ekvádoru ako turista a zostal tam, už tam pracuje 4 roky, nakontaktoval sa na niektorých kňazov a pomáha im v stavebných prácach, v opravách kaplniek.
Takže, keby sa našiel nejaký dobrovoľník, tak ho nevyhodíte...
Určite nie, aj zo Spojených štátov tam bol jeden, už si nepamätám jeho meno, bol tam na 3 mesiace. On bol evanjelík, ale bol na našej misii. Chodia aj miestni, aj vysokoľkoláci, aj stredoškoláci, niektorí sa zaviažu aj na jeden rok.
A ako trávi Otec Šutka svoje dni?
Otec Šutka je teraz v dome našich starších bratov Saleziánov, v Macase. Má už má svoj vek, ale vždy sa rád porozpráva, čo nové, ako sa darí, stále má záujem o misie, o Šuarov. Je rád, že som tam aj ja, teší ho, že v štafete, ktorú začal, niekto pokračuje.
Keď budete so synovcom Otca Šutku tak ho pozdravte, aj celú jeho rodinu, aj všetkých farníkov vašej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri a ja tiež Otcovi Šutkovi odovzdám pozdrav od Vás. Tiež pozdravujem celú Vašu rodinu.
Nech Vám Pán Boh pomáha, nech žehná Vašu prácu, udržujte slovenské povedomie vo vašom prostredí, kde žijete, aj prostredníctvom časopisu Slovo z Britskej Kolumbie, aj médií, aby sme robili dobré meno Slovensku, aj našim krajanom všade, kde sme a zviditeľňovali Slovákov v médiach, aby svet vedel o nás viac.
Ďakujem. A na záver už iba takú malú otázku alebo prosbu. Keby Vám niekedy ruka a pero dobre písali či by ste nám a čiteteľom Slova nenapísali nejakú krátku príhodu z Vášho života, veľmi rád to uverejním.
Dobre, ja takéto veci mám, píšem listy domov na Slovensko, už som ich napísal 15, rád vám to pošlem. Opísal som tam príhody s návštevníkmi, príhodu ako prišla silná búrka, ako sa nám čln prevrátil, ako sme museli bojovať aj s prírodnými živlami.
To by bola krása. Myslím si, že Vaše príbehy môžu byť dobrou inšpiráciou pre mladých ľudí doma na Slovensku, ale aj po celom svete. Aby videli, že život je aj o niečom inom, že to nie je iba ťukať do mobilu a brázdiť internet.
Je to dôležité, aby sme hovorili, mladých to zaujíma aj keď sa mnohokrát stavajú k duchovným veciam odmerane, akože to je pre inú generáciu. Ale je to potrebné prepojiť a vyzdvihnúť aj duchovné hodnoty. Osloviť mladých zaujímavým spôsobom a nebáť sa hovoriť o Bohu.
Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a ešte raz, veľmi pekne pozdravujeme Otca Šutku a prajem Vám veľa síl a Božieho požehnania vo Vašej zodpovednej práci.
„Amikmame“ – to znamená „lúčime sa“.
„Amikmame“.
Salud
Salud
So slovenským Saleziánom Antonom Odrobinákom sa cez Skype rozprával Jozef Starosta.
Foto: Paul Stacho (komunikácia cez Skype) a Juraj Kopanický (Ekvádor 2008)
- 101 views