JÚLIUS CARMEN - MUŽ BEZ TVÁRE

Fiktívne rozhovory s Júliusom Carmenom alias Alfonzom Zhorským

Autorský úvod

Július Carmen ku mne neprišiel jedinou cestou. Najprv ku mne prišli jeho knihy.

Vo svojej knižnici mám dva exempláre diela Slovenský domáci lekár a radca. Obe knihy pochádzajú z pozostalostí starých Slovákov žijúcich v okolí Vancouveru – ľudí, ktorí nás predišli do Večnosti. Ich deti alebo vnúčatá ich možno našli v zaprášených škatuliach na povale, v pivnici alebo v skrini starého domu. Možno už nevedeli, komu patrili a prečo ich ich rodičia či starí rodičia tak dlho opatrovali. Rozhodli sa však, že ich nevyhodia. Priniesli ich spolu s ďalšími slovenskými knihami do slovenskej farnosti pri Kostole svätých Cyrila a Metoda – Sts. Cyril and Methodius Church – v New Westminsteri.

Odtiaľ sa napokon dostali ku mne.

Ich presnú cestu nepoznám. To, čo sa dialo medzi pôvodnými majiteľmi, ich potomkami, starými domami a farskou knižnicou, si môžem iba predstavovať. Samotné knihy však ležia predo mnou ako hmatateľní svedkovia tejto cesty.

Jedna má poškodenú väzbu a opotrebovaný chrbát. Je zrejmé, že ju niekto často otváral a používal. Druhá sa zachovala v lepšom stave. Obe majú tmavočervenú väzbu, zlatý názov a na obálke obraz lekára pri lôžku chorého. Pod kresbou je vytlačené meno:

J. CARMEN.

 

Spočiatku som si myslel, že oba exempláre sú anonymné – že po ich niekdajších majiteľoch nezostala nijaká stopa. Pri pozornejšom prezeraní som však zistil, že to nie je celkom pravda.

V jednom exemplári je na vnútornej strane obálky nalepený ozdobný vlastnícky štítok. V jeho hornej časti stojí:

„Majiteľom tejto doktorskej knihy je“

Pod tým je rukou napísané meno. Čítam ho ako František Stefanides, hoci starý rukopis mi nedovoľuje považovať toto čítanie za úplne isté.

Nižšie sa nachádza tlačená informácia o predajcovi:

NA PREDAJ V SLOV. TLAČIARNI:
P. JAMRIŠKA
628–630 GRANT STREET,
PITTSBURGH, PA.

A celkom dole je drobným písmom vytlačené odporúčanie:

„Kniha je Váš najvernejší priateľ. Čítajte ho!“

Bol František Stefanides prvým majiteľom tejto knihy? Kúpil si ju priamo v slovenskej tlačiarni P. Jamrišku v Pittsburghu? Priniesol ju neskôr do Kanady on sám, alebo sa sem dostala cez ďalších majiteľov? Na tieto otázky zatiaľ nepoznám odpoveď. Meno na štítku však pripomína, že kniha nebola iba tlačeným predmetom. Patrila konkrétnemu človeku, ktorý ju držal v rukách, čítal ju a možno podľa nej hľadal pomoc pre seba alebo pre svoju rodinu.

 

Ani druhý exemplár nie je celkom bez mena.

Medzi jeho stránkami som našiel výstrižok z anglicky písaných novín s nadpisom:

Paul Starek recalls 30 happy years in the RCMP

Článok rozpráva o tridsiatich rokoch služby Paula Stareka v Kráľovskej kanadskej jazdnej polícii. Na fotografii je Paul Starek spolu so svojou manželkou Mary.

Pána Paula Stareka a jeho pani Mary si osobne pamätám. Koncom minulého storočia patrili medzi farníkov Kostola svätých Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Neviem dokázať, že kniha patrila práve im. Výstrižok mohol slúžiť iba ako záložka a mohol ho do knihy vložiť aj niekto iný. Jeho prítomnosť však vytvára ďalšie spojenie medzi knihou, slovenskou farnosťou a ľuďmi, ktorých som poznal.

Tieto dva exempláre teda nie sú nemé. Jeden uchoval rukou napísané meno, druhý novinový výstrižok spojený s manželmi, ktorých si ešte pamätám. Každý z nich nesie inú stopu. Obe knihy však hovoria o tom istom: o dlhom živote slovenského slova medzi vysťahovalcami, o knihách putujúcich cez hranice a generácie a o predmetoch, ktoré niekedy prežijú svojich majiteľov.

 

Popri týchto dvoch fyzických exemplároch som pri svojom pátraní našiel aj digitalizovanú verziu knihy z knižničného fondu Torontskej univerzity. Na jej obálke bol v ľavom hornom rohu nalepený veľký biely štítok s čiarovým kódom. Prekrýval časť názvu a takmer celé prvé písmeno D v slove DOMÁCI.

Biely obdĺžnik sme z obrazu odstránili. Doplnili sme tmavočervené pozadie obálky aj chýbajúcu časť zlatého písmena.

Obnoviť poškodené písmeno však bolo oveľa jednoduchšie než obnoviť príbeh človeka, ktorého meno stálo pod ním.

 

Slovenský domáci lekár a radca je rozsiahla kniha. Má takmer tisíc strán, stovky rád a viac ako tisíc vyobrazení. Hovorí o ľudskom tele, chorobách, liekoch, hygiene, pôrode, deťoch, manželstve, pohlavnom živote, bylinkách, varení, starobe aj smrti. Bola určená predovšetkým slovenským rodinám v Amerike, ktoré často žili ďaleko od lekára alebo nemali dostatok peňazí na odbornú pomoc.

Jej autor chcel svojim čitateľom vysvetliť takmer všetko o ľudskom živote.

O sebe však prezradil veľmi málo.

Na obálke je iba meno J. Carmen. Nenachádza sa tam fotografia ani životopis. Ani z knihy sa nedozvieme, odkiaľ autor pochádzal, prečo odišiel do Ameriky alebo prečo začal používať meno Carmen.

Približne pred desiatimi rokmi som však od pána Jozefa Janeka z Detroitu dostal bulletin Dejiny 34. zboru Slovenskej ligy v Amerike. V ňom sa nachádza krátka, ale mimoriadne dôležitá veta:

„Julius Carmen, vlastným menom Alfonz Zhorsky, bol členom 34. zboru.“

Táto správa spája meno vytlačené na obálke knihy s ďalším menom – Alfonzom Zhorským – a zároveň ho zaraďuje do konkrétneho prostredia slovenského krajanského života v Amerike. Je to významná stopa, hoci ju zatiaľ musíme chápať ako tvrdenie zachované v zborovom bulletine, nie ako definitívne uzavretý výsledok archívneho výskumu.

Pán Janek o Carmenovi napísal aj niečo ešte zvláštnejšie:

„Carmen sa nikdy nedal odfotografovať a nedovolil ani svojim najbližším priateľom, aby ho odfotografovali.“

Vraj to zakazoval tak prísne, až to bolo nápadné. Kolovala domienka, že Carmenovo odmietanie fotografie mohlo súvisieť s jeho záhadnou minulosťou. P. Janek naznačil, že Carmen možno nechcel zanechať podobizeň, ktorá by raz mohla pomôcť pri objasňovaní jeho skutočnej totožnosti.

Toto vysvetlenie však zostáva iba domnienkou. Nemáme dôkaz, že práve preto sa Carmen nechcel fotografovať. Samotné svedectvo o jeho odmietaní fotografie je však natoľko nezvyčajné, že ho nemožno obísť.

Od pána Janeka som spolu s bulletinom dostal aj kresbu, ktorú pripisoval doktorovi Jozefovi Cincíkovi. Podľa jeho informácie mala vzniknúť v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a mala zachytávať podobu Júliusa Carmena.

Na kresbe vidíme pretiahnutú tvár muža s vysokým čelom a veľkými okrúhlymi okuliarmi. Neviem však potvrdiť, že kresbu skutočne vytvoril doktor Jozef Cincík. Nemám k dispozícii jej podpísaný originál ani ďalší doklad o jej pôvode. Rovnako nemôžem s istotou dokázať, že zobrazeným mužom je Július Carmen. Veríme však, že p. Janek hovoril pravdu.

 

Po Júliusovi Carmenovi teda nezostala nijaká overená fotografia. Zostala iba kresba, o ktorej môžeme predpokladať, že zachytáva jeho tvár.

Človek, ktorý chcel čitateľovi vysvetliť takmer všetko o ľudskom tele, sa postaral o to, aby jeho vlastná tvár zostala tajomstvom.

A tajomstvom nie je iba jeho tvár.

Neskoršie pramene ho označujú za Alfonza Zhorského alebo Zhorszkého. Nezhodujú sa však ani v základných životopisných údajoch. Podľa jedných sa narodil na Šariši, podľa iných v Levoči. Ako rok jeho narodenia sa uvádza 1868, ale aj 1871. Niekde je predstavený ako lekárnik a ľudomil, inde skôr ako obchodník a predajca liečiv.

Nad jeho životom visí aj vážnejšie podozrenie: že do Ameriky mohol prísť ako tajný uhorský agent poverený sledovaním slovenského národného hnutia. Zatiaľ však nevieme s istotou povedať, kde sa končí doložený životopis a kde sa začína legenda, podozrenie alebo rozprávanie odovzdávané medzi ľuďmi.

Práve tu sa začína táto kniha rozhovorov.

Nie je to vedecká biografia v bežnom zmysle. Nie je to ani pokus vydávať domnienky za historické fakty. Je to literárno-dokumentárna rekonštrukcia – séria fiktívnych rozhovorov s človekom, ktorého vlastný hlas sa zachoval najmä v jeho knihe, ale ktorého život zostal ukrytý za menami, protirečeniami a mlčaním.

Rozhovory, ktoré nasledujú, sa nikdy neuskutočnili. Július Carmen zomrel v Detroite v roku 1936, dávno pred mojím narodením. Nemohol som sa s ním stretnúť, položiť mu otázky ani zaznamenať jeho odpovede.

Môžem však čítať jeho knihu. Môžem skúmať jej predhovory, rady, vysvetlenia a záverečné poznámky. Môžem porovnávať bibliografické údaje, neskoršie životopisné záznamy, správy zo slovenského krajanského prostredia, bulletin 34. zboru Slovenskej ligy v Amerike aj spomienky ľudí, ktorí o ňom ešte počuli od svojich predchodcov.

A tam, kde dokumenty prestávajú hovoriť, môžem sa pýtať.

Pri tejto rekonštrukcii budem dodržiavať niekoľko pravidiel.

Ak sa zachovali Carmenove vlastné slová, použijem ich alebo ich význam čo najvernejšie prerozprávam. Ak si pramene protirečia, nebudem tento rozpor zakrývať. Ak niečo nevieme, zostane to v texte priznané ako neistota. A keď do príbehu vstúpi predstavivosť, musí byť zrejmé, že už nevstupujeme do oblasti dokázaného faktu, ale do priestoru možného rozhovoru.

Fiktívny totiž neznamená svojvoľný.

Nechcem z Carmena urobiť človeka, ktorým preukázateľne nebol, ani mu pripisovať skutky, pre ktoré nemáme nijakú oporu. Chcem sa iba pokúsiť predstaviť si, ako by mohol odpovedať, keby dnes sedel oproti mne, poznal všetko, čo sa o ňom neskôr napísalo, a bol ochotný hovoriť aj o tom, o čom za života mlčal.

Celú sériu bude preto sprevádzať jedna otázka:

Kto bol človek, ktorý chcel čitateľovi vysvetliť takmer všetko o ľudskom živote, ale svoj vlastný život ukryl za cudzím menom?

Prvé stretnutie sa odohrá v miestnosti, ktorú nemožno nájsť na nijakej mape. Leží niekde medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi archívom a pamäťou, medzi tým, čo sa dá dokázať, a tým, čo si ešte iba dokážeme predstaviť.

Na stole bude ležať jeden z mojich dvoch skutočných exemplárov Slovenského domáceho lekára a radcu. Jeho tmavočervená väzba bude opotrebovaná rukami ľudí, ktorých mená už možno nikdy nezistíme.

Za stolom bude sedieť muž, po ktorom nezostala nijaká overená fotografia.

V tejto miestnosti, ktorá existuje iba v mojich predstavách, mu prepožičiam tvár z kresby, ktorú mi poslal pán Jozef Janek.

Neviem, či Július Carmen skutočne vyzeral takto.

Aj predstavivosť však potrebuje tvár.

A potom mu začnem klásť otázky ...