Slovanské stopy vo svete [2015]

“Ak chcete ďalej prísť, ako my prídeme, musíte viac vedieť, ako čo my vieme,” Karol Kuzmány

Myšlienka Karola Kuzmányho, v rokoch 1863 – 1866 prvého podpredsedu Matice slovenskej, autora textu hymnickej piesne Kto za pravdu horí, znie ako nadčasová výzva. Môže sa zdať, že v dobe takmer dokonalých informačných technológií nie je zložité vedieť viac, ako vedeli naši predkovia. Zdanie ale, ako obyčajne, klame. V záplave servírovaných informácií je totiž ťažké rozlíšiť, ktoré z nich sú dôkazne potvrdené a ktoré sú iba výplodom historiografov, nazývajúcich sa historikmi.

História je grécke slovo označujúce dejiny, udalosti, deje, nie je to dejepis, t.j. to, čo bolo o dejoch napísané. Štátny vzdelávací program v oblasti Človek a spoločnosť uvádza vyučovací predmet „dejepis“. Žiaci sa teda dozvedajú nie históriu, ale čo bolo o nej napísané. Tak neskoro, ak vôbec niekedy, sa budú učiť, že archeologické nálezy na Južnom Urale potvrdzujú existenciu prvej slovanskej civilizácie na rozhraní III. a II. tisícročia pr.n.l. Bol tu mohutný bod kultúrnej genézy, ktorý spojil pôvodné obyvateľstvo rozľahlého územia stepí a lesostepí strednej Euroázie. Bola to civilizácia na úrovni Mykén a Mezopotámie, o 500 rokov staršia ako Homérova Trója, o 200 rokov staršia ako prvá egyptská pyramída! Obyvatelia – Áriovia boli pastieri, roľníci, hrnčiari, tavili meď, spracúvali kože a kosti. Bol to vyspelý národ, ktorý mal svojich vodcov, učiteľov, prorokov.

Bez nich by totiž prosté masy nemohli vybudovať Zem miest – 19 opevnených centier. V roku 1952 boli urobené letecké snímky a vytvorené dve expedície, ktoré mali raz a navždy zodpovedať otázku našich civilizačných počiatkov, nájsť miesto, kde žil národ našich slovanských prapredkov. Miesto našli. Sústava miest sa volá Arkaim. Do povedomia tvorcov učebníc však ešte nevošla. Podobne nemnohým súčasníkom je známe, že v blízkosti Luganska aj v bosenskom Vysoku boli objavené slovanské pyramídy, ktoré postavili približne v rovnakom období ako Arkaim „uctievači slnka“ - starovekí Slávovia.

Donedávna naši neprajníci vymedzovali počiatky Slovanov 5-tym storočím n.l., na základe gótskeho historika Jordana ich posunuli do 2. storočia, ale iba na území východne od ústia Dunaja maximálne po Dneper. Nik sa vtedy nezamýšľal nad tým, že všetky pramene o histórii Slovanov boli buď zničené, alebo stiahnuté a ukryté v tajných archívoch Vatikánu. Práve preto bolo možné upravovať a „opravovať“ naše dejiny, meniť geografické názvy, rozsah a dobu osídlení, starostlivou cenzúrou ovplyvňovať svetové historické vedomie. Tak bolo možné usmerňovať mienku o Kosove, kde prišelci Albánci vytláčali pôvodných Srbov, až napokon vyhlásili „svoj“ štát.

Profesor Čudinov vysvetľuje napríklad kartografické úpravy na mape Ruska, kde rieka Neman sa do roku 1905 volala Rus a okolitá zem bola Porusie. Dnes používaný názov Prusko, na ktoré si doteraz robí právo Nemecko, je iba skomolenina a o príslušnosti k Nemecku nemôže byť ani reči. Napriek tomu sa ruskí žiaci učia o Prusku a rieke Neman, nie o Porusí a rieke Rus.

Veľmi zaujímavé výskumy profesora Alexeja Artemjeva z roku 2013 pomáhajú vyznať sa v početných klamstvách a falzifikáciách histórie, ktorej boom patrí do 19. storočia. Objektom jeho skúmania boli starodávne knihy, rozoberá technológiu výroby kníh a zvitkov, spôsoby písma a rôzne príznaky falzifikácie, posudzuje všemožné pokusy „akademickej vedy“ skryť skutočnú históriu v snahe dokázať, že základná úloha v rozvoji sveta prináleží príslušníkom iných etník, ale v žiadnom prípade nie Slovanom.

Iný vedec – Alexander Prozorov – sa k danému problému vyjadril nasledovne: „Minulosť našej civilizácie je zámerne veľmi skreslená. Historici skôr pripomínajú mestských bláznov ako vedcov. Namiesto overených vedomostí ponúkajú množstvo málo zrozumiteľných „vedeckých“ termínov, nepodávajúcich žiadnu informáciu. Zámerne upravenými správami demotivujú a nabádajú k slepej viere v neomylnosť ich autorov. Nesmierne škody sú páchané najmä pri výklade dejín, menovite dejín Slovanov.“

Vzdelaný človek nemôže prijať výplody „historikov“ tvrdiace, že prví ľudia v Európe boli černosi, že genetika je paveda, že obyvatelia Európy sa sťahovali. Odmietajú uznať, že praslovanská skupina sa zrodila práve na území Európy a Ázie, nikdy sa nikam nestrácala ani neodchádzala a že v posledných 3. – 4. tisícročiach sem síce prichádzali i iné národy, ale Praslovanov nikam nevytláčali, ani ich nezamieňali.

„Historici“ spochybňujú výskumy archeológie, antropológie, genetiky, etnografie, lingvistiky… Za príznak vyspelej civilizácie považujú až stavby Sumerov a egyptské pyramídy, hoci celý sever Európy je posiaty megalitmi, ktoré sú staršie minimálne o dve-tri tisícky rokov a vybudovali ich nositelia slovanskej skupiny, pretože ani indoeurópania, ani ugrofíni vtedy ešte v Európe neboli.

Stopy po našich slovanských predkoch sa nachádzajú od Kaspického mora po Grónsko, od Kréty po Škandináviu. Pohrebisko Slovanov-pohanov staré 3 tisíc rokov sa nachádza vo Fínsku, neďaleko mestečka Lappi, s názvom Sammallahdenmäki. Rúnové kamene v dánskom meste Jelling pochádzajú z 10. storočia (??? js), kedy na danom území žili ľudia, komunikujúci pomocou rúnového písma, t.j.predkovia Slovanov.

Najznámejšou zbierkou slovanských rúnových kníh boli rukopisy chránené v kráľovskom archíve opátstva Sanlis pri Paríži a patrili do knižnice kráľovnej Francúzska Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Dnes ich považujeme za stratené alebo ukryté!

Texty škandinávskych rún nie sú síce čistou praslovančinou – sú v nich prvky vikingskej germánčiny, ale bez slovanských rún ich nebolo možné rozlúštiť. Vo Švédsku sa tiež nachádzajú početné pamätné kamene s rúnovými nápismi. Okrem nich je zachovaná na skale stará rytina ságy o Sigurdovi a Gudrun (pri meste Eskilstuna na brehu tretieho najväčšieho švédskeho jazera Mälaren) – ságu spracoval J.R.R.Tolkien, autor Pána prsteňov a spomína v nej slovanského boha Odina.

Slovanská stopa vo Švédsku pokračuje aj v roku 1697, keď zomrel švédsky kráľ Karol XI. Na jeho pohrebe v Štokholme (niektoré zdroje uvádzajú pôvodný názov mesta Stokolň – súvis so slovom „steklo“ – v okolí mesta boli všade sklárne…) sa viedla ceremónia v ruskom jazyku! Rozlúčková reč je uložená v knižnici univerzity v Upsale (do roku 1523 hl.mesto Švédska) v zbierke Palmiold č.15. Možno ju nájsť na www.leva-net.webnode.cz/products/ . Kráľ je pochovaný v Štokholme v kostole Riddarholmen. Na náhrobku je latinkou napísaný ruský text.

K významným svedectvám o živote našich slovanských predkov patria nesporne zachovalé alebo reštaurované hradiská na území Nemecka. Slovanské osídlenie východu, severu a severozápadu Nemecka slovanskými kmeňmi Lužicov, Polabských Slovanov a ďalších bolo pravdepodobne aj prameňom nemeckého mýtu o nadradenosti árijskej rasy, lebo Áriovia – Praslovania boli prví predstavitelia vyspelej civilizácie. Našej. Slovanskej.

Vznik pohanských chrámov Slovanov v Polabskej a Pobaltskej oblasti dokumentujú archeologické výskumy:

 Na ostrove Rujana bol veľkolepý chrám boha Svantovíta – najznámejšia svätyňa Arkona – niektoré zdroje uvádzajú aj názov Retra. Vybudovali ju pobaltskí a polabskí Slovania, hrdinský národ, ktorý ovládol aj Dánsko. Vo vnútri chrámu boli veľkolepé sochy bohov, označené menami. Najvyšší bol Svantovít, pôvodne Svarožič, syn hlavného boha slnka a ohňa Svaroga, ktorý bol uctievaný aj v Rusku. Pozri www.hradiska.sk.

Gross Raden – pri rovnomennej súčasnej dedine na severnom výbežku jazera Binnessee v rokoch 1973 – 1980 rozsiahle výskumy odhalili slovanské hradisko.

Raddusch – pri Bischdorfskom jazere v Dolnej Lužici medzi mestami Lubbenau a Cottbus, cca 176 km severne od Liberca sú pozostatky hradiska kmeňa Lužicov. Dodnes tu žije etnická menšina Lužických Srbov.

Torhelow – zem, kedysi patriaca slovanským Ukranom, dnes ju Nemci nazývajú Uckermark. Po archeologických výskumoch tu bola v plnom rozsahu zrekonštruovaná slovanská dedina. V tamojšom múzeu sú lode slovanských námorníkov, ktorí v tom čase vládli Baltskému moru. Jedna z lodí sa volá Svarog, druhá Svantovít.

Spandau – cca 1 km od rovnomenného mesta stálo významné slovanské hradisko slovanského kmeňa Hevolanov.

Brandenburg an der Havel – bolo sídelné hradisko slovanských hevolanských kniežat.

Behren – Lubchin – neďaleko rovnomennej obce stálo mohutné opevnené hradisko Čerkepanov. Bolo jedno z posledných slovanských hradísk, ktoré odolávali tlaku Nemcov a kresťanstva.

Stargrad – najväčšie slovanské mesto, hlavné mesto Vagrov, Nemcami premenované na Oldenburg. Vagrovia sídlili na východe súčasnej nemeckej spolkovej krajiny Šlezvicko – Holštajnsko. Rekonštrucia Stargradu je v architektonickom múzeu Oldenburger Wallmuseum.

Kopenick – v juhovýchodnej časti Berlína je na rieke Dähme pred sútokom so Sprévou tzv. Kopenický hradný ostrov s nálezom slovanského hradiska.

Samotný Berlín, ako uvádzajú informačné materiály, vznikol z pôvodnej slovanskej osady. Názov hlavného mesta SRN nesie spoločný geomorfologický znak so slovanskými názvami miest koncovkou – ín/ in : Devín, Trenčín, Kolín, Zlín, ale aj Sczecin, Lublin, Wolin, Koszalin /PL/, Varaždín /SLO/, Tolbuchin /BG/, Cobodin /RO/, Templin, Schwerin /D/ a iné, má v erbe medveďa, ktorý je prastarým slovanským symbolom.

Nemci si hovoria Germáni. O pôvode slova Germánia napísal Tacitus: „Názov Germánia je vraj nový, daný len nedávno, pretože si tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, vtedy hovorili Germáni.Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, sa pomaly rozšírilo, takže potom sa menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu pred víťazmi.“

Arabský historik a geograf Al-Masúdí vo svojej knihe Kitáb at-tanbíh val-išráf /Kniha poučenia a opráv/o Slovanoch napísal: „ Slovania sú najmocnejší národ. Keby sa spojili, nebolo by na zemi sily, ktorá by ich porazila.“

Prekvapivú slovanskú stopu možno nájsť napr. aj v severnom Taliansku. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1900 talianske úrady zistili, že v ťažko prístupných molísanských horách v Toskánsku neďaleko dnešného Livorna a mesta Volterza žije slovanská národnostná menšina v etruskom štáte s názvom „Slobodná zem“ s vlastným archaickým jazykom v počte asi pol milióna obyvateľov. Po nástupe fašizmu boli násilne asimilovaní. /Etruskovia patrili do slovanského etnosu./

Pri zmienke o Taliansku načim spomenúť, že v celej opisovanej histórii vyspelej civilizácie, pochádzajúcej z Rímskej ríše, je jedna záhada: vznik Starovekého Ríma sa datuje rokom 753 pr.n.l., ale na stredovekej mape flámskeho kartografa a geografa Gerharda Merkátora zo 16. storočia sa na území vtedajšej Itálie mesto Rím, ani Roma nenachádza ! A staroveké Grécko, najstaršia uvádzaná európska civilizácia, má pôvod v minojskej civilizácii na ostrove Kréta, založenej potomkami prvých roľníkov /boli to potomkovia Praslovanov ?/, ktorí prišli z Blízkeho Východu asi pred 9 tisíc rokmi. Uvádza to genetik George Stomatoyannopoulos z univerzity v americkom Seatle.

Nespočetné množstvo stôp na všetkých svetadieloch zanechali príslušníci rôznych slovanských národov v dôsledku globálnych geopolitických, štátotvorných, ekonomických zmien v stredoveku a novoveku, putujúci za dobrodružstvom, z nevyhnutnosti, ale i túžiaci po naplnení vlastných želaní objavovať a poznávať svet. (Mauro Orbini: Pôvod názvu, slávy a rozšírenia národa slovanského) Dozvedáme sa o nich na cestách za poznaním, sledujúc osudy Slovanov, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoju vlasť, v cudzom svete dosiahli úspech a uznanie, hoci nie vždy sa o tom dozvedeli rodáci v ich domovine. Ich stopy sú artefakty, zachované napriek sústredeným tlakom eliminovať slovanský vplyv na rozvoj civilizácie, evidentne pozorovateľné od obdobia rastu vplyvu cirkvi, najmä katolíckej.

„Kto nepozná pravdu, je iba hlupák, ale kto ju zatajuje, je zločinec,“  B.Brecht

A tak pridávam niekoľko z množstva poznatkov, získaných z dostupných zdrojov alebo na cestách, nabádajúcich na zamyslenie o slovanskej misii v dejinách sveta na pomoc pri hľadaní a odkrývaní pravdy, aby Brechtom pomenovaných hlupákov a zločincov bolo čo najmenej.

„Ruská misia“ je názov dediny, ktorá je centrom pravoslávia na Aljaške. Polárny cestovateľ a ekológ Michail Malakov navštívil krajinu okolo rieky Yukon, kde ho tamojší Indiáni vítali chlebom a soľou, zaviedli členov expedície do pravoslávneho kostola s oltárom a ikonami, tvrdiac o sebe, že sú potomkovia Rusov. V mnohých rodinách hovoria po rusky, udržiavajú tradície v architektúre – stavajú ruské sauny-báne, zvyky a sviatky majú dodnes také, ako sú v Rusku.

Ostrov Petra I. – neobývaný, v antarktickej časti Tichého oceánu, 400 km od pobrežia Antarktídy, objavila ruská expedícia Bellinchausena a pomenovala ho na počesť imperátora. Pre ľadovú bariéru naň nevystúpili. Podarilo sa to až nórskej výprave, vztýčila na ňom nórsku zástavu, nórsky parlament ho vyhlásil za svoje územie a o ruských objaviteľoch sa prestalo hovoriť.

Prieliv medzi Áziou a Amerikou objavil ruský kozák Semion Dežňov, najvýchodnejší bod Ázie sa volá Dežňovov mys, ale prieliv dostal meno podľa Dána Vitasa Beringa, ktorý viedol ďalšiu ruskú výpravu. Slúžil totiž v ruskom vojenskom námorníctve. Ale objaviteľom je uznaný Dán.

Ruský vedec nemeckého pôvodu – geodet Friedrich Struve – spracoval geodetický oblúk. Na jeho podnet bola rozmiestnená sústava triangulačných bodov, pomocou ktorých bolo možné určiť presné rozmery Zeme. Sústavu tvorí 258 hlavných trojuholníkov a 265 stanovíšť, vzdialených od seba 30 km. Prechádza cez 10 krajín od Nórska až po Čierne more. Osadené triangulačné body sú stopy Struveho. Nachádzajú sa v Nórsku, Švédsku, Fínsku, Rusku, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Bielorusku, Moldavsku a na Ukrajine. Uvádza sa ako nemecký vedec, o tom, že žil a pracoval v Rusku, vie málokto.

Poslednou stopou po veľkom slovanskom učencovi – učiteľovi národov, J.A.Komenskom je skromný náhrobok v kaplnke valónskeho kostola v holandskom Naardene. Jeho pedagogické diela sú známe minimálne v celej Európe, ale ich preklady možno nájsť aj v univerzitných knižniciach Ameriky, dokonca i Japonska. Na pozvanie britského parlamentu bol v Londýne, kde spracúval náčrt pansofie známy ako „Predchodca vševedy“. Po rokovaní so švédskym kancelárom Oxenstjernom vypracoval reformu švédskeho školského systému. Na prosbu Rákocziho vytvoril školský systém v Blatnom Potoku, pôsobil v poľskom Lešne, kde bol i biskupom Jednoty bratskej, v Amsterdame vydal 62 spisov, z nich najvýznamnejší bol „Obecná porada o náprave vecí ľudských“. Spis bol dlho stratený, zabudnutý v sirotínci v Halle. Objavil ho ukrajinský slavista Čiževskij. „Vďaka“ tomu, že je pochovaný v Holandsku, jeho meno je známejšie ako iné, ale žiadneho mimoriadneho uznania sa mu vo svete nedostalo. (Poznámka k Holandsku: Na predmestí Amsterdamu v mestečku Zaadam sa v rámci svojich ciest po Európe zastavil ruský cár Peter I. Veľký. V neveľkom domčeku, kde býval, je múzeum a na nábreží neďaleko neho je veľká socha imperátora.)

Geniálny ruský učenec M.V. Lomonosov zanechal takmer všetky stopy v rodnom Rusku. Ich dosah je celosvetový, ale jeho ocenenie tomu nezodpovedá. Mladí ľudia o ňom vedia veľmi málo napriek tomu, že:

– založil prvé chemické laboratórium

– vyslovil domnienku vlnového šírenia svetla

– prispel k formulácii kynetickej teórie plynov

– deklaroval myšlienku zachovania hmoty

– ako prvý zaznamenal bod tuhnutia ortuti

– podal mechanický výklad gravitácie

– teoreticky predpovedal existenciu Antarktídy

– objavil atmosféru Venuše

– napísal knihu gramatiky a históriu Ruska

– vydal 15 zväzkov básní

– prekladal Homéra, Horácia, Senecu…..

Dodnes nie sú celkom preskúmané stopy fenomenálneho vynálezcu – chorvátskeho rodáka Nikolu Teslu. O 8 rokov skôr objavil žiarenie, ktoré dostalo meno po Röntgenovi, laser objavil 50 rokov pred jeho dodatočným „objavením“…Pripisuje sa mu vyše 700 objavov. Väčšinou ich nestihol patentovať, mnohé mu ukradli. Vraj povedal: „ Neľutujem, že mi ukradli moje myšlienky. Je mi ľúto, že nemajú vlastné.“ Aspoň že jeho meno „TESLA“ sa stalo firemnou značkou.

O jednom z najväčších Slovákov, letcovi, generálovi francúzskej armády, cestovateľovi, astronómovi, politikovi a diplomatovi M.R.Štefánikovi a o jeho stopách sa stručne a výstižne vyjadril slovenský horolezec a cestovateľ F.Kelle: „ Štefánik okrem Antarktídy navštívil všetky svetadiely. Pôsobil vo Francúzsku, Španielsku, Taliansku, Rumunsku, USA, Brazílii, Ekvádore, Maroku, Alžírsku, Tunisku, Rusku, bol aj v Číne a Japonsku.“ Samotný F. Kelle cestuje po jeho stopách. Postál pred pamätnou doskou na observatóriu v Chamonix, priniesol pamätnú dosku na Tahiti, k pamätníku na vŕšku Faiere…

Na vŕšok Bradlo k mohyle nad jeho rodnými Košariskami prichádzajú nie iba Slováci, aby vzdali hold jednému zo zakladateľov samostatného Česko-Slovenska. Po mnohých rokoch ignorancie…

V Brezovej pod Bradlom je na Slovensku jediná stopa – skromný pamätník prvému hlásateľovi protestanstva Jánovi Husovi, o ktorom sa i v slovanskom svete vie menej ako o nemeckom reformátorovi Martinovi Lutherovi, ktorý sa okrem cirkevných reforiem „vyznamenal“ i tým, že sa stal zakladateľom úžerníckeho systému v peňažníctve. Hus si zaslúži nemenšiu pozornosť ako on. Prvý vystúpil s kritikou cirkvi proti predávaniu odpustkov, bol za odobratie majetkov cirkevným hodnostárom, prijímanie peňazí za cirkevné obrady považoval za svätokupectvo, ostro kritizoval pápeža vyhlasujúc, že hlavou cirkvi je Kristus a nie pápež. V dyme a popole pahreby kostnickej hranice sa jeho telesné stopy rozplynuli, ale učenie dalo impulz aspoň k čiastočnému reformovaniu cirkvi. Zodpovedajúce miesto v cirkevnej histórii nemá nie iba preto, že nebol katolík. Ešte bol aj Slovan.

„Mládež chce, aby ju menej učili, ale viac podnecovali,“ Goethe

Podnetom k túžbe po dôkladnejšom poznaní nech slúžia ďalšie viaceré stručné poznámky o známych i menej známych Slovanoch.

– Poľka Mária Curie Sklodowska – laureátka Nobelovej ceny za výskumy v teórii rádioaktivity.

– Princezná Mária Lujza – najmladšia dcéra Ľudovíta XV. a jeho poľskej manželky Leszcynskej.

– Hovorkyňa prezidenta Nikolasa Sarkozyho a francúzska ministerka ekológie – Poľka Natália Kosciusko – Morizet.

– Paul Max Landowski – francúzsky sochár poľského pôvodu, autor sochy Krista v Rio de

Janeiro.

– Najznámejší nasledovník Galilea Galileiho – poľský astronóm Mikuláš Koperník, ktorý na pozvanie priateľa Tycho de Brahe navštívil Prahu.

-Bulharský maliar a spisovateľ George Papazov – parížsky prominent, priateľ Pabla Picassa.

– V bulharskom meste Ruse sa narodil Nessim Canetti, považovaný za záchrancu francúzskeho šansónu.

– Syn svetoznámeho českého huslistu Jana Kubelíka Rafael Kubelík – menovaný riaditeľom kráľovskej Convent Garden Opery v Londýne, bol i šéfdirigentom orchestra Bavorského rozhlasu.

– V Rotterdame bol dirigentom opery František Škroup, tvorca českej hymny. Je pochovaný v spoločnom hrobe umelcov na cintoríne na okraji mesta.

– Autor Dobrého vojaka Švejka Jaroslav Hašek má v ruskom meste Buguľma múzeum, v Moskve je po ňom pomenovaná ulica, kde je budova Veľvyslanectva SR, bojoval v ČA pri Samare, velil oddielu Čuvašov, bol komisárom v Tuchačevského 5. armáde Východného frontu a v Irkutsku členom mestského sovietu.

– Ján Jesenius – lekár zo zemianskeho rodu v Turci, vykonal prvú verejnú pitvu na tele odsúdeného obesenca, robil anatomické pitvy pre študentov v Prahe. František Jáchym vydal knihu „Osobnosti českej minulosti“, kde dve strany venoval Jeseniovi – asi preto, že ho v Prahe popravili…

– Český rodák Antonín Čermák bol zvolený za 44.starostu Chicaga. Zahynul pri atentáte na prezidenta USA Roosevelta, zakryl ho telom a zachránil. Hovorilo sa však, že guľka bola určená jemu, Čermákovi, lebo viedol veľký boj s chicagským podsvetím, najmä s povestným gangsterom Al Caponem.

– Dánska kráľovná Dagmar – dcéra českého kráľa Přemysla Otakara I., s ktorou sa oženil dánsky kráľ Waldemar II. Veľký. Pochovaná je v kostole sv. Benedikta z Nursie v Ringstede neďaleko Kodane. Na náhrobku je nápis: Dagmar – Regina.

– Tam je tiež pochovaná Sofia z Novgorodu, manželka Waldemara I.

– Štefan Boleslav Roman z Veľkého Ruskova založil v Kanade Banskú spoločnosť – významná postava kanadského priemyslu.

– Náš najznámejší cestovateľ a dobrodruh Móric Beňovský sa plavil severným Tichomorím, preskúmal ostrov sv.Vavrinca, prišiel na Madagaskar, kde ho domorodci vyhlásili za kráľa. Jeho meno nesie ulica v hlavnom meste Antananarive.

– Osobným lekárom L.N.Tolstého bol Slovák Dušan Makovický. V Jasnej Poľane liečil chorých aj po smrti spisovateľa. Dokonca ho tam uväznili, lebo podpísal protivojnovú výzvu „Spamätajte sa, ľudia, bratia“.

– Prvý slovenský Národný umelec za architektúru Dušan Jurkovič, autor projektu Mohyly M.R.Štefánika na Bradle, mnohých stavieb na Slovensku, v Česku a na Ukrajine, bol autorom vyše 30 vojenských cintorínov, rekonštrukcií stavieb – i Bratislavského hradu.

– Ondrej Hadík z Turca sa preslávil v bojoch proti Turkom, počas 7-ročnej vojny velil husárom, ktorí obsadili Berlín.

– Podľa Martina Kukučína je pomenovaná planétka č.23444. Bol lekárom v Selciach na ostrove Brač, lekár v Punta Arenas – najjužnejšom meste Chile, kde je po ňom pomenovaná klinika a najmodernejšia operačná sála.

– Príčinou viacerých sporov je pôvod básnika Sándora Petöfiho – Alexandra Petroviča. Jeho otec bol z Vaďoviec – Štefan Petrovič, matka pochádzala z Necpál / volala sa Hrúzová/. Do školy chodil s Andrejom Sládkovičom. Konfirmoval ho Ján Kollár. Takže – revolucionár a známy básnik bol Slovák.

Možno nie je všeobecne známe, že 50% Maďarov má slovanské gény. Priznávajú to i maďarskí genetici, ktorí okrem iného zistili, že iba menej ako u 5% maďarskej populácie sa vyskytujú mitochondriálne gény, pochádzajúce z génov uhorských – staromaďarských. Zvyšok – okrem 50% slovanských – má gény valasko-germánske, germánske a iné.

I mnohí poprední predstavitelia „továrne na sny“ – Hollywoodu boli pôvodom Slováci: Steve Mc Queen – pôvodným menom Štefan Hnát, otec Andrej pochádzal z Jastrabieho pri Michalovciach, Paul Newman – matka Slovenka, tiež z dediny pri Michalovciach, Angelina Jolie – predkovia z otcovej strany boli z Košíc, Tony Curtis – matka z Valkova pri Poltári, Audrey Hepburn – otec Slovák, v Kovárovciach pri Topoľčanoch založil cukrovar….

Nevynechajúc zo záznamov kontinent protinožcov možno doplniť, že v Austrálii žije okolo 10 – 12 tisíc Slovákov. V Sydney každé dva roky zvoláva svoj kongres Združenie austrálskych Slovákov. V Adelaide je Slovenský klub, v Perthe Slovenské združenie v Západnej Austrálii, bol založený Klub slovenskej mládeže, vychádza časopis Slovenský štít, mesačník Austrálsky Slovák. Od roku 1993 vychádza tlačový orgán Slovenského spolku Ľudovíta Štúra – Slovenské oznamy.

Zoznam stôp Slovákov a Slovanov všeobecne, ktorí boli a sú vo svete úspešní, by niekoľkokrát presiahol rozsah publikovaného textu. Slovo „Slovania“ je živé, ľudia vzdialení tisícky kilometrov vedia, že patria k sebe, že sú súčasťou slovanského etnosu. Za slovom „Slovania“ stojí veľmi silný fenomén – vyše 300 miliónov predstaviteľov civilizácie, ktorí chápu a cítia že ich niečo spája. Napriek sporom, rôznorodosti názorov, odlišnosti kultúry, dokonca i problémovým národným vzťahom vedia, že patria spolu na základe akejsi kmeňovej príbuznosti, na ktorú sa doteraz pamätajú, lebo vedomosť o nej odovzdávajú a preberajú generáciami.

Španielsky diplomat a cestovateľ Ibrahim ibn Jakub at-Turtúší, takmer zhodne ako arabský historik Al-Masúdí, povedal: „ Slovania sú odvážni a bojovní. Keby neboli rozdrobení na veľa kmeňov a rodov, nijaký národ by ich nemohol poraziť.“

Holandský prekladateľ Jan van Steenbergen už viac ako 5 rokov vytvára jazyk, ktorému podľa neho budú rozumieť všetci Slovania bez učenia. Pomenoval ho „SLAVIANSKI“.

Ak sa mu to podarí, napokon sa azda dohovoríme, aby sme s hrdosťou spoločne odkrývali pravdu o našich predkoch i sile Slovanstva a pripravovali budúcnosť pre svojich potomkov.