Už pri odchode našich vojenských častí z Ukrajiny a obzvlášť po boji pri Bachmači, začali nám bolševici klásť rôzne, často veľmi ťažké podmienky odjazdu. Už na stanici Balašov bol jeden z vlakov 7. pluku vyzvaný k odovzdaniu zbraní. Bola však odovzdaná iba časť výzbroje, povozov a predmetov viac-menej postrádateľných.
28. marca 1918 sa velenia pluku ujal kpt. Gajda. Najväčšou prekážkou na ďalšej ceste bola stanica Penza. Sovietska vláda, čiastočne už poslúchajúc rozkazov z Berlína, čiastočne z vlastnej iniciatívy a z veľkej časti popudená českými rudogvardejcami, žiadala odovzdanie väčšej časti zbraní. Každému vlaku malo byť ponechané iba množstvo pušiek, zodpovedajúce jednej puškami vyzbrojenej pešej rote. Predanie sa malo uskutočniť na stanici Penza, pod dozorom zvláštnej komisie.
Zdržovanie ešelonov a ich rozptyľovanie po staniciach a odovzdávanie zbraní utvrdilo našich dobrovoľníkov v mienení, že bolševici sa k nám nechovajú úprimne a že odjazd nepôjde tak ľahko, ako by sme si priali. Nastal rozkol v mienení a posudzovaní otázky odovzdania zbraní. Čs. dobrovoľník, borec za slobodu telom i dušou, jedným slovom vojak, cítil sa istý iba zo svojou zbraňou a bol presvedčený, že len so zbraňou v ruke dôjde k cieľu.
Po poradách Odbočky Československej Národnej Rady v Rusku (OČSNR) s vojenskými odborníkmi a zástupcami francúzskej vlády zvolala vojenská komisia OČSNR schôdzu dôstojníkov a vlakových komitétov čs. vlakov, stojacich na nádraží Penza, na 27.marca 1918, aby rečníci vysvetlili stanovisko, zaujaté naším vedením k požiadavkám sovietu. Na schôdzi bolo prof. Maxom oznámené, že porady došli k jednomyselnému rozhodnutiu: podmienky rady ľudových komisárov prijímame.
Dobrovoľníci sa síce podrobili rozkazu, ale boli presvedčení o falošnom priateľstve, o falošných sľuboch a skrytom, zatiaľ bezmocnom nepriateľstve sovietov. Zmýšľanie dôstojníkov a strelcov bolo jednotné, pretože obaja boli podrobení rovnako tažkej skúške.
V dobe vyjednávania o podmienkach odovzdania zbraní stáli vlaky 7. pluku roztrúsené po mnohých staniciach. O nastávajúcom odovzdávaní zbraní sa živo debatovalo a zraky všetkých boli uprené na veliteľa pluku kapitána Gajdu. Zatiaľ nezostávalo iného východiska, než podrobiť sa rozkazu.
Zásobovanie pluku sa počas odchodu z Ukrajiny dialo hlavne rekvírovaním. Vďaka rekvírovaniu, prevádzanému rotami rozmiestnenými severne od Jagotína na Kocubejských statkoch, bol pluk pre prvé obdobie potravinami zabezpečený. Do Jagotína sa v poslednej chvíli podarilo zviezť niekoľko sto pudov múky, asi 30 volov, niekoľko desiatok dobrých koní a všetko to, čo pluk zo sebou odviezol.
Podľa vyhlášok OČSNR, ktoré boli vylepované na staniciach, kadiaľ sme prechádzali, platili sa potraviny hotovými peniazmi alebo za rekvírované platila OČSNR alebo Francúzsko.
Po nedobrovoľných dlhých zastávkach pred Penzou vydali sa vlaky pluku na cestu za Ural. Avšak čím viac sa blížili k Penze, tým sa nálada dobrovoľníkov stávala stiesnenejšou. Preberali sa všetky možnosti uschovania a zatajenia zbraní, pretože každý tušil čakajúce nebezpečenstvo. Táto predtucha sa neskôr bohužial i potvrdila.
Pluk mal teraz päť vlakov, sformovaných v Kistendej, Serdobsku a Bajkách pre nedostatok lokomotív ručne. Pri prejazde vlakov 7.pluku stanicou Penza medzi 10. a 20. aprílom 1918 boli dobrovoľníci nútení podrobiť sa rozkazu politického vedenia OČSNR a odovzdať zbrane podľa zmluvy. Avšak po ceste k Penze sa nezahálalo a boli preskúmané mnohé možnosti zatajenia zbraní a následne prevedené. Dosť zbraní sa podarilo ukryť pod slamníky, pod vozy, medzi dvojitými stenami teplušiek (vagónov) a pod.
V Penze sa sovietski agitátori znova pokúšali o získanie našich dobrovoľníkov, nemali však valného úspechu. Po zariadení vlakov na ďalekú cestu po Sibíri pohli sa ešelony ďalej. Každému spadol kameň zo srdca, keď videl Penzu za sebou.
Vlaky zrýchlili svoju jazdu, aby onedlho zastavili v Samare. Tu nás očakávalo nové prekvapenie. Samarský soviet, neuznávajúci centrálnu moskovskú vládu a soviet penzenský, žiadal ďalšie odovzdanie zbraní až na 30 pušiek, potrebných pre vlak ku konaniu strážnej služby. Nedôvera a podozrenie vojakov boli teda oprávnené a potvrdené. Ale i tejto požiadavke sme sa podrobili, aby sme mohli pokračovať v ďalšej ceste.
Chladnokrvnosť, jednotnosť a disciplína Čechoslovákov nebola po chuti sovietskej vláde a jej orgánom. Napriek tomu, že Čechoslováci boli tou dobou takmer bez zbrane, predsa len sa jej zdali byť nebezpečnými.
28. apríla 1918 hlásil kpt. Kadlec kpt. Gajdovi, že podľa správ kuriéra od 8. strel. Pluku majú byť Čechoslovákom v Cite odobraté nielen všetky zbrane a strelivo, ale i väčšina zásob potravín.
- 55 views