1. Naša dedina

Drahé deti moje, Cyrko, Vierka, Vladko a Marienka! Neraz za zimných pochmúrnych večerov, keď nám skučiaci vietor metal sneh do okien a keď sme v našom bystrickom byte spolu sedávali pri otvorených dvierkach krbu a keď sme spolu obdivovali tancu-júce plamienky ohňa, prosievali ste ma: „Otecko, porozprávaj nám, ako to bolo u vás voľakedy, na vašej dedine, keď si bol malý.“

Mnohé zážitky zo svojho detstva som vám už vyrozprával a teraz na koniec, po mnohých životných trampotách som sa rozhodol, že vám pre upomienku opíšem beh svojho života, aby ste vedeli, ako sa žilo za nášho detstva, v našej mladosti, za našich štúdií a za nášho života plného trampôt, bojov, slávy, úpadkov a plného prevratných udalostí. Píšem to aj preto, lebo som sa tohto života v plnej miere zúčastňoval, a píšem to najviac preto, aby ste mohli porovnávať svoj život s mojím životom a so životom mojej generácie, a aby ste vedeli posúdiť naše činy.

Narodil som sa 24. VII. 1901 v Dolnej Ždáni[1] k prikrytému stolu, t.j. v čase poludňajšieho zvonenia (čo je priaznivé znamenie). Začal som vraj z plného hrdla vrieskať a naši sa modlili Anjel Pána. Stará mať mi vraj do vankúšika ponúkla Nábožné výlevy a zlatý peniaz, ja som vraj chytil oboje. Z týchto návestí stará mať usudzovala: „Chlapec bude múdry a bohatý!“ Dolná Ždáňa, moja rodná dedina, leží na pravom brehu stredného toku Hrona, uprostred krásnej svätokrížskej doliny. Hovorí sa u nás, že nám poza chrbta do halušiek pozerá Homôlka a Vtáčnik, dva významné vrchy pnúce sa v úzadí nad Prochotom, kde už je koniec sveta a kde je nebíčko pribité klincami o Vtáčnik. Z druhej protichodnej strany spoza Vyhnianskych vrchov len tak zdiaľky žmurká na nás snivé, povesťami opradené Sitno.

V čase môjho narodenia počítala naša dedina 40 domov, kostol a pri kostole starú školu. V tom čase bývalo v našej dedine 450 – 500 duší. Boli to väčšinou maloroľníci a drevorobotníci. V lete pracovali na poli, chodievali na Dolniaky na žatvu a v zime najmä chlapi pracovali pri zvoze, pri manipulácii a pri pltnárení dreva, ženy vykonávali domáce práce. Malý biely kostolík stojí na vyvýšenom mieste horného konca dediny a k tomuto kostolíku sa pri ceste vedúcej od Hrona po oboch jej stranách družili slamou kryté dedinské domčeky ako kurence ku kvočke. Všetky domy boli pokryté vysokými slamenými strechami, ktoré vpredu siahali hlboko, až nad malé, muškátmi upchaté okienka. Na mňa to vždy robilo dojem, ako by som vedľa cesty videl učupených chlapov vo veľkých širiciach s chlpatou barančinou hlboko stiahnutou do očí.

Faru sme v našej dedine nemali, prifarení sme boli od nepamäti do Hornej Ždáne a naším farárom bol dp. Ján Poláček, človek prísny, s prudkou povahou. Stará mať hovorila, že je to dobrý Slovák. Druhou osobou po pánu farárovi bol Búci-Hrabaník-Martineje. Bol kostolníkom, zvonárom a modleníkom, bol pravou rukou pána farára, odbavoval v kostole pobožnosti, pri ktorých nemusel byť prítomný kňaz, vodil pro-cesie a púte a vládol nad brezovcom v sakristii, ktorým nás nezbedníkov v čase po-treby vyučoval pravidlám slušnosti.

Stará škola za kostolom si tam tiež zasluhuje zmienku. Bola zrundovaná, pokrytá šindľom a zatekala. Pozostávala z dvoch tried a jedného tzv. pitvora. Pamätám sa na staré, všelijakými pochybnými ozdobami vyrezávané lavice tejto školy. Keď ju tetka Haraška „riadila“, hrávali sme sa popod ne na schovávanku a tetka nás pritom neraz vyobšívala prútenou metlou. Škola bola cirkevná a od času, keď maďarská vláda vyhnala učiteľa Čecha – (ľudia ho podľa toho, že často opakoval slová „jaká byla, taká byla“, pomenovali „Jakabila“ a pod týmto menom žije jeho pamiatka u nás), naša škola riadneho učiteľa nemala.

Čítať, písať a počítať učil deti z poverenia p. farára a školskej stolice ujco Imro Hromádka Briežkeje (volali ho aj rechtor), ktorý bol ináč poctivého remesla tesárom, rád si vypil a bol zároveň aj zubárom pre celé okolie. Hovorilo sa u nás: „Keď ti Imro Briežkeje zub nevytrhne, tak už potom nikto!“ A to bola aj svätá pravda, lebo na celom ďalekom okolí nebolo nielen zubára, ale ani lekára. Jeho manželka, statočná tetka Róza Hromádková bola hlavou jeho desaťčlennej rodiny. Ona vereštovala jeho početné deti, udržiavala poriadok v dome, pomáhala mu najmä pri trhaní zubov v jeho dubovej ordinácii (dub na dvore). No a ona ho priúčala aj metlou, keď kedy-tedy v noci, vraca-júc sa od Sarbegu (ľudové meno nášho krčmára Salzbergera) nevedel naďabiť na kľučku dverí a šmátral po nej na opačnej strane. Ujco Imro, ako som už spomenul, trhával zuby, a tak sa mu u Sarbega vždy nejaká tá mierka páleného pritrafila do gágora, lebo on ako novodobý zubár ordinoval vždy len za Pán Boh zaplať a každý, koho zbavil bolesti, sa mu rád tou pálenčicou odmenil.

V škole bol ujčok Imro akurátny: Čítať a písať učil podľa vojtešského Šlabikára, čo mu dal pán farár, a nezbedných šarvancov napomínal remenným virgasom, ktorý visel na klinčeku nad mapou slávnej Uhorskej krajiny ako symbol tejto posvätnej ríše. Náboženstvo vyučoval pán farár a to, čo ujčok Imro nestačil v svetských vedách, dopĺňal pán farár. Nebola to síce riadna škola, ale deti sa predsa len naučili čítať, písať, počítať a čo hlavné, robilo sa to všetko podľa vojtešského Šlabikára po slovensky.

Hlavnou osobou našej obce a dlhodobým richtárom v našej dedine bol ujco Šimo Adamec–Kováčikeje. Zasvätené osoby hovorili, že nikdy nechcel byť richtárom, ale že ho notár Števka a slúžny Finka zo Sv. Kríža zakaždým prikázal voliť. Bola to „úplne slobodná“ maďarská voľba, lebo Finka obyčajne vyhlásil občanom: „Ak nezvolíte Adamca, iného vám nepotvrdím“. A tak potom občania po dlhej zvade a škriepke napokon dobrovoľne zvolili Adamca. Pri poslednej voľbe vraj starý Martin Matuška nočnou hodinou zaviezol slúžnemu vykŕmenú sviňu. No slúžny aj napriek tomu dal znova „slobodne“ zvoliť za richtára Adamca. „To je pochopiteľné“ – povrávali si ľudia – Adamec iste ešte k svini pridal aj teľa! Bolo teda isté, že dokiaľ by boli v našej dedine teľce a svine, richtárska stolica by na večnú česť a slávu slávnej maďarskej krajiny nikdy neostala prázdna.

Pri všeobecnom pohľade na významnosti našej dediny nesmiem vynechať dôležitý bod – obecnú krčmu na dolnom konci. Hovorím obecnú, lebo budova patrila ctenej našej obci a dával ju do prenájmu pán notár aj s p. slúžnym Finkom v Hronskom Sv. Kríži.

Prenajať takú krčmu by obec sama nedokázala, to musel pán slúžny, ktorý to už potom dokonale „zabezpečil“. Na tento čas mal krčmu náš Žid „Salzberger“ – údajne ho to stálo veľa peňazí. Ľudia ho volali Sarbegom, kto by to aj vyslovil také nekresťanské meno! Ináč „náš Žid Sarbega“ bol človiečik drobný, chudý (aj voš by na ňom zdochla), ale pritom nebol zlý. Bol dobrým obchodníkom, všetko bolo u neho dostať (len lístok do neba nie), ľudí nezdieral, rád svetu vypomohol, svoje si žiadal (čuj sa svete), ale cudzie nebral. Nezbohatol, mal sa však dobre a vyslúžil si v našej dedine titul „náš Žid“. Ľudia si ho vážili, lebo sa nestaral do politiky, a jeho žena s deťmi niekedy chodievala do nášho kostola.

A keď už bolo zle na krčmu, o tento „stánok kultúry“, nesmieme obísť osobu, ktorá v nej trvalo úradovala. Bol to náš obecný kišbír Janko Ferák (ináč aj Feráčik zvaný). V dedine už vedeli, komu aký honor patril. Pán farár úradoval v kostole, rechtor v škole, richtár na obecnom dome a Jankovi Feráčikovi visel „bubeň“ s paličkami na klinci za stolom v krčme u Sarbega.

Pri všeobecnom opise našej dediny namôžem zabudnúť na „našich cigánov“. Veru, cigáni boli každodennou otázkou našej dediny. V Trninách, pri hornom potoku nad dedinou boli usalašení v jelšovej kružine v troch hlinených búdach: Jožo, Jano, Franco Kováčovci a ich početné rodiny. Starí s deťmi, asi do dvadsať ľudí. V lete sa tu ešte ako-tak žilo. Pukovali kamene pri hrobliach vedľa cesty, kládli oheň a varili si od mäsiara vyžobrané odpadky mäsa, alebo nejaké vyhrabané zdochliny. „To už hej, v lete je život“ – chválili si cigáni, „radšej dve-tri letá ako jednu zimu!“ Veru, zima bola pre každého ťažká a ešte ťažšia pre biedneho cigána, ktorý žil len zo dňa na deň a na tom, čo deň dal.

V zime sa živili cigáni prácou pri nákove a žobraním. Cigánky s deťmi zavčas rána išli z dom do domu, rozniesli nakované klince, podkovy, naostrené lemeše a česielka. Pritom aj žobrali a čosi zozbierali. Potom to cez deň zjedli a na druhý deň začínali znova. V dedine si už na to zvykli. Každý deň im vynadali do darebákov, do zlodejov, ale vždy im niečo hodili do kabely. Úspešné boli najmä cigánky, ktoré sa riadne po kresťansky pozdravili a pomodlili sa za duše v očistci a vedeli sa pritom gazdinám aj zalíškať. Mali na to sto príležitostí. Veď idúc z dom do domu, od dverí k dverám, počuli a videli všeličo a donášali všelijaké šuškané pletky, čo ženy vždy zaujímalo.

Musím ešte spomenúť, že naša dedina leží medzi dvoma potokmi, ktoré na dolnom konci vtekajú do Hrona, leží teda na akomsi ostrove. Na hornom konci dediny je kostol, škola a od kostola vedľa školy vedie cesta do večnosti, t.j. do nášho cintorína. Keď ťa u nás zastihne smrť, odprevadia ťa všetci naši ľudia s plačom a za hlaholu zvonov na horný koniec vedľa kostola a školy, po ceste večnosti do cintorína, kde pod košatou lipou za bzukotu tisícich včeličiek nájdeš večné odpočinutie.

Na dolnom konci dediny naproti tomu by si išiel povedľa krčmy na most cez Hron na tú zázračnú železničnú cestu, ktorú len nedávno postavili a viedla do ďalekého sveta, kde často na človeka nečaká nič dobrého. Dve cesty...! A aký to rozdiel! Aké osudné rozdielne smery...! Keď si odchádzal z dediny, pred vstupom na most pripomínal ti všetky dobré vlastnosti tvojho rodiska mlčanlivý Sv. Ján Nepomucký. Jeho socha sa lúčila s tebou, akoby ti vravela „Zbohom synku, do videnia!“, a kývala ti práve tak, ako už kývala od r. 1835 mnohým tisícom, čo odchádzali touto cestou do sveta. Z mosta si už videl železničnú stanicu Hliník n/Hronom, postrach všetkých detí a kráv..., lebo tam hrozilo nebezpečenstvo. Tam by ťa zabil ten železný Ancikrist a tam vochter Šajben zatváral deti do kamrlíka.

Musím spomenúť aj mlyn, ku ktorému sa odbočovalo pred krčmou napravo cestou na Dolné lúky a na Bukovinu. Mlyn patril mlynárovi Žirkovi, ten ho predal mlynárovi Štefkovi a teraz ho mali vo vlastníctve Knoppovci pochádzajúci z Hornej Ždáne.

Medzi významné osoby našej dediny musím zaradiť aj nášho obuvníckeho majstra ujčoka Michala Nárožného, bývajúceho na dolnom konci niže krčmy, pri potoku, u Kováčovcov. Bol to veľmi statočný muž, dobrý remeselník, uvedomelý Slovák a politik a horlivý zástanca práv slovenského národa. Bol všade tam, kde sa bolo treba hlásiť a biť o slovenské práva, čo za maďarskej vlády nebola ľahká vec.