Celý svoj život som sa zaujímal o históriu. História je v spoločnosti hriešne nedocenená. Tá lokálna, národná i svetová. Za to platí ľudstvo strašné dane. Každý piatak základnej školy vie, že história je učiteľkou života, že by sme sa z nej mali poučiť, aby sme neopakovali tie isté chyby…
Šťastní to žiaci, ktorých učil učiteľ Peter Kozolka. On ich mal, ako sám povedal 2 600, pretože osud, či zlovôľa ho nepriamo nútila pôsobiť na šiestich základných školách.
Keď si docent Augustín Prochotský, prednosta chirurgického oddelenia prečítal jeden z jeho publikovaných prejavov, povedal: Takých, ako ste vy, pán Kozolka, je už, žiaľ, málo. Sú však na Slovensku, aj keď sú viac‑menej v červenej knihe, z ktorej deň po dni odbúda, len žiaľbohu málo dávajú o sebe vedieť, málo šíria navôkol svoju prepotrebnú filozofiu.
Vážený pán Starosta, veľa som rozprával svojim známym o excelentnej obsahovej i formálnej úrovni Vášho časopisu, o jeho neoceniteľnom poslaní a v zápale poštového operátora som Vám zabudol prejaviť aj ja svoje pocity a dojmy z úrovne časopisu. Keby bola taká súťaž (a možno aj je...) medzi slovenskými periodikami, tak by sa Slovo z Britskej Kolumbie umiestnilo v tejto súťaži asi na rovnakom mieste ako Petra Vlhová včera v Zágrebe na obrovskom slalome. Poďakovať sa Vám je veľmi málo. Nech Vám aj v Novom roku nič z dobrého neubúda!
Príde čas, nie sám od seba, keď sa z týchto pochybných hnutí budeme smiať a viete, kto bude túto dobu zosmiešňovať najviac? Jej priekopníci.
V pozdnom veku sa dozvedám, aj to iba z neoficiálnych zdrojov, o pestrofarebnej histórii Slovákov. Väčšinou nám túto históriu písali iní. Zamlčiavali, glorifikovali, zatracovali a prekrúcali.
My tu nie sme chudobní. Máme svet sebe podobný. Hory, rieky, zlato máme. Máme urán, mastenec, akému niet páru. A máme vodu! Zahraniční jastrabi lepšie vidia do útrob našej zeme podtatranskej. Čo s tým? Nevieme či nechceme?
Ponúkol som istej pani riaditeľke ZŠ besedu s p. Evou Kristinovou. Deti, reku, o 50 rokov budú môcť povedať: Naživo sme videli a počuli recitovať Kristinovú! Tak ako sa chválim ja: rozprával som sa so Suchoňom, Cikkerom, Smrekom, Poničanom, D. Okálim... Nepochodil som s ponukou. Deti by to vraj nezaujímalo.
Sedel som nedávno v osobnom vlaku Bratislava – Kúty. Komunikácia niekoľkých pätnásťročných dievčat ma prinútila presťahovať sa do iného vozňa.
V roku 1992, keď sa pripravovalo rozdelenie Československa, písali českí novinári: Ako vy Slováci môžete mať vlastný štát, keď sa ani necítite byť Slovákmi? (Mnohým národným bezdomovcom dodne
