Národ je lano a my sme jeho vlákenká. Silnejšie – slabšie, dlhšie – kratšie, máme svoj čas. V lane splývame – môžeme ho upevniť i rozstrapatiť. Chcem hovoriť o kultoch, ich zaradení do hierarchie hodnôt, ona predstavuje pojem kultúra. V kultúrnych rodoch, kmeňoch či národoch kontinuálne požívali ich kmeťovia náležitú úctu. Ak idem hovoriť o svojom národe, začal som dosť nešťastne. Odchádzajú nám nehlučne, bez kytíc a potlesku. O tých, čo ešte medzi nami sú, nevieme, sú odstrčení, v lepšom prípade nepovšimnutí, v horšom urážaní.

Na ostatnom zasadnutí Prezídia Matice slovenskej zaznelo: Náš národ prežíva tichú a zákernú genocídu a Matica slovenská sa stala poslednou obrannou baštou. Po nej už len „Sitnianski rytieri“. Nechcem byť obvinený zo šírenia poplašných správ, ale tancovať na lodi, ktorá narazila do ľadovca, je bláznovstvo. Pred 120 rokmi uhorský ministerský predseda vyriekol ešte, aj keď v smutne známom spojení, že  slovenského národa niet! Dnes už ani vrcholní predstavitelia Slovenskej republiky nepoužívajú pojem  n á r o d. Je len občan a „táto krajina“! K tomuto pojmu je už iba krôčik k hornouhorskej krajine či felvídeku. Z poznania zákonitostí viem, že každý životaschopný organizmus sa pred svojím exitom bráni. Neschopný zaniká. Boli tu Dákovia, Trákovia, Vizigóti, Etruskovia a ak niekto písal  pravdivo  ich dejiny, ostala po nich stopa. Pravdivá? Sfalšovaná? Havrany veslujú do noci spešne! Ak z nášho „voľnobehu“ nezaradíme rýchlostný stupeň, nemáme právo obývať našu drahú, krvou a potom napitú pôdu, ktorú podľa posledných výskumov obývali predkovia s naším DNA už 4 000 rokov pred Kristom.

Dovoľte mi predstaviť sa: Päťdesiat rokov vláčim stebielka v matičiarskom mravenisku, štyri desaťročia som hnietol ako učiteľ okolo 2 400 mladých osobností, vždy som sa vedel identifikovať nahlas a všade, najmä v prelomových rokoch 1968 a 1989, navštívil som 38 štátov, mám rád ľudí všetkých národov, poslúchol som však básnika a neuzrel som sa v „cudzom zrkadle“ a vždy som sa odvolal na „vlastný čas“. Na mojom dome už roky veje slovenská zástava. Stretnutia s mojimi bývalými žiakmi, už dôchodcami, ma napĺňajú hrdosťou a pocitom dobre splneného poslania. Svoje názory som niekedy menil – ako inak – veď aj svet sa menil. Desatoro ostalo nemenné, aj keď 9. prikázanie nebolo ľahké, ale v tomto roku oslávime s manželkou (prvou i poslednou) zlatú svadbu.

 Dávno som pochopil, že brániť sa proti arogantnej agresii predátora jeho nanucovanými zbraňami by bolo infantilné. Nemáme ich my Slováci ani vo svojom genetickom arzenáli. A brániť tých, čo o to v bdelej kóme nestoja?!

Čo sa ich už nabudil Janko Kráľ: Hej, veď sa už v svete šerí! Vzbuďte sa, nebuďte mdlými! Keď svitania čas uderí, čo si počnem sám s mŕtvymi? Zúfalo volal aj Krasko na vlastné plemä pomstu, nechce-li vedieť, že sa pripozdieva..., a nie náhodou súčasný básnik Kriška píše: „Čo na tom, že za chrbtom ste zatínali päste? Raz si vás povolajú časy z hrobov, neschováte sa, nech ste, kde ste! Hovorím o národnom vedomí!“