Predstavujeme vám - Slovenský emigrant, misionár, v pralese (Ján Šutka)

Prevzaté z čísla




Kto je Otec Šutka?

Otec Šutka, Vy a farnosť Sv. Cyrila a Metoda v New Westminster majú veľa spoločného: spoločné slovenské korene , spoločnú materinskú reč, spoločnú vieru. Ďaľšou spoločnou vecou je, že farnosť vznikla v r.1960 a Vy ste boli v r.1960 vysvätený za kňaza v Kolumbijskej Bogote, kde od tých čias, už 46 rokov, pracujete v ekvadorskom pralese medzi domorodcami kmeňa Šuar. Ako ste sa dostali do ekvadorského pralesa?



Otec Šutka pri diskusii s farníkmi osady sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006

Dostal som sa tam, pretože v Taliansku, cestou z domu som jednoducho napísal predstaveným, že by som chcel pracovať v misiach ... tak dobre, oni mi hneď odpovedali, že je to veľmi pekná myšlienka a aby som sa pripravil na tú prácu. Tak potom som nechal všetko v rukách Božích a moji predstaveni ma poslali do Ekvadoru. Ja som o Ekvadore vôbec nič nevedel alebo len veľmi máličko. Jednoducho ako Salezián, podľa sľubu poslušnosti som prišiel do Ekvadoru. Hneď po vysviacke, už 4.novembra (1960) som bol v Sukua a tam som začínal.



Otec Šutka s ucastnikmi diskusie v hale farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006



Kedy ste vstupili medzi Salezianov?
V 1949 ešte na Slovensku, vtedy som spravil svoj sľub.

Žijete už vyše 40 rokov medzi Šuarmi. Veľa vecí sa môžeme o nich dočítať v knižke, ktorú ste napisali, rád by som sa Vás však chcel spýtať na veci, ktoré tam nie sú napísané. Povedzte nám, aké sú typické vlastnosti šuarských mužov a šuarských žien?
Šuari sú veľmi úprimní, veselí a majú dobrý character. Sú zdvorilí, nekradnú . Im stačí jedno slovo, aby Ti uverili. Ale muž má vždy nad ženou vyššie postavenie; žena je vždy trochu menej ako muž. On sa stará o živobytie. On pracuje na poli, chodí chytať ryby , chodí na polovačku . Snaží sa mať sociálne styky s inými . Potom rozhoduje aj o tom, komu dá svoju dcéru za manželku, kde bude bývať. Muž aj žena majú veľmi dobré vlastnosti, ktoré im niekedy môžeme závidieť. Nikdy neklamú, vždy povedia pravdu a pre nich má slovo veľký význam, stačí niečo povedať a už nepotrebuju ...žiadne zmluvy , žiadne podpisy..nič podobné … Ano( smiech )

Majú Šuari a Slováci niečo spoločné? Pripomínajú Vám Šuari niečim Slovákov a Slováci Šuarov?Je pravda, ze v styku s inými ľuďmi vždy nájdeme niečo spoločné. Pre nás by to bolo pohostinstvo . ..totiž Slováci vždy boli pohostinní. Tak isto ako Šuar . Ak vojdeš do jednej chatrče, môžeš tam zostať týždeň, môžeš tam prenocovať, dajú ti jesť, nepýtajú sa veľa a nežiadaljú nič .Teda, pohostinnosť by mohla byť tá spoločná črta dobra medzi Slovákmi a Šuarmi.

Akí boli Šuari keď ste tam Vy začali pôsobiť? Boli to divosi ?
No, tak divosi neboli, pretože nikto nie je divochom. Len my to tak hovoríme. Oni majú svoju kultúru, svoje veci a oni odpovedali na svoje prostredie svojim spôsobom, aby riešili svoje životné problémy a otázky .



Šuarský muž a žena

Šuari žili hlboko v pralese. Boli alebo neboli vítaní medzi ľuďmi žijúcimi mimo pralesa?
To nie že boli vitaní alebo nevítaní, ale jednoducho tam boli rasové rozdiely, takze miešanec neznášal domorodca ako kdekoľvek inde na svete.

Miešanec? Aký miešanec?
My to tak voláme tých, ktorí prichádzajú zo strednej časti Ekvadoru. Voláme ich po španielsky “mestisos”, pretože oni pochádzaju zo stretnutia Španielov a Indianov v tom pohorí. Takže oni sú miešanci medzi domorodými indiánmi a kolonizátormi zo Španielska, takže oni majú aj mená aj priezviská španielske. Ale zároveň, ako oni boli poddanými, pretože predtým tam bol feudalizmus, tak aj teraz, keď majú novú možnosť ísť do pralesa pracovať a zostať tam bývať, tak chcú sa oni vyzdvihnúť a potom tých domorodých utlácať.V čom by sme si my, Slováci žijúci v Kanade, mali zobrať príklad od Šuarov?Myslím, že by to mali byť tie spoločenské styky, potom to vzajomné prijatie jeden druhého, v tom, že veríme v účasť na spoločnom koreni, na spoločnej reči ... myslim, ze to by bolo doležite … Šuari, napríklad, si berú ženy iba zo svojho kmeňa.

Naozaj...?
Áno, a oni sa potom medzi sebou vždy rozprávajú iba v ich reči a s autoritami a s tými “mestisos” sa rozpravajú španielsky. Takže sa vedia veľmi prispôsobiť z jednej strany tomu prostrediu, ale zároveň sa cítia svoji. Čiže patria do širokej rodiny svojho kmeňa.

Čiže majú veľký pocit spolupatričnosti?
Ano.

A to je čo nám vo veľa prípadoch chýba?
Áno, mohlo by to byť lešie.

Vo svojej knižke “Medzi Šuarmi” ste opísali aj to, v čo všetko Šuari veria, ako vznikol svet, ako vznikli ľudia, stromy, zvieratá a čo sa stane s človekom po smrti. A Šuari podľa toho ako ste ich opisali, majú mnohé legendy, podľa ktorých žili a možno stále ešte aj žijú . Vy ste prišli medzi nich naučit ich kresťanskej láske a hlásať Kristovo evanjelium. Ako sa Vám podarilo skĺbiť toto ich prírodné, prirodzené náboženstvo s kresťanstvom?




Vysluhovanie sviatosti eucharistie v kostole v pralese

Je veľký rozdiel medzi prirodzeným náboženstvom a kresťanskou vierou. Šuari, ako všetky národy mali prirodzené náboženstvo, báli sa Boha.Vedeli, že dačo existuje, pretože, keď ochorejú, alebo ich stretnú iné nešťastia, tak si to vysvetlujú .. tak zbadajú, že je niečo nad nimi a práve preto majú hromadu týchto legiend a povier, čo vysvetlujú daktoré skutočnosti ich života.Dajme tomu chorobu alebo smrť - to je najtažšia otázka pre všetkých . Viera v Ježiša Krista je pre nich nová vec, pretože prirodzené náboženstvo sa zakladá na temnosti a na strachu. Ľudia sa boja Toho alebo Onoho a nakoľko sa boja, natoľko sa snažia aby To alebo Ono bolo ich kamarátom, pretoze inač by sa im mohlo vodiť zle a hľadajú nejaké miesta, kde sa im zdá, že by On mohol byť, kde by ho mohli nájsť. Všetky prirodzené náboženstvá to mali takisto. Napríklad Hebrejci si mysleli, že On je tam hore na vrchu na Sinaji , my (Slovania) sme si mysleli, že On je vo velikánskych stromoch alebo pod tým vodopádom.. tam boli ti dobrí, ale aj zlí duchovia .
Keď ale zistíme, ze Pán Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a zomrel na kríži, tak prichádzame ku kresťanskej viere. Strach už nepanuje v nás, ale máme priamy kontakt s Bohom skrze Jeziša Krista . Ale zaujímavé je, že všetky náboženstvá majú prirodzene v sebe semeno kresťanstva, ako hovorí 2. vatikánsky koncil , takže treba len objaviť tie semena kresťanstva v ich náboženstve a odtial ísť ďalej. Božie prikázania prv než boli vytesané do tých tabuľ na skale, tak boli vyryté v našich srdciach. Takze Šuari to maju aj v ich prirodzenom náboženstve. Oni vedia, že nemôžu kradnúť, nemôžu zabíjať...zabíja sa iba nepriateľ. Takže, keď oni zistia, že je dakto ich nepriatelom, tak ho treba zničiť .Teda dôležité je pre nich pochopiť, že hriech a diabol je ich najväčším nepriateľom.

Preto bolo medzi Šuarmi zabijanie z pomsty?
Áno, rôzne pomsty. Ale toto je aj druhá vec, pretože (krvná) pomsta – v ich chápaní – to bolo niečo sväté. Keby sa neboli pomstili na vrahovi ich príbuzneho, tak zase duch mŕtveho príbuzneho by sa vypomstil na nich.



Krvná pomsta – v chápaní Šuarov – to bolo niečo sväté

A podarilo sa Vám toto myslenie trošku prekonat?
Pravdaže, pravdaže… dnes sa to už nerobí …

Čiže, dá sa povedať, že ste nemali veľké problémy skĺbiť kresťanstvo s ich naboženstvom?



Farníci jednej zo Šuarských osád


Nie, nie. Pravdaže dakedy by sa zdalo, a antropológovia niekedy tak hovoria, že sme im ukradli ich naboženstvo. Práve naopak, my sme ich náboženstvo naplnili všetkým tým, čo oni ešte nemali, hlavne prikázaním lásky. Základné Božie prikázania má každý človek vo svojom svedomí, vo svojom srdci.



Otec Šutka prijímal aj návštevy z Kanady



Život misionára to nie je iba hlásanie evanjelia, ale aj jeho premietnutie do každodenného života, do rodiny, do medziľudských vzťahov, do spoločenského života, do hospodárstva, do politiky. Akej inej činnosti ste sa venovali medzi Šuarmi ?
Najdôležitejšia bola výchova. Dobrá, správna výchova to je základ pre každý kmeň, pre každého človeka. Druhou úlohou bolo zabezpečiť zdravie členov kmeňa. Šuari boli veľmi ohrozovaní chorobami, pretože oni nemali antibiotika proti chorobam, ktoré im prinášali títo “mestisos”, napríklad osýpky, suchotiny … to neboli ich choroby , oni vôbec nepoznali tieto veci, takže bol veľmi dôležitý ich zdravotný stav, ich zdravie.A po tretie zabezpečiť ich ekonómiu, totiž, aby mali dostatočné možnosti na dôstojný život. Bolo treba zaistit pre nich pôdu, pretože “mestisos” začali zaberať ich pozemky a tiskať ich ďalej do pralesa. Takže, snaha bola, aby sa Šuari cítili pánmi svojho územia. A teda, keď sa to s ťažkosťami podarilo, tak potom bolo treba urobiť dačo, co by Šuarom pomohlo vyrovnať sa - v určitom slova zmysle byť rovní s kolonizátormi alebo s “mestisos!. Tak sme začali s chovom dobytka pretože “mestisos” mali dobytok a domorodci nemali , tak sme zacali program chovu dobytka. A tiež nový program vo výchove, lebo predtym sa deti vychovavali v nasich internatoch oddelene. Mali sme dve skoly: jedna pre chlapcov “mestisos! a druha pre chlapcov Šuar ...

Oddelene ?
Ano, oddelene . Mali sme aj školu pre dievčatá “mestisas” a pre dievčatá Šuar. Ja som začal hneď pracovať na zjednotení škôl, pretože som bol direktorom a som to mohol spraviť. Zrušiť tu školu pre chlapcov Šuar, aby spoločne študovali “mestisos” aj Šuar, aby spoločne chodili do školy, aby sa vzťahy medzi nimi normálne vyvíjali. A takisto na druhý rok spravili aj rádové setry so školami pre dievčatá, aj ked to už bolo tažšie prijaté. Sestry hovorili ,že matky dievcat “mestisas” nepríjmu, aby jej dcéra sedela v lavici so Šuarkou . Že pošlú do štátnej školy . Ja som povedal, že veď dobre, keď pošlú, nech pošlú…ale nestalo sa tak. Boli snáď len 2 prípady, čo zobrali dieťa , teda dievča ...ale chlapca nie .

Takže teraz chodia deti spoločne do škôl?
Áno, vždy, všade.

Aj v štátnych školách?
Áno.

Počul som, že ste založili aj diaľkovú školu . Ako vyzerala diaľková škola ?
Bola to diaľkova škola cez radio.

To je jeden z tých výchovných projektov, na ktorých ste pracovali ?
Ano.

Vy ste vyvinuli aj vyučovací system?
Hej. Vyučovací systém, ktorý je schvalený Ministerstvom školstva Ekvadoru .



Otec Šutka pri kázni v kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, 2006



V budúcom čísle uverejníme pokračovanie tohoto rozhovoru. Budeme hovoriť o diaľkovom vyučovaní cez radio, o vynájdení desiatkovej sústavy pre Šuarov (predtým mali iba 5-kovú sústavu), o prevezení plemenných býčkov cez Andy na malom lietadielku a o iných zaujímavostiach zo života slovenského emigranta – misionára Jána Šutku medzi Šuarskými domorodcami v Ekvadorských pralesoch.

---------------------------------------------------------------
S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii v auguste 2006 rozprával Jožo Starosta. Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.

Pokračovanie článku nájdete tu.
Rozhovor s Otcom Šutkom počas jeho návštevy v New Westminsteri, 2006