V Budapešti vstúpilo 21.januára robotníctvo do štrajku. Po uliciach boli vraj veľké demonštrácie. Všetko to revalo a kričalo: „Dolu s vojnou! Chceme mier! Abzug Wilhelm! Abzug Tisza!“
V celom Uhorsku bol z toho poplach, takéto veci boli vraj chytľavé. Ľudia sa spytovali, kde sa podelo z peštianskych ulíc Éljen a háború!? So štrajkom a vzbúrencami si vláda poradila. Vedúcich štrajku pozatvárala a ostatných podozrivých vraj poslala na západný front. Tam vraj spolu s Nemcami mohli štrajkovať, tam im iste od toho odišla chuť.
Učenia sme mali veľa. Dral nás prof. Živuška z latiny, gréčtiny a maďarčiny. Bol som ešte k tomu stále hriešnikom na nemčine u profesora Schwartza. Mal som strach, že ma dá v polroku z nemčiny prepadnúť, lebo mi dal v prvom štvrťroku napomenutie. Dopadlo to však v polroku ešte dosť dobre, dal mi do polročného vysvedčenia trojku. Učil som sa preto nemčinu aj ďalej. Dúfal som, že ma predsa len na konci roka nedá prepadnúť.
Poslednú hodinu spisoval s nami náš triedny prof. Dr. Živuška nacionálie. Robievalo sa to vraj v štvrtej triede v treťom štvrťroku. Bol som prvý v abecede, tak ma prvého zavolal pred katedru. Vpisoval si moje osobné údaje do veľkého hárku.
Po mnohých otázkach sa ma na konci ešte opýtal, akej som národnosti: „Slovák!“ odpovedal som. Zagánil na mňa, ako by ma chcel očami preklať. Reval, až mu sliny z úst fŕkali: „Ako môže byť štvrtotriedny gymnazista Slovák?! Štvrtotriedny gymnazista musí byť už Maďar!“
Zľakol som sa. No predsa som sa zmohol na akési vysvetlenie: „Prosím pán profesor, ja za to nemôžem! Mám to napísané doslovne v rodnom liste: „Maďarsky nerozumejúcemu oznamovateľovi tohto pôrodu sme vysvetlili zápis do matriky v jeho materinskej, slovenskej reči, a on potom zápis podpísal. Teda ja mám takú istú materinskú reč ako môj otec.“
„Kuš, mamľas!“ – reval na mňa profesor a tresol päsťou do katedry.
Z triedy sa ozval ďalší hlas a mrmlanie: „Pán profesor, aj ja mám to isté v rodnom liste“ ohlásil sa Martin Sokol. Po ňom to isté hlásil Paľo Korpeľ, Jožo Dekýš a ďalší. Profesor zrudol od hnevu, reval a nadával, čo mu huba dala, až sa z toho trieda triasla.
Tento silný a vysoký fúzač ma najprv chytil za golier, kopol ma kolenom do zadku a vypleštil z triedy von. Za mnou tak postupne vyleteli na chodbu aj ostatní. Na chodbe sme sa najprv vyškierali. Tešili sme sa, že sme ušli pred gréčtinou.
Potom sme podľa návodu Paľa Korpeľa začali nariekať a lapali sme sa pritom za zadky. Na triedach sa otvárali dvere. Dobehol aj riaditeľ, lebo riaditeľňa bola na našom poschodí.
„Ticho chlapci, nerevte! Rušíte vyučovanie! Čo sa stalo, prečo tu vyrevujete? Poďte so mnou do riaditeľne, tam si to vyšetríme!“
Idúcky sme zborovo žgrndžali: „Pán profesor Živuška nás dokopal do zadku a vyhodil nás z triedy!“
„No len tichšie chlapci, no len tichšie ! A prečo vás vyhodil?!“
„Preto, že sme Slováci!“
„Čóó? Slováci?“ – pýtal sa prekvapene riaditeľ. „Posadajte si chlapci, sadnite si! Pohovorme si o tom.“
Hovorili sme o tom dlho, dlho... Rozpovedali sme, ako sa vec stala. Riaditeľ nás utišoval, prihládzal. Bolo vidno, že chcel vec ututlať. Sladkými rečami nás utišoval a my sme sa tešili, že sa nám minuli dve ťažké hodiny.
Po tejto udalosti profesor Živuška ochorel a našu triedu znovu prevzal profesor Dr. Pintér. Viac sa o celej veci nehovorilo a my sme na ňu tiež zabudli.
Len po rokoch vysvitlo, že nás všetkých profesor Živuška dal zapísať do čiernej listiny „panslávov“!
- 8 views