2. Náš dom "U Firákov" (1910?)

Náš dom u „Firákov“ bol na ľavej strane cesty idúcej k Hronu a k mostu. Naproti nemu na druhej strane cesty, na Kašeje vŕšku bola socha sv. Floriána pod košatou lipou. Večer z prednej izby, medzi muškátmi malých okien sme pozerali na hlinícky vrch Chobieň. Spoza Chobieňa vychádzal ružový mesiac a lúkou pod Chobieňom sa v mesačnom svite valila ohnivá – tajomná mašina, ťahajúca za sebou v dlhom páse dymu zahalené osvetlené domce na železných kolesách.

Vlak ako ohnivý šarkan letel a fučal do ďalekého sveta. Za ním sa túžobne dívali oči malého dedinského chlapca a jeho myšlienky sa vpletali a strácali v rozplývajúcom sa dyme. Neraz som sa zamýšľal, často som sa pozeral v tajomných večeroch za ohnivým šarkanom, čo letel a niesol sa ďaleko do sveta.

V našom dome vpredu bola „veľká“ izba, takou ju aspoň vidím vo svojej fantázii. Pred izbou bol pitvor, do neho sa vchádzalo z dvora cez ťažké dubové dvere. V pitvore naproti vchodu stál hiart s murovaným ohniskom pod otvoreným zaúdeným komínom. Pod ohniskom bol do múru klenutý dlhý otvor, do neho sa kládlo drevo na kúrenie. Na ohnisku boli trojnožky (trimfusy) s veľkými železnými a kameninovými hrncami. Z ohniska v hiarte bol otvor do veľkej izbovej murovanej pece, ktorá bola pristavaná z vnútornej strany múra naproti hiartu. Túto pec, čo stála v zadnom kúte izby, naši vykurovali tak, že uhlíky z hiartu pretláčali do pece a na uhlíky naložili drevo. V tejto peci pekávala naša mama chlieb, koláče a mäso pre celú rodinu.

V zimnom čase po uvarení obeda zvyšky ohňa pretláčali naši cez čeľusť pece do jej vnútra, potom naložili dnu všelijaké odpadky, pazderie, kukuričné šúpolie a pár polien dreva. Čeľusť privreli na mierne horenie a o chvíľu vydávala pec v izbe príjemné teplo. My s Ondrom sme sa radi uťahovali na prípecok. Stará mama sedávala na lavičke pod pecou, priadla konope a mačka jej pritom drumbľovala. Naša mama si v tom čase robievala robotu okolo domu. Kŕmila sliepky, husi, svine a otec sa staral o dobytok v maštali a pripravoval drevo na ohnisko a do pece.

Keď sme sa s Ondrom na peci ohriali, zišli sme dolu do izby. Vyhľadali sme si svoje malé stolčeky a jazdili na nich ako na koňoch po udupanej zemi, okolo hruškového stola, čo stál v protiľahlom kúte proti peci, obohnaný dlhými operadlovými lavicami z jednej i druhej strany múru. Za vrchstolom, v uhle na stene bolo veľké umučenie „Nášho Spasiteľa“ a k nemu sa z jednej i druhej strany družil rad obrazov svätých. Kým ešte presvitalo svetlo cez muškátmi obložené okienka, mali naše kone robotu. Len čo sa viac stmievalo, izba a nábytok v nej nadobúdali iný vzhľad a my sme sa vždy viac a viac túlili k starej matke. Starká bez slova odložila praslicu a vreteno, odtlačila dotieravú mačku a brala si nás do lona.

Zanedlho sa ozval hlas večerného zvona, stará mať sa prežehnala, pohládzala nás, pozerala na kríž visiaci v pološere nad stolom a začala sa pokojným, tichým hlasom modliť „Anjel Pána“..! Pritom nás vinula ku sebe. Nenútila nás modliť sa, no naše hlasy sa neisto, akosi nevedomky spájali s jej hlasom a na konci sme sa spoločne modlili „Milosť Tvoju prosíme Pane, ráč do myslí našich vliať...“. Zvony umĺkli, modlitba doznela a v izbe bolo teplučko.

Čušali sme v kuchyni, v peci praskal oheň a mama pripravovala večeru. Sedeli sme pod pecou so starou matkou ako v začarovanom kruhu, ani sme sa nepohli, lebo sme cítili, že sa začne rozprávka a pesničky, ktorým sme sa v takéto zimné večery vždy veľmi tešili.

Tak sme postupne cez dlhé zimné večery počuli množstvo rozprávok: „O dobrom človeku a zlých chlapcoch“, „O bosorkách pod skalou“, „O čertovi čo musel slúžiť“, „O kmotre smrti“, „O zakliatom poklade“, „O Vtáčnikovi“, „O pltiaroch a o vodnom otcovi“, „O mníchovi bez hlavy“, „O Ondrovi a tajomnom kňazovi“, „O macoche a sirôtke“, „O siedmich zamrznutých cigánčencoch“, „O zakliatom zámku“, „O zázračnom prsteni“, „O čarovnom prútiku“, „O sprostom teliatku“, „O múdrom somárovi“, „O Vincovi, čo ho vodilo“, „O svetlonosovi a o tetke Agnese“ atď., atď. Spievavali sme okrem toho mnohé pesničky. Avšak najradšej sme spievali baladu „O slepom kováčovi“, „O štiavnickom pernikárovi“ a iné.

Nerozprávala nám stará mať len svetské rozprávky a nespievala s nami len svetské pesničky. Vo významné sviatky sme spievali nábožné pesničky a z hrubej knihy nám stará mať čítala príbehy zo života svätých. V spevoch a rozprávkach bola stará mať neprekonateľná a my sme jej robili všetko po vôli, len aby sme ju večer zas dostali do rozprávacej nálady. Najväčším nešťastím pre nás bolo, keď nám stará mať odoprela rozprávať. Vtedy sme vedeli, že je zle, čušali sme a usilovali sme sa robiť dobrotu, len aby sme ju udobrili.

Radi sme sedávali večer aj v pitvore, učupení na múriku pri ohni, keď tam mama varila večeru a keď stará mama nebola doma. Bolo to tam vždy strašidelné ako v rozprávke, lebo sa v otvorenom komíne údilo bravčové mäso a často aj baranina. Z komína trčali bravčové a baranie hlavy a vycierali na nás zubiská, alebo sa kýval bravčový chvost. Chlapci na dedine pri hrách vravievali, že sa niekedy svinská hlava spustí až dolu na hiart a spolu s chvostom sa premení na čerta a potom deti poberie. Nech je už tak či onak, len s hrúzou sme sa odvážili niekedy pozrieť na rozvešané údiace sa mäso a boli sme radi, keď mama po vydymení ohňa zaklopila dvierka na komíne. Strašidlá v komíne zmizli a my sediac na hiarte okolo pahreby sme s chuťou jedávali pečené zemiaky s kyslým mliekom. Myslím, že som od tých čias ani nejedol také dobré pečené zemiaky a také dobré mlieko.

Keď sme si dosť posedeli pri ohni, mamička zatlačila pahrebu ohreblom do pece, priložila na oheň v peci a upchávala čeľusť na malé horenie. Vtom sa už vracala aj stará mama z dediny a hneď na nás volala: „No chlapci, noc má svoju moc! Poďte, pôjdeme sa pomodliť a spať!“ Darmo sme sa okúňali a márne sa preťahovali ako kocúr na pazderí, nič nám to nepomohlo. Starká už aj vyťahovala našu posteľ spod svojej postele a upravovala nám ju na spanie.

Mali sme spoločnú posteľ s Ondrišom. Bol to domáci patent: široká drevená debna na štyroch kolieskach. Posteľ sme zatláčali ráno pod posteľ starej mamy a večer sme si ju vyťahovali na spanie. Pri večernej modlitbe sme obyčajne kľačali na operadlovej lavici pri obloku, pozerali oblokom do večerných diaľok a obdivovali sme mesiac, čo nám stále zvedavo pozeral do okna.

Keď nočný hlásnik hlásil prvú večernú, už dávno sme spali po večernej rozprávke. Stará mať si ešte začas nad nami prehŕňala zrnká svojho ruženca a potom obyčajne so „Slávou“ na perách usínala aj ona.

Noc má svoju moc! Každého zmôže, každého uloží! Po dobrom spánku sme ráno otvárali oči. V izbe bolo ticho, naši boli už vonku v práci a stará mať sa modlila pri stole z Nábožných výlevov raňajšiu modlitbu. „Poďte chlapci ku mne, ukloňte sa pred krížom a potom sa rýchlo umyť a poobliekať.“ V pitvore na hiarte už zaváňala horúca mrvenička, preto sme sa ponáhľali obriadiť a utekali k stolu, kde nás už čakala stará mať s raňajkami.

Stará mať nás nenechala len tak bez roboty: tu bolo treba doniesť pod hiart do kuchyne suchého dreva, tam zajacom a teliatkam treba pripraviť seno a vodu. Často sme museli zájsť do obchodu po soľ, po droždie, ocot a cukor a potom nás stará mať pustila hrať sa na Kašeje vŕšok. Ten bol naproti nášmu domu a z obloka tam dobre dovidela.

V nedeľu v lete sme chodievali s našimi do kostola a po obede sme zas niekedy išli na Bukovinu (tam mal majetok a dom náš otec). Horšie to bolo v zime, naši išli do kostola do Hornej Ždáne a my sme pre mráz a sneh museli ostávať doma. Mamka nám obyčajne nachystala rôzne hračky a dala do košíka každému osobitne kopu jabĺčok (jabĺk sme mali vždy dosť z otcovej záhrady na Bukovine) a vypočítala to vždy tak, aby nám to čo najdlhšie vydržalo.

Raz sme takto v nedeľu zažili hrôzu a strach...

Ja som na hru o jabĺčka vymyslel obchod. Samozrejme, za obchodníka som ustanovil seba. Narobil som z papieru peniaze a za papieriky som skúpil postupne z Ondrišovho košíka všetky jabĺčka. Ja som mal všetky jabĺčka a Ondriš mal papieriky. Zbadal, že som ho dostal, začal sa jedovať, vrešťať a pustil sa do mňa. Začala sa vojna. Vtom však zrazu počuť z dvora rachot a buchot. Ondriš sa naľakal a ukryl sa pod stôl. Vedel som, že sme zavretí, prikradol som sa k oknu a medzi muškátmi som sa snažil vyzvedieť, čo sa na dvore robí...

Po dvore behali valašské cigánky, pohadzovali zrnká kukurice husiam a sliepkam. Pažravá hydina sa čím ďalej tým viac k nim približovala, oni ju chmatli za krk a šuch do vreca! Zachvátil ma strach, myslel som na svoj krk, rýchlo som sa vteperil k Ondrovi, dal som mu vymámené jabĺčka a obaja sme v strachu a hrôze fikali pod stolom, aj to len tak, aby nás cigáni nepočuli. V tomto položení sme únavou usnuli a zobudili sme sa, len keď naši idúc z kostola s buchotom otvárali dvere.

Pustili sme sa do hrozitánskeho revu a len čo sa otec dozvedel, čo tu všetko bolo, pozháňal chlapov, zapriahli kone a hybaj za cigánmi. Dochytili ich niekde pri Žarnovici. Do bitky s cigánmi zasiahli aj žandári, pobrali im nakradnuté veci a doniesli domov. Pre nás to bolo veľké poučenie a zakaždým, keď sme v nedeľu ostávali sami doma, snažili sme sa byť veľmi dobrí, lebo príhoda s cigánmi nám ostávala v pamäti. Človek však ľahko zabúda, dni sa míňali, čas utekal a prišla zas iná nedeľa. Okná boli zamrznuté, všade plno snehu a na potoku za našou záhradou bol pekný ľad.

Opäť nás nechali samych doma. Keďže sme sa túžobne pozerali na sneh, kapce a čižmy nám pozatvárali do skrine a dvere nám zavreli. V izbe bolo dobre zakúrené, hiartová pec hriala. Pec bola zavretá a k jej čeľusti boli priložené ťažké železné hrnce. K hiartu sme sa aj tak báli ísť, lebo z otvoreného komína hrozivo trčali priúdené zubaté bravčové hlavy a strapaté svinské chvosty. Spočiatku sme sa pekne hrali, pojedali jabĺčka a sušené slivky: Naši boli však nejako dlho v kostole a my sme cez okno začali obdivovať biely a pre nás taký vábivý krásny sneh. Strkali sme do dverí, nepohli sa, boli zavreté.

„Probuj, Ondriš, do komory“, posmeľoval som mladšieho brata. Dvere z pitvora do komory sa otvorili. „Aha, otcove parádne čižmy! Tam visia zavesené na klinci!“ Zbadal ich aj Ondriš a obaja sme sa pozerali na ne. Čižmy sme metlou zhodili. A teraz sa nejako dostať von! Oblôčik do komory bol zvnútra zaháčkovaný. Odtlačil som háčik, vyhodil čižmy von oknom a my sme sa škriabali za nimi.

Sneh a svieži zimný vzduch nám rozprúdili krv. Bežali sme cez dvor do záhrady a odtiaľ už bol len skok k potoku. Tam bol ľad ako zrkadlo. Otcove čižmy sme si rozdelili. Obul som si jednu na pravú nohu a Ondro tiež.

Ľavou nohou sme sa potláčali a na pravej sme sa šúchali. „Ide to dobre, dívaj sa Ondro, ako ja frním!“ Šlo nám to ako po masle na šmykľavom ľade a v horlivom športovaní sme zabúdali na všetko. „Dívaj sa Ondro, ako ja letím!“

V tom som však stratil rovnováhu, spadol som, len to mnou heglo, čižma sa mi vyzula a odletela po klzkom ľade do neďalekej prieruby, rovno pod ľad. Prierubu si tam neďaleko iste niekto vysekal na vyberanie vody a teraz sa tam ponárala moja čižma. Otáčal som sa za ňou, o nej však už ani chýru. Načrela sa do nej voda a čľups, už bola pod ľadom. Onemel som od strachu, zle je! Ondro v strachu chytil svoju čižmu a drdal, upaľoval domov.

V strachu som sa bezradne pozeral do prieruby pod ľad. Ľahol som si na ľad a šmátral rukou vo vode, ale márne. Ruka s rukávom bola mokrá, začínala ma drviť zima. S plačom som bežal za Ondrišom domov. Z izby bolo počuť Ondrov plač. Naši boli už doma z kostola. Ondro reval v izbe ako roháč. Bolo zle, cítil som to. Vkradol som sa rýchlo do maštale. Otec spod pajty bežal so šteklou a sekerou k potoku. Mňa asi ani nezbadal, bežal cez záhradu, čo mu sily stačili. Kdežeby aj nie, také čižmy zmárniť – to je pre chudobného človeka veľká škoda. Aj mama bežala k potoku, stará mať ešte nebola doma. Vkradol som sa do izby ako zlodej, dvaja hriešnici sme sa tu tlačili k peci v očakávaní ťažkých vecí budúcich.

Otec s matkou sa konečne vrátili, čižmu sa im podarilo vyloviť. Otec ju dal sušiť na pec. Potom došiel rad na nás. Naše šťastie, že otca prvý hnev prešiel pri potoku. No pritom všetkom sme dostali náležitú odmenu za naše športové výkony. Na cigánov a na utopenú čižmu beztak ľahko nezabudnem. Ešte aj teraz ju vidím, ako aj ona s nami nariekala a ako jej po prípecku tiekli slzy. Všetko však pominie, čas ubiehal, tiekol ako voda do mora večnosti. Čas sa míňal, utekali naše detské dni so svojimi radosťami a trampotami a zima sa plnou silou púšťala do decembra.

Prišiel advent, priadky, páračky. Večer za večerom bol preplnený nielen našimi susedkami, ale aj hrôzostrašnými rozprávkami. My deti sme čušali na prípecku a báli sme sa odtiaľ hnúť, lebo sme v každom kúte tušili nejaké strašidlo. Nakoniec zakázala rozprávať strašidelné rozprávky. Starká nám potom po večeroch čítavala zo života svätých a učili sme sa spoločne spievať adventné a vianočné pesničky. V radostnom očakávaní vianočných dní sme netrpezlivo čakali ich príchod. Na priadkové večery napiekla stará mať podymníky, navarila za veľké hrnce sušených hrušiek so slivkami a všetci sme mali veselé pohostenie.