Začiatkom septembra mal som ísť do V. triedy gymnázia. Všade bolo plno poplašných chýrov. Nikto nevedel, čo bola pravda a čo z toho malo byť. Na radu pána farára išli sme sa informovať do Bystrice na riaditeľstvo gymnázia, či sa škola začne riadne, alebo nie. Na riaditeľstve sa divili našim otázkam, zapísali nás na budúci školský rok a zároveň nám povedali: „Učenie začneme riadne 3. septembra.“
Učenie sa začalo skutočne riadne. Po bohoslužbách a po krátkej praktickej kázni, ktorú nám povedal pán profesor náboženstva Ladislav Štiffel, začalo sa vyučovanie bez zvláštneho, inokedy obvyklého úvodného slova riaditeľa.
Pedel Ružička otváral učenie slávnostným zvonením a študentstvo sa rútilo do svojich tried. Počas iných rokov chodievali sme vždy po začiatku školského roku na radvanský jarmok, ktorý bol voľakedy akýmsi stredoslovenským veľtrhom. V tomto roku bol však celý jarmok veľmi biedny. Bolo tam pár šiatrov s dreveným riadom, s povrazmi a s metlami. To bola celá radvanská jarmočná sláva.
Ľudia si z tejto núdze robili horkasté vtipy: „To Bohu prisám! Ostali nám len metly a povrazy. Nezostalo nám iné, len tú háveď vymiesť metlami, potom sa na povrazy obesiť a kričať Éjlen a háború!
Bol som teda už žiakom V. triedy gymnázia. Profesori začínali s učením veľmi vážne a prísne. Pán prof. Fabuš (voláme ho medzi sebou Lajoš báči) pochádzal z Trenčína (aj v jeho maďarčine kričal jeho slovenský pôvod), bol po iné časy vždy žartovný a zhovorčivý, teraz bol akosi veľmi nervózny.
Začínali sme vyššiu matematiku a minulú hodinu nám dnešnú úlohu veľmi dôkladne vysvetľoval. Jožo Dekýš sa so susedom rozprával, preto ho hneď vyvolal odpovedať. Jožo nastrašený nezabral. Lajoš báčiho to nahnevalo, trieskal stoličkou o pódium. „Mamľas z Huštáka (Jožo býval na Huštáku) choď do čerta! Tebe treba motyku a nie matematiku!!“ Starý pán to vybľafol po slovensky, až sa z toho sám zarazil. Boli to vari prvé slovenské slová, čo som v tomto slávnom ústave počul z úst profesora.
Fero Stanek bol už v VI. triede. Chodil ako klerik v modrej reverende, čo mu dodávalo neobyčajnej vážnosti. No iste ani v seminári nezabúdal na svoje kúsky (štikle). V lete som mal aj ja veľmi vážny rozhovor so starkou. Tá by bola veľmi rada, keby som aj ja šiel do seminára, keby som študoval za kňaza: „Uvedom si syn môj, že je to to najvznešenejšie, čo človek môže dosiahnuť.“
„Aj ja som o tom neraz rozmýšľal“ – odpovedal som úprimne starkej – „ale doteraz som nenašiel v sebe dosť sily pre toto povolanie. Hovoril som o tom aj s mojím veľkým priateľom, pánom farárom Štrbáňom. Ten mi výslovne povedal, že si to mám veľmi dôkladne rozmyslieť, lebo kňazstvo nie je zamestnanie, ani remeslo, ale sväté povolanie. Uisťujem vás starká, že budem o veci veľmi vážne rozmýšľať.“
Aj Emma néna raz v prítomnosti mojej matky zaviedla hovor na moje kňazstvo, asi pravdepodobne na popud mojej matky. Aj im som dal tú istú odpoveď. Z našej triedy vstúpil do seminára Jožko Slobodník a k lazaristom išiel Šimo Turčok. Z cudzích ústavov prišli k nám a do bystrického seminára Ervín Čulík, Tóno Dubaj, Jožko Grnáčik, Karol Tilandy, Ľudovít Štróbel, Ignác Štiffel a Alexander Žumpesén. Boli to všetko dobrí a milí chlapci, s niektorými z nich som nadviazal úprimné priateľstvo.
Z nových našich klerikov bol najbystrejší a najväčší figliar Ervín Čulík. Pochádzal z Novej Bane a vždy si lámal hlavu nad nejakým figliarstvom. Tak sa aj noví chlapci postupne zžívali s našou triedou a zvykali si na tunajšie móresy.
Našu triedu prevzal znova (div divúci!) profesor Dr. Eugen Živuška. Mali sme sa čo obracať v latine a maďarčine (volali sme ho posmešne Živuška Arpád).
Gréčtinu nás učil profesor Pintér a na nemčine si nás bývalých hriešnikov znovu gustíroval profesor Dr. Schwartz. Na prvej hodine nás posmešne uvítal, či by sa nám znova nepáčilo do očistca.
U Emma nény bol som na strave a na byte len ja sám. Okrem toho dávala Emma néna obedy asi piatim kostošom, ktorí si posielali k nej po obedy a dávali si ich donášať domov.
V Prešporku mala Emma néna tetu, ktorá po smrti svojho manžela, penzionovaného c. k. generála Alexandra Frimmla, ostala úplne sama. Tá ju v listoch prosila, či by ju nemohla Emma néna vziať k sebe do Bystrice. V Prešporku bola vraj sama, odkázaná na cudzích ľudí. Po dlhých úvahách sa Emma néna rozhodla, že svojej tete jednu izbu prepustí. Že zájde po tetu Katy do Prešporku a dovezie s ňou aj jej veci a zbytočné veci predá.
Nuž ale človek mieni a Pán Boh mení! To sa stalo aj teraz. Kolo dejín sa krútilo, dlho krútilo, až prišlo zrazu do kritického bodu. Pohla sa lavína udalostí, lavína dejín. V slabo mastenom vojnovom stroji ústredných mocností začínalo katastrofálne škrípať.
Predtým vydobyté slávne víťazstvá zatieňovali stále novšie a novšie porážky a neúspechy. Nakoniec rakúsko-uhorská monarchia poslala dňa 13. septembra 1918 bojujúcim a neutrálnym vládam sveta diplomatickú nótu s návrhom na uzavretie separátneho mieru.
To zapôsobilo na vojnou utrápené obyvateľstvo ako hrom z jasného neba. Ľudia si pretierali oči a nevedeli, čo si myslieť. V tom istom čase utrpela bulharská armáda rozhodujúcu porážku a aj Bulharsko požiadalo západných spojencov o prímerie, ktoré v októbri 1918 aj skutočne uzavreli.
Nemci po tuhých bojoch pri Verdune vo Francúzsku, po nasadení amerických armád boli prinútení ustupovať.
Udalosti dostali nečakaný spád, začiatkom októbra 1918 rakúsko-uhorská monarchia v diplomatickej nóte zaslanej americkému prezidentovi Wilsonovi požiadala o prímerie a osvedčila sa, že prijíma za základ rokovania Wilsonových 14 bodov o sebaurčení národov.
- 17 views