Doma u nás naši mali so mnou plno starostí. Naturálie sme už nemohli dodávať Emma néne, museli sme zúčtovať a zvyšok do konca roka dať v peniazoch.
Otelila sa nám krava, teľa naši neprihlásili. Pri poslednej návšteve mi mama povedala, že teľa zabijeme, len čo by podrástlo. Mal som potom zájsť domov zobrať mäso aj pre nás do Bystrice. Ostatné mäso naši zasolili do suda.
Zabitím teľaťa si doma pomohli. Mohli mať mäso a potom im aj mlieko teľa viac neodjedalo. Pri dostatku mlieka sa dalo vydržať aj na kukuričnej kaši.
Otec predtým z Rumunska písaval často, teraz z Talianska chodievali listy redšie, lebo tam boli stále boje.
Noviny znova veľkými literami oznamovali, že Rusko 3. marca 1918 uzavrelo v Brest-Litovsku mier s ústrednými mocnosťami. Lev Trockij vyhlásil zo strany Ruska vojnu za ukončenú.
Hovorilo sa všade o tom, že vojnu proti Rusom vyhral pre ústredné mocnosti gererál Ludendorf. Ten vraj v zaplombovanom vagóne prepašoval do Ruska ruských revolucionárov, ktorí Rusko zvnútra rozvrátili.
Z domu mi písali, že sa ruskí zajatci z našej dediny, medzi nimi aj náš Gregor, pobrali peši domov. Takisto sa z Ruska vracali domov aj mnohí naši zajatci. Tých vraj tu doma zachytávali, dávali ich do táborov na výcvik a potom ich vraj posielali znova na front.
V nedeľu som bol doma, mama mi písala, aby som prišiel. Doma bolo s nami zle. Jar bola tu, práca ruky podávala a nemal sa jej kto chytiť. Gregor v zime hnoj rozviezol, bolo ho treba rozkydať a zaorať. Potom sme musali zasiať čím viacej jariny a kukurice. Mali sme málo oziminy na zasiate, nebolo dosť osiva.
Ostali sme na tom, že ak by sa vyčasilo, vypýtal by som sa zo školy domov. Potom by sme sa s Ondrom pustili do siatby. Zasadili by sme aspoň v Ždáni. Na Bukovine nech by ostalo všetko na trávu. Trávu by sme aj tak potrebovali pre dobytok.
Aj túto zimu nás od hladu zachránila len tráva. Bolo čím kŕmiť kravy, bolo maslo, mlieko, tvaroh a to už aj pri kukuričnej kaši mnoho znamenalo. Svine sme chovali sečkou. Fazuľovú múku sme museli odovzdať, lebo by nám boli ináč zrekvirovali kravy.
„Dá Boh, že to do jari nejako vydržíme, na jar sa už dá jesť aj pŕhľava, aj štiav, aj púpava“, utešovala nás starká, ktorá bola už chudina celá utrmácaná neistým a nepokojným životom.
Koncom mája 1918 sa rozletela správa, že v Prešporku a aj v iných mestách odopreli vojaci ísť na front. Bolo z toho vraj veľké zatváranie a vyšetrovanie. Zlapali vraj tých, ktorí zapríčinili vzburu. Boli to vraj väčšinou bývalí zajatci, ktorí sa vrátili z Ruska.
Školský rok sa chýlil ku koncu (končili sme asi 15. júna). Teraz už prebiehali matúry. No a zas ďalší ročník našich maturantov musel čoskoro narukovať.
Hovorilo sa, že nás na konci štvrtej triedy budú veľmi prísne skúšať, aby sa vraj do vyšších tried nedostal nikto, kto tam nepatrí. Osobne som mal najväčší strach z nemčiny.
Pán profesor nám na minulej hodine vyhlásil: „Svitá konečne deň, v ktorý zasvieti lúč nádeje do múk očistca, preto sa všetci hriešnici postavte sem pred spravodlivý súd!“
Cítili sme všetci hriešnici, že to bude parný deň. Preto sme plní úzkosti predstúpili pred tvár svojho sudcu.
„Vy galgani, teraz sa bojíte! Vtedy ste sa mali báť, keď ste upadli do hriechu! Teraz je čas vyslobodiť sa z očistca. Nebojte sa a odpovedajte smelo na moje otázky. Súd bude spravodlivý a milosrdný.“
Zamračenosť a prísnosť minulých hodín sa minula. Otázky kládol pokojne a s úsmevom mne i ostatným. Dával som pozor len na svoje otázky a usiloval som sa na ne čo najlepšie odpovedať. Po prvej otázke akoby strach zmizol. Dostali sme sa do prúdu, plávali sme a snažili sme sa všetci udržať nad vodou.
Bolo nás dovedna pätnásť hriešnikov. Nasledovali otázky z gramatiky, z textov sme prekladali články z nemčiny do maďarčiny, z maďarčiny do nemčiny. Potom sme rozoberali vety. Čas bežal rýchlo, stratili sme pojem o čase. Pedel zazvonil, hodina sa minula, vydýchli sme si. Bolo to pre nás vykúpenie!
Pominulo sa mi skoro jednoročné hriešnictvo u prof. Dr. Schwartza. Nikto nepochopí, nikto neporozumie, čo to bolo, len ten, čo to skúsil. Na konci roka som dostal z nemčiny dvojku.
Po mnohých rokoch som sa už ako dospelý človek stretol s Dr. Schwartzom. Veľmi rád som sa mu prihovoril ako jeho bývalý žiak a hriešnik. Starý pán sa ma s úsmevom opýtal: „Tak milý priateľu, vy ste teda môj bývalý hriešnik, a nemáte na mňa ťažké srdce?“
„Neraz spomínam, pán profesor, na tie časy a neraz hovorím: Škoda, že som u Schwartza nebol viac rokov hriešnikom, dnes by som iste vedel perfektne po nemecky. Aj tak za to, čo viem z nemčiny, môžem ďakovať len môjmu ročnému hriešnictvu u vás.“
Školský rok sa nám skončil 15. júna. Dostal som vysvedčenie s poznámkou: „Môže postúpiť do V. triedy gymnázia.“
Tak som teda v ťažkých vojnových pomeroch a po mnohých trampotách skončil šťastne IV. triedu Maďarského kráľovského katolíckeho hlavného gymnázia v Banskej Bystrici. V starej budove gymnázia na rínku, ktorá niesla hrdý zlatý nápis Musis dicavit.
- 7 views