Toto je 4.časť článku Tri roky v zákopoch: Od „Rusko prehráva“ k „Ukrajina je hotová“?
Anglický text:
October 2023 – February 2025: Russian assaults
In 2023-24, there was a true revolution in weaponry: the widespread use of FPV (First-Person View) drones became the new norm. These drones supplemented the DJI Mavic and Matrice commercial quadcopters already used for reconnaissance. For the first time in military history, nearly every soldier on the front line was aware of what was going on at tactical depth around the clock and had access to weapons with high-precision strike capabilities, which would be ready for action within minutes.
Like a revolver in the Wild West, drones leveled the playing field; a tank worth hundreds of thousands or even millions of dollars could now be taken out by a device costing less than $1,000, operated from several miles away. Over two years, both sides saw a significant increase in drone usage –and it wasn’t just quantity (up to several thousand drones could be launched per day) but also their quality that increased. Drones with more payload capacity, night-flying drones equipped with thermal imaging, signal relay drones, mothership drones that transport lighter drones directly to the front lines, self-guided drones, and fiber-optic drones impervious to electronic warfare all became available at this time.
In these circumstances, the Russian General Staff had to find effective ways to dismantle the enemy forces. The drone revolution, combined with NATO’s intelligence and communication capabilities, made it impossible to breach the front line at strategic depths, and limited operations to positional warfare rather than maneuver tactics. The Russian army made numerous assault attempts – a January-February 2023 assault on the strategically vital town of Ugledar by Russian forces, carried out according to Soviet military doctrine, had failed; likewise, an effort to breach Ukrainian defenses near Avdeevka on October 10-11, 2023 did not go as planned. This marked the beginning of the fourth phase of the conflict.
The siege of Avdeevka turned into a four-month ordeal, reminiscent of Bakhmut. The city was encircled on three sides, and Ukrainian supply lines came under Russia’s fire control. However, instead of a simultaneous frontal assault, the strategy focused on methodically wearing down the city’s garrison, minimizing assaults in the urban area.
With no means to break through the front, in August 2024, Ukrainian forces launched an attack on Russia’s Kursk Region. This area had previously remained quiet: instead of a layered defense, the Russian side maintained light combat security along the border. The operation mirrored Ukraine’s 2022 Kharkov campaign: the AFU swiftly infiltrated the area using fast-moving vehicles, leveraging communication and reconnaissance advantages to quickly capture a large area and force Russian forces to chaotically retreat.
However, the advance in Kursk soon got bogged down. The only significant town captured by the AFU was Sudzha, while progress toward the Kursk Nuclear Power Plant halted within days.
By early September, the Russian army had managed to reduce Ukraine’s foothold near Sudzha by 60%. Following this, the situation no longer posed a strategic threat, and fighting transitioned into the phase of positional warfare. If the goal of the Ukrainian command was to compel Russia to divert its forces from Donbass, it had failed. Sudzha increasingly drained Ukraine’s already limited reserves in late 2024 and early 2025.
Meanwhile, in Donbass, the Russian army effectively replicated the tactics used in Avdeevka, carrying out many successful assaults throughout 2024. The approach was straightforward: to encircle cities, take supply lines under fire control, wear down the garrison, and capture the city with minimal combat. The Russians employed drone strikes, particularly using Lancet drones with a range of up to 80km, as well as high-precision guided bombs equipped with UPMK modules; during fierce battles, hundreds of such bombs were used per day.
In the first half of 2024, the Russian army captured just one city (Avdeevka), but in the second half of 2024, they took control of seven cities and about fifteen urban settlements. In September 2024, the second assault on Ugledar took place. The 2024 offensive campaign culminated in the Kurakhovo operation, the largest since the initial phase of the special military operation.
It’s important to note that these assaults on numerous cities and towns in the DPR were not the goal for the Russian army. Unable to decisively defeat the AFU in maneuver warfare, the Russian military adopted a strategy of “tactical opportunism.” Capitalizing on their numerical superiority and firepower, coupled with complete air superiority, the Russians pressed the Ukrainian army along the entire thousand-kilometer-long front line, exploiting the situation to their advantage wherever Ukrainian defenses faltered.
This strategy significantly depleted the Ukrainian army. According to Ukrainian sources, a typical frontline brigade is now at best half-staffed (compared to the well-staffed (85-90%) Russian brigades). The quality of Ukrainian soldiers is also visibly declining: the last major voluntary recruitment consisted of the so-called “assault brigades” formed in early 2023. Since then, most reinforcements have been assembled from forcibly mobilized people, and thousands of conscripts have deserted the front lines.
Consequently, operational crises have increased, with undertrained brigades fleeing, leading to the abandonment of several towns and newly established defensive positions. The situation has only been made worse by the Kursk operation, where all fresh, well-prepared, and better-equipped Ukrainian reserves are deployed.
As of February 2025, we’re seeing an ‘operational pause’ at most sections of the front. Both sides are actively preparing for the spring-summer campaign. While we lack a complete picture, there’s a growing sense that the Ukrainian forces may be struggling to prepare for it adequately. So despite being worn down from combat, the Russian army has a real chance of achieving decisive success in the next six months to a year. This could lead to the collapse of Ukrainian defenses, and potentially to the collapse of the front for dozens or even hundreds of miles.
Of course, this campaign may never take place. Negotiations between Washington and Moscow are currently underway, which could ultimately determine Ukraine’s fate without a final battle.
-----------------------------------------------------
Slovenský preklad
Október 2023 – Február 2025: Ruské útoky
V rokoch 2023-24 nastala skutočná revolúcia vo výzbroji: masové používanie dronov FPV (First-Person View) sa stalo novou normou. Tieto drony doplnili komerčné kvadrokoptéry DJI Mavic a Matrice, ktoré sa už predtým používali na prieskum. Po prvýkrát v dejinách vojenstva mal takmer každý vojak na frontovej línii nepretržitú informáciu o taktickej situácii a prístup k zbraniam s vysokou presnosťou, pripraveným na použitie v priebehu minút.
Podobne ako revolver na Divokom západe, drony vyrovnali podmienky na bojisku; tank v hodnote státisícov až miliónov dolárov mohol byť zničený zariadením v hodnote menej ako 1 000 dolárov, ovládaným zo vzdialenosti niekoľko kilometrov. Počas dvoch rokov zaznamenali obe strany významný nárast v používaní dronov – nielen v kvantite (denne sa mohli vypustiť tisíce dronov), ale aj v ich kvalite. Objavili sa drony s väčšou nosnosťou, nočné drony s termovíziou, retranslačné drony, materské drony prevážajúce menšie drony priamo na frontovú líniu, autonómne drony a optické vlákna odolné voči elektronickému boju.
Za týchto okolností musel Generálny štáb Ruska nájsť efektívne spôsoby, ako eliminovať nepriateľovu obranu. Revolúcia dronov v kombinácii s prieskumnými a komunikačnými schopnosťami NATO znemožnila prielom frontovej línie v strategických hĺbkach a obmedzila operácie na pozičnú vojnu namiesto manévrovacej taktiky. Ruská armáda podnikla viacero útočných pokusov – napríklad útok na strategicky dôležitý Ugledar v januári a februári 2023, vedený podľa sovietskej vojenskej doktríny, zlyhal; podobne sa nepodarilo prelomiť ukrajinskú obranu pri Avdijivke 10. – 11. októbra 2023. Toto označuje začiatok štvrtej fázy konfliktu.
Obliehanie Avdijivky sa pretiahlo na štyri mesiace, pripomínajúc Bachmut. Mesto bolo obkľúčené z troch strán a ukrajinské zásobovacie trasy sa dostali pod ruskú palebnú kontrolu. Namiesto sústredeného čelného útoku sa stratégia zamerala na systematické oslabovanie posádky mesta a minimalizovanie bojov v zastavaných oblastiach.
Keďže neexistoval spôsob, ako prelomiť front, v auguste 2024 ukrajinské sily zaútočili na ruský Kurský región. Táto oblasť bola predtým pokojná: namiesto viacvrstvovej obrany udržiavala ruská strana len ľahkú bojovú bezpečnosť na hraniciach. Operácia sa podobala ukrajinskej charkovskej kampani z roku 2022: ukrajinské ozbrojené sily sa rýchlo infiltrovali do oblasti, využívajúc rýchlo sa pohybujúce vozidlá, komunikačné a prieskumné výhody, aby rýchlo obsadili rozsiahlu oblasť a prinútili ruské jednotky k chaotickému ústupu.
Avšak postup v Kursku sa čoskoro zastavil. Jediné významné mesto, ktoré ukrajinská armáda obsadila, bola Sudža, zatiaľ čo postup k jadrovej elektrárni Kursk sa zastavil v priebehu niekoľkých dní.
Do začiatku septembra ruská armáda znížila ukrajinskú prítomnosť v blízkosti Sudže o 60 %. Situácia prestala byť strategickou hrozbou a boje sa transformovali do pozičnej vojny. Ak bolo cieľom ukrajinského velenia prinútiť Rusko odkloniť svoje sily z Donbasu, neuspelo. Sudža v druhej polovici roku 2024 a na začiatku roku 2025 postupne vyčerpávala už aj tak obmedzené ukrajinské rezervy.
Medzitým v Donbase ruská armáda efektívne zopakovala taktiku použitú v Avdijivke a uskutočnila množstvo úspešných útokov počas roku 2024. Prístup bol jednoduchý: obkľúčiť mestá, vziať zásobovacie trasy pod palebnú kontrolu, vyčerpať posádku a následne mesto obsadiť s minimálnymi stratami. Rusi používali dronové údery, najmä drony Lancet s dosahom do 80 km, ako aj vysoko presné riadené bomby s modulmi UPMK; počas prudkých bojov sa denne použili stovky takýchto bômb.
V prvej polovici roka 2024 ruská armáda obsadila len jedno mesto (Avdijivku), ale v druhej polovici roku 2024 prevzala kontrolu nad siedmimi mestami a približne pätnástimi urbanizovanými osadami. V septembri 2024 sa odohral druhý útok na Ugledar. Ofenzívna kampaň roku 2024 vyvrcholila operáciou Kurachovo, najväčšou od začiatku špeciálnej vojenskej operácie.
Treba poznamenať, že útoky na množstvo miest a obcí v DĽR neboli hlavným cieľom ruskej armády. Keďže nebola schopná rozhodujúco poraziť ukrajinské sily v manévrovacej vojne, ruská armáda prijala stratégiu "taktického oportunizmu". Využila svoju číselnú prevahu, palebnú silu a úplnú vzdušnú nadvládu, aby vyvíjala tlak pozdĺž celej tisíckilometrovej frontovej línie a využívala slabiny ukrajinskej obrany.
Táto stratégia značne vyčerpala ukrajinskú armádu. Podľa ukrajinských zdrojov je priemerná frontová brigáda maximálne polovične obsadená (oproti dobre obsadeným ruským brigádam s 85-90 % personálom). Kvalita ukrajinských vojakov sa taktiež znižuje: posledná väčšia dobrovoľná mobilizácia sa odohrala na začiatku roku 2023. Odvtedy boli posily zostavené prevažne z nútene mobilizovaných osôb, pričom tisíce odvedencov dezertovali z frontu.
V dôsledku toho sa zvýšil počet operačných kríz, keďže nedostatočne vycvičené brigády ustupovali, čo viedlo k opusteniu viacerých miest a novovybudovaných obranných pozícií. Situáciu ešte viac zhoršila operácia v Kursku, kde boli nasadené všetky čerstvé, dobre pripravené a lepšie vybavené ukrajinské zálohy.
K februáru 2025 sa na väčšine úsekov frontu prejavuje „operačná pauza“. Obe strany sa aktívne pripravujú na jarnú a letnú ofenzívu. Hoci nemáme úplný obraz situácie, čoraz viac sa zdá, že ukrajinské sily môžu mať problémy s adekvátnou prípravou. Napriek vyčerpaniu z bojov má preto ruská armáda reálnu šancu dosiahnuť rozhodujúci úspech v priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov až jedného roka. To by mohlo viesť ku kolapsu ukrajinskej obrany a potenciálne k rozpadu frontovej línie na desiatkach či dokonca stovkách kilometrov.
Samozrejme, táto ofenzíva sa možno nikdy neuskutoční. Momentálne prebiehajú rokovania medzi Washingtonom a Moskvou, ktoré by mohli nakoniec rozhodnúť o osude Ukrajiny bez záverečnej bitky.
------------------------------------------------------------
Kritická analýza podľa ChatGPT
Táto časť článku sa zaoberá vývojom vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou v období od októbra 2023 do februára 2025. Opisuje technologické zmeny vo vojne, vývoj bojovej taktiky a dopady na strategickú situáciu. Pri jej analýze je potrebné zhodnotiť viaceré aspekty: faktickú presnosť, objektivitu, naratívny rámec a možné medzery v argumentácii.
1. Faktická presnosť a technologické aspekty
Jednou z hlavných myšlienok článku je revolúcia vo vojenskej technológii, najmä masové používanie FPV dronov. Toto tvrdenie je vo všeobecnosti presné – už v rokoch 2023 a 2024 došlo k rozsiahlemu nasadeniu dronov na frontových líniách, čo radikálne zmenilo spôsob vedenia bojov.
Článok správne poukazuje na fakt, že:
- Drony výrazne znížili efektivitu klasických obrnených jednotiek.
- Náklady na ničenie drahej techniky sa dramaticky znížili.
- Drony umožnili rýchlejšiu a presnejšiu identifikáciu cieľov.
Na druhej strane, článok sa zameriava výlučne na ruské operácie a ich technologický progres, pričom zanedbáva vývoj na ukrajinskej strane. Ukrajina taktiež zaviedla pokročilé dronové technológie a jej armáda preukázala vysokú úroveň inovácie v oblasti elektronického boja, čo v texte nie je dostatočne reflektované.
2. Taktické a strategické aspekty
Článok analyzuje ruskú vojenskú stratégiu v období 2023 – 2025, pričom zdôrazňuje jej posun k „taktickému oportunizmu“. Tento koncept je logický a zodpovedá realite – Rusko využíva postupné oslabovanie ukrajinskej obrany a minimalizuje riziko veľkých manévrovacích operácií.
Avšak existujú aj otázky:
- Článok uvádza, že „ruská armáda nebola schopná rozhodujúco poraziť ukrajinské sily v manévrovacej vojne“, ale zároveň tvrdí, že ruská stratégia je úspešná. Toto by si vyžadovalo hlbšiu analýzu. Je stratégia skutočne úspešná, ak nedokáže vynútiť rozhodujúci prielom?
- Nie je spomenuté, ako Ukrajina reagovala na tieto útoky a či sa jej podarilo nejakým spôsobom adaptovať.
Okrem toho článok opisuje obliehanie Avdijivky a druhý útok na Ugledar ako príklady ruskej efektívnej taktiky. Avšak nepodáva informácie o ruských stratách, logistických problémoch alebo morálke vojakov, čo sú kľúčové faktory pri hodnotení vojenskej operácie.
3. Naratív a možná zaujatosť
Článok sa prezentuje ako analytický, no jeho formulácie a výber faktov naznačujú určitú zaujatosť:
- Ruské vojenské úspechy sú prezentované systematicky a v pozitívnom svetle („minimálne straty“, „taktická prevaha“).
- Ukrajinská strana je zobrazená ako neefektívna a v defenzíve („operačné krízy“, „znížená kvalita vojakov“, „dezercie“).
- Rokovania medzi USA a Ruskom sú vykreslené ako faktor, ktorý môže rozhodnúť o osude Ukrajiny, čo naznačuje predpoklad, že Ukrajina nemá samostatnú rozhodovaciu silu.
Chýba vyváženejší pohľad na ukrajinskú vojenskú efektivitu, prípadné úspechy alebo iniciatívy, ktoré by mohli mať vplyv na budúci vývoj vojny.
4. Možné alternatívy a chýbajúce aspekty
Článok by mohol obsahovať:
- Ukrajinskú perspektívu – aké inovácie a taktiky zaviedla Ukrajina?
- Dôsledky pre civilné obyvateľstvo – aký vplyv mali ruské útoky na civilnú infraštruktúru a humanitárnu situáciu?
- Vnútornú situáciu v Rusku – aké sú ekonomické a sociálne dopady dlhodobej vojny na ruskú spoločnosť?
- Medzinárodný kontext – akú úlohu hrajú ďalšie krajiny v konflikte?
Záver
Článok ponúka podrobný opis ruskej vojenskej stratégie a technologického vývoja v konflikte, no jeho pohľad je jednostranný a nedostatočne reflektuje ukrajinské a širšie geopolitické faktory. Z analytického hľadiska je potrebné doplniť viacero aspektov, aby bola analýza vyváženejšia a objektívnejšia.
- 11 views