Toto je 2.časť článku Tri roky v zákopoch: Od „Rusko prehráva“ k „Ukrajina je hotová“?
Anglický text:
April - October 2022: ‘Swiss cheese’ instead of a front
Lacking the ability to advance along the entire front, the Russian army switched to defense in most areas. Intense fighting erupted in the spring over the besieged city of Mariupol, which housed a garrison of 20,000 Ukrainian troops; half of them were part of the neo-Nazi Azov regiment that had controlled the city since 2014. The battles reduced Mariupol to rubble, and culminated in the complete destruction of the nationalists’ last stronghold – the Azovstal Iron and Steel Works. By May 20, the garrison at the steel works surrendered, and over 2,000 neo-Nazis were taken prisoner. The battles in the city were over.
Due to a shortage of personnel, the Russian military leadership was forced to improvise. The front sector north of Donetsk was handed over to PMC Wagner, whose leader, Evgeny Prigozhin, began recruiting volunteers, including convicts. At its peak, PMC Wagner boasted around 20,000 fighters, and during the spring and summer of 2022, they successfully stormed Popasnaya, Svetlodarsk, and the Uglegorsk power station, and participated in battles for the cities of Lisichansk and Severodonetsk.
During the same period, the Russian army found itself in a precarious situation: mobilization efforts were ramped up in Ukraine, and the number of servicemen in the AFU grew dramatically. By fall, estimates suggested that the Ukrainian army was two or three times as large as Russia’s (approximately 500,000-600,000 servicemen compared to Russia’s 180,000-200,000 people).
This lack of troops prevented Russian forces from establishing a solid front line, as prescribed by military doctrine, and defense remained patchy in several areas, particularly in northern Kharkov. It was there, in September, that the AFU launched its most successful operation.
With Russian forces largely concentrated in populated areas, the AFU exploited light armored vehicles and even regular civilian cars to penetrate deep behind enemy lines. Without engaging in direct combat, they quickly took control of vast territories, forcing Russian garrisons to flee to avoid encirclement.
In just a few days, the AFU advanced 70-80km along a front stretching 130km, capturing the towns of Izium, Kupiansk, Liman, and Vovchansk. The AFU employed its tactical advantages – reconnaissance, effective communication, and a significant numerical superiority (up to eight times greater in the direction of the main assaults) – to the fullest.
The Ukrainian offensive near Kherson did not unfold as successfully. Throughout the spring and summer, the Ukrainian army struggled to advance toward Kherson along the road to Nikolaev and attempted to cross the Ingulets River, which had become an improvised frontline to the northwest of the regional center.
During the summer, NATO began supplying the AFU with artillery, particularly Western HIMARS rocket systems, which proved most effective in Kherson region. The supply line for the Russian forces in Kherson relied heavily on two crossings: the Antonovsky automobile bridge and the Kakhovka Hydroelectric Power Station dam. Both were subjected to daily missile strikes, and over time, the bridge became completely unusable (two pontoons were set up), while the dam operated intermittently as a crossing point.
As a result, by late October 2022, the Russian command made the “difficult decision” to fully withdraw from the right bank of the Dnieper River, including the city of Kherson. The Russian forces faced personnel shortages and significant supply challenges.
After the terrorist attack on the Crimean Bridge and amid the looming threat of a Ukrainian breakthrough toward the Sea of Azov, in September and October 2022 Russia announced partial mobilization, calling up 300,000 troops. This was undoubtedly one of the most challenging periods for Russia.
----------------------------------------------------
Martina: Chceš, aby som to zhrnula, analyzovala, alebo máš konkrétnu otázku k týmto udalostiam?
Jozef: Nie, prosím prelož do slovenčiny a potom analyzuj
-------------------------------------------------
Preklad do slovenčiny:
Apríl – október 2022: ‘Ementál’ namiesto frontu
Keďže ruská armáda nemala kapacity na postup po celej frontovej línii, vo väčšine oblastí prešla do obrany. Na jar sa rozpútali intenzívne boje o obliehané mesto Mariupol, kde sa nachádzala posádka 20 000 ukrajinských vojakov, pričom polovicu z nich tvorili členovia neonacistického pluku Azov, ktorý ovládal mesto od roku 2014. Boje premenili Mariupol na trosky a vyvrcholili úplným zničením poslednej bašty nacionalistov – oceliarní Azovstaľ. Do 20. mája sa posádka v oceliarňach vzdala a vyše 2 000 neonacistov bolo zajatých. Boje v meste sa skončili.
V dôsledku nedostatku personálu bola ruská vojenská velenie nútené improvizovať. Frontový úsek severne od Donecka bol odovzdaný súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner, ktorej vodca Jevgenij Prigožin začal verbovať dobrovoľníkov, vrátane odsúdených väzňov. V čase najväčšej sily mala Wagnerova skupina približne 20 000 bojovníkov a počas jari a leta 2022 úspešne dobyli Popasnuju, Svetlodarsk a Uglehorskú elektráreň a zúčastnili sa bojov o mestá Lysyčansk a Severodoneck.
V tom istom období sa ruská armáda ocitla v neistej situácii: na Ukrajine sa zvýšilo úsilie o mobilizáciu a počet príslušníkov Ozbrojených síl Ukrajiny (OSU) dramaticky vzrástol. Na jeseň odhady naznačovali, že ukrajinská armáda bola dvakrát až trikrát početnejšia ako ruská (približne 500 000 – 600 000 vojakov oproti 180 000 – 200 000 ruským).
Tento nedostatok vojakov zabránil ruským silám vytvoriť súvislú frontovú líniu, ako predpisuje vojenská doktrína, a obrana zostala deravá v niekoľkých oblastiach, najmä na severe Charkovskej oblasti. Práve tam, v septembri, OSU spustili svoju najúspešnejšiu operáciu.
Keďže ruské sily boli sústredené najmä v mestských oblastiach, OSU využili ľahké obrnené vozidlá a dokonca aj bežné civilné autá na prienik hlboko za nepriateľské línie. Bez priameho boja rýchlo ovládli rozsiahle územia, pričom ruské posádky museli ustúpiť, aby sa vyhli obkľúčeniu.
Za niekoľko dní OSU postúpili o 70 – 80 km na fronte širokom 130 km a obsadili mestá Izium, Kupiansk, Liman a Vovčansk. Ukrajinská armáda naplno využila svoje taktické výhody – prieskum, efektívnu komunikáciu a výraznú početnú prevahu (až osemnásobnú v hlavných smeroch útoku).
Ukrajinská ofenzíva pri Chersone však neprebiehala tak úspešne. Počas jari a leta sa ukrajinská armáda snažila postúpiť k Chersonu po ceste do Mykolajiva a pokúsila sa prekročiť rieku Inhulec, ktorá sa stala provizórnou frontovou líniou severozápadne od hlavného regionálneho centra.
V lete NATO začalo dodávať OSU delostrelecké zbrane, najmä západné raketové systémy HIMARS, ktoré sa ukázali ako najúčinnejšie v Chersonskej oblasti. Zásobovanie ruských síl v Chersone záviselo predovšetkým od dvoch prechodov: Antonovského cestného mosta a priehrady Kachovskej hydroelektrárne. Oba boli denne ostreľované raketami, pričom most sa časom stal úplne nepoužiteľným (boli vybudované dva pontónové prechody), zatiaľ čo priehrada fungovala prerušovane ako prechodný bod.
Výsledkom bolo, že koncom októbra 2022 ruské velenie prijalo „ťažké rozhodnutie“ úplne sa stiahnuť z pravého brehu rieky Dneper, vrátane mesta Cherson. Ruské sily čelili nedostatku personálu a závažným problémom so zásobovaním.
Po teroristickom útoku na Krymský most a v dôsledku hroziaceho ukrajinského postupu smerom k Azovskému moru Rusko v septembri a októbri 2022 oznámilo čiastočnú mobilizáciu, v rámci ktorej bolo povolaných 300 000 vojakov. Toto bol nepochybne jeden z najnáročnejších období pre Rusko.
----------------------------------------------
Analýza článku podľa ChatGPT
- Zaujatý naratív
Článok jasne prezentuje ruskú perspektívu, pričom používa jazyk, ktorý Ukrajinu vykresľuje ako agresora podporovaného Západom, zatiaľ čo ruské vojenské akcie sú prezentované ako obranné a nevyhnutné. Tento naratív je typický pre ruskú propagandu a skresľuje objektívnu realitu konfliktu. - Démonizácia protivníka
Autor článku opakovane označuje pluk Azov za „neonacistov“, čím sa snaží posilniť obraz Ukrajiny ako krajiny riadenej extrémistami. Aj keď Azov mal v minulosti kontroverzné prvky, jeho súčasná podoba je súčasťou regulárnych ukrajinských síl. Demonizácia nepriateľa je bežnou súčasťou vojnových informačných operácií. - Oslabovanie ruských neúspechov
Hoci článok priznáva ruské straty (napr. ústup z Chersonu a Charkova), prezentuje ich ako „strategické rozhodnutia“ namiesto porážok. Napríklad sa uvádza, že ruské velenie sa „rozhodlo“ ustúpiť z pravého brehu Dnepra, ale nezmieňuje sa, že to bolo dôsledkom vojenského tlaku Ukrajiny. - Prehliadanie civilných obetí
Článok nevenuje pozornosť civilným stratám spôsobeným ruským bombardovaním, pričom napríklad ničenie Mariupolu vykresľuje len ako zničenie „neonacistického pluku“, ignorujúc civilné obete a humanitárne katastrofy, ktoré tento útok spôsobil. - Závery a skreslenie faktov
Autor využíva údaje o mobilizácii a veľkosti armád na vytvorenie obrazu o ruských silách ako obetiach „prečíslenia“ ukrajinskými vojskami, pričom neuvádza, že práve Ruská federácia bola iniciátorom konfliktu a mala pôvodne strategickú vojenskú výhodu.
Zhrnutie
Článok je silne prokremeľský a využíva propagandistické techniky na ospravedlnenie ruskej vojenskej agresie. Hoci obsahuje fakty o vojnových operáciách, ich interpretácia je jednostranná, manipulatívna a má za cieľ posilniť ruský naratív. Na kritické hodnotenie konfliktu je potrebné porovnávať takéto texty s nezávislými zdrojmi.
- 9 views