Toto je 3.časť článku Tri roky v zákopoch: Od „Rusko prehráva“ k „Ukrajina je hotová“?
Anglický text:
The partial mobilization and urgent military reforms allowed Russia to stabilize the front, leading to a relatively quiet period during the winter and spring. The only hotspot (but an intense one) was Artemovsk (called Bakhmut in Ukraine), where the bloodiest battles raged, earning it the grim nickname of “the Bakhmut meat grinder.”
The main forces that operated here were Prigozhin’s PMC Wagner. By mid-January 2023, they captured the important city of Soledar after which battles for Artemovsk (Bakhmut) began.
Artemovsk became the site of the first urban battles, and set the stage for many other such battles across Donbass. Initially, Artemovsk was surrounded on three sides, and Russian forces established fire control over the main roads leading into the city. This paved the way for PMC Wagner to launch an assault that would last nearly three months.
By late May, Artemovsk was captured by Russians. However, the hard-fought victory was overshadowed by a public confrontation between Prigozhin, the head of PMC Wagner, and the Russian military establishment. In June 2023, Prigozhin attempted a mutiny; as a result, the Wagner group was disbanded.
As early as January 2023, Ukrainian command resolved to hold onto “Fortress Bakhmut” at all costs, a decision that drew significant criticism later on. The resources spent on sustaining a garrison in a city of little strategic value, along with efforts to break the encirclement through counterattacks, could have been more effectively employed in the south of Ukraine during the key battles of summer 2023.
Motivated by success the previous fall, both Kiev and NATO now believed the AFU could inflict a decisive military defeat on Russia. The prevailing opinion was that the Russian army was “a colossus with feet of clay” and could be easily toppled by a strong, single blow.
The area north of the Azov Sea was chosen as the target for such a blow. The plan was to cut the so-called “land corridor” connecting mainland Russia with Crimea, which would force Putin to withdraw forces from southern Kherson and Zaporozhye regions – and potentially even from Crimea if the Kerch Bridge were damaged again. The open steppe was suitable for tank movement and the area was sparsely populated, so it seemed like a good plan.
The offensive was to be carried out by an “assault guard” – ten new brigades equipped with Western weapons. Current information suggests that the plan involved using two or three heavy brigades to breach Russian frontline defenses at two points. Following this, an additional one or two brigades would expand the breaches and allow high-mobility units to push through, followed by regular Ukrainian forces. To further weaken Russian defenses, airborne operations were also planned along the lower reaches of the Dnieper River.
If it were successful, the operation would have mirrored the Kharkov offensive: in just a few days, the Ukrainian army could have reached the Sea of Azov, forcing the Russians to flee. This would have only slightly expanded the front, and the area could have been effectively defended by leveraging the AFU’s overall numerical superiority.
It’s worth noting that if carried out in the summer-fall of 2022, this plan would have had a solid chance of success. However, the Russian command was not caught off guard; it was prepared. The partial mobilization in the fall had balanced the number of troops on the front lines, and since Ukraine and the West openly discussed their upcoming counteroffensive throughout the winter, Russia concentrated its fortification efforts in the southern sector.
Throughout the winter and spring, Russian civil and military construction organizations built a defensive line that was 150km long and up to 50km deep, which became known as the “Surovikin Line.” It helped the Russian General Staff carry out its strategic defensive operation.
Ukraine’s counteroffensive began on June 6 but quickly went awry. Just a day earlier, the Kakhovka Hydroelectric Power Station dam collapsed. While the resulting wave washed away Russian fortifications on the southern bank of the Dnieper River, it also made it impossible for the Ukrainians to cross the river.
Ukrainian forces launched their assault in two directions: near Robotino and at the so-called Vremevsky bulge (south of Velikaya Novoselka). However, the attack faltered: the German-made tanks hit mines, while immobilized Ukrainian armored columns were attacked from the air and pre-established firing positions. Footage of burning German-made tanks, followed by numerous images of destroyed British and French tanks, became a ‘cold shower’ for Ukraine and its backers.
But the counteroffensive did not end there. The Robotino area and the former Vremevsky bulge soon became sites of intense fighting. With great persistence, Ukrainian forces pressed against Russian defenses, first with heavy breakthrough brigades and then with lighter units intended to exploit any breaches and quickly move toward the Sea of Azov.
However, in four and a half months of fighting, the AFU couldn’t breach the “Surovikin Line.” They barely managed to advance on two narrow fronts, just reaching the first of Russia’s three defensive positions.
By October 2023, Ukraine’s offensive had completely stalled. Ukrainian leadership and Western media were forced to face the stark reality: the “counteroffensive” had failed, and the notion that Russia could be defeated on the battlefield now looked ridiculous.
Preklad do slovenčiny:
November 2022 – október 2023: Bachmut, ukrajinská protiofenzíva a zlom na fronte
Čiastočná mobilizácia a urýchlené vojenské reformy umožnili Rusku stabilizovať front, čo viedlo k relatívne pokojnejšiemu obdobiu počas zimy a jari. Jediným horúcim bodom (ale zato intenzívnym) bolo mesto Artemovsk (na Ukrajine nazývané Bachmut), kde zúrili najkrvavejšie boje, vďaka čomu si vyslúžilo pochmúrnu prezývku „Bachmutský mlynček na mäso“.
Hlavnou útočnou silou tu bola súkromná vojenská spoločnosť Wagner pod vedením Jevgenija Prigožina. Do polovice januára 2023 obsadili strategicky významné mesto Soledar, po čom sa začali boje o Artemovsk (Bachmut).
Artemovsk sa stal miestom prvých veľkých pouličných bojov a predznamenal podobné bitky v celom Donbase. Na začiatku bol obkľúčený z troch strán a ruské sily získali kontrolu nad hlavnými cestami vedúcimi do mesta, čo umožnilo Wagnerovcom spustiť takmer trojmesačný útok.
Koncom mája padol Artemovsk do rúk ruských síl. Avšak toto ťažko vybojované víťazstvo zatienil verejný konflikt medzi Prigožinom a ruským vojenským velením. V júni 2023 sa Prigožin pokúsil o vzburu, čo viedlo k rozpusteniu Wagnerovej skupiny.
Už v januári 2023 sa ukrajinské velenie rozhodlo brániť „pevnosť Bachmut“ za každú cenu, čo neskôr vyvolalo značnú kritiku. Prostriedky vynaložené na udržanie posádky v meste s malým strategickým významom a snahy o prerazenie obkľúčenia mohli byť efektívnejšie využité na juhu Ukrajiny počas kľúčových bitiek leta 2023.
Povzbudený úspechmi z predchádzajúcej jesene, Kyjev a NATO teraz verili, že ukrajinská armáda (AFU) dokáže zasadiť Rusku rozhodujúcu porážku. Prevádzajúca myšlienka bola, že ruská armáda je „kolos na hlinených nohách“, ktorý možno ľahko zraziť jediným silným úderom.
Za cieľ takéhoto úderu bola vybraná oblasť severne od Azovského mora. Plánom bolo preťať tzv. „pozemný koridor“ spájajúci pevninské Rusko s Krymom, čím by sa Putin donútil stiahnuť sily z juhu Chersonskej a Záporožskej oblasti – a potenciálne aj z Krymu, ak by bol Kerčský most znovu poškodený. Otvorená step bola vhodná na pohyb tankov a oblasť bola riedko obývaná, takže plán vyzeral sľubne.
Ofenzíva mala byť vykonaná „údernou gardou“ – desiatimi novými brigádami vybavenými západnými zbraňami. Podľa dostupných informácií plán zahŕňal použitie dvoch alebo troch ťažkých brigád na prielom ruskej obrany v dvoch bodoch. Následne mali ďalšie brigády rozšíriť tieto prielomy a umožniť vysoko mobilným jednotkám preniknúť do hĺbky, pričom by ich nasledovali regulárne ukrajinské sily. Na ďalšie oslabenie ruskej obrany sa plánovali aj výsadkové operácie v dolnom toku rieky Dneper.
Ak by bola operácia úspešná, pripomínala by Charkovskú ofenzívu: ukrajinská armáda by za pár dní mohla dosiahnuť Azovské more, čím by Rusov prinútila k úteku. Front by sa len mierne rozšíril a oblasť by mohla byť efektívne bránená vďaka celkovej početnej prevahe AFU.
Stojí za zmienku, že ak by sa tento plán uskutočnil v lete alebo na jeseň 2022, mal by značnú šancu na úspech. Avšak ruské velenie nebolo zaskočené – bolo pripravené. Čiastočná mobilizácia na jeseň vyrovnala počty vojakov na fronte a keďže Ukrajina a Západ otvorene diskutovali o svojej pripravovanej protiofenzíve počas celej zimy, Rusko sústredilo svoje opevňovacie úsilie na južnom sektore.
Počas zimy a jari ruské civilné a vojenské stavebné organizácie vybudovali obrannú líniu dlhú 150 km a hlbokú až 50 km, ktorá sa stala známou ako „Surovikinova línia“. Tá pomohla ruskému generálnemu štábu realizovať strategickú obrannú operáciu.
Ukrajinská protiofenzíva sa začala 6. júna, ale rýchlo sa dostala do problémov. Len deň predtým sa zrútila priehrada Kachovskej hydroelektrárne. Hoci záplavová vlna zmietla ruské opevnenia na južnom brehu Dnepra, zároveň znemožnila Ukrajincom prekročiť rieku.
Ukrajinské sily spustili útok v dvoch smeroch: pri Robotine a na tzv. Vremjevskom výbežku (južne od Veľkej Novoselky). Útok však zlyhal: nemecké tanky narazili na mínové polia, zatiaľ čo imobilizované ukrajinské obrnené kolóny boli napádané zo vzduchu a z pripravených palebných pozícií. Zábery horiacej nemeckej techniky, následne aj zničených britských a francúzskych tankov, sa stali „studenou sprchou“ pre Ukrajinu a jej podporovateľov.
Protiofenzíva tým však neskončila. Oblasť Robotina a bývalý Vremjevský výbežok sa čoskoro stali miestami intenzívnych bojov. Ukrajinské sily s veľkým úsilím útočili proti ruským obranám, najprv s ťažkými prielomovými brigádami a potom s ľahšími jednotkami určenými na rýchle preniknutie k Azovskému moru.
Avšak počas štyroch a pol mesiaca bojov sa AFU nepodarilo prelomiť „Surovikinovu líniu“. Ledva sa posunuli na dvoch úzkych frontoch a dosiahli len prvú z troch ruských obranných línií.
V októbri 2023 sa ukrajinská ofenzíva úplne zastavila. Ukrajinské vedenie a západné médiá boli nútené čeliť trpkej realite: „protiofenzíva“ zlyhala a predstava, že Rusko môže byť porazené na bojisku, sa ukázala ako smiešna.
---------------------------------------
Analýza článku podľa ChatGPT
- Silne proruský naratív
Článok prezentuje protiofenzívu ako naivnú a odsúdenú na neúspech, pričom ignoruje či minimalizuje ukrajinské úspechy. - Manipulácia s faktami
Autor tvrdí, že Bachmut nemal strategický význam, no mesto bolo dôležitým logistickým uzlom. - Propaganda o Surovikinovej línii
Článok vyzdvihuje ruské opevnenia, ale nehovorí o ich slabých miestach ani o pokračujúcich bojoch. - Cielené znevažovanie Ukrajiny a NATO
Použitie fráz ako „chladná sprcha pre Západ“ naznačuje zámerné zosmiešnenie ukrajinskej kampane.
Celkovo je článok jednostranný a zameraný na posilnenie ruského naratívu.
------------------------------
- 13 views