Naše noviny veľkými palcovými literami oznamovali senzačnú správu „V Rusku vypukla revolúcia. Vojsko sa vzbúrilo, front sa rozpadol a ústredné mocnosti obsadili z Ruska koľko chceli“. Už bolo vraj všetko dobre, len bolo treba vydržať! Mal byť dostatok obilia aj múky. Čoskoro sme ju mali začať dovážať z Ruska.
Jeden chýr predháňal druhý a noviny boli plné víťazstva. Čo sa vlastne dialo v Rusku, to nevedel nikto. Ľudia novinám neverili. Jedni vraveli, že cár bol ešte stále pánom Ruska, že by ho jeho kozáci tak ľahko nedali zhodiť. Druhí vraveli, že vládu v Rusku chcel prevziať nejaký Kerenský. Ten vraj nechcel cára, ale republiku. Iní zas vraveli, že Nemci tam mali nejakého svojho človeka, ktorý vraj nechcel ani cára, ani Kerenského, ale mal robiť len to, čo mu povedia Nemci.
V takejto situácii nás dňa 28. nov. 1917 prekvapil nevšedný chýr: Rusko požiadalo ústredné mocnosti o prímerie. Keď toto prímerie 4. decembra 1917 skutočne aj uzavreli, medzi maďarskými vlastencami nastalo jasanie a veľká radosť.
Jasanie ešte ani dobre neutíchlo a tu sa rozniesla správa, že Amerika proti nám vstúpila do vojny po boku západných mocností. Vlastenci si z toho robili žarty: „Čo by tam takí kovboji, kým sa tí sem doteperia po mori, zatiaľ bude už dávno Západ na lopatkách.“
Víťazný jasot a vtipy však pomaly ustali a ľudia si začali uvedomovať, že vojna sa nielenže neskončila, ale že sa dokonca ďalej rozšírila. No a že zo Západu nakoniec prichádzala na pomoc oddýchnutá a nevyhladovaná Amerika.
- 14 views