Nikto nevedel, čo čakať a čoho sa držať. Najviac však strácali hlavu „naši vlastenci“. Právom sa obávali, že to, čo počúvali kde tu o Wilsonových 14 bodoch, znamenalo koniec monarchie a koniec ich výsadného panstva.
Riaditeľ Šimon, ináč sympatický pán, sa celou silou svojej osobnosti snažil, v čom sa len dalo, zachrániť dobré meno Uhorska. A na celoškolských schôdzach, ktoré zvolával do kresliarne, čím ďalej tým viac zdôvodňoval, že Maďari a Slováci sú bratia. Že aj najväčší básnik maďarska Petőfi bol slovenského pôvodu a že preto aj ďalej musíme v budúcnosti s Maďarmi nažívať v bratstve.
Petőfi was born in the early New Year's morning of 1823, in the town of Kiskőrös, Kingdom of Hungary, Austrian Empire.
The population of Kiskőrös was predominantly of Slovak origin as a consequence of the Habsburgs' reconstruction policy designed to settle, where possible, non-Hungarians in areas devastated during the Turkish wars.
His birth certificate, in Latin, gives his name as "Alexander Petrovics", where "Alexander" is the Latin equivalent of the Hungarian "Sándor".
His father, István (Stefan) Petrovics, was a village butcher, innkeeper and he was a second-generation Serb or Slovak immigrant to the Great Hungarian Plain.
Mária Hrúz, Petőfi's mother, was a servant and laundress before her marriage. She was of Slovak descent and spoke Hungarian with something of an accent.
(en.wikipedia.org)
Nevychádzali sme z údivu a pozerali sme sa na seba. Túto pieseň hrali už na iných strunách, než na akých nám svojho času zahral kopancami do zadku prof. Živuška.
Do školy prichádzali rôzne letáky, ktoré sme nachádzali obyčajne rozložené v triede po laviciach. V nich sa agitovalo za záchranu „našej drahej tisícročnej maďarskej vlasti“. Táto vlasť bola a je matkou nás všetkých! Bola ňou tisíc rokov a ňou aj ostane!
Často sme sa my, slovenskí chlapci, pri týchto vlasteneckých výlevoch pozerali kradmo na seba. Pripadalo nám to všetko akési nezvyklé, divné a falošné.
Nastalo chladné, sychravé, jesenné počasie. Začínala sa šíriť chrípka. V škole nebolo čím kúriť, v meste nebolo čo jesť. Rozpustili nás domov na chrípkové prázdniny dňa 17. októbra 1918 s tým, že nám písomne oznámia začiatok vyučovania. Domov sme sa ešte, chvála Bohu, ako tak dostali, ale potom zanedlho nastal všeobecný krach.
Dňa 17. okt. 1918 gróf Štefan Tisza výslovne v uhorskom sneme priznal, že monarchia prehrala vojnu. Chvála Bohu! Bol koniec vojny! Vlna radosti zachvátila ľudstvo. Koniec vojny!
Netrvalo to však dlho a ľudia začali pochybovať. Jeden poplašný chýr naháňal druhý. Všade vládla neistota. Nikto nevedel, čo z toho bude. Dňa 22. októbra 1918 sa rozchýrilo, že sa vraj Rakúsko-Uhorsko muselo podrobiť zásadám amerického prezidenta Wilsona a jeho štrnástim bodom, ktoré zaručovali právo na sebaurčenie národov.
Ako jedna z podmienok mieru sa vraj v americkej nóte Rakúsko-Uhorsku uvádzalo okrem iného aj utvorenie nového česko-slovenského štátu, ako aj utvorenie juhoslovanského národného štátu.
V „maďarských vlasteneckých kruhoch“ nastalo zdesenie. No a u nás doma v dedine sme nevedeli, čo si o tom všetkom myslieť. Jedni vraveli, že kráľ ušiel. Maďarskú vládu vraj zvrhli. V Budapešti vypukla vraj revolúcia, fronty sa vraj rozpadávali. V Pešti vytvorili revolučnú vládu Michala Károlyiho a toho istého dňa vraj akýsi vojaci zastrelili bývalého predsedu maďarskej vlády grófa Štefana Tiszu.
Rozšírili sa správy, že vo Zvolene a v Bystrici vojaci rabovali všetky domy. Doma sme rozmýšľali, čo robiť.
„Musíš, syn môj, do Bystrice“ – hovorila starká – „aby ti tých pár chĺpkov, čo tam máš, neukradli. Nuž a zoberieš aj niečo so sebou pre svoju domácu. Iste nemá čo jesť!“ Starká zabalila maslo, tvaroh a očisteného zajaca.
Vybral som sa na cestu a v Hliníku na stanici čakal som na poludňajší vlak, čo chodil od Levíc na Zvolen a Banskú Bystricu.
- 22 views