Školstvo nám upadá

Submitted by starosta on Wed, 05/16/2018 - 20:18
Autor príspevku

V roku 1992, keď sa pripravovalo rozdelenie Československa, písali českí novinári: Ako vy Slováci môžete mať vlastný štát, keď sa ani necítite byť Slovákmi? (Mnohým národným bezdomovcom dodnes tento pocit chýba!) Denník Práca vtedy na titulnej strane ponúkol čitateľom možnosť svojím podpisom dať najavo, že sa cítime byť Slovákmi. Ja som vtedy oslovil vyše 50 učiteľov a zamestnancov školy a poprosil ich o podpis. Získal som 3 podpisy!

 

Od televíznych besedníkov som sa nedávno dozvedel zdrvujúcu správu: Školstvo nám upadá. A ešte títo politickí „všeexperti“ dospeli „naprieč politickému spektru, že cieľom školskej reformy by mal byť žiak. Od spokojnosti nad objavom sa takmer objali. No toto! Komenskému by sánka spadla. Prišiel mi na um výrok kardinála Korca: Ak neprestaneme napchávať žalúdky našim žiakom pilinami, budeme sa báť vyjsť na ulicu! Havran nás však nabáda: Prorokov treba ukameňovať! Proces genocídy sa urýchli. To bolí! Mali sme my dobré školstvo. Odmietli sme kontinuitu – vyliali sme s vaničkou aj dieťa. Keď sa Ivan Alexander Götting (ten, ktorý pochádza z Bytče!) vrátil ako štrnásťročný v roku 1924 do USA, povedal: „Tam v Československu síce používajú ešte trstenicu, lenže teraz viem z fyziky viac ako americký profesor.“ Mimochodom, keď som spomenul jednému elektrotechnickému inžinierovi, že Götting bol Slovák a je vynálezcom GPS a radaru, že dostal najvyššie štátne vyznamenania od štyroch amerických prezidentov, považoval ma za blázna a nacistu.

 

Keď v honosnej televíznej relácii Milujem Slovensko osem vysokoškolsky vzdelaných ľudí nepočulo o Aurelovi Stodolovi, keď popredné celebrity nášho politického, kultúrneho a spoločenského života zahlásia, že my Slováci sme, žiaľ, nemali vo svojej histórii veľké osobnosti, je to už varovanie tretieho stupňa. Natíska sa otázka: Kto sa má hanbiť za to, že týmto „smotánkovým celebritám“ nenatĺkol za 17 rokov do hláv, kto bol Matej Bell, Jessenius, A. Fr. Kollár, Ján Kupecký, Petzvall, Popová, Š. B. Roman, Koloman Sokol, Dionýz Štúr, Warholl, Kempelen, Vavrinec Benedikt, Š. Jedlík, Bahýľ, Warchal, L. Hudec, Bosák, Ilkovič, Papánek, Segner, Mikovíny, Fleischmann, Konkoly, Hložník, Michal Strank, František List, Pola Negri, Paul Newmann... Poznáme Sagana, Cibulkovú, Moravcovú, Tótha... A zo všetkých najviac poznáme Šakiru, Adel, Bjonse... A kto ich nepozná, nech sa hanbí. Naše deti však rady počujú, že Federer má manželku Slovenku, aj austrálsky vynikajúci cyklista Matheus má manželku zo Slovenska (a kto by sa im čudoval, keď Slovenky sú krásne) a v našich deťoch sa objaví hrdosť.

 

Teda hrdosť predsa existuje, len je cieľavedome a systematicky utlmovaná, nemá ju kto prebudiť. V školstve sa nerysuje nič a na RTVS sa pozeráme po rokoch degenerácie s nádejou. Viete, ktorá bola najobľúbenejšia pieseň Andreja Hlinku? Šípová ružička, tá, čo sama kvitne v poli, každý sa jej bojí, že je chudobná... a ďalej sa tam spieva: Skôr sa ma opýtaj,  či  pôjdem  za teba! Prečo nás niekto navádza, aby sme sa do krvi za seba hanbili? Ach, ta řeč slovenská, soumernost i lad..., vyznáva vo svojich veršoch český básnik Adolf Heyduk a tvrdí, že ak anjeli v nebi chvália Boha, tak jedine slovenskou rečou!

 

Predstavoval som slovenčinu svojim žiakom ako majestátnu katedrálu, ktorá nám umožní, ak sa ju naučíme, vypovedať a napísať všetko, čo si myslíme a čo cítime. Do tohto posvätného chrámu by som nedovolil vstúpiť mnohým moderátorom či politikom.

 

Keď som so Speváckym zborom slovenských učiteľov spieval na svetovej súťaži v Powell River (Britská Kolumbia) Suchoňom upravenú ľudovú pieseň Tam medzi horami, na tvárach 700 poslucháčov sme videli vzrušenie, úžas. Nepoznali slová, ale cítili, že „zabili Janka“. Po koncerte sa dotýkali našich vyšívaných košieľ a spytovali sa, kde na zemeguli žije národ s takýmto spevom. Len hlupák by nezistil, koho je dedičom. Moja hostiteľka p. Smithová (pochádzala z Kublach pod Tatrami) mi po našom koncerte prezradila, že dcéra sa s ňou prestala rozprávať za to, že ju nenaučila túto najkrajšiu reč na svete. Chválila sa svojim priateľkám, že aj ona je Slovenka, no po slovensky im nevedela povedať ani slovo. Škoda!

 

Keď sa Anton Hlinka po roku 1989 vrátil z Mníchova, hovoril, že mütterchen je síce pekné slovo, ale mamička je mamička. Čím to je, že aj môjmu švajčiarskemu zaťovi sa pri vyslabikovaní tohto slova rozsvieti tvár? Museli mať tí naši dávni predkovia pri tvorbe reči úžasný cit pre krásu zvuku.

 

Roky spomenuté v texte