50 rokov v pralese medzi Šuarmi *

Prevzaté z čísla

Tento článok je pokračovaním článku Predstavujeme vám - Slovenský emigrant, misionár, v pralese (Ján Šutka)

 

Príchod medzi Šuarov

 

Don Šutka, Salezián, sa pokúsil o útek do cudziny v roku 1950 ako 21-ročný. Mal šťastie, pohraničiari ho nechytili. Ujali sa ho talianski spolubratia. Na vlastnú žiadosť ho poslali do Ekvádora. Je to už vyše pol storočia, čo pôsobí v tejto juhoamerickej republike.

Otec Šutka viackrát navštívil Slovákov žijúcich vo Vancouveri. V minulom čísle sme uverejnili prvú časť rozhovoru (pozri www.sk-bc.ca/slovo), ktorý sa nám podarilo zaznamenať počas jeho poslednej návštevy medzi nami. Prezradil nám v ňom kto sú to Šuari, miestni Indiáni žijúci hlavne v Ekvádorskom pralese, v čom sa môžeme my, obyvatelia civilizovaných zemí, učiť od nich a na čom spočíva systém hodnôt Šuarov.

Načali sme tiež problematiku školstva a vzdelanosti Šuarov.

Otec Šutka, počul som, že ste založili aj diaľkovú školu...

Rozhlasové školské štúdio

Áno, bola to diaľková škola cez rádio.

Vy ste vyvinuli aj vyučovací systém?

Hej. Vyučovací systém, ktorý je schvalený Ministerstvom školstva Ekvádoru. Aj keď ma to stálo veľa námahy, ale minister to pochopil a dal nám 4 učiteľov. Každý mal svoj predmet, každý jeden vypracovaval jednu lekciu na každý deň a potom sa tie lekcie vysielali rádiom. Každá škola mala jedného pomocného učiteľa. Pomocný učiteľ mal na starosti len sústrediť deti do jednej budovy – školy, potom zapnúť rádio na baterky. Rádiá sa mi podarilo dostať z Japonska - Panasonic. Takže on zapol rádio a žiaci počúvali za 20 minút vysvetľovanie z centrály a potom zase 20 minút to doplňoval ten pomocný učiteľ. Ale to bola taká príjemná škola, lebo tam boli pesničky, tam bola hudba, tam bolo všetko. Šuarským ďeťom sa veľmi páčilo chodiť do školy.

Keby neboli bývali tieto diaľkové skoly, do akých škôl by Šuarské deti chodili?

Vtedy to bolo ťažko, lebo nebolo učiteľov a tých málo učiteľov mestisos - oni nedbali, aby sa Šuarské deti niečo naučili. Oni pracovali len pre peniaze. Totižto keby nebolo bývalo diaľkových škôl, tak by vývoj Šuarov bol býval oneskorený o 20–30 rokov. Keď sme my začali s týmito diaľkovými školami, prvý ročník bol len v jazyku šuar, druhý ročník šuar a španielčina a tak to pokračovalo. Keď sme skončili šiestu triedu, potom bol cyklus médium – tak voláme strednú školu. To boli 3 roky a keď sme skončili, tak potom sme si oddýchli 1 rok a pokračovali a skončili s maturitou. Takže to trvalo 6+3+3 čiže 12 rokov.

Dá sa povedať, že počas 40-tich rokov ste prevychovali celý kmeň, nielenže ste naučili deti čítať.

No, celý kmeň, pretože aj ministertvo slávnostne vyhlásilo, že medzi Šuarmi už nie je negramotnosť. Za to mi dali potom aj to uznanie Národného kongresu.

Takže vláda Ekvadoru oficiálne uznala Vašu prácu.

Hej. Uznala, pretože všetky kontrakty, zmluvy som podpisoval ako accessor, ako my hovoríme, ako zástupca pre kmeň Šuarov. Z jednej strany podpisoval minister zdravotníctva, minister poľnohospodárstva a z druhej strany, za kmeň Šuarov, podpisoval father Juan. Father Juan Šutka (smiech ).

Áno, Národný kongres alebo teda Snemovňa oficiálnym prehlásením dosvedčil, že saleziánsky kňaz Ján Šutka, teraz farár v Limon, provincial Morona Santiago, vykonal veľmi dôležitú a hodnotnú prácu a že zanechal tým veľkú pastoračnú stopu, materiálno – hospodársku, ako pre miešancov (mestitos), tak aj pre etnické skupiny Šuar. Práca, ktorú vykonal je príkladom solidarity a pomoci pre duchovný a sociálny rozvoj, ľudský rozvoj obyvateľstva toho regiónu.

 

Gratulovali tiež saleziánskej misii v Ekvádore pre jej neochvejnú prácu v amazonskom regióne v osobe kňaza Jana Šutku. A dostal som aj medailu akú mali ruskí generáli ...(smiech)

A ako to bolo s lietadlami?

Nuž, nemali sme cesty do misijných staníc. Totižto naša oblasť je prekrižovaná riekou Paro, z jednej strany sú Kordiliery – Andy. A na druhej strane je už amazonská nížina. A tam sme mali 4 misijné stanice. Ísť tam pešo, však nebolo iného východiska, iba chodníkmi cez prales, to trvalo 3 alebo 4 dni. Tak sa zrodila myšlienka zaobstarať leteckú spoločnosť. Kúpili sme malé lietadlo a zadovážili sme rádia, aby sa dalo komunikovať.

Keď niekto dačo potreboval, keď niekto ochorel, keď ho uštipol had, tak hneď zavolal do Makasu a lietadlo odletelo, aby ho doviezli a zachránili mu život. Zato som aj spravil zmluvu s ministerstvom zdravia, aby oni platili 80% nákladov na tú prácu no a my, misia, 20%. Potom sme kúpili druhé lietadlo.

A koľko je tam dnes lietadiel?

Lietadlo a letec

Máme 3 lietadlá, 2 letcov, pretože jedno lietadlo je vždy akoby v údržbe a druhá 2 zase lietajú.

Lietadlá ale potrebujú letisko. A v pralese ich veľa niet. V pralese nemali letiská, takže začali klčovať, vytínať prales, pripravovať plochu na pristávanie lietadla. Teraz už máme okolo 140 letísk.

140 letísk? Aké sú veľké?

Letisko v pralese

Takých 500, 600, 700 metrov dľžky a asi 30 metrov šírky.

Kde ste ošetrovali tých, ktorých poštípal had?

No, jedna nemocnica bola v Makas a mne sa podarilo postaviť druhú nemocnicu v Tejsa, to je

na druhej strane Kordilier, ktorá stále ešte stojí a funguje. Ale zároveň bolo treba, aby každé stredisko malo niekoho, kto by sa staral o zdravotnú službu pre všetkých . Tak sa robili kurzy pre chlapcov, pre mužov a pre ženy, aby sa pripravili ako pomocní ošetrovatelia.

Vďaka patrí aj pomocníkom, ktorých sme mali zo Spojených Štátov a z Nemecka. Dokonca aj jedna Slovenka, Elena Jilečková, lekárka, nám pomáhala.

Mali ste teda neustály kontakt s Ekvádorskou vládou?

Áno. Potom sme spravili kontrakt s vládou tiež na vymeriavanie pozemkov. To bolo veľmi dôležité, pretože bolo treba zaistiť pôdu pre domorodcov. Ale nemohli sme vymeriavať pozemok pre každého jedného, ale sa vymeriavalo spoločne pre jedno stredisko, pre jednu “dedinu” - tam mohlo byť 30-40 rodín a mali 4000 alebo viac hektárov pôdy. Takže všetci, čo tam žili mali to isté ako predtým, ale už to bolo chránené zákonom. A potom sme začali s chovom dobytka.

Mali Šuari nejaký dobytok?

Veď to je ten problém. Oni nepoznali chov dobytka, oni nepoznali vôbec nič, čo s tým súvisí. Podarilo sa mi ešte v 1962 roku dostať pomoc, teraz už ani neviem odkiaľ to bolo, okolo 10,000 sukre. Predtým sme mali takúto menu, sukre. Teraz máme doláre. Tak som šiel s jedným spolubratom do strednej časti La Siera, tam boli haciendy. S tými 10,000 sukres sa mi podarilo zadovážiť 25 malých býčkov a zároveň zaplatiť býčkom cestu lietadlom, to bolo asi 30 minút letu dvoj-motorovým lietadlom Douglas.

Lietadlo zobralo všetkých 25 býčkov naraz?

Áno. V Sukua, kam sme býčkov viezli, a kde chovatelia dobytka potrebovali zlepšiť jeho rasu, nás už čakali na letisku. Ked videli ako býčkovia vychádzali z lietadla, biele a čierne, tak si každý hneď vybral jednoho a tým spôsobom zlepšili svoju čriedu. Za každého bujačika mi dali kravu alebo jalovicu a tú som odovzdal jednej rodine Šuar, ktorá mala pasienky, ale nemali dobytok, a tak sa to začalo.

Črieda 25 bujačikov to vlastne celé rozprúdila?

Áno, rozprúdila. Keď som od nich odchádzal, tak ako federácia pre chov dobytka mali 30 miliónov sukre, a to bol vtedy veľký peniaz. Ľudia radi pracovali vo federácii. Mali sme základné pravidlo pre prácu. Pracovalo sa zadarmo. Každému sa zaznamenalo koľko práce urobil a keď sa odpredal kus dobytka, tak sa zisk rozdelil medzi všetkých, podľa toho, kto koľko odpracoval.

Spomínali ste pri našej nedávnej debate, že ste pomohli Šuarom vymyslieť aj nové číslice.

Áno, totižto oni nemali poňatia o väčších číslach. Nikto nevedel, kedy sa narodil, nikoho nezaujímalo, v ktorom roku žijeme, mesiaci... Nič takého ako kalendár nebolo. Bolo treba vynájsť mená mesiacov. Vybrali sme ich podľa ročného obdobia, podľa dažďov, podľa letných prác. Júl je “Esa”, v jazyku šuar to znamená “leto”. Potom bolo treba vynájsť číslice. Užívali sa čísla, ale španielske a Šuari sa cítili trošku zastrčení, pretože oni nemohli vo svojej reči povedať žiadne číslo. Tak sa cítili menejcenní.

Šuari mali síce čísla, ale iba od jedna do päť. Vysvetlil som tým štyrom diaľkovým učiteľom ako to funguje v iných rečiach, a tak sme vynašli chýbajúce čísla, od 6 až do 10. Potom to už bolo jednoduché – 10 a 1 , 10 a 2 , 10 a 3 atď.

A aj také čísla ako 100 alebo 1000?

No, pravdaže - tisíc, milión... všetko. A aj roky. To už potom deti v škole boli veľmi šťastné, keď

mohli povedať 1000 alebo 1965.

Ja keď som bol mladý, tak boli v móde filmy a knižky od Karola Maya o indiánoch, hlavne o apačoch. Vtedy som si myslel, že Apači žijú iba v severnej Amerike. Vo Vašej knižke som však čítal niečo o Apačoch, o konfliktných vzťahoch medzi Šuarmi a Apačmi. Kto sú títo Apači?

Pre Šuara je Apač každý, kto nie je Šuar.

Oh. To je veľmi jednoduché.

Áno, všetci , čo nie sú Šuari, sú Apači.

Takže tí miešanci, to sú všetko Apači?

Áno, Šuari ich volajú vo svojej reči Apač. Ale je zaujímavé, že v ich reči je apa otec a apač je otecko. Takže v určitom slova zmysle Šuari brali každého cudzinca ako otecka. Lenže potom sa v nich sklamali. Takže ak sa dnes spomína Apač, tak to znie tak trochu negatívne.

Blíži sa r.2010, to bude tu vo Vancouveri rok zimnej olympiády, bude to rok 50-teho výročia založenia našej farnosti v New Westminsteri, ale bude to aj rok, ak dožijeme, Vašeho 50. výročia vysviacky za kňaza. Ako sa chystáte oslávit toto jubileum? 

Vôbec sa nechystám, ani na to nemyslím, pretože každý deň, každý rok sme bližšie k tomu istému definitívnemu cieľu.

Otec Šutka, keby ste mali možnost, čo by ste povedali mladej generácii na Slovensku ?

Aby boli verní Ježišovi, jeho náuke, aby ho milovali, aby zasvätili svoj život aj pre druhých, ktorí ho potrebujú a ktorí ho nepoznajú.

A čo odkážete všetkým tým, ktorí vedú slovenský národ doma na Slovensku, politikom, hospodárskym pracovníkom?

Aby si uvedomili, že sú na svojich miestach preto, aby slúžili, spolupracovali, aby pomáhali a nie aby sa oni drali dopredu alebo aby sa snažili zbohatnúť, ale aby využili možnosti, ktoré majú, aby pracovali pre ten ľud, ktorý ich tam zvolil, ktorý im dal možnosť pomáhať a pracovať pre dobro národa.

Keď ste boli mladý, mali ste určite svoje plány, ako prežit život, čo dosiahnuť v živote. Splnili sa Vám Vaše sny?

Áno, splnili, pretože som chcel byť kňazom a misionárom a tu som. Raz som cestoval z Ríma do Viedne vlakom. Do môjho kupé pristúpili traja mladí a začali veľmi nadávať na celý život, na všetko. Boli úplne zdeptaní, znechutení. No a ja som ich len počúval, počúval….nakoniec jeden z nich sa ma opýtal: “Vy čo robíte?”. Tak som povedal, že  pracujem ako misionár v Ekvadore. Prekvapený sa ma opýtal, keby Vám bolo dané vrátiť sa spňäť a mať terajšiu skúsenosť, čo teraz máte, zrobili by ste to isté ako pred 50 rokmi? A som hovoril, že pravdaže by som zrobil to isté. A boli úplne očarení z toho, že našli dakoho, čo je spokojný so svojím osudom, so svojou prácou a so svojím životom a s náplňou, čo mu jeho život prináša.

Aké máte ešte plány do budúcna ?

Pokračovať. Ako slovenský Salezián pokračovať v práci pre domorodých Indiánov v Ekvádore. Prišiel za mnou predstavený provincial a ma prosil, aby som pomohol formovaním nových kňazov v novom seminári. Potom prišiel biskup a znovu ma prosil to isté. Teraz máme 12 seminaristov na teológii a na filozófii, 4 Šuari sa tiež pripravujú na kňažstvo.

 

Sprevádzať týchto mladých mužov, pomáhať im, aby pochopili, čo to znamená byť kňazom, čo znamená stáť na čele komunity. Dopĺňať to, čo sa im na univerzite nedostáva. To je môj plán. Uvidíme ako mi to pôjde (smiech).

Otec Šutka, prajem Vám, aby Vám dal Pán sily, odvahy a dobrého zdravia, aby ste mohli vyplniť všetky Vaše ušľachtilé plány a vykonať ešte vela dobrého pre Šuarov a aby ste nás mohli navštíviť za ďaľších 2, 5 alebo 10 rokov a podeliť sa s nami o Vaše bohaté skúsenosti.

Nadherné, to je veľmi krásne prianie.

Ďakujem Vám za rozhovor.

 

S Otcom Šutkom sa pri jeho návšteve v New Westminsteri v Britskej Kolumbii rozprával (apač) Jožo Starosta.

Zo zvukového záznamu rozhovor prepísala Jana Zelísková.

 

 

 

Mená osôb alebo komunít spomenutých v texte
Roky spomenuté v texte
Lokácia spomenutá v texte

Eva (not verified)

Mon, 03/14/2016 - 16:20

Mozem vas poprosit kontakt na otca Sutka,pls? My chodievame do Equadoru a radi by sme ho navstivili. Vopred Dakujem.
Eva z Calgary