Poslednú hodinu v treťom štvrťroku štvrtej triedy gymnázia, v školskom roku 1917/18, spisoval s nami náš triedny prof. Dr. Živuška nacionálie. Bol som prvý v abecede, tak ma prvého zavolal pred katedru. Vpisoval si moje osobné údaje do veľkého hárku.
Po mnohých otázkach sa ma na konci ešte opýtal, akej som národnosti: „Slovák!“ odpovedal som. Zagánil na mňa, ako by ma chcel očami preklať. Reval, až mu sliny z úst fŕkali: „Ako môže byť štvrtotriedny gymnazista Slovák?! Štvrtotriedny gymnazista musí byť už Maďar!“
Zľakol som sa. No predsa som sa zmohol na akési vysvetlenie: „Prosím pán profesor, ja za to nemôžem! Mám to napísané doslovne v rodnom liste: „Maďarsky nerozumejúcemu oznamovateľovi tohto pôrodu sme vysvetlili zápis do matriky v jeho materinskej, slovenskej reči, a on potom zápis podpísal. Teda ja mám takú istú materinskú reč ako môj otec.“
„Kuš, mamľas!“ – reval na mňa profesor a tresol päsťou do katedry.
Z triedy sa ozval ďalší hlas a mrmlanie: „Pán profesor, aj ja mám to isté v rodnom liste“ ohlásil sa Martin Sokol. Po ňom to isté hlásil Paľo Korpeľ, Jožo Dekýš a ďalší. Profesor zrudol od hnevu, reval a nadával, čo mu huba dala, až sa z toho trieda triasla.
Tento silný a vysoký fúzač ma najprv chytil za golier, kopol ma kolenom do zadku a vypleštil z triedy von. Za mnou tak postupne vyleteli na chodbu aj ostatní. Na chodbe sme sa tešili, že sme ušli pred gréčtinou.
- 19 views