Pán Starosta, bolo by asi slušné z mojej strany opýtať sa Vás, či Vás budú zaujímať moje názory na spŕšku udalostí, ktoré sa u nás dejú, ale to by už bolo zdĺhavé. Ak by Vás nezaujímali, nie je problém odhodiť ich do koša a ja sa neurazím, pretože o tom ani vedieť nebudem.
Šťastní to žiaci, ktorých učil učiteľ Peter Kozolka. On ich mal, ako sám povedal 2 600, pretože osud, či zlovôľa ho nepriamo nútila pôsobiť na šiestich základných školách.
Keď si docent Augustín Prochotský, prednosta chirurgického oddelenia prečítal jeden z jeho publikovaných prejavov, povedal: Takých, ako ste vy, pán Kozolka, je už, žiaľ, málo. Sú však na Slovensku, aj keď sú viac‑menej v červenej knihe, z ktorej deň po dni odbúda, len žiaľbohu málo dávajú o sebe vedieť, málo šíria navôkol svoju prepotrebnú filozofiu.
My Slováci sme malý národ a každý malý národ sa zviditeľňuje predovšetkým osobnosťami, ktoré dokázali urobiť čosi, čo prekročilo hranice národnej obmedzenosti. Alexander Dubček je nesporne tým Slovákom, ktorého vo svete poznajú najviac. Pri mnohých mojich cestách po svete som mal možnosť sa o tom presvedčiť.
Ponúkol som istej pani riaditeľke ZŠ besedu s p. Evou Kristinovou. Deti, reku, o 50 rokov budú môcť povedať: Naživo sme videli a počuli recitovať Kristinovú! Tak ako sa chválim ja: rozprával som sa so Suchoňom, Cikkerom, Smrekom, Poničanom, D. Okálim... Nepochodil som s ponukou. Deti by to vraj nezaujímalo.
Pamätám si dobre, že ľudia sa nesmierne tešili z politického vývoja v roku 1968, že konežne budeme mať s Dubčekom a Svobodom tu dlho očakávanú SLOBODU - "socializmus s ľudskou tvárou".
Správa americkej spravodajskej služby CIA, ktorá patrila donedávna medzi prísne tajné, analyzuje, prečo stratil Sovietsky zväz politickú kontrolu v Československu a ako došlo k jej obnoveniu v priebehu rokov 1968 a 1969. Sovieti pri svojom socialistickom bratovi uplatnili všetok arzenál svojich zbraní. Vedenie bolo síce mylné vo svojich taktikách, ale isté v cieľoch a nepoľavujúcej snahe o ich dosiahnutie.
V auguste 1968 som mala 6 rokov, moc si toho nepamatám, ale čo viem, napíšem.
Musím povedať, že som na to dosť myslela a rozmýšľala. Prišla som len k tomu, že si pamätám veľmi málo - moju mamu ako sa vykláňala z okna, keď leteli ruské lietadlá ponad náš barak.
Všetko ostatné mi bolo povedané a nie všetky súvislosti mám v správnom chronologickom poradí.
