Ponúkol som istej pani riaditeľke ZŠ besedu s p. Evou Kristinovou. Deti, reku, o 50 rokov budú môcť povedať: Naživo sme videli a počuli recitovať Kristinovú! Tak ako sa chválim ja: rozprával som sa so Suchoňom, Cikkerom, Smrekom, Poničanom, D. Okálim... Nepochodil som s ponukou. Deti by to vraj nezaujímalo.
Potom prišiel klaun Ba-ja-ja. Povyberali od žiakov po dve eurá, plytký podnikavec si nasadil červený nos, rozstrapatil vlasy a deti štyridsať minút vrieskali od radosti a šťastia. Keď deti cítia odpor voči učivu o národnom obrodení – povedala mi istá pani učiteľka a dejepisu! To nie proti učivu... – zamlčal som galantne.
Uvedomujete si, páni slovenčinári, čo vám zveril národ? Keď ma niekto pomenuje slovenčinárom, zmocní sa ma adrenalín hrdosti a šťastia! Kto vie hovoriť po americky? – pýtam sa žiakov. Poznajú ma – pochopili. A viete, že Proglas bol v Európe pol tisícročia uznávaný ako najdokonalejšie básnické a filozofické dielo? Že reč našich predkov patrila medzi štyri bohoslužobné jazyky? Učiteľovi dal národ do rúk najmocnejší prostriedok, ktorý je však multifunkčný. Nechcem znieť jak zvon z olova, nehromadím hluché slová. Nech kto, čo chce, o nich húta, na každom je krv prischnutá. (Ivan Krasko)
Môj prvý pán riaditeľ školy nevedel pochopiť, ako som mu mohol nahlásiť 36 rodičov z triednej schôdze ZRPŠ, keď mám predsa iba 25 žiakov. Vzal si prezenčnú listinu a krútil hlavou. Prišli aj obaja rodičia, aj staršia sestra, aj krstná mama. Chceli vidieť a počuť to „čudo“, ktoré spôsobilo, že deti doma odmietajú ich pokyny, lebo ich učiteľ to povedal tak! Musela som si do kuchyne zohnať ďalší kôš na separovaný zber a otec musel zhotoviť kompostovú jamu. A keďže učiteľ slovenčiny bol pretekár na bicykli, do roka bolo v škole 20 nových bicyklov a konali sa tam Majstrovstvá Slovenska žiakov v cestnej cyklistike, vyrástla tam okrem iných aj majsterka republiky v cyklistike. Vlado Dzurilla s predsedom Zväzu ľadového hokeja priniesol hokejku a puk z Majstrovstiev sveta za 1. miesto v krajskej súťaži žiakov, množili sa diplomy za úspechy v Slovesnej jari, diplomy z Dolného Kubína, z vrcholových súťaží Putujeme za ľudovou piesňou, hrali sme divadlá, inštalovali sme so žiakmi výstavy z archeologických lokalít (v spolupráci A. Habovštiakom), besedovali s D. Okálim, V. Turčánym, Cipárom, Ďuríčkovou, J. Melicherom..., putovali sme na slovanské hradiská, Bradlo, Černovú, Levoču, Sitno, Oravu...
Na nedávnom stretnutí so žiakmi (už dôchodcami) sme si spomínali, ako sme išli bicyklami so slovenskými zástavkami vyše sto kilometrov na Bradlo, a pretože to bolo v roku 1968, pamätali si, ako im usmiati šoféri, dokonca i rušňovodič, vytrubovali, ako nám dala tetka v Košariskách miesto na prenocovanie v šope na sene i mlieko z večerného pôdoja a ako ich ovanul ten národný duch, ktorý sálal zo 150-tisíc účastníkov. Tento duch ich neopustil po celý život a infikoval aj ich deti, aj ich vnukov. Aby som bol správne pochopený, tu nejde o moju prezentáciu, ja som potom v čase normalizácie bol „odmenený“ prevelením ako nepotrebný „osvietenec“ na hornú Oravu a pokračoval som v rozvratnej činnosti medzi žiakmi.
Mne tu ide o demonštráciu moci a možností učiteľa. Deťom treba dať korene a krídla! My im dávame iba krídla. Naučíme ich anglicky, zakúpime im letenky, jednosmerné (!), a ony odletia, aby sa už spravidla natrvalo nevrátili, pretože im chýbajú korene. My sa vytešujeme, hľadajúc na mape destináciu, o akej sme v minulosti ani nesnívali. Konzervatívny S. H. Vajanský ešte plakal: Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí... Ony už Slovenskú ligu nezaložia, doláre nepošlú, pôdu doma nekúpia, iba ak by im ju dánski či rakúski majitelia predali, samozrejme, za dvadsaťnásobok ceny, za ktorú ju oni kúpili.
- 57 views