(K storočnici jeho narodenia 27. 11. 1921)
My Slováci sme malý národ a každý malý národ sa zviditeľňuje predovšetkým osobnosťami, ktoré dokázali urobiť čosi, čo prekročilo hranice národnej obmedzenosti. Alexander Dubček je nesporne tým Slovákom, ktorého vo svete poznajú najviac. Pri mnohých mojich cestách po svete som mal možnosť sa o tom presvedčiť.
Azda najjasnejší dôkaz sily a významu mena Alexander Dubček som zažil v júni 2013. Dostal som vzácnu pozvánku z Kodane na multilaterálnu besedu krajín V4 s témou: Osobnosti, ktorú pomáhali búrať železnú oponu. Na pôde Dánskej kráľovskej spoločnosti pre zahraničnú politiku sa stretli niekdajší minister zahraničných vecí Maďarska Géza Jeszenszky - prezentoval prvého porevolučného premiéra Józsefa Antalla, niekdajší minister zahraničných vecí Poľska Adam Rotfeld - prezentoval Bronislawa Geremeka, pražský profesor Vrba prezentoval Jiřího Dienstbiera a ja som uvádzal Alexandra Dubčeka.
Prítomní v diskusii prejavili jednoznačne najväčší záujem o Alexandra Dubčeka. Potvrdili, že Pražská jar a socializmus s ľudskou tvárou boli nádejou nielen pre Československo, ale pre Európu i svet. V Poľsku v búrlivom roku 1968 protestovali proti režimu ľudia s heslom „Polska czeka na Dubčeka“, keď poslal proti demonštrujúcim francúzskym študentom v máji 1968 predseda vlády Georges Pomipidou tanky, bránili sa a dodávali si odvahu aj portrétmi významných ľavicových politikov nad hlavami, medzi ktorými dominovali Che Guevarra a Alexander Dubček.
Rok 1968 bol nezvyčajne turbulentný – vrcholila vojna USA vo Vietname, zábery z masakra v dedine My Lai prebehli svetovými médiami, v Nemecku revoltovali mladí ľudia pod vedením Rudiho Dutschkeho, atentát naňho vyvolal búrku protestov v Európe, ľudia túžili po spravodlivosti a slušnosti, ktorú reprezentovala Dubčekova politická línia.
Nebol kovaný politický vodca, nebol brilantný rečník, skôr naopak, nedokázal ukrývať emócie, smial sa aj plakal, o to nám bol sympatickejší. Priniesol do politiky uvoľnenie, človečinu, úsmev, ľudskú tvár a najmä nádej.
Po strnulých tvárach najvyšších politických predstaviteľov komunistického Československa, prišiel odrazu muž, ktorý nemal osobných strážcov, na spoločenské podniky chodil s manželkou, ľudia spoznali jeho rodinu, na kúpalisku skákal hlavičky, cestoval mestskou hromadnou dopravou.
Na jeho počesť sa piekli rohlíky, slúžili sa za neho sväté omše, ľudia dobrovoľne odovzdávali peniaze, šperky a zlato na prospech republiky. Komunistická strana sa zmenila natoľko, že sa hovorilo stále viac o „Dubčekovej strane.“
Herečka Iva Janžurová a speváčka Marta Kubišová čakali na Dubčeka pred vchodom do budovy ústredného výboru KSČ, aby mu mohli verejne vyznať svoj obdiv.
Marta Kubišová mu pre šťastie darovala svoj talizman. „Veľmi vám ďakujeme pán Dubček a veľmi vás milujeme,“ objala Janžurová dojatého Dubčeka a vybozkávala ho.
Jan Werich o ňom povedal: „Od jeho nástupu nám všetkým poľavil tlak na prsiach. Je to báječný, ale skutočne báječný človek. Niekde som dokonca čítal, že v Prahe sa objavil nápis: „Es lebe Dubček!“. To asi napísal občan NDR, ktorému by to doma nedovolili. Dubčekovi sa veľmi pekne fandí. Je to asi tým, že celý svet žije v ovzduší preplnenom frázami. A keď do takého sveta príde pán zo Slovenska, ktorý sa smeje, nakazí nás svojim optimizmom, ovláda svoj materinský jazyk a dokonca vie bez chyby vysloviť slová súdružky a súdruhovia, na čo sme neboli zvyknutí, tak je to dobré. Keď sa preriekne, tak nepredstiera, že sa nepreriekol, on sa netvári, že je niekto, on je obyčajný človek, obyčajný vy, obyčajný ja. Má schopnosť vidieť veci reálne, a má aj zmysel pre humor. Dubček dokázal zjednotiť Čechov a Slovákov ako nikto, nikdy predtým som nevidel naše národy také jednotné. Ľuďom ako Dubček sa výborne fandí.“
Počas prvomájových osláv v roku 1968 boli občania svedkami scén, ktoré nikdy dovtedy nezažili. Po prvýkrát neboli sprievody povinné a napriek tomu prišli tisíce ľudí. Tón sprievodov bol všade rovnaký – jednoznačná podpora Dubčekovmu vedeniu. Prvý muž komunistickej strany, ktorá bola podľa vtedajších zákonov vedúcou silou spoločnosti, stál na nízkej prvomájovej tribúne v Prahe, ľudia mu podávali kvety, v sprievode sa dokonca objavili americké a izraelské zástavy. Nad hlavami ľudí sa namiesto zvyčajných hesiel Nech žije KSČ a Plán splníme objavili heslá Menej sôch a viac myšlienok, Venujte sa láske, nie vojne, Demokraciu za akúkoľvek cenu, či Chcem prispieť k populačnému rastu, ale nemám kde bývať. Svoj transparent mali nad hlavami aj Czechoslovakia Hippies Club Soul.
Veľvyslanci krajín Varšavskej päťky boli šokovaní neuveriteľnou popularitou československého vodcu. Dubček mával nadšeným ľuďom a bol očividne dojatý, keď celé skupiny Pražanov prevolávali heslá po slovensky. Nikdy dovtedy nebola jednota Čechov a Slovákov taká silná ako v roku 1968. Ľudia sa tešili z novej, dávno zabudnutej slobody, cestovali, diskutovali, sporili sa a súhlasili bez príkazov, spontánne, od srdca. V Dubčekových časoch žilo v Prahe dvadsať tisíc mladých ľudí z USA a iných krajín, ktorí si užívali slobodu. V komunistickej krajine...
V máji sa na Velehrade za účasti 2500 kňazov a laikov konalo celoštátne ustanovujúce zhromaždenie katolíckej organizácie Dielo koncilovej obnovy, ktorým sa začala obroda v katolíckej cirkvi. Zhromaždenia sa zúčastnili aj tajne vysvätení biskupi, ktorí dokonca s legálne vysvätenými biskupmi slúžili omšu, ktorú v priamom prenose vysielala Československá televízia. V období od mája do júla bolo prepustených na slobodu asi sto väznených kňazov. Spomienková slávnosť pri príležitosti 49. výročia smrti generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle sa premenila na masovú podporu kurzu Alexandra Dubčeka.
V máji sa vo vybratých podnikoch začal experiment s voľnými sobotami, ktoré od septembra platili v celej krajine. Napriek tomu sa priemyselná výroba zvyšovala. V lete 1968 dosahovala komunistická strana vrchol popularity, vstupovali do nej mladí, vzdelaní ľudia, ale reformátori sa dostávali do zložitej situácie. Zdola ich tlačila masa občanov očarená navrátenou slobodou, zhora poststalinistická klika v Moskve, ktorá sa panicky bála, aby Československo neopustilo Varšavskú zmluvu, čím by začal definitívny rozklad socialistického spoločenstva. Moskva bola rozhodnutá za žiadnu cenu Československo nestratiť. Tanky Varšavskej zmluvy ukončili v onej augustovej noci roku 1968 nielen naše nádeje, ale nádeje všetkých slušných ľudí na svete. Mocní si vydýchli nielen v Moskve, Varšave, východnom Berlíne, Sofii či Budapešti.
Oddýchli si aj mocní na vtedajšom západe. Po odchode sovietskeho veľvyslanca Dobrynina z Bieleho domu v deň začiatku invázie, keď odovzdal prezidentovi USA Johnsonovi nótu informujúcu o „akcii vojsk Varšavskej zmluvy“ v Československu, prezident nalial whisky obom svojim poradcom a povedal: „Od zajtrajšieho dňa vymení sovietska invázia v Československu našu akciu vo Vietname na titulných stránkach svetových médií. Nič lepšieho nám Moskva nemohla urobiť. Na zdravie, páni!“
Rozprával som Bohušovi Hanzelovi, jednému z blízkych priateľov Alexandra Dubčeka, môj zážitok s ním, z leta 1990. Keď som bol česko – slovenským vyslancom v Rakúsku, vo viedenskom Hofburgu som sa v priateľskej debate ospravedlnil Dubčekovi za rok 1968. Za to, že som vtedy nenašiel viac odvahy a sily postaviť sa rázne na jeho ochranu, za to, že som si spolu s ostatnými občanmi Česko – Slovenska po sovietskej okupácii nasypal nechcený popol na hlavu a ohol chrbát.
Bohuš ma pozorne počúval. „Viem ako reagoval. Nepovedal nič, iba ťa pevne chytil za ruku.“ Bolo to presne tak. Alexander Dubček mi pevne stisol ruku. Trochu som sa zahanbil a utešoval sa tým, že takých ako ja, nás bolo pätnásť miliónov. Potom, akoby vedel na čo myslím, dodal: „My sa nemáme za čo hanbiť. Oni nech sa hanbia.“
Dubček nebol mužom moci, naopak, mocným a mocichtivým prekážal. Tak, ako ho mocní nemali radi v časoch keď žil, nemali by ho radi ani dnes. Naopak, ľudia ho milovali a kladú si hypotetickú otázku čo by bolo s Československom, keby sa bol stal jeho prezidentom. V prieskumoch verejnej mienky s veľkým náskokom viedol prvú päťku, keď na jej chvoste bol Václav Havel. Ako by sa vyvíjalo Slovensko, ktoré vzniklo krátko po jeho smrti?
„Z tohto sveta odišiel môj kamarát Sášenka Dubček...Keď sa ma pýtali, čo hovorím na zvolenie Gorbačova, povedal som, že bude mať ten istý osud ako on... Že je rovnako mladý ako bol Sášenka, keď nastúpil, ale že obaja majú rovnaké oči ako mal Kristus keď sa modlil na Hore Olivovej... Raz ma hľadal U tigra a ja som tam nebol. Azda, keby som s ním bol vtedy hovoril, ten hovor by bol motýlím krídlom, ktoré by zmenilo celý jeho osud a on by bol ešte medzi nami... Stretli sme sa na Hrade tej Pražskej jari. Keď vyšiel z tapetovaných dverí, tak som bol oslepený, pretože okolo celej postavy Sášenku Dubčeka bola žiara... Je to prvý ušľachtilý komunista, ktorý kraľuje aj na kresťanských nebesiach... Anjelíček môj strážniček, opatruj dušu nielen moju, ale i dušičku svätého Sášenku... Bol hrdina a vypil svoj kalich horkosti do dna...“ Tieto slová povedal o najznámejšom Slovákovi vo svete jeden z najznámejších Čechov vo svete, spisovateľ Bohumil Hrabal.
Iný významný Čech, hokejista Jaromír Jágr dodáva: „Prečo mám na prilbe iniciálky A.D. a na drese číslo 68? Babička mi veľa rozprávala o roku 1968, o tom, čo pre ňu znamenal, a tiež o pánovi Dubčekovi, ktorého si veľmi vážila. Ja som si zasa veľmi vážil babičku a veril som jej. Preto Dubčekove iniciálky a ten rok.“
Ako spisovateľ som absolvoval asi štyri stovky besied. Z mnohých som odchádzal smutný. Mladí ľudia vedeli o Dubčekovi málo, mnohí nič, u iných sa už začalo prejavovať skresľovanie histórie a úlohy Dubčeka v nej. I preto som napísal o ňom román „Zastavte Dubčeka!“ Vyšiel aj v Českej republike, v USA (je na Amazone) a v Indii si Dubčekovu storočnicu pripomenuli dokonca dvojvydaním románu v hindčine a v angličtine. Verím, že prispeje k tomu, aby sme na muža, ktorý nám priniesol nádej, nezabudli.
Jozef Banáš, spisovateľ, október 2021
Dokumentárne fotografie vybral z internetu Jozef Starosta
- 415 views