Šťastní to žiaci, ktorých učil učiteľ Peter Kozolka. On ich mal, ako sám povedal 2 600, pretože osud, či zlovôľa ho nepriamo nútila pôsobiť na šiestich základných školách.
Keď si docent Augustín Prochotský, prednosta chirurgického oddelenia prečítal jeden z jeho publikovaných prejavov, povedal: Takých, ako ste vy, pán Kozolka, je už, žiaľ, málo. Sú však na Slovensku, aj keď sú viac‑menej v červenej knihe, z ktorej deň po dni odbúda, len žiaľbohu málo dávajú o sebe vedieť, málo šíria navôkol svoju prepotrebnú filozofiu.
Statočnosti, tej dávnej slovenskej statočnosti nám chýba. Peter Kozolka by sa cítil ponížený, keby sa neohlásil vždy a tam, kde to bolo potrebné, kde sa páchala krivda. Struny jeho duše sú veľmi citlivé. Nenápadný, skromný upútal na seba pozornosť v pamätnom Auguste 1968 a úplne na čele nechýbal ani v Novembri 1989 v Považskej Bystrici. Pri delení koristi sa vždy stratil.
On sám sa čuduje, že má priam zázračnú moc – všade, kde príde, upúta na seba ako magnet zlých ľudí. Jeho priatelia, ktorých má dosť, mu hovoria: Daj pokoj, máš pokoj. On však nevie nevidieť krivdu, nereagovať na ňu, nezastať sa obete, aby sa tak potom sám stal obeťou.
Ak má nepriateľov, to nie preto, že je zlý človek. Opak je pravdou. Svojim nepriateľom skôr narušil ich „pokoj“. Vždy sa zastal biednych, krivdených, aj keď oni sami niekedy zo strachu o to nestáli. Zastal sa napríklad vedúcej folklórneho súboru, ktorý necitlivá riaditeľka školy nemilosrdne likvidovala a samotná vedúca súboru v snahe zapáčiť sa riaditeľke sa postavila proti svojmu zástancovi. V hlbokom duchovnom marazme je školstvo naše slovenské!
Kde to žijeme? – kladie si často túto otázku autor tejto ojedinelej knižočky.
Emancipácia slovenského národa sa neskončila 1. januára 1993. Národ, ak bude chcieť prežiť, bude musieť prejsť vnútornou sebaočistou, bude sa musieť s pokorou vrátiť k dodržiavaniu desiatich Božích príkazov, bude nútený premieňať svoju geneticky zdedenú energiu z nenávisti a závisti na lásku a prajnosť voči svojmu blížnemu. Chirurgickým skalpelom bude musieť odvážne otvárať jedovaté vredy, ktoré nám ničia život. Peter Kozolka to začal. Nie pre slávu, popularitu, tituly ani peniaze. Svojou reflexiou dospel k tomu, že iba PRAVDA NÁS OSLOBODÍ. Ako sám hovorí, každá z týchto epizód sa predriapala cez srdce, každá je neslávne pravdivá. Život autora a jeho rodiny je dramatický. Najmä preto, lebo "žil pravde a bil krivdu“.
A ak ho môžeme predsa len prichytiť pri "klamstve“, je to tam, keď o sebe tvrdí, že má za sebou, "po strnisku snopkov málo“.
17. júla 2021 Ing. Marián Tkáč, PhD.
- 10 views