Tomková, Judita (*1888 Slovenský Komóš- + 1986 Slovenský Komlóš), ľudová umelkyňa, kultúrna pracovníčka, autorka divadelných hier, dlhoročné režisérka v ochotníckom divadelníctve.
Narodila v skromnej želiarskej rodine. Základné vzdelanie získala vo svojom rodisku. K vyššiemu stupňu vzdelania sa už nedostala, veď ekonomická situácie v želiarskych rodinách to ani neumožňovala. K ochotníckemu divadelníctvu sa prepracovala vlastnou usilovnosťou a prirodzeným vysokým inteligenčným stupňom. V širokom okolí, respektíve na Dolnej zemi nebola v počte nacvičených ochotníckych divadelných hier doteraz prekonaná. Odrežírovala a v niektorých aj sama hrala 149 ochotníckych divadelných predstavení, čo je i u profesionálov vzácny výkon. Za túto jej prácu dostala, ku podiveniu, od regenta Horthyho Miklóša mimoriadne ocenenie.
Ochotníckemu divadelníctvu otvoril dvere Ondrej Beňo v roku 1907 veselohrou od Jozefa Holého „Kubo“. Po ňom ešte režírovalo prestavenia ďalších 17 amatérov. No najvytrvalejšia bola Judita Tomková.
Judita Tomková za mlada sa venovala aj písaniu básní. V tejto oblasti však výrazné stopy nezanechala. Skúšala aj písať divadelné hry. Z jej prác poznáme hru – „Zlatá páva“. Pri výbere repertoáru mali prvenstvo hry Ferka Urbánka potom Jozefa Hollého , Terézii Vansovej a Jozefa Gregora Tajovského. Boli to hry z dedinského prostredia, ktoré komlóšania mali radi a húfne ich navštevovali. Z nacvičenými hrami Komlóšania pochodili aj široké okolie, hrali ich v osadách kde žili Slováci. Na niektoré predstavenia prichádzali na Komlóš aj obyvatelia z najbližších slovenských dedín ako napr.: Ambrózania, Pitvarošania, Čanád Alberťania, Naďbánhedešania ale aj zo vzdialenejšieho Nadlaku.
Niektoré pramene vyčítajú Komlóšanom, že ich inteligencia sa nezapojila do divadelného hnutia. Tento názor naozaj objektívne možno považovať za opodstatnený lebo len niektorí učitelia z 11 škôl sa zapojili nacvičiť tu a tam nejakú divadelnú hru. Boli to – Martin Matejdes, Ján Adamkovič, po druhej svetovej vojne aj Helena Kostrová, neter básnika Jána Kostru.
Túto ženu z ľudu, Juditu Tomkovú, obdarila príroda ešte aj maliarskym talentom. Mimoriadne nadanie v maľovaní ornamentov zanechala na bežnom každodennom nábytku, na peciach a na stenách v predných izbách a pitvoroch. Venovala sa aj výšivkárstvu i v tejto oblasti ostali po nej skvosty na prusliakoch, košeliach a kuchynských zásterkách, ktoré dnes nájdeme ako historické artefakty vystavené v obecnom múzeu.
Judita Tomková tak milovala svoje ochotnícke divadelníctvo, že ešte aj vo veku pokročilom slúžila mu ako šepkárka. Takto sa Judita Tomková rozlúčila so svojou celoživotnou láskou.
Pramene:
Szincsok Juraj, Kultúrne hodnoty Slovenského Komlóša , 2011 str. 262,263; Dejiny Slovenského Komlóša, 1996.
- 32 views